znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 414/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska   2,   Košice,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Gabrielom   Gulbišom,   Advokátska kancelária,   Němcovej   22,   Košice,   vo   veci   namietaného porušenia   jej   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 27 Er 884/2010 a jeho uznesením z 9. decembra 2011, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22   CoE   57/2013   a jeho   uznesením   z   27.   júna   2013 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 ECdo 29/2014 a jeho uznesením z 20. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Er 884/2010 a jeho uznesením z 9. decembra 2011, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   22   CoE   57/2013   a jeho   uznesením   z   27.   júna   2013   a postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 ECdo 29/2014 a jeho uznesením z 20. marca 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s povinným poistnú zmluvu č. 4252790465 obsahujúcu tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory súvisiace s touto poistnou zmluvou   budú   riešené   pred   rozhodcovským   súdom.   Sťažovateľka   si   následne   pred rozhodcovským   súdom   uplatnila   svoje   nároky   voči   povinnému,   ktoré   jej   boli   priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 2 C 1184/2009 z 8. marca 2010 o uložení povinnosti povinného zaplatiť sťažovateľke dlžné poistné 26,30 € s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovského konania).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom súde   žiadosť   o   vydanie   poverenia   na   začatie   exekúcie.   Exekučným   titulom   bol rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 2 C 1184/2009. Okresný súd právo sťažovateľky na výkon vykonateľných rozhodnutí odoprel, keď „rozhodol bez účasti sťažovateľa   a bez nariadenia   pojednávania   uznesením č.   k.   27   Er 884/2010-14 tak,   že žiadosť súdneho exekútora JUDr. E. B. zamietol...“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   všeobecné   súdy   nedisponovali   rozhodcovským   spisom a rozhodli bez jej účasti, pričom vykonali dokazovanie, ku ktorému sa sťažovateľka nemala možnosť   vyjadriť,   a   rozhodli   bez   nariadenia   pojednávania.   Takýto   postup   je   podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Súdneho dvora Európskej únie a aj ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia (napr. IV. ÚS 344/2012 a II. ÚS 499/2012 z 3. júla 2012, I. ÚS 547/2012 zo 7. novembra 2012), v ktorých ústavný súd v obdobných veciach sťažnosti sťažovateľky prijal na ďalšie konanie a vyslovil už aj porušenie jej práv.

Okresný súd podľa sťažovateľky „nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu, ale nanovo   konštruoval   skutkový   stav“,   a   preto   označenému   uzneseniu   najvyššieho   súdu sťažovateľka vytýka jeho arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia v otázke   týkajúcej   sa   prípadu,   keď   pri   vydávaní   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   súd vykonáva dokazovanie.

Dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia žiadnym spôsobom nezdôvodnil odklon   od   judikatúry   ústavného   súdu,   na   ktorú   sťažovateľka   poukázala   v   podanom dovolaní.   Sťažovateľka   pritom   poukazuje   na   skutočnosť,   že „príkaz   oboznámiť   sa s konkrétnymi   právnymi   a   konkrétnymi   skutkovými   okolnosťami   potrebnými   za   účelom zistenia nekalej povahy konkrétnej rozhodcovskej doložky obsahuje aj spotrebiteľské právo Európskej únie (C-40/08, ASTURCOM)“.

Exekučné   súdy   sa   podľa   sťažovateľky   v   jej   prípade   odklonili „od   tradičného prieskumného   konania...   Nepreskúmavali   rozhodcovský   spis,   ale   vykonali   vlastné dokazovanie. Exekučný titul preskúmali vecne aj právne a dospeli k opačnému právnemu názoru   ako   rozhodcovský   súd.   Kým   v   rozhodcovskom   konaní   sa   mohli   obaja   účastníci k návrhom   na   dôkazy   a   k   výsledkom   dokazovania   vyjadriť,   v   exekučnom   konaní   to účastníkom umožnené nebolo. Činnosť exekučných súdov mala podstatný vplyv na účinky exekučného titulu.

Odlišný   postup   exekučných   súdov   v   prípade   sťažovateľa   (odklon   od   obvyklosti) nenašiel svoj procesný priemet do spôsobu, akým exekučné súdy konali. Exekučné súdy mali správne vykonať riadne dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel (§ 122 a nasl. O.s.p.), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní.“.

