znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 414/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   M.,   B.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   J.   O., konateľom obchodnej spoločnosti S. L., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ustanovením § 9 ods. 3 prvej vety zákona č. 106/2004 Z. z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov v znení neskorších predpisov a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra 2010 doručená sťažnosť P. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. J. O., konateľom spoločnosti S. L., s. r. o., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva   podnikať   podľa   čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) ustanovením § 9 ods. 3 prvej vety zákona č. 106/2004 Z. z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebnej dani z tabakových výrobkov“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   podnikateľom   na   základe živnostenského   oprávnenia   z   23.   augusta   2010   v   oblasti   predaja   tlače   a   tabakových výrobkov   konečnému   spotrebiteľovi.   Podnikateľskú   činnosť   začal   vykonávať od 1. septembra 2010, keď súčasne zistil, že „pri predaji cigariet je limitovaný predajnou cenou   tohto   tabakového   výrobku   na   ich   konečnú   spotrebu“. Na   základe   uvedeného   si sťažovateľ nemohol sám určiť predajnú cenu cigariet, v ktorej by zohľadnil všetky náklady na   podnikanie,   a   preto   toto   obmedzenie   zo   strany   štátu   považuje   za   porušenie   svojho základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.

V   súvislosti   s   určovaním   limitov   pre   spotrebnú   daň   z   cigariet   pre   členské   štáty Európskej   únie   sťažovateľ   poukázal   najmä   na   záväznosť   smernice   Rady   Európskych spoločenstiev č. 92/79/EHS o aproximácii daní z cigariet z 19. októbra 1992, ktorej účelom bolo   stanoviť   minimálne   spotrebné   dane   cigariet   pre   účely   ich   zbližovania,   avšak s prihliadnutím   na   osobitosti   jednotlivých   národných   trhov   a   taktiež   na   smernicu   Rady Európskej únie č. 2002/10/ES z 12. februára 2002 pre oblasť úpravy štruktúry a sadzby spotrebnej   dane   z   tabakových   výrobkov.   Implementácia   uvedených   smerníc,   ktorých záväznosť pre Slovenskú republiku vyplýva z čl. 7 ods. 2 ústavy, do právneho poriadku Slovenskej republiky sa podľa sťažovateľa vykonala zákonom č. 533/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 106/2004 Z. z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č.   211/2003 Z.   z. v znení neskorších   predpisov,   ktorý   s účinnosťou   od 1. januára 2006 ustanovil, že predaj cigariet za inú ako cenu určenú na kontrolnej známke je neprípustný.

Sťažovateľ v tejto súvislosti „dáva do pozornosti § 9 ods. 2 zákona o spotrebnej dani z tabakových výrobkov, podľa ktorého spotrebiteľské balenie cigariet možno do daňového voľného obehu uviesť, len ak je označené kontrolnou známkou, ak tento zákon neustanovuje inak. Označovať spotrebiteľské balenie cigariet kontrolnou známkou možno len v podniku, ktorý vyrába cigarety (výrobca).“.

Napokon sťažovateľ zdôraznil ustanovenie § 9 ods. 3 prvej vety zákona o spotrebnej dani z tabakových výrobkov, ktoré presne určuje subjekty, ktorých povinnosťou je uvádzať konečnú cenu cigariet na kontrolnej známke.

Podľa   sťažovateľa   právnym   dôsledkom   výlučného   práva   týchto   subjektov (prevádzkovateľ daňového skladu, oprávnený príjemca a dovozca cigariet) uvádzať konečnú cenu   cigariet   na   kontrolnej   známke   je   tvorba   cien   vopred   určeným   okruhom   osôb   pre všetkých   ostatných   podnikateľov   v   oblasti   predaja   cigariet,   čo „znamená   narušenie hospodárskej súťaže v danej oblasti podnikania – nerovnaké podmienky pre podnikateľov na rovnakom trhu“.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukázal   na   smernicu   Rady   Európskej   únie č. 1999/81/ES   z   29.   júla   1999,   podľa   ktorej   by   členským   štátom   mala   byť poskytnutá možnosť   neutralizovať   dopad   zmien   v   sadzbách   dane   z   pridanej   hodnoty   na   celkovú minimálnu spotrebnú daň, pričom táto možnosť by nemala viesť k narušeniu súťaže alebo k zlyhaniu vnútorného trhu.

Na základe uvedeného považuje sťažovateľ intervenciu štátu (štátny zásah) v podobe poskytnutia výlučného práva určeným subjektom regulovať a tvoriť ceny cigariet vo svoj prospech za protiústavnú a narúšajúcu hospodársku súťaž.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   tiež   namietal,   že   Slovenská   republika   konala   nad   rámec záväzných medzinárodných zmlúv a ústavy, najmä pokiaľ ide o schválenie „sporného“ § 10 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebnej dani z tabakových výrobkov, ktorý zakázal predaj cigariet nad cenu určenú kolkovou známkou.

Podľa   sťažovateľa „štát   porušil   článok   1   ods.   2   ústavy   SR,   pretože   sa   neriadil všeobecne   záväznými   právnymi   aktami   Európskej   únie,   a   to   záväznými   odporúčaniami Smernice Rady 1999/81/ES z 29. júla 1999, článku 101 ods. 1 písm. a) Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodný článok 81 ZES), článku 106 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodný článok 86 ZES), článku 107 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 87 ZES), v spojitosti s článkom 3 ods. 1 písm. b) Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne ZES). Štát ďalej porušil čl. 55 ods. 2 ústavy SR, keď nedbal na vytvorenie rovnakých podmienok na relevantnom trhu pre všetkých   podnikateľov,   v   dôsledku   čoho   bolo   v   príčinnej   súvislosti   porušené   právo sťažovateľa na podnikanie (čl. 35 ods. 1 ústavy SR).“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľa podnikať priznané mu v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   bolo   porušené   tým,   že   štát   štátnym   zásahom   priznal   na   relevantnom   trhu subjektom označeným v § 9 ods. 3 prvá veta zákona č. 106/2004 Z. z. výlučné právo tvoriť ceny   cigariet   bez   toho,   aby   k   tomu   boli   objektívne   príčiny,   v   dôsledku   čoho   došlo k vylúčeniu sťažovateľa z hospodárskej súťaže na relevantnom trhu.

Súd   zakazuje   zasahovateľovi   –   Slovenskej   republike   –   pokračovať   v   porušovaní základného práva sťažovateľa obsiahnutého v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR.

Súd priznáva sťažovateľom náhradu trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia, ktorú je povinná SR uhradiť do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy ustanovením § 9 ods. 3 prvej vety zákona o spotrebnej dani z tabakových výrobkov. K porušeniu označeného základného práva došlo podľa sťažovateľa tým, že štát uvedeným ustanovením stanovil okruh subjektov, ktoré určujú konečnú cenu cigariet, a tým narušil hospodársku súťaž v danej oblasti podnikania.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa   označeného   ustanovenia   §   9   ods.   3   prvej   vety   zákona   o   spotrebnej   dani z tabakových   výrobkov   cenu   cigariet   je   povinný   prevádzkovateľ   daňového   skladu, oprávnený príjemca a dovozca cigariet uvedený v odseku 10 uvádzať na kontrolnej známke.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z obsahu sťažnosti nevyplýva, postupom ktorého orgánu malo dôjsť k porušeniu uvedeného základného práva, keďže sťažovateľ ako porušovateľa svojich práv označuje Slovenskú republiku. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína,   že   ochrana   základných   práv   a   slobôd   v   konaní   pred   ústavným   súdom   je poskytovaná proti konkrétne vymedzeným porušovateľom označených práv a slobôd, ktorí majú právomoc (kompetenciu) konať a rozhodovať o otázkach spojených so základnými právami a   slobodami   v   zmysle   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Z   tohto   dôvodu   nepostačuje,   ak sťažovateľ   uvedie   ako   porušovateľa   svojich   základných   práv   a   slobôd   štát   (Slovenskú republiku). Je na sťažovateľovi, aby uviedol konkrétny orgán verejnej moci, ktorý je v jeho veci   oprávnený   a   povinný   chrániť   základné   práva   a   slobody   v   rozsahu   vymedzenom konkrétnymi   všeobecnými   záväznými   právnymi   predpismi,   predovšetkým   zákonmi. Povinnosť   označiť   konkrétny   orgán   verejnej   moci   ako   porušovateľa   základných   práv a slobôd   je   dôležitá   aj   z   hľadiska   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu,   pretože   len v takom prípade sa dá uzavrieť otázka právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, prípadne podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   ďalej   poznamenáva,   že   v   konaní   o   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   oprávnený   rozhodnúť   (v   prípade,   že sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené podmienky), či konaním, opomenutím alebo iným aktom označeného orgánu verejnej moci došlo k porušeniu jej základného práva alebo slobody, nie je však v jeho rámci súčasne oprávnený posudzovať súlad právneho predpisu s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou a v závislosti od výsledku   takéhoto   posúdenia   následne   rozhodnúť   o   porušení   základného   práva   alebo slobody sťažovateľa.

Napokon   ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľovi v podstate ide o to, aby ústavný súd preskúmal, či ustanovenie § 9 ods. 3 prvej vety zákona o spotrebnej   dani   z   tabakových   výrobkov   je   v   súlade   so   záväznými   medzinárodnými zmluvami a ústavou. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nejde o návrh na začatie konania, pretože sťažovateľ ako fyzická osoba nepatrí do okruhu osôb oprávnených na podanie takého návrhu podľa čl. 130 ods. 1 ústavy a § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde. Okrem toho v konaní o sťažnosti nie je ústavne prípustné napádať súlad zákona,   jeho   časti   alebo   jednotlivého   ustanovenia   s   ústavou,   pretože   takýto   postup neumožňuje ústava (čl. 127) ani zákon o ústavnom súde (§ 49 a nasl. zákona o ústavnom súde).

Preto   bola   sťažnosť   odmietnutá   ako   zjavne neopodstatnená   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   uvedeným   nad   rámec   odôvodnenia   poznamenáva,   že sťažnosť je podaná vo veci, ktorá sa prerokúva v konaní o súlade právnych predpisov, t. j. v inom type konania pred ústavným súdom, než je konanie o ochrane základných práv a slobôd. Z toho dôvodu zároveň prichádza do úvahy aj odmietnutie tejto časti ako podanej zjavne neoprávnenou osobou a bez náležitostí vyžadovaných zákonom o ústavnom súde pre takýto návrh.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2010