znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 414/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. L. K. T., P., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 51/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. L. K. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2012 doručená   sťažnosť   Mgr.   L.   K.   T.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. L. L., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 51/2011.

Zo sťažnosti vyplýva: „Na Okresnom súde Prešov sa vo veci vedenej pod sp. zn. 12C 155/2006   viedlo   na   základe   žaloby   žalobcu...   proti   mne   konanie   o   vydanie bezdôvodného obohatenia 1.700.000,- Sk. V konaní som namietal, že v danej veci je právo žalobcu premlčané a že uplynula trojročná objektívna lehota na uplatnenie práva. Rozsudkom   zo   dňa   29.   3.   2007   okresný   súd   zaviazal   mňa   ako   žalovaného   o.   i. zaplatiť žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia žalovanú sumu spolu s príslušenstvom. Následne Krajský súd v Prešove svojím rozhodnutím zo dňa 11. 6. 2008, č. k. 1Co 112/07- 124, rozhodol o mojom odvolaní... tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu a zároveň pripustil   dovolanie   o   otázke,   či   objektívna   premlčacia   lehota   uvedená   v   §   107   ods.   2 Občianskeho zákonníka, v ktorej sa možno domáhať vydania bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v tzv. zálohe na budúcu kúpnu cenu podľa zmluvy o budúcej zmluve, plynie (prípadne za akých podmienok) aj počas konania začatého na návrh druhého účastníka zmluvy o budúcej zmluve, v ktorom sa tento účastník domáha nahradenia vyhlásenia vôle na uzavretie kúpnej zmluvy podľa § 50a/ ods. 2 Občianskeho zákonníka. Využijúc svoje právo som podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   zo   dňa   30.   11.   2009,   č.   k. 3Cdo 185/2009-195, zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. júna 2008 sp. zn. 1Co 112/2007 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Z rozhodnutia NS SR vyplýva, že zastavené súdne konanie vo veci Okresného súdu Prešov sp. zn. 7C 84/2000 nemá žiaden právny dopad na plynutie premlčacej doby pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Krajský súd uznesením zo dňa 26. 4. 2010, č. k. 1Co 212/2009-231, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa, okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie...

Okresný súd rozsudkom zo dňa 7. 12. 2010, č. k. 25C 118/10-167... rozhodol tak, že zaviazal   žalovaného   (mňa)   zaplatiť   žalobcovi   titulom   bezdôvodného   obohatenia   sumu 56.429,66 Eur spolu so 6 % ročným úrokom z omeškania od 13. 5. 2005 do zaplatenia... Proti... rozsudku som podal... odvolanie. Krajský súd v Prešove o mojom odvolaní rozhodol rozsudkom zo dňa 25. 4. 2012, sp. zn. 18Co 51/2011, tak, že potvrdil rozsudok... Podľa   dôvodov súdnych rozhodnutí   súdy   vyhoveli   žalobe   predovšetkým preto,   že dospeli k takému právnemu názoru, že nemožno prihliadnuť na moju námietku premlčania, pretože nevrátenie zálohy zníženej o   zmluvnú   pokutu   vo   výške   300.000,-   Sk   považovali s ohľadom na výnimočnosť prípadu za odporujúce dobrým mravom...

Súdy tvrdia, že z obsahu je možné nepochybne vyvodiť môj úmysel poškodiť žalobcu tým, že na základe uplatnenia námietky premlčania si ponechám vo vlastníctve rodinný dom s   pozemkom,   zmluvnú   pokutu   vo   výške   300.000,-   Sk,   ale   aj   zvyšok   zálohy   vo   výške 1.700.000,-   Sk.   Súdy zdôrazňujú,   že nevrátenie zvyšku   zálohy   na   kúpnu   cenu   sa   prieči zásadám čestnosti a spravodlivosti, ktoré sú všeobecne uznávané väčšinou spoločnosti. Takéto   tvrdenie   neobstojí,   nemá   logiku.   Každé   vznesenie   námietky   premlčania spôsobuje,   že   nedôjde   k   vráteniu   dlžnej   čiastky.   Vznesenie   námietky   premlčania   je   len uplatnením práva, ktoré je zakotvené v zákone. Žalobca bol tým z účastníkov pôvodnej zmluvy o budúcej zmluve, ktorý ju porušil. Ja som chcel, aby sa kúpna zmluva uzavrela, ale neskôr som stratil záujem na vedení ďalších sporov a zobral som žalobu o nahradenie prejavu vôle na uzavretie kúpnej zmluvy späť. Aj vtedy som vlastne len uplatnil svoje právo disponovať svojou žalobou. Žalobca už v tej dobe bol zastúpený právnym zástupcom a mal dosť   času   v   premlčacej   lehote   na   podanie   žaloby   na   súde   o   vydanie   bezdôvodného obohatenia.   Nie   ja   som   podaním   námietky   premlčania   spôsobil,   že   nedošlo   k   vráteniu poskytnutej zálohy, ale žalobca, resp. jeho právny zástupca oneskoreným podaním žaloby. Okrem toho stále až do späťvzatia mojej žaloby o nahradenie prejavu vôle mohol so mnou uzavrieť riadnu kúpnu zmluvu.

Takýmito okolnosťami sa mal súd zaoberať pri hodnotení skutkových zistení a prijatí právnych záverov.

Už v čase uzatvorenia zmluvy o budúcej zmluve som mal dlh, ktorý bol zabezpečený záložným právom na môj rodinný dom. Zo zálohy poskytnutej žalobcom som dlh splatil a nemal som peniaze na vrátenie zálohy po tom, čo žalobca odstúpil od uzavretia kúpnej zmluvy.   Je   pravda,   že   som   žalobcovi   ponúkal   predaj   predmetnej   nehnuteľnosti   aj po zastavení   konania   vo   veci   o   nahradenie   prejavu   vôle   na   kúpnej   zmluve   za   iných podmienok než v čase uzavretia zmluvy o budúcej zmluve. Toto však nemožno hodnotiť ako nemorálne   a   nečestné,   lebo   pôvodnú   zmluvu   sme   mali   uzavrieť   najneskôr   30.   3.   2000 a žalobu o nahradenie prejavu vôle som zobral späť v roku 2005. Za päť rokov sa zmenili ceny nehnuteľností tak výrazným spôsobom, že by nebolo spravodlivé odo mňa požadovať, aby som nehnuteľnosť predal žalobcovi za cenu dohodnutú v roku 2000, aj s ohľadom na to, že nie ja som od uzavretia zmluvy odstúpil, ale práve žalobca.“

Sťažovateľ tiež uvádza, že: „Žalobca sa v konaní vedenom Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 7C 84/2000 domáhal proti mne vrátenia toho istého nároku (preddavku) na základe rovnakých skutkových okolností. Vtedy odo mňa žiadal vrátenie sumy 2.000.000,- Sk. Jeho žaloba bola zamietnutá a už v priebehu tohto konania som tvrdil, že právoplatné rozhodnutie vo veci 7C 84/2000 tvorí prekážku veci právoplatne rozhodnutej aj pre toto konanie. Túto námietku som uvádzal počas konania pred súdmi prvého i druhého stupňa, dokonca   aj   na   Najvyššom   súde   SR   v   podanom   dovolaní,   avšak   Najvyšší   súd   SR   mi neprisvedčil.   Napriek   tomu   sa   domnievam,   že   toto   konanie   nemalo   vôbec   prebiehať s poukazom na § 159 O. s. p., lebo sa o veci právoplatne rozhodlo a malo byť zastavené.“.

Podľa sťažovateľa je rozsudok krajského súdu sp. zn. 18 Co 51/2011 z 25. apríla 2012 v rozpore s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a tvrdí, že „... ak súd konal inak ako v rozsahu a spôsobom, ktorý mu predpisuje zákon, porušil naše ústavou zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie. Závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodnutí riadil, sú zjavne neodôvodnené a svojvoľné. Extrémny nesúlad v právnych záveroch všeobecných súdov s vykonanými skutkovými zisteniami vidím v tom, že bolo nesporne preukázané to, že:

1) žalobca sa v konaní vedenom Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 7C 84/2000 domáhal   proti   mne   vrátenia   toho   istého   nároku   (preddavku)   na   základe   rovnakých skutkových okolností;

2) uplatnil som si námietku premlčania podľa zákona bez toho, aby bola v rozpore s dobrým mravom.