Sťažovateľka poukazuje na nález ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 499/2012, a to v relácii k záväznosti smerníc ako predpisov sekundárneho úniového práva na území Slovenskej   republiky,   a   tvrdí,   že   recitál   smernice   Rady   č.   93/13/EHS   o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“) „stanovuje výnimku, pokiaľ ide o poistné zmluvy. Túto výnimku Občiansky zákonník nezohľadnil, keď v úprave § 52 a nasl. žiadnym spôsobom nereagoval na výnimočné postavenie zmluvných dojednaní v poistných zmluvách z pohľadu vecného rozsahu smernice... Všeobecné súdy postupovali bez toho, že by v okolnostiach prípadu zohľadnili hraničné kritériá stanovené devätnástym   odôvodnením   smernice,   ktoré   spod   vecného   rozsahu   smernice   o   nekalých podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách   vynímajú   zmluvné   podmienky   v   poistných zmluvách.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na odborný výklad Národnej banky Slovenska, z ktorého vyplýva, že niektoré zmluvné podmienky dojednané v poistnej zmluve ovplyvňujú   kalkuláciu   poistného   plateného   spotrebiteľom,   a preto   sú   spod   predmetu smernice č. 93/13/EHS vylúčené.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že „krajský   súd   ako   odvolací   súd   sa   vo   svojom rozhodnutí nevyjadril k jej nasledujúcim námietkam, čo zakladalo prípustnosť dovolania sťažovateľky podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku:

1) neodôvodnil skutočnosť, že okresný súd v danej veci neuskutočnil pojednávanie, nevykonal   riadne   dokazovanie,   čím   sťažovateľke   odoprel   možnosť   vyjadriť   sa k vykonávaným dôkazom

2) neuviedol,   v   čom   bolo   rozsudkom   Arbitrážneho   súdu   Košice   priznané   plnenie v rozpore s dobrými mravmi

3) nezaujal   stanovisku   k   tvrdeniu   sťažovateľky,   že   povinný   svojím   podpisom odsúhlasil ďalšie zmluvné dojednania k poistnej zmluve“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na odlišné rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako aj Krajského súdu v Prešove, v ktorých tieto   súdy   dospeli   k   odlišných   právnym   záverom   v   otázke   posudzovania   platnosti rozhodcovskej doložky.

Najvyšší súd v postavení dovolacieho súdu podľa názoru sťažovateľky nevysvetlil, ktoré jej odvolacie námietky a z akých dôvodov neboli relevantné.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu a ich rozhodnutiami boli porušené jej základné práva zaručené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, aby označené rozhodnutie okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov   vykonávali   dokazovanie,   čím   jej   odňali   možnosť   vyjadriť   sa k vykonaným dôkazom.

V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou ústavného súdu, ktorú nerešpektovali, a na túto jej námietku ani neodpovedali.

Namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľka v sťažnosti nekonkretizovala žiadnym spôsobom.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu a jeho uznesením

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   proti   (v   sťažnosti)   namietanému uzneseniu   okresného   súdu   podala   riadny   opravný   prostriedok   –   odvolanie,   o   ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu a jemu predchádzajúcim postupom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a jeho uznesením

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   splneniu   procesných   podmienok   prípustnosti   sťažnosti smerujúcej   proti   postupu   a   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu   bral   do   úvahy   neskoršie napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté uznesenie krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom na   skutkovú   okolnosť   včasnosti   sťažnosti   v   časti   namietajúcej   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Označenému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkým neodstránenie vady postupu okresného súdu spočívajúcej v nenariadení pojednávania pred zamietnutím   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie. Súčasne   namieta   i   samotné   právne   posúdenie   veci   krajským   súdom,   ktorý   sa   stotožnil s právnym   názorom   okresného   súdu   o   absolútnej   neplatnosti   rozhodcovskej   doložky vo všeobecných poistných podmienkach sťažovateľky.

Pokiaľ   ide   o   argument   sťažovateľky,   že   okresný   súd   nenariadil   pojednávanie a neumožnil jej uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súd prvého   stupňa   nenariadi   pojednávanie,   hoci   je   tak   z   dôvodu   vykonávania   dokazovania povinný urobiť,   zaťažuje svoj   procesný   postup (a   v konečnom dôsledku   i rozhodnutie) vadou podľa § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), teda odňatím možnosti konať pred súdom. Ak následne na základe podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj postup vadou podľa § 237 písm. f) OSP, ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti dovolania i samotným dovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP].

