znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 413/2015-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska   2,   Košice,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Danielom   Blyšťanom,   Advokátskakancelária   JUDr.   Daniel   Blyšťan   s. r. o.,   Rastislavova   68,   Košice,   ako   aj   advokátomJUDr. Gabrielom Gulbišom, Advokátska kancelária, Boženy Němcovej 22, Košice, vedenépod   sp. zn. Rvp 7901/2015,   sp.   zn.   Rvp   7904/2015   a   sp.   zn.   Rvp   10970/2015   vo   vecinamietaného porušenia čl. 144 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a základnýchpráv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokoluk Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom   Okresného   súduRožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 934/2012 a jeho uznesením z 5. októbra 2012,v spojení   s postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.16 CoE 85/2013 a jeho uznesením z 26. júna 2013 a Najvyššieho súdu Slovenskej republikyv konaní vedenom pod sp. zn. 3 Oboer 42/2014 a jeho uznesením z 28. januára 2015, ako ajpostupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 517/2013a jeho uznesením zo 6. februára 2014 v spojení s postupom Krajského súdu v Nitre v konanívedenom pod sp. zn. 7 CoE 138/2014 a jeho uznesením z 30. januára 2015 a napokonpostupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 297/2011 a jehouznesením   z 18.   januára   2012   v spojení   s postupom   Krajského   súdu   v Prešovesp. zn. 1 CoE 19/2012   a jeho   uznesením   z 28.   júna   2012   a postupom   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Oboer 232/2014 a jeho uznesenímz 3. júna 2015 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   Rapid   life   životná   poisťovňa,   a.   s.,   vedenépod sp. zn. Rvp 7901/2015,   sp.   zn.   Rvp   7904/2015   a   sp.   zn.   Rvp   10970/2015 s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 413/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli27. mája 2015, 28. mája 2015 a 23. júla 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnostiRapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušeniesvojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“),   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 ods. 1Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd(vedené pod sp. zn. Rvp 7901/2015 a sp. zn. Rvp 10 970/2015, v ktorých bola zastúpenáJUDr.   Blyšťanom)   postupom   Okresného   súdu   Rožňava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.4 Er 934/2012   a   jeho   uznesením   z 5.   októbra   2012 (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutieOkresného súdu Rožňava“) v spojení s postupom Krajského súdu v Košiciach v konanívedenom   pod   sp.   zn.   16 CoE 85/2013   a jeho   uznesením   z   26.   júna   2013 (ďalej   aj„napadnuté   rozhodnutie   Krajského   súdu   v Košiciach“) a postupom   Najvyššieho   súduSlovenskej   republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.3 Oboer 42/2014 a jeho uznesením z 28. januára 2015 a postupom Okresného súdu Prešovv konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 297/2011 a jeho uznesením z 18. januára 2012 (ďalej aj„napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Prešov“) v spojení s postupom Krajského súduv Prešove sp. zn. 1 CoE 19/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012 (ďalej aj „napadnutérozhodnutie Krajského súdu v Prešove“) a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenompod sp. zn. 3 Oboer 232/2014 a jeho uznesením z 3. júna 2015, ako aj vo veci namietanéhoporušenia čl. 144 a čl. 152 ods. 4 ústavy a základných práv podľa čl. 48 ods. 1 ústavya čl. 38   ods.   1   listiny   (sťažnosť   je   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   7904/2015   v   zastúpeníJUDr. Gulbišom) postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn.10 Er 517/2013 a jeho uznesením zo 6. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutieOkresného   súdu   Nové   Zámky“) v spojení   s postupom   Krajského   súdu   v Nitre   v konanívedenom   pod   sp.   zn.   7 CoE 138/2014   a jeho   uznesením   z 30.   januára   2015 (ďalej   aj„napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, spolu aj „napadnuté postupy a uzneseniavšeobecných súdov“).

2. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickouosobou   podnikajúcou   v   oblasti   poisťovníctva,   uzavrela   s viacerými   poistníkmi   poistnézmluvy,   ktoré   obsahovali   v XV.   časti   všeobecných   poistných   podmienok   pre   životnépoistenie aj tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory súvisiace s uzavretýmipoistnými zmluvami budú riešené pred rozhodcovským súdom, ktorým bol vo všetkýchprípadoch   Arbitrážny   súd   Košice,   ktorého   rozsudky   mali   byť   spôsobilým   exekučnýmtitulom   v exekučnom   konaní,   v ktorom   si   sťažovateľka   uplatňovala   svoje   pohľadávkyna dlžnom poistnom, úroky z omeškania, náklady na rozhodcovské konanie a iné nároky,ktoré   boli   predmetom   rozhodcovského   konania   a k   dobrovoľnému   plneniu   ktorýchpoistníkmi nedošlo. Sťažovateľka v sťažnosti konštatovala, že ňou zvolený súdny exekútorna jej návrh podal na jednotlivých prvostupňových súdoch žiadosť o vydanie povereniana vykonanie   exekúcie.   Okresné   súdy   Rožňava,   Prešov   a Nové   Zámky   svojiminapadnutými   rozhodnutiami   zamietli   žiadosti   súdneho   exekútora   o   vydanie   povereniana vykonanie   exekúcie   z dôvodu   neplatnosti   rozhodcovskej   doložky   zakladajúcejprávomoc rozhodcovského súdu na konanie ako nekalej zmluvnej podmienky, ktoréhorozsudky neboli uznané ako relevantný exekučný titul. Okresné súdy Rožňava, Prešova Nové Zámky tak mali rozhodnúť bez nariadenia pojednávania bez toho, aby preskúmalirozhodcovský   spis,   bez   toho,   aby   umožnil   sťažovateľke   vyjadriť   sa   k   vykonávanýmdôkazom,   a   bez   toho,   aby   vykonanie   exekúcie   namietal   povinný.   Krajské   súdyv Košiciach, Prešove a Nitre svojimi napadnutými rozhodnutiami zamietli sťažovateľkoupodané odvolania a najvyšší súd svojimi napadnutými rozhodnutiami v dvoch prípadoch(Rvp   7601/2015   a Rvp   10970/2015)   odmietol   ňou   podané   dovolania   z dôvoduich neprípustnosti. Sťažovateľka preto podala sťažnosti ústavnému súdu.

3. Podstatu   argumentácie   sťažovateľky   v dvoch   prípadoch   tvorí   námietka,že Okresné   súdy   Rožňava   a Prešov   pri   rozhodovaní   o   vydaní   poverenia   súdnemuexekútorovi na vykonanie exekúcie podľa § 44 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky   č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučnýporiadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov vykonalidokazovanie bez toho, aby nariadili pojednávanie, čím jej mali odňať možnosť vyjadriť sak vykonávaným   dôkazom,   prípadne   navrhnúť   vlastné   dôkazy   na   vyvrátenie   prijatýchzáverov. Uvedený nedostatok pritom nenapravili ani Krajské súdy v Košiciach a v Prešovev odvolacích   konaniach   a   následne   ani   najvyšší   súd   v rámci   konaní   o dovolaniachsťažovateľky. Nadväzujúc na uvedenú námietku, sťažovateľka ďalej všeobecným súdomvytýka, že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadeniapojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej názorupostačuje   pre   záver   o   porušení   jej   označených   práv.   Námietky,   ktoré   sťažovateľkaformuluje   proti   napadnutým   rozhodnutiam   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu,sú založené predovšetkým na jej nesúhlase s názorom dovolacieho súdu, podľa ktoréhov jej   veciach   neboli   naplnené   dôvody   prípustnosti   dovolaní   podľa   §   237   písm.   f)Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), hoci Okresné súdy Rožňava a Prešovv jednotlivých   právnych   veciach   podľa   jej   tvrdenia   vykonali   dokazovanie   listinami(poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriek tomu v predmetných veciachnenariadili   pojednávania,   a   tak   ju   ako   účastníčku   konaní   neoboznámili   s vykonanýmidôkazmi   a neumožnili   jej   vyjadriť   sa   k nim.   V prípade   sťažnosti   vedenej   pod   sp.   zn.Rvp 7904/2015   sťažovateľka   namieta   najmä   nepreskúmateľnosť   napadnutých   uznesenívšeobecných   súdov   a nesprávnu   aplikáciu   právnych   noriem   na   ochranu   spotrebiteľav zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy, čím jej mala byť odňatá možnosť konať pred súdom, ktorámala mať za následok porušenie jej označených práv.

4. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv napadnutýmirozhodnutiami   všeobecných   súdov,   ktoré   ďalej   zruší   a predmetné   veci   vráti   na   ďalšiekonanie a prizná jej úhradu trov konania.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniazákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. V zmysle§ 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanieveci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v   súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.Rvp 7901/2015,   sp.   zn.   Rvp   7904/2015   a   sp.   zn.   Rvp   10970/2015   a   z   tohto   obsahuvyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúcna totožnosť v osobe sťažovateľky a napadnuté uznesenia všeobecných súdov, proti ktorýmtieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd,   uplatniac   citované   právne   normy,   tak,ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutými   rozhodnutiami Okresných súdov Rožňava, Prešov a Nové Zámky

9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavnýsúd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťamiiba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automatickynezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súdpri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomocina jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálnymechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánovverejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

10.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahovústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

11. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Rožňava, Prešov a NovéZámky, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolomožné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila, a pretobolo potrebné sťažnosti v tejto ich časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdupodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

IV. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutými   rozhodnutiami najvyššieho súdu a Krajských súdov v Košiciach, Prešove a Nitre

12. Vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam Krajských súdov v Košiciach a Prešoveústavný súd odvodzuje lehotu na podanie týchto sťažností z judikatúry Európskeho súdu preľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), napr. rozsudok ESĽP vo veci Zvolský a Zvolská verzusČeská republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53, 54)], podľa ktorejdvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručeniarozhodnutia   o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   (dovolaní)   a   je   považovanáza zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu. Ústavný súdpovažoval lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú nielen voči napadnutým rozhodnutiamnajvyššieho   súdu,   ale   aj   voči   napadnutým   rozhodnutiam   Krajských   súdov   v Košiciacha v Prešove   (I.   ÚS 169/09,   I.   ÚS 69/2010,   II. ÚS 91/2011).   Sťažnosť   bola   podaná   včasaj proti   postupu   a napadnutému   uzneseniu   Krajského   súdu   v Nitre,   ktoré   nadobudlo(v spojení s napadnutým uznesením okresného súdu) právoplatnosť 31. marca 2015, pričomústavnému súdu bola podaná na pošte 26. mája 2015.

13. Ďalej ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní predmetu týchto sťažností dospelk záveru,   že   použitá   argumentácia   sťažovateľky   v podaných   sťažnostiach   je   totožnás jej právnou argumentáciou, ktorú použila v množstve predošlých sťažností, ktorými saústavný   súd   už   zaoberal   v uplynulom   období   a v ktorých   atakovala   právne   záveryvšeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozsudkov rozhodcovského súduako nespôsobilých exekučných titulov, vychádzajúc z právneho posúdenia rozhodcovskejdoložky   zakladajúcej   právomoc   rozhodcovského   súdu   na   konanie   ako   neprijateľnejzmluvnej podmienky z dôvodu absencie jej individuálneho zmluvného dojednania medzisťažovateľkou   ako   dodávateľkou   poistných   služieb   a jednotlivými   poistníkmiako spotrebiteľmi.   Ďalšou   nosnou   argumentačnou   námietkou   sťažovateľky   bol   postupv danom prípade Okresných súdov Rožňava a Prešov ako súdov prvostupňových, ktorév konaní podľa § 44 Exekučného poriadku postupovali ex offo a rozhodli o rozhodcovskejdoložke ako o neprijateľnej zmluvnej podmienke bez toho, aby umožnili sťažovateľke zaujaťpred vydaním ich napadnutých rozhodnutí aspoň písomné stanovisko k tejto otázke. Odtohto   procesného   postupu   prvostupňových   súdov   sťažovateľka   odvodzuje   dôvodnosťodvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP, ako aj prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa§ 237 písm. f) v spojení s § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Vzhľadom na totožnosť tak v osobesťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach,ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých,a predovšetkým   opierajúc   svoj   postup   o uznesenie   pléna   ústavného   súduč. k. PLz. ÚS 1/2014-27 zo 7. mája 2014, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to,že   sťažovateľke   sú   notoricky   známe   dôvody   odmietnutia   sťažností   v   úplne rovnakýchprípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislostiod   predmetu   napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   ňou   použitej   argumentáciebez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je ajv prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňujes odôvodnením   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutí   (I.   ÚS   332/2012,   I.   ÚS 359/2012,I. ÚS   547/2012,   I.   ÚS   38/2013,   I.   ÚS   641/2013,   I.   ÚS   675/2013,   I.   ÚS   14/2014,I. ÚS 41/2014,   I.   ÚS   414/2014,   I.   ÚS   358/2015,   II.   ÚS   160/2013,   II.   ÚS   382/2013,II. ÚS 389/2014, II. ÚS 812/2014, II. ÚS 816/2014, II. ÚS 440/2015, III. ÚS 264/2012,III. ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013, III. ÚS 455/2013, III. ÚS 480/2013, III. ÚS 412/2014,III. ÚS 445/2014, III. ÚS 702/2014, III. ÚS 250/2015, III. ÚS 252/2015, III. ÚS 424/2015,IV.   ÚS   344/2012,   IV.   ÚS   461/2012,   IV.   ÚS   367/2014...),   ktoré   skončili   odmietnutímpodobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súdv takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory,a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované rozhodnutia. Vzhľadom na uvedenéústavný súd sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu,ako   aj   napadnutých   rozhodnutí   Krajských   súdov   v Košiciach   a   Prešove   v tejto   častiodmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