Podľa mňa je totiž nepodstatné a právne irelevantné to, či súdy označovali vrátenie žalovanej   čiastky   ako   vrátenie   zálohy   kúpnej   ceny   alebo   ako   bezdôvodné   obohatenie. V každom prípade išlo o ten istý nárok, ktorý bol uplatnený v súdnom konaní pod sp. zn. 7C 84/2000 a preto toto konanie vo veci sp. zn. 25C 118/2010 malo byť zastavené. Súdy bez ohľadu na moje námietky v tejto veci konali šesť rokov (napokon súc aj viazaní právnym názorom Najvyššieho súdu SR uvedenom v rozhodnutí o dovolaní zo dňa 30. 11. 2009, č. k. 3Cdo 185/2009-195). Právny názor o tom, že nejde o prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 159 ods. 3 OSP je v príkrom rozpore so zákonom i platnou judikatúrou. Totožnosť veci je totiž daná jednak totožnosťou účastníkov, jednak totožnosťou predmetu rozhodovania.   Totožnosť   účastníkov   konania   je   nepochybná   a   totožnosť   predmetu rozhodovania je daná samotnou vecou, nárokom žalobcu na vrátenie zaplatených peňazí žalobcom pri uzavretí zmluvy o budúcej zmluve, či už je táto peňažná čiastka označovaná ako   nevrátená   záloha   alebo   bezdôvodné   obohatenie.   Dokonca   aj   súdy   vo   svojich rozhodnutiach označujú toto bezdôvodné obohatenie ako zálohu (viď č. l. 9 rozsudku KS v Prešove zo dňa 25. 4. 2012).

Ako svojvoľné vidím aj závery súdu o vznesení mojej námietky premlčania v rozpore s dobrým mravom. Ako som už uviedol, tvrdenie, že priamy úmysel poškodiť žalobcu je možné vyvodiť z môjho cieľa ponechať si vlastníctvo k domu získané za peniaze žalobcu, nemá   oporu   vo   vykonaných   dôkazoch.   Môj   úmysel   riadne   smeroval   k odpredaju   domu a žalobca bol tým, kto porušil zmluvu o budúcej zmluve, resp. od nej odstúpil. To, že som dom chcel predať, aj keď žalobca stým nesúhlasil, som preukázal tým, že som podal žalobu o nahradenie jeho prejavu vôle na kúpnej zmluve. Ani po podaní žaloby žalobca zmluvu nechcel uzavrieť. Žalobca ma sám vystavil do situácie, že som mu nemohol vrátiť peniaze, ktoré mi poskytol ako zálohu na kúpu nehnuteľností. Už v čase uzavretia zmluvy o budúcej zmluvy dobre vedel, že mám dlh a práve ním poskytnutá záloha slúžila na jeho vyplatenie. Tým, že so mnou zmluvu neuzavrel, získal proti mne titul na plnenie a snažil sa zabezpečiť si rozsudok, aby mi mohol exekuovať dom (praktiky podobné bytovej mafii). Podával proti mne iné žaloby a dokonca i trestné oznámenia. Ja som sa s ním nechcel súdiť, chcel som dostať   svojim   záväzkom   zo   zmluvy   o   budúcej   zmluve.   Počas   sporov   so   žalobcom   som na základe   predbežných   opatrení   mal   po   celý   čas   uložený   zákaz   dispozície   s   rodinným domom. Nemal som žiadne finančné prostriedky a aj to bol dôvod, prečo som zobral žalobu o   nahradenie   prejavu   vôle   späť.   Uplatnil   som   si   vlastne   len   svoje   právo   disponovať so žalobou. Aj po späťvzatí žaloby som žalobcovi ponúkal mimosúdnu dohodu.

V prípade, ak nešlo o prekážku res iudicata, mal žalobca včas podať žalobu a nebol by som môcť účinne vzniesť námietku premlčania. Žalobca však podľa súdov lehotu na podanie žalobu zmeškal, žalobu podal oneskorene a ja som využil právo, ktoré mi dáva zákon   a   podľa   §   100   ods.   1   OSP   som   námietku   premlčania   vzniesol.   Podľa   tohto ustanovenia   ak   sa   dlžník   premlčania   dovolá,   nemožno   premlčané   právo   veriteľovi priznať.“.

Vo vzťahu k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ uvádza, že: „Pokiaľ sa týka porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, domnievam sa, že toto moje právo bolo porušené zásadným spôsobom, pretože dôkazy, ktoré bolo treba vykonať na súdnych pojednávaniach pri korektnej príprave pojednávania mohli byť vykonané na dvoch   maximálne   troch   pojednávaniach   a   vec   mohla   byť   do   jedného   roka   skončená, samozrejme   za   predpokladu   konania   súdov   bez   zbytočných   subjektívnych   prieťahov spočívajúcich v bezdôvodnom odročovaní veci, nesústredenom dokazovaní a nesprávnych právnych záveroch. Dĺžka tohto konania je podľa mňa neprimeraná skutkovým okolnostiam celého prípadu a právnemu posúdeniu.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Krajský   súd   v   Prešove   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18Co/51/2011   porušil základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   a   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručené   podľa   článkov   46   ods.   1,   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   25.   4.   2012,   sp.   zn.   18Co/51/2011, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva nemajetková ujma vo výške 20.000 Eur. Krajský súd v je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 1.312,90 Eur na účet právneho zástupcu... v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   krajským   súdom   v   konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 51/2011.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 51/2011

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že vec bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

K   porušeniu   týchto   práv   malo   podľa   sťažovateľa   dôjsť   odôvodnením   rozsudku krajského   súdu,   keďže   právne   závery,   ktorými   sa   krajský   súd   riadil,   sú   zjavne neodôvodnené   a   svojvoľné   a   sú   v   extrémnom   nesúlade   s   vykonanými   skutkovými zisteniami.

Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy vo veci konali napriek tomu, že podľa jeho názoru   malo   byť   konanie   zastavené   z   dôvodu   prekážky   veci   rozhodnutej   a   námietka premlčania, ktorú vzniesol, nebola v rozpore s dobrými mravmi.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že išlo o prekážku veci rozhodnutej a konanie malo byť   z   toho   dôvodu   zastavené,   ústavný   súd   poukazuje   na   nasledujúcu   relevantnú   časť odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu: „Žalovaný   namietal   v   preskúmavanej   veci   aj prekážku   veci   rozhodnutej   (rei   iudicata),   avšak   táto   otázka   bola   vyriešená   s konečnou platnosťou právnym názorom Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Cdo 185/2009 z 30. 11. 2009. Dovolací súd sa stotožnil s právnym názorom vysloveným súdom prvého stupňa a Krajským súdom   v Prešove   v rozsudku   č.   k.   1Co   113/07   z 11.   6.   2008   a zaujal   právny   názor,   že v preskúmavanej veci nejde o prekážku veci rozhodnutej, pretože predmet konania sa vo veci 7C 84/00 sa neopieral o rovnaké skutkové okolnosti.“ Ústavný súd zároveň poukazuje na nasledujúcu časť odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 185/2009 z 30. novembra 2009 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“), na ktoré sa odvoláva   krajský   súd:   „Právoplatné   rozhodnutie   tvorí   prekážku   už   raz   rozsúdenej   veci vtedy, ak v novom konaní ide o to isté, o čo išlo v prechádzajúcom rozhodnutí; musí ísť o totožnosť   osôb   a   aj   o totožnosť   predmetu   konania,   opierajúci   sa   o   rovnaké   skutkové okolnosti.

Dovolací   súd   je   zhodného   názoru   ako   odvolací   súd,   že   žalovaným   označené rozhodnutie súdu (vo veci vedenej pred Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 7 C 84/2000) nezakladá pre toto konanie prekážku veci právoplatne rozhodnutej (§ 159 ods. 3 O. s. p.), nakoľko v ich prípade sa predmet konania neopiera o rovnaké skutkové okolnosti. Vo veci Okresného súdu Prešov vedenej pod sp. zn. 7 C 84/2000 bola povinnosť žalovaného vrátiť bezdôvodné obohatenie vyvodzovaná z neplatného právneho úkonu, alternatívne z dôvodu zániku záväzku v zmysle § 50a ods. 3 Občianskeho zákonníka (záväzok zo zmluvy o budúcej zmluve zaniká, pokiaľ okolnosti, z ktorých jej subjekty pri vzniku záväzku vychádzali, sa do tej   miery   zmenili,   že   nemožno   spravodlivo   považovať,   aby   sa   zmluva   uzavrela)   a   tiež z potvrdení o zaplatení preddavku. V prejednávanej veci (ktorá je predmetom dovolacieho prieskumu) povinnosť žalovaného vrátiť bezdôvodné obohatenie sa vyvodzuje len z dôvodu nenaplnenia obsahu zmluvy o budúcej zmluve v tom, že kúpna zmluva nebola uzavretá v lehote,   ktorá   bola   dohodnutá   v   zmluve   o   budúcej   zmluve   a   ani   neskôr   spôsobom stanoveným v § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka. So zreteľom na to dospel dovolací súd k záveru, že v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p.“

Ústavný   súd   z   vyžiadaných   spisov   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C   84/2000 a sp. zn. 12 C 155/2006 zistil, že Ing. J. P. sa v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod   sp.   zn.   7   C   84/2000   domáhal   voči   sťažovateľovi   ako   žalovanému   zaplatenia 2 000 000 Sk, ktoré poskytol sťažovateľovi ako preddavok na kúpnu cenu za nehnuteľnosť v súlade so zmluvou o budúcej zmluve. Zaplatenie sumy 2 000 000 Sk odôvodňoval právom na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže podľa jeho názoru bola zmluva o budúcej zmluve   neplatná,   resp.   z   dôvodu   zániku   záväzku   v   zmysle   §   50a   ods.   3   Občianskeho zákonníka.   Naproti   tomu   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Prešov sp. zn. 12 C 155/2000 sa Ing. J. P. ako žalobca domáhal voči sťažovateľovi ako žalovanému zaplatenia sumy 1 700 000 Sk z dôvodu, že kúpna zmluva nebola uzatvorená v lehote, ktorá bola dojednaná v zmluve o budúcej zmluve.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   názor   krajského   súdu, navyše   podporený   aj   názorom   najvyššieho   súdu   o   tom,   že   nejde   o   prekážku   veci rozhodnutej, nie je v rozpore so zisteným skutkovým stavom, tak ako to tvrdí sťažovateľ.

Vo   vzťahu   k   tvrdeniu   sťažovateľa,   že   námietka   premlčania   nebola   v   rozpore s dobrými   mravmi,   ústavný   súd   poukazuje   na   nasledovnú   časť   odôvodnenia   rozsudku krajského súdu: „Otázku, s ktorou je potrebné sa vyporiadať a ktorou sa zaoberal aj súd prvého stupňa je, či vznesenie námietky premlčania žalovaným bolo, alebo nebol, v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 Občianskeho zákonníka a či bolo potrebné na túto námietku v konaní prihliadať, prípadne či jestvujú také výnimočné okolnosti, pre ktoré by na túto námietku bolo možné aj neprihliadnuť.

Súd prvého stupňa vyhovel žalobe a uložil žalovanému povinnosť vrátiť žalobcovi sumu 1.700.000,- Sk s príslušenstvom z titulu vrátenia prevzatia zálohy na kúpnu cenu nehnuteľnosti, k odpredaju ktorej nedošlo a nehnuteľnosť zostala naďalej vo vlastníctve žalovaného.   Na   vznesenú   námietku   premlčania   neprihliadol,   pretože   nevrátenie   tejto zálohy,   zníženej   o   zmluvnú   pokutu   vo   výške   300.000,-   Sk   považoval   s   ohľadom   na výnimočnosť   prípadu,   za   odporujúce   dobrým   mravom..   S   týmto   právnym   záverom   sa odvolací súd stotožňuje.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych   vzťahov   nesmie   bez   právneho   dôvodu   zasahovať   do   práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Ustanovenie   §   3   Občianskeho   zákonníka   je   všeobecným   ustanovením   hmotno- právnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Pokiaľ ide o   výkon   práva,   ktoré   dáva   účastníkovi   priamo   právny   predpis,   prichádza   do   úvahy aplikácia tohto ustanovenia iba vo výnimočných prípadoch.

Dobrými mravmi sa rozumie podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú nemennosť,   sú   akceptované   rozhodujúcou   časťou   spoločnosti   a   majú   povahu   noriem základných.