Námietku   nenariadenia   pojednávania   teda   sťažovateľka   mohla   predniesť   aj v dovolaní   proti   uzneseniu   krajského   súdu,   ktorý   podľa   jej   názoru   ako   súd   odvolací konkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Z podkladov, ktoré má ústavný súd   k   dispozícii,   vyplýva,   že   uvedenú   možnosť   sťažovateľka   aj   využila,   a   tak   sa   jej námietkou odňatia možnosti konať pred súdom meritórne zaoberal najvyšší súd ako súd dovolací. Preto vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu, keďže na základe podaného dovolania predmetnú námietku preskúmal najvyšší súd. V tejto časti   musel   ústavný   súd   sťažnosť   odmietnuť   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným súdom   nie   je   prieskumným   súdom   ani   riadnou   či   mimoriadnou   opravnou   inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej úrovni.   Táto   ochrana sa   prejavuje aj v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne námietky   účastníka   konania, keď   jasne a   zrozumiteľne dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane   uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor v uvedenej veci doručil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie určitej sumy s príslušenstvom na základe   exekučného   titulu   –   rozhodcovského   rozsudku,   pričom   okresný   súd   vyzval súdneho exekútora na doplnenie návrhu na začatie exekúcie o poistnú zmluvu a všeobecné obchodné podmienky. Súdny exekútor následne požiadal o uvedené listiny sťažovateľku.

Po doručení poistnej zmluvy a všeobecných obchodných podmienok súdny exekútor tieto predložil okresnému súdu, ktorý napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské   konanie,   ktorého výsledkom   bol   exekučný   titul,   sa   teda   uskutočnilo   bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Sťažovateľka   podala   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   odvolanie na krajskom súde, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), b) d) a f) OSP.

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu bez nariadenia   pojednávania   v   súlade   s   §   214   ods.   2   OSP   dospel   k   záveru,   že   odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že «Nemali by byť žiadne, pochybnosti   o   tom,   že   oprávnený   s   povinnou   uzavreli   poistnú   zmluvu,   pričom   v   tomto právnom vzťahu povinná vystupovala ako fyzická osoba, ktorá zabezpečovala svoje potreby, teda   ako   spotrebiteľ.   Oprávnený   pri   poskytovaní   poistenia   vystupoval   v   rámci   svojej podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ. Poistná zmluva uzavretá medzi účastníkmi je preto spotrebiteľskou zmluvou a ide o štandardnú formulárovú spotrebiteľskú zmluvu (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení ku dňu uzavretia zmluvy 04. 09. 2007).

Podľa oprávneného zo znenia Všeobecných poistných podmienok vyplýva, že medzi účastníkmi išlo o individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky, a preto súdna kontrola je nedôvodná. Tiež uviedol, že pokiaľ by povinná rozhodcovskú doložku nepodpísala, nemalo by to žiadny vplyv na zvyšok Všeobecných poistných podmienok, a teda na poistný vzťah. Odvolací   súd   je   toho   názoru,   že   predmetná   rozhodcovská   doložka   nebola individuálne vyjednaná, (pozri odôvodnenie nižšie). Napriek tomu odvolací súd nemohol nebrať   do   úvahy   dôležité   skutočnosti,   ktoré   aj   pri   prípadnom   individuálnom   vyjednaní nevylučovali súdnu kontrolu rozhodcovskej doložky.

Spotrebiteľské   zmluvy   nesmú   obsahovať   ustanovenia,   ktoré   spôsobujú   značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka (2) Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia (§ 53 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy).

Porovnajúc súčasné znenie výnimiek zo súdnej kontroly je zrejmé, že zákonodarca postupne precizoval právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok (porov. K. Csach, Štandardné zmluvy, str. 166 „nekonečný príbeh transpozície smernice 93/13/EHS“). Tak sa novelou Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 01.01.2008 rozšírili výnimky zo súdnej kontroly   aj   na   podmienky,   ktoré   boli   individuálne   dojednané   (§   53   ods.   1   in   fine   OZ v platnom znení).

Je   zrejmé,   že   v   čase   uzavretia   zmluvy   sa   výnimka   zo   súdnej   kontroly   nekalých podmienok   týkala   predmetu   plnenia   a   ceny   plnenia,   nie   teda   individuálne   vyjednaných podmienok. Z uvedeného je preto právne bezvýznamná odvolacia námietka, že si povinná rozhodcovskú doložku osobitne vyjednala.

Zákonite sa síce vynárajú otázniky o eurokonformnom výklade smernice 93/13/EHS a ako keby sa žiadal výklad v zmysle smernice a vylúčenie zo súdnej kontroly zmluvnej podmienky, ktorá bola individuálne vyjednaná.

V   tomto   smere   odvolací   súd   rešpektujúc   práve   eurokonformný   výklad   smernice nemohol nebrať zreteľ na čl. 8 smernice, podľa ktorého „Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať   najprísnejšie   opatrenia   kompatibilné   so   zmluvou   v   oblasti   obsiahnutej   touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.“

Mohlo by sa zdať, že uvedené ustanovenie nemôže byť vykladané tak extenzívne, že by sa neprípustné rozširovala súdna kontrola aj na výnimky, s ktorými počíta smernica (hlavný predmet plnenia, cena a individuálne vyjednané podmienky). V tomto smere však odvolací súd poukazuje na rozsudok súdneho dvora Európskej únie vo veci C-484/08 Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid, v ktorom súdny dvor riešil práve výklad výnimky zo smernice týkajúcej sa ceny plnenia. Súdny dvor judikoval, že:

„Článok 4 ods. 2 a článok 8 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa musia vykladať v tom zmysle, že nebránia takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá umožňuje súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo, primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami   či   tovarmi   poskytnutými   v   protihodnote   na   strane   druhej,   aj   keď   sú   tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.“

„Článok 2 ES, článok 3 ods. 1 písm. g) ES a článok 4 ods. 1 ES nebránia takému výkladu článku 4 ods. 2 a článku 8 smernice 93/13, podľa ktorého členské štáty môžu prijať vnútroštátnu   právnu   úpravu   umožňujúcu   súdne   preskúmanie   nekalej   povahy   zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi cenou a   odmenou   na jednej strane   a službami   či tovarmi   poskytnutými v protihodnote na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.“

Odvolací   súd   z   uvedených   dôvodov   rešpektujúc   eurokonformný   výklad   smernice, podrobil   súdnej   kontrole   aj   rozhodcovskú   doložku.   Pritom   tak,   ako   už   vyššie   uviedol, nepovažuje rozhodcovskú doložku spotrebiteľom za individuálne vyjednanú.

V   tomto   smere   je   odvolacia   námietka   oprávneného   nedôvodná.   Zo   spisu   totiž vyplýva, že rozhodcovská doložka je zakotvená vo Všeobecných poistných podmienkach, a to v ich XV. časti. Osobitné vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená, že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má preňho nejaký osobitný význam.

Spôsob, akým bola zmluva spotrebiteľovi - povinnej predložená, nie je o individuálne vyjednanom rozhodcovskom konaní, ale o nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok, vo vzťahu ku ktorým oprávnený sledoval ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly tzv. neprijateľných   zmluvných   podmienok.   Takýto   postup   dodávateľa   predstavuje   nekalú obchodnú praktiku (porov. § 8 ods. 4 neskôr prijatého zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa).

Inštitút   individuálne   dohodnutej   podmienky   je   treba   vykladať   v   súlade   s   cieľom smernice,   podľa   ktorej   sa   podmienka   nepovažuje   za   individuálne   dohodnutú,   ak   bola navrhnutá   vopred   a   spotrebiteľ   preto   nebol   schopný   ovplyvniť   podstatu   podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (či. 3 ods. 2 smernice). Odvolací   súd   sa   stotožňuje s   odôvodnením rozhodnutia prvostupňového   súdu,   že v predmetnej   zmluve   ide   o   neprijateľnú   rozhodcovskú   doložku,   podľa   ktorej   spotrebiteľ nemá na výber a je nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ bolo do Občianskeho zákonníka zapracované až od 1. 1. 2008, t. j. po uzavretí zmluvy. Rozhodcovskú doložku dohodnutú za daných okolností však považuje odvolací   súd   za   neprijateľnú   zmluvnú   podmienku   podľa   generálnej   klauzuly   upravenej v § 53 ods. 1 OZ (arg. slovo najmä v § 53 ods. 4 OZ). Rozhodcovská doložka spôsobuje značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

K odvolacej námietke oprávneného, že arbitrážny rozsudok sp. zn. 2C/1184/2009 spĺňa   všetky   podmienky   jeho   materiálnej   vykonateľnosti,   odvolací   súd   uvádza,   že materiálna právoplatnosť je síce veľmi dôležitou vlastnosťou súdneho rozhodnutia, pretože súvisí s dôležitým princípom právnej istoty vyplývajúcim z právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata), treba však povedať aj to, že sám zákon počíta s prelomením materiálnej právoplatnosti   rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Zákonodarca   výslovne   upravil   prelomenie materiálnej   právoplatnosti   rozhodcovského   rozsudku   v   §   45   Zákona   o   rozhodcovskom konaní a aj v tejto otázke odvolací súd odkazuje na prvostupňové rozhodnutie.