14. Z dôvodu opakujúcich sa podaní sťažovateľky [a v súvislosti s dôvodmi odvolaniapodľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP a prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 237 písm. f)v spojení s § 241 ods. 2 písm. a) OSP] ústavný súd sťažovateľke pripomína svoj už ustálenýprávny názor vyslovený v uznesení č. k. PLz. ÚS 1/2014-27 zo 7. mája 2014 podľa ktorého„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44Exekučného   poriadku)   sa   môžu   primerane   uplatniť   ustanovenia   Občianskeho   súdnehoporiadku   vzťahujúce   sa   na   dokazovanie.   Ak   exekučný   súd   pri   preskúmavaní   žiadostiexekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či inýchdôkazov)   než   tých,   ktoré   sú   výslovne   uvedené   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomtozáklade   posúdi   exekučný   titul   v neprospech   oprávneného,   je   povinný   dať   mu   možnosťvyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jehorozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa kuvšetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Pre ústavnú   konformnosťkonania   ako   celku   postačuje,   ak   je   oprávnenému   táto   možnosť   reálne   poskytnutáv odvolacom konaní.“. Inými slovami, pre ústavnú udržateľnosť postačuje, aby bola zásadakontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejtosúvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každomjednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoruústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánubez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (I.ÚS   742/2013,   II. ÚS 59/2014,   III. ÚS 401/2013,   IV.   ÚS   70/2014).   V tejto   súvislosti   jepotrebné   poukázať   aj   na ustálený   právny   názor   ESĽP,   v zmysle   ktorého   nedostatok   priuplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania na prvostupňovom súdemôže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a DeMeyere z 23. 6. 1981, Adolf c. Rakúsko z 26. 3. 1982, Feldbrugge c. Holandsko z 29. 5.1986).   V širších   súvislostiach   sťažovateľka   v podaných   ústavných   sťažnostiach   aninevzniesla   žiadny   presvedčivý   dôkaz   potvrdzujúci,   že   iba   ústna   časť   pojednávanianasledujúca   po   výmene   písomných   stanovísk   by   mohla   zaručiť   spravodlivé   konanie(rozsudok   ESĽP   vo   veci   Lino   Carlos   Varela   Assalino   proti   Portugalsku   z 25. 4. 2002,sťažnosť č. 64336/01, ako aj rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 218/2009, sp. zn. 3Cdo 51/2011, sp. zn. 3 Cdo 186/2012, sp. zn. 7 Cdo 56/2011).

15. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalejlen   „Súdny   dvor“) vo   veci   Asturcom Telecomunicaciones   SL   proti   Cristina   RodríguezNogueira (C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskýmizmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhuna   výkon   právoplatného   rozhodcovského   rozsudku)   v   tom   zmysle,   či je oprávnenýkonštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky, Súdny dvor vo výroku svojhorozsudku   konštatoval,   že   vnútroštátny   súd   môže   ex   offo   preskúmať   nekalú   povahurozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bezúčasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidláv   rámci   obdobných   opravných   prostriedkov   vnútroštátnej   povahy.   V takomto   prípadeprináleží   vnútroštátnemu   súdu   vyvodiť   všetky   dôsledky,   ktoré   z   toho   podľa   danéhovnútroštátneho   práva   vyplývajú,   s   cieľom   zabezpečiť,   aby   spotrebiteľ   nebol   uvedenoudoložkou viazaný. V nadväznosti na uvedené je možné vysloviť, že pokiaľ je podmienkaexistencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnejstránky   rozhodcovského   rozsudku   v   rámci   rozhodovania   o   návrhu   na   výkonrozhodcovského rozsudku splnená [§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)], potom postupvšeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právnehoporiadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkomSúdneho dvora považoval skôr za svedčiacu v prospech správnosti napadnutých rozhodnutívšeobecných súdov.