Týmto   normám   zásadne   neodporuje,   ak   niekto   namieta   premlčanie   práva,   lebo inštitút' premlčania prispieva k istote v právnych vzťahoch a je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Ak by však výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol iba prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by pre neho zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu, jednalo by sa o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka možno odvodiť iba z konkrétnych okolností za ktorých bola námietka premlčania   tohto   nároku   uplatnená.   Tieto   okolnosti   musia   byť   pritom   vo   výnimočnej intenzite,   aby   bol   odôvodnený   tak   významný   zásah   do   princípu   právnej   istoty,   ako   je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. (Rozsudok NS ČR sp. zn. 25 Cdo 2905/99 a 21 Cdo 992/99)

Ako vyplýva z obsahu spisu, v čase uzatvorenia zmluvy o budúcej zmluve o odpredaji predmetných   nehnuteľností,   bola   predmetná   nehnuteľnosť   vo   vlastníctve   spoločnosti Capital v. o. s. Košice na základe zabezpečenia vrátenia poskytnutej sumy 600.000,- Sk žalovanému.   Žalovaný   použil   finančné   prostriedky   žalobcu   na   úhradu   tohto   dlhu,   na základe   čoho   mu   bol   rodinný   dom   s   pozemkom   vrátený   uvedenou   spoločnosťou   do vlastníctva.   Keďže   medzi   účastníkmi   nedošlo   k   odpredaju   predmetnej   nehnuteľnosti, vlastníctvo   rodinného   domu   s pozemkom   zostalo   žalovanému   a   tento   odmieta   vrátiť   aj prevzatú zálohu na kúpnu cenu. ktorú sám žalobca znížil už o dojednanú zmluvnú pokutu 300.000,-   Sk,   uplatnením   námietky   premlčania.   Z   obsahu   spisu   je   možné   nepochybne vyvodiť   úmysel   žalovaného   poškodiť   žalobcu   tým,   že   na   základe   uplatnenej   námietky premlčania si ponechá vo vlastníctve rodinný, dom s pozemkom, ktorý mal byť predmetom uzavretia kúpnej zmluvy, zmluvnú pokutu vo výške 300.000,- Sk ale aj zvyšok zálohy na kúpnu   cenu   vo   výške   1.700.000,-   Sk.   Takýto   výkon   subjektívneho   práva   je   možné jednoznačne kvalifikovať ako výkon práva ktorý je rozpore s dobrými mravmi. Už samotná zmluvná pokuta sa prieči dobrým mravom, avšak jej vrátenie nie je predmetnom tohto konania. Nevrátenie zvyšku zálohy na kúpnu cenu vo výške 1.700.000,- Sk (56.429 eur) sa prieči   zásadám   čestnosti   a   spravodlivosti,   ktoré   sú   všeobecne   uznávané   väčšinou spoločnosti. Premlčaním právo na vydanie bezdôvodného obohatenia nezaniklo, jestvuje, iba zákon v ustanovení § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka neumožňuje premlčané právo priznať autoritatívnym rozhodnutím súdu. Za výnimočných okolností, ak by výkon práva namietal premlčanie uplatneného nároku bolo iba prostriedkom,   umožňujúcim poškodiť iného   účastníka   právneho   vzťahu,   zatiaľ   čo dosiahnutie   vlastného   úmyslu   a   účelu sledovaného   právnou   normou   by   zostalo   pre   neho   vedľajšie,   je   možné   posudzovať uplatnenie námietky premlčania aj podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Je treba uviesť, že žalovaný si uplatnil nárok na splnenie povinnosti uzavrieť kúpnu zmluvu v konaní 10C 502/2000 dňa 12. 7. 2000. Na tejto žalobe trval iba určitú dobu, avšak bez uvedenia konkrétneho dôvodu, po uplynutí premlčacej lehoty v priebehu tohto konania na uplatnenie práva na vrátenie bezdôvodného obohatenia, zobral žalobu späť a konanie bolo   zastavené.   V   uvedenom   konaní   sa   konalo   aj   o   právach   a   povinnostiach   žalobcu a žalobca nemohol predpokladať, že vo veci nebude vydané meritórne rozhodnutie. Ak by bolo vo veci rozhodnuté v merite veci, bola by premlčacia lehota po celú dobu konania spočívala podľa § 112 Občianskeho zákonníka, a v takomto prípade by bolo zrejmé podľa výsledku, či je dôvod na vrátenie preddavku na kúpnu cenu, alebo by bol nahradený prejav vôle   –   t.   j.   kúpna   zmluva   podľa   podmienok   dohodnutých   medzi   účastníkmi   v   zmluve o budúcej zmluve zo dňa 6. 12. 1999. Po ukončení veci by lehota na uplatnenie práva z bezdôvodného obohatenia ďalej plynula. Priamy úmysel žalovaného, poškodiť žalobcu ako druhej zmluvnej strany, je možné vyvodiť z jeho cieľa a to ponechať si vlastníctvo k domu, ktoré získal za peniaze žalobu, (nehnuteľnosť na základe zabezpečovacieho prevodu práva patrila v čase uzavretia zmluvy o budúcej zmluve spoločnosti Capital v. o. Košice, ako aj ponechať si celý zaplatený preddavok na kúpnu cenu vo výške 2.000.000,- Sk. Tento úmysel je možné vyvodiť práve z správania sa žalovaného v konaní 10C 502/00, kedy účel, ktorý mal byť splnený žalobou v tomto konaní, dosiahnuť predaj domu podľa podmienok dohodnutých v zmluve o budúcej zmluve, ostal pre neho vedľajší a bez významu, o čom svedčí späťvzatie žaloby bez uvedenia dôvodu, a takéto správanie je možné považovať iba za   zámienkou,   aby   uplynula   premlčacia   lehota   a   žalovaný   si   ponechal   vlastníctvo k nehnuteľnostiam a zároveň vznesením námietky premlčania aj zálohu na kúpnu cenu vo výške 2.000.000,- Sk. Takýto výkon subjektívneho práva namietať premlčanie považuje aj odvolací súd za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, ktoré je nemorálne a nečestné a priznanie takéhoto subjektívne práva žalovanému by bolo priamo v rozpore so zásadou spravodlivosti.   Žalovanému   tým,   že   nedošlo   k   uzavretiu   kúpnej   zmluvy   o   odpredaji nehnuteľností nevznikla žiadna škoda, pretože nehnuteľnosť získal do svojho vlastníctva len vďaka peniazom od žalobcu, táto mu ostala vo vlastníctve, dokonca vo vyššej hodnote, než bola dohodnutá kúpna cena v zmluve o budúcej zmluve a sám potvrdil v odvolaní, že žalobcovi   ponúkal   kúpu   predmetnej   nehnuteľnosti   aj   po   zastavení   konania   vo   veci 10C 502/2000 ale už za iných podmienok, než v čase uzavretia zmluvy o budúcej zmluve, s ohľadom k zmene cenových relácii nehnuteľností. Za týchto okolností vznesenie námietky premlčania žalovaným je potrebné kvalifikovať ako konanie nemorálne, nečestné, zjavne poškodzujúce druhú stranu zmluvy o budúcej zmluve, a takýto výkon práva nemôže požívať právnu   ochranu.   Uplatnenie   námietky   premlčania   považuje   aj   odvolací   súd   podľa § 3 Občianskeho zákonníka v rozpore s dobrými mravmi a prihliadnutie k nej a nepriznanie vrátenia zaplatenej zálohy na kúpnu cenu v tak značnej výške by bolo zjavne v rozpore aj so zásadou spravodlivosti a rovnosti účastníkov predmetného právneho vzťahu. Je treba poukázať v tomto smere aj na ustanovenie § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorý umožňuje prihliadať na námietku premlčania z neplatnej alebo zrušenej zmluvy len vtedy, ak   by   aj   druhý   účastník   mohol   premlčanie   namietať.   Práve   toto   zákonné   ustanovenie preklenulo výkladové ťažkosti z minulosti v tej súvislosti, že vydanie veci uplynutím času nebolo pre nepremlčateľnosť vlastníckeho práva ohrozené, zatiaľ do vydanie peňažného plnenia   premlčaniu   podliehalo.   Odvolací   súd   je   toho   názoru,   že   túto   zásadu   je   možné aplikovať aj v predmetnej veci.“

Ústavný   súd   sa   s   takýmto   záverom   krajského   súdu   v   plnom   rozsahu   stotožňuje a uvádza, že zásada výkonu práv v súlade s dobrými mravmi je princíp, ktorý umožňuje v odôvodnených prípadoch zmierňovať tvrdosť zákona a dáva súdu priestor na uplatnenie pravidiel   slušnosti.   Ústavný   súd   si   dôkladne   preštudoval   spis   okresného   súdu sp. zn. 25 C 118/2010 a konštatuje, že krajský súd tým, že posúdil námietku premlčania, ktorú uplatnil sťažovateľ v rozpore s dobrými mravmi, vniesol do konania spravodlivosť, ktorá musí byť v konaní pred súdmi, ktoré interpretujú a aplikujú právo, prítomná.

Jednou   z   neoddeliteľných   súčastí   princípu   právnej   istoty   v   demokratickom   a právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba využijúc svoje základné právo na súdnu ochranu obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd, má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného rozhodnutia.   Na   túto   skutočnosť   pamätá   aj   generálna   právna   norma   civilného   procesu (Občianskeho súdneho poriadku) v ustanovení § 157 ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každej veci.

Po preštudovaní rozsudku krajského súdu a s ním súvisiaceho spisového materiálu dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd v namietanom uznesení zaujal svoj názor k obom podstatným námietkam, ktoré boli dôvodom odvolania podaného sťažovateľom, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru.

Ústavný súd sa s vysloveným právnym názorom krajského súdu vo vzťahu k obom námietkam   sťažovateľa   plne   stotožňuje   a   nepovažuje   ho   za   právny   názor,   ktorý   je v extrémnom nesúlade so zisteným skutkovým stavom.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom na   dôvody,   ktoré   sťažovateľ   uviedol   v   sťažnosti,   ústavný   súd   nezistil   taký   výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy, listiny a dohovoru.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych   záverov,   pričom   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery,   ku   ktorým   krajský   súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi odôvodnením rozsudku krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 51/2011

K porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že dĺžka konania je absolútne neprimeraná skutkovým a právnym okolnostiam celej veci.

V konaní o sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nečinnosťou všeobecného súdu považuje ústavný súd za účinný prostriedok nápravy namietaného protiprávneho stavu, ktorý má sťažovateľ k dispozícii pred podaním sťažnosti   ústavnému   súdu,   sťažnosť   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov predsedovi súdu.

Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) sťažnosť môže podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   alebo porušovaniu   zásad   dôstojnosti   súdneho   konania   sudcami,   súdnymi   úradníkmi   alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Podľa § 63 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosti vybavuje predseda príslušného súdu, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Účelom   sťažnosti   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je v súlade s právom zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale poskytnutie príležitosti súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou (m. m. II. ÚS 64/97, I. ÚS 20/05). Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je   namietané   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   koná   iba za predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   účinne   využil   označený   právny   prostriedok nápravy podľa zákona o súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo sťažnosti nevyplýva, že sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu sťažovateľom podaná bola. Sťažovateľ zároveň v sťažnosti neuvádza žiadne argumenty, ktorými   by   preukázal,   že   podmienku   nevyužitia   tohto   prostriedku   ochrany   svojho základného práva nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto mu ústavný súd nemôže nesplnenie tejto podmienky v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde odpustiť.

Uvedené skutočnosti taktiež zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa pre jej neprípustnosť.

Ústavný súd taktiež poukazuje na svoju konštantnú judikatúru (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03), z ktorej vyplýva, že ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto   ochrany porušenie   základného   práva   označenými orgánmi   verejnej   moci   (v   tomto prípade krajským súdom) ešte trvalo.

Sťažovateľ v petite sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená 24. mája 2012, namietal   tiež   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom krajského súdu v konaní, ktoré právoplatne skončilo 30. apríla 2012.

Ústavný súd konštatuje, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už tvrdené porušovanie označeného základného práva sťažovateľa krajským súdom netrvalo a konanie, v ktorom malo dochádzať k zbytočným prieťahom, bolo skončené skôr, ako sa sťažovateľ domáhal nápravy podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Tento skutkový stav a účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (t. j. odstránenie stavu právnej neistoty) by boli tiež dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012