Oprávnený v odvolaní ďalej vytkol, že exekučný súd nemôže vyhodnocovať zmluvné podmienky a vyjadril obavu z porušenia ústavných práv. K tejto odvolacej námietke už odvolací súd zaujal názor a judikatúra Súdneho dvora podporuje zakročenie súdu vrátane exekučného   súdu   proti   neprijateľným   podmienkam   v   spotrebiteľských   zmluvách (ASTURCOM, OCEANO GRUPO EDITORIAL, MOSTAZA CLARO a iné). Proces pred rozhodcom   je   procesom   súkromnoprávnym   a   neexistuje   dôvod   neaplikovať   princípy súkromného   práva,-   ak   zákon   o   rozhodcovskom   konaní   priamo   ukladá   súdu   zastaviť exekučné   konanie   pre   rozpor   vymáhaného   plnenia   s   dobrými   mravmi   (porov.   IV.   ÚS 5/2011, IV. ÚS 60/2011, uznesenie KS v Prešove vo veci 6CoE 60/2011).

Zákon   explicitne   nekonfrontuje   navzájom   inštitút   dobrých   mravov   a   inštitút neprijateľnej   zmluvnej   podmienky.   Odvolací   súd   nezaznamenal   ani   v   judikatúre pomenovanie týchto inštitútov súkromného práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové metódy.

Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom.

Nie   každá   zmluvná podmienka,   ktorá vyvoláva   nepomer v spotrebiteľskej   zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere   v   neprospech   spotrebiteľa   ako   slabšej   zmluvnej   strany   v   právnom   vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný,   nevyvážený,   nemali   by   byť   žiadne   pochybnosti   o   tom,   že   takáto   zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako   aj   bez   návrhu   súd   exekúciu   zastaví   o   plnenie   z takejto   neprijateľnej   zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (IV. ÚS 60/2011).

Prvostupňový súd sa s istotou a najmä presvedčivým spôsobom vyrovnal s otázkou rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a svoje rozhodnutie v tomto smere aj náležite   zdôvodnil.   Odvolací   súd   nenašiel   žiadny   relevantný   dôvod   na   to,   aby   zvrátil judikovanie   neprijateľnosti   rozhodcovskej   doložky   z   dôvodu   pre   spotrebiteľa nevýhodnejších ustanovení procesného poriadku arbitra oproti pravidlám zakotveným v Občianskom   súdnom   poriadku,   ktorý   je   viac   v   podvedomí   bežných   spotrebiteľov   ako rokovací poriadok arbitrážneho súdu, najmä ak každý takýto súkromný súd má svoj vlastný rokovací poriadok.».

Odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   nemá   v   žiadnom   prípade   arbitrárny charakter.   Ústavný   súd   tiež   už judikoval,   že   judikatúra   Súdneho   dvora   Európskej   únie (predtým Európskeho súdneho dvora) vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa   (II.   ÚS   235/2012).   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   takýmto   prístupom a z neho   plynúcim   právnym   názorom   krajského   súdu   vysloveným   v   odvolacom   konaní nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením

Proti   označenému   rozhodnutiu   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie najvyššiemu súdu, ktorý o ňom rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné.

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t. j.   najvyššieho   súdu,   a   nie do právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   (čl.   124   a   čl.   142   ods.   1   ústavy)   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Ústavný   súd   však   preskúmal   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktorým dovolanie   odmietol   ako   neprípustné,   a   nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť   signalizujúcu svojvoľný   postup   tohto   súdu   nemajúci   oporu   v   zákone.   Podľa   názoru   ústavného   súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a jeho odôvodnenie je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní, nie je neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   preto   ani   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   čo   by   malo   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.

K zásadnej námietke sťažovateľky týkajúcej sa odňatiu možnosti konať pred súdom, ako k jednému z dôvodov prípustnosti dovolania z dôvodu nenariadenia pojednávania pred okresným súdom, prekvapivosti posúdenia exekučného titulu okresným súdom na základe ex offo dokazovania v jej neprítomnosti bez možnosti vyjadriť sa k takémuto právnemu posúdeniu   veci   pred   rozhodnutím   okresného   súdu,   je   potrebné   uviesť,   že   ústavný   súd vzhľadom na závažnosť tejto námietky a nejednotnosť argumentácie jednotlivých senátov pri   právnom   posúdení   v   obdobných   prerokovaných   a   rozhodnutých   veciach   pristúpil k zjednoteniu odchylných právnych názorov a prijal stanovisko sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014 v pléne, ktorým v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde je ústavný súd pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazaný.

Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku   vzťahujúce   sa   na   dokazovanie.   Ak   exekučný   súd   pri   preskúmavaní   žiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov)   než   tých,   ktoré   sú   výslovne   uvedené   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe   posúdi   exekučný   titul   v neprospech   oprávneného,   je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   oprávneného   vyjadriť   sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú konformnosť konania   ako   celku   postačuje,   ak   je   oprávnenému   táto   možnosť   reálne   poskytnutá v odvolacom konaní (PLz. ÚS 1/2014).

Vychádzajúc   z   prijatého   stanoviska   pléna   je   nutné   konštatovať,   že   napadnuté uznesenie   najvyššieho   súdu   je   v   súlade   s   materiálnymi   limitmi   označených   práv. V posudzovanej veci nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom z dôvodov uvádzaných sťažovateľkou, pretože aj keď okresný súd v označených veciach nenariadil pojednávanie pre účely vykonávania dokazovania, sťažovateľka po oboznámení sa s výsledkami ex offo šetrenia a právneho posúdenia v napadnutom uznesení okresného súdu mala možnosť sa k záverom   okresného   súdu   vyjadriť   v   odvolacom   konaní,   čo   aj   využila,   čím   došlo k naplneniu namietanej zásady, a teda konanie ako celok (základné a odvolacie) nebolo poznačené tvrdenou vadou (odňatia možnosti konať pred súdom), ktorá by bola spôsobilá založiť   prípustnosť   dovolania   ako   takého.   Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého uznesenia teda dospel k prijateľnému právnemu záveru o neexistencii vád zakladajúcich prípustnosť dovolania, ktoré aj primeraným spôsobom odôvodnil.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa osobitosti aplikácie právnych noriem Európskej únie v prípadoch poistných zmlúv v spojitosti s posudzovaním rozhodcovskej doložky   obsiahnutej   v   poistnej   zmluve,   ktorá   spočíva   na   tvrdení,   že   dohoda o rozhodcovskom   konaní   tvorí   súčasť   výpočtu   poistného   rizika   a   zodpovednosti poisťovateľa,   preto   nepodlieha   súdnemu   prieskumu   z   hľadiska   cieľov   smernice č. 93/13/EHS, je táto argumentácia sporná a aj protirečivá v tom smere, že na jednej strane sťažovateľka   tvrdí,   že   poistné   riziko   je   viazané,   resp.   ráta   s   riešením   sporov v rozhodcovskom   konaní,   na   strane   druhej   pred   všeobecnými   súdmi   sťažovateľka prezentovala   názor   o prijateľnosti   takejto   rozhodcovskej   doložky   s   argumentáciou, že spotrebiteľ mal možnosť nebyť ňou viazaný. Napriek uvedenému ústavný súd vzhľadom na použitie tejto argumentácie až v konaní pred ústavným súdom konštatuje, že nemohol na ňu prihliadať, pretože ako už bolo uvedené, princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu v tom bráni.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej.

4. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, ako   aj   čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom   najvyššieho   súdu   a jeho   uznesením a postupom krajského súdu a jeho uznesením

Čo sa týka namietaného porušenia ďalších práv sťažovateľky, teda základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho   súdu   dospel   k   záveru,   že   z   ich   odôvodnenia   nemožno   vyvodiť   nič,   čo   by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do týchto práv sťažovateľky, keďže   krajský   súd,   ako   aj najvyšší   súd   v   posudzovanom   prípade   ústavne   konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy. Na základe uvedeného ústavný súd   konštatuje,   že   medzi   namietaným   uznesením   krajského   súdu,   ako   aj   namietaným uznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľky   zohľadňujúc   aj   skutočnosť, že sťažovateľka porušenie týchto práv žiadnym spôsobom neodôvodnila, aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014