znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 414/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013 predbežne prerokoval   sťažnosť   B. H.,   N.,   zastúpenej   Mgr.   P.   K.,   vo veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 12 C/293/2004 z 27. novembra 2009   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn. 2 Co/238/2012   z 12.   decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2013   doručená   sťažnosť   B.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C/293/2004 z 27. novembra 2009 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co/238/2012 z 12. decembra 2012.

2.   Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   okrem   iného   uviedla,   že „...   je   žalobcom (v 2. rade,   pozn.) v   právnej   veci   proti   žalovanému   v   prvom   rade   Slovenská   republika, Ministerstvo   spravodlivosti   SR...   žalovanému   v   druhom   rade   Slovenská   republika, Ministerstvo   vnútra   SR...   žalovanému   v   treťom   rade   Slovenská   republika,   Ministerstvo financií SR... a žalovanému v štvrtom rade Slovenská republika, Ministerstvo hospodárstva SR... o náhradu škody vedenej Okresným súdom... pod sp. zn. 12 C/293/2004 a Krajským súdom pod spis. zn. 2 Co/238/2010.

Okresný súd... rozhodol v právnej veci... o náhradu škody tak, že návrh zamietol... Proti predmetnému rozsudku bolo... podané odvolanie, ktoré bolo zdôvodnené tým, že v konaní došlo k vadám... konkrétne, že súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci,   pretože   nevykonal   dôkazy   potrebné   na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností,   ako   aj z dôvodu,   že   súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym skutkovým   zisteniam   a   takisto   z   dôvodu,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci...

Krajský   súd...   rozhodol   tak,   že   odvolanie   navrhovateľov   zamietol   a   rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil...“.

V tejto   súvislosti   sťažovateľka   krajskému   súdu   vyčítala,   že „na   odôvodnenú argumentáciu žiadnym spôsobom neprihliadol, ani sa s ňou v odôvodnení nevysporiadal. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu neobsahuje ani stopy po tom, že by sa pri rozhodovaní o odvolaní voči rozhodnutiu prvostupňového súdu odvolací súd argumentáciou navrhovateľov zaoberal.

Odvolací   súd   pristúpil   k   rozhodnutiu   o   odvolaní   navrhovateľov   arbitrárne a formalistický.

Súdy   oboch   stupňov   pri   posudzovaní   rozsahu   povinností   odporcov   vo   vzťahu k činnosti   nebankových   subjektov   podľa   zákona   o   investičných   spoločnostiach,   zákona o kolektívnom investovaní a zákona o bankách upriamili pozornosť na formálnu stránku vymedzenia   pôsobnosti   daných   zákonov   a   zmluvnú   formu   a   povahu   právnych   vzťahov nebankových subjektov so svojim klientmi. Formalistický sa riadili sa len literou zákona, bez toho, aby vyhodnotili jeho cieľ a účel v kontexte relevantných ústavných princípov a obsahu a rozsahu činnosti nebankových subjektov.

Pokiaľ   súdy   oboch   stupňov   prišli   k   záveru,   že   extenzívny   výklad   relevantných zákonných povinností odporcov nie je možný, tento záver nepodložili žiadnym faktickým ani právnym zdôvodnením. Je preto nepreskúmateľný, a z toho dôvodu právne nespôsobilý...“.

3.   Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu a krajského súdu boli porušené jej práva „na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR...“.

4.   Sťažovateľka   na   základe   už   uvedeného   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   nález v tomto znení:

„1. Základné právo sťažovateľa B. H... na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, bolo postupom Okresného súdu Bratislava I a postupom Krajského súdu v Bratislave porušené.

2.   Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I. č. k. 12 C/293/2004 a rozhodnutie Krajského súdu č. k. 2 Co/238/2012 ruší a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi B. H... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- Eur (slovom: tritisíc eur), ktoré sú mu Okresný súd Bratislava a Krajský súd v Bratislave povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   I   a   Krajský   súd   v   Bratislave   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 323,92 Eur... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Ak sťažovateľ má alebo v minulosti mal možnosť domáhať sa ochrany svojich označených práv pred všeobecným súdom, tak to vylučuje právomoc ústavného súdu konať o jeho sťažnosti. Nedostatok právomoci ústavného súdu vyplýva priamo z ústavy (čl. 127 ods. 1 a čl. 127a ods. 1 ústavy) a ústavný súd ho nemôže prekonať postupom podľa § 53 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   ktorý   sa   vzťahuje   len   na   neprípustnosť   sťažnosti spočívajúcu   v nevyužití   iných   ako   súdnych   prostriedkov   ochrany   označených sťažovateľových práv.

8.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

II. A K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C/293/2004-164 z 27. novembra 2009

9. Ústavný súd z obsahu sťažnosti, k nej pripojených príloh konštatuje, že na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C/293/2004-164 z 27. novembra 2009, nie je daná jeho právomoc, a preto sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol.

10. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu č. k. 12 C /293/2004-164, keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka   využila,   a o odvolaní   proti   nemu   rozhodol   krajský   súd   ako   súd   odvolací rozsudkom č. k. 2 Co/238/2012-260. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným rozsudkom okresného súdu.

II. B K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co/238/2012 z 12. decembra 2012

11.   Pokiaľ   ide   o napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co/238/2012 z 12. decembra   2012,   zo   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie,   t.   j.   stotožnil   sa   s   faktickými   a   právnymi   názormi a závermi okresného súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývali z neúplného zistenia   skutkového   stavu,   z nesprávneho   aplikovania   platných   právnych   predpisov a následne   nesprávneho   posúdenia   veci.   Krajskému   súdu   v podstatnom   vytýkala arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť jeho rozhodnutia.

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

13. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   označeným   rozhodnutím   krajského   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 2 Co/238/2012 z 12. decembra 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy.

14.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne a právne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. Krajský   súd   v   odôvodnení   okrem   iného   uviedol: „...   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého stupňa vo vzťahu k navrhovateľom v 1. až 3., 7. až 10. rade potvrdil, pretože je vo výroku vecne   správny   a   keďže   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozsudku, ako správnymi dôvodmi...

Pre   správnosť   dôvodov   napadnutého   rozsudku   odvolací   súd   však   považuje   za potrebné zdôrazniť nasledovné.

Podľa   §   18   ods.   I   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za škodu   spôsobenú   v   rámci   plnenia   úloh   štátnych   orgánov   a   orgánov   spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Nároky na náhradu škody spôsobenú rozhodnutím i úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú svojou povahou občianskoprávne nároky, kde tiež musia byť splnené všetky rozhodujúce predpoklady zodpovednosti za škodu; kde má tiež miesto prevenčná   povinnosť   (§   415 Občianskeho zákonníka),   ale   aj   dôkazná povinnosť poškodeného.   Vznik   zodpovednosti   štátu   za   škodu   spôsobenú   nesprávnym   úradným postupom   predpokladá   také   prípady   vzniku   škôd,   ktoré   boli   vyvolané   inou   činnosťou štátnych orgánov než rozhodovacou, pričom zákonná úprava zodpovednosti za škodu má predovšetkým reparačnú funkciu.

Podľa citovaného zákonného ustanovenia teda štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci   plnenia   úloh   štátnych   orgánov   a   orgánov   spoločenskej   organizácie   uvedených v ustanovení § 1 ods. 1 citovaného zákona nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy   plnia.   Zodpovednosti   podľa   ods.   1   sa   nemožno   zbaviť   (§   18   ods.   2   citovaného zákona). Je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky zodpovednosti, a to existencia škody   (majetkovej ujmy   vyjadriteľnej   v peniazoch),   nesprávny úradný   postup orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, štát nenesie zodpovednosť podľa ustanovenia § 18 zákona č. 58/1969 Zb. Zákon bližšiu definíciu pojmu nesprávneho úradného postupu neobsahuje. Môže pritom ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti sním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi normami pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, z funkcie alebo z cieľov tejto činnosti, ale aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.

Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd každý je oprávnený konať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

V prejednávanej veci je nepochybné, že navrhovatelia v 1. až 3., 7. až 10. rade dobrovoľne,   zvláštneho   rozhodnutia   uzavreli   zmluvy   o   pôžičke   podľa   §   657,   §   658 Občianskeho zákonníka, zmluvy o tichom spoločenstve podľa ustanovenia § 673 a nasl. Obchodného zákonníka, s podnikateľom B. s r.o., K., s A., s. r. o., K., S. a. s., K. Na základe daných   zmlúv   týmto   spoločnostiam   vznikli   povinnosti,   ktoré   nesplnili.   Zo   spisu   nijako nevyplýva, a navrhovatelia v tomto smere vôbec nepreukázali, žeby dané spoločnosti boli subjektom,   ktorý   na   základe   zákona   č.   248/1992   Zb.   o   investičných   spoločnostiach   a investičných   fondoch   a   neskôr   na   základe   zákona   č. 385/1999   Z.   z.   o   kolektívnom investovaní bol správcovskou spoločnosťou, žeby kolektívne investoval, teda zhromažďoval peňažné prostriedky od verejnosti na základe verejnej výzvy podľa citovaného zákona s cieľom investovať takto zhromaždené peňažné prostriedky do majetku vymedzeného daným zákonom,   žeby   vytváral   a   spravoval   podielové   fondy   a vykonával   nútenú   správu podielových fondov; nebolo preukázané ani to, žeby navrhovatelia v 1. až 3., 7. až 10. rade podľa citovaného zákona boli investorom, a teda žeby štát bez ohľadu na orgán, ktorý by ho zastupoval, mal vo vzťahu k nim, teda k navrhovateľom v 1. až 3., 7. až 10. rade a k daným spoločnostiam práva a povinnosti vyplývajúce zo zákona o kolektívnom investovaní, resp. v čase   vzniku   spoločností   zo   zákona   č.   248/1992   Zb.   o   investičných   spoločnostiach   a investičných fondoch. (Zákon č. 385/1999 Z. z. nadobudol účinnosť dňa 1.1.2000, ním bol zrušený   zákon   č.   248/1992   Zb.   o investičných   spoločnostiach   a   investičných   fondoch.) Kolektívnym investovaním pritom nie je činnosť podľa zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Medzi navrhovateľmi a dlžníkmi bol teda vzťah založený výslovne len podľa Občianskeho zákonníka,   Obchodného   zákonníka,   ktoré   zákony   zakotvujú   širokú   zmluvnú   voľnosť účastníkov takýchto vzťahov.

Navrhovatelia v 1. až 3., 7. až 10. rade neuniesli dôkazné bremeno, nepreukázali, žeby im odporca v zastúpení v úvode uvedených štátnych orgánov spôsobil škodu, žeby ich pracovníci pri vykonávaní činnosti spojenej s výkonom právomoci štátneho orgánu porušili pravidlá   stanovené   právnymi   normami   pre   konanie   štátneho   orgánu   alebo   porušili poriadok,   ktorý   vyplýva   z   povahy,   z   funkcie   alebo   z   cieľov   danej   činnosti,   alebo   aj z hľadiska   účelu,   k   dosiahnutiu   ktorého   postup   štátneho   orgánu   smeruje.   Nebola   tak preukázaná   ani   príčinná   súvislosť   medzi   škodou   a   nesprávnym   úradným   postupom. Z obsahu spisu nevyplýva, žeby súd prvého stupňa svojím postupom navrhovateľom odňal možnosť   konať   pred súdom.   Vo   svojom odvolaní   neuviedli   žiadne také vecné a   právne relevantné dôvody, ktoré by spochybnili vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvého stupňa.“

15.   Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   (a   v jeho   rozsahu   tiež   prvostupňové rozhodnutie,   keďže   bolo   potvrdené   odvolacím   súdom,   pozn.)   obsahuje   podľa   názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

16.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   krajského   súdu č. k. 2 Co/238/2012-260   z 12.   decembra   2012   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne odvolacie závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   S prihliadnutím   na   odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18. Okrem už uvedených nedostatkov pozornosti ústavného súdu neušlo, že v petite sťažnosti   právny   zástupca   sťažovateľky   neuviedol   náležitú   konkretizáciu   napadnutých súdnych   rozhodnutí   (pozri   bod   4),   a preto   táto   skutočnosť   bola   ďalším   dôvodom na odmietnutie sťažnosti z dôvodu nesplnenia zákonných náležitostí.  

III.

19. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013