16. V širších súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia Súdnehodvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-227/08 a C-76/10]dotýkajúce   sa   problematiky   spotrebiteľského   práva,   ktoré   podporujú   právne   záveryústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľkeznáme. V ostatnom akcentuje závery vyplývajúce napr. z rozsudku Súdneho dvora vo veciC-470/12 z 27. 2. 2014, bod 41, v zmysle ktorého „možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky   aj   bez   návrhu   predstavuje   vhodný   prostriedok   na   dosiahnutie   výsledku stanoveného   v článku   6   smernice   93/13,   teda   zabránenie   tomu,   aby   bol   jednotlivý spotrebiteľ   viazaný   nekalou   podmienkou,   a zároveň   na   dosiahnutie   cieľa   stanoveného v článku   7   tejto   smernice,   pretože   takéto   preskúmanie   môže   mať   odradzujúci   účinok smerujúci   k ukončeniu   používania   nekalých   podmienok   v zmluvách   uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25).“.   Navyše   poukazuje   aj   na skutočnosť,   že   relevantným   exekučným   titulomvo všetkých   posudzovaných   veciach   bol   rozsudok   rozhodcovského   súdu,   ktorým   bolArbitrážny súd Košice, ktorého sídlom sú Košice, pričom vo svetle záverov vyplývajúcichz rozsudku   Súdneho   dvora   vo   veci   C-243/08   zo   4.   6.   2009   možno   dospieť   k záveru,že vo vzťahu   k jednotlivým   poistníkom/spotrebiteľom   majúcim   trvalý   pobyt   v lokalitestredného   a západného   územia   Slovenskej   republiky   je   uskutočnenie   rozhodcovskéhokonania vo východnej časti Slovenskej republiky (vzdialenosť aj viac ako 200 kilometrov odmiesta   trvalého   pobytu,   pozn.)   znevýhodňujúcou/nerovnou   skutočnosťou,   a to   ajs prihliadnutím   na pomer   výšky   nákladov   k výške   uplatnenej   pohľadávky   (v   sumáchdosahujúcich v istine výšku 30,06 €, 28,08 € a 25,86 €..., pozn.).

17.   V   závere   je   potrebné   zhrnúť,   že   podstata   rozhodcovského   konania   spočívav mimosúdnom   riešení   sporov,   pričom   samotné   rozhodcovské   konanie   je   alternatívoukonania   pred   všeobecnými   súdmi.   Jeho   významnými   prednosťami   oproti   konaniu   predvšeobecnými   súdmi   sú   flexibilita   a   rýchlosť   konania,   jeho   neformálnosť   a   nižšie   trovykonania.   Pri   tomto   konaní   zákon   počíta   s   minimálnymi   zásahmi   všeobecných   súdovdo výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákonao   rozhodcovskom   konaní   možno   tuzemský   rozhodcovský   rozsudok   napadnúť   žalobouna príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajúv dodržiavaní   zákonnosti.   Aj   keď   toto   rozhodcovské   konanie   možno   označiť   za   menejzložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci nehonevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti. V tejto súvislosti je potrebnépoukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak tento zákonneustanovuje   inak,   subsidiárne   sa   aplikujú   ustanovenia   generálnej   právnej   normyupravujúcej   civilný   proces.   Danou   právnou   normou   je   Občiansky   súdny   poriadok(III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010). Uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskejdoložky   v   zmluve   sa   strany   dobrovoľne   a   vedome   vzdávajú   práva   na   súdnu   ochranuvykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorýje súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter bezďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci. Rozhodcovské konanie nadobúda verejnoprávnyrozmer   až   momentom   meritórneho   rozhodnutia   rozhodcovského   súdu   –   rozsudku,keď právny poriadok Slovenskej republiky rozhodcovskému rozsudku pripisuje vlastnosťvykonateľnosti   a   zároveň   je   aj   exekučným   titulom.   Do   tohto   okamihu   je   toto   konanievo sfére   rozhodcovského   súdu   a   má   charakter   súkromnoprávneho   vzťahu(III. ÚS 335/2010).

18. Ak teda «... oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy...

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný   súd   akceptoval   rozhodcovský   rozsudok,   pre   vydanie   ktorého   nebola   daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu   rozhodcovskej   zmluvy,   prevzal   rozhodcovský   rozsudok   a   nevyužil   možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.» (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2011 z 13. októbra 2011). Inakpovedané, „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu   zastavená.“ (rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   164/1996z 27. januára 2007).

19.   Z mnohopočetnej   judikatúry   najvyššieho   súdu   týkajúcej   sa   aj   právnych   vecísťažovateľky   je   potrebné   prízvukovať   predovšetkým   uznesenie   najvyššieho   súdusp. zn. 6 Cdo   1/2012   z 21.   marca   2012,   z ktorého   vyplýva,   že «Oprávneniu   súdov v exekučnom   konaní   skúmať   právomoc   rozhodcovského   súdu   v   súvislosti   s   existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov   rozhodcovského   konania,   ktorými   môžu   byť   aj   iné   subjekty   než   spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony   sú   písané   pre bdelých“).   Kým   nevyužitie   postupu   podľa   týchto   ustanovení v prípade   iných   účastníkov   rozhodcovského   konania   znamená   stratu   možnosti   skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci   (pretože   inak   by   tieto   ustanovenia   strácali   svoj   zmysel   -   boli   by   nadbytočné), v spotrebiteľských   veciach   tomu   tak   nie   je.   Princíp   „vigilantibus   iura   sripta   sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým   je   ochrana   práv   spotrebiteľa.   To znamená,   že   aj   keď   účastník   rozhodcovského konania,   ktorým   je   spotrebiteľ,   nevyužije   možnosť   spochybniť   existenciu   alebo   platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený   a   zároveň   povinný   skúmať   existenciu   alebo   platnosť   rozhodcovskej   zmluvy a v prípade   zisteného   nedostatku   v   tomto   smere   konštatovať   rozpor   rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto   exekučného titulu. Takýmto   postupom   exekučný   súd   napĺňa   príkaz   vyplývajúci   z   princípu   ochrany   práv spotrebiteľa.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala   nevyváženosť   v   právach   a   povinnostiach   zmluvných   strán   v   neprospech povinnej.   Listiny   predložené   oprávnenou   takýto   záver   umožňovali.   Z   poistnej   zmluvy uzavretej   medzi   oprávnenou   a   povinnou   vyplýva,   že   rozhodcovská   doložka   bola   medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že jej   súčasťou   sú   (ako   predtlačený   formulár)   Všeobecné   poistné   podmienky   pre   životné poistenie,   a   teda   aj   rozhodcovská   doložka   obsiahnutá   v   XV.   časti   týchto   podmienok. Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany (ako   pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných podmienkach.».

20.   Taktiež   je   potrebné   poukázať   aj   na   uznesenie   najvyššieho   súdusp. zn. 6 M Cdo 9/2012   zo   16.   januára   2013,   podľa   ktorého «V   súvislosti   s   otázkou, či v exekučnom   konaní   zákon   o   rozhodcovskom   konaní   vylučuje   skúmanie   (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.

Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V týchto   ustanoveniach   sa   totiž   premieta   klasická   rímska   právna   zásada   (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v   iných   než   spotrebiteľských   veciach   znamená   stratu   možnosti   skúmať   a   spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné.

Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp.zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol, že princíp   „vigilantibus   iura   sripta   sunt“   v   spotrebiteľských   veciach   v   konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa....

Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky nemohla zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa)   treba   vyžadovať   v   najvyššej   možnej   miere,   jeho   uplatnenie   v   neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje   na   strane   spotrebiteľa   dôležitejšiemu   princípu,   ktorým   je   princíp   ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života,   a   teda   aj   zdravému   rozumu,   odporuje   požiadavka   na   podrobnej   (až   detailnej) znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.».

21.   Iba   okolnosť,   že   sa   sťažovateľka   s   vyslovenými   závermi   všeobecných   súdov(vrátane vyslovených v bode 18 a ž 20, pozn.) nestotožňuje, nemôže mať za následok zásahdo jej práv (predovšetkým podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6ods. 1 dohovoru), pretože obsahom týchto práv nie je právo účastníka na úspech vo veci aani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania (II. ÚS218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07,   I. ÚS 265/07,   III. ÚS 139/08).   Inými   slovami,skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy,ak by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavnéhohľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušeniezákladného   práva   alebo   slobody   (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   37/95,   II. ÚS 58/98,   I.   ÚS   5/00,I. ÚS 17/00).   Ústavný   súd   taktiež   v zhode   so   svojou   doterajšou   judikatúrou(IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV.   ÚS 196/2014) opakovane uvádza, že považujeza ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatokriadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne zistený skutkovýstav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f)OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ústavný súd nezistilv posudzovaných   veciach   relevantné   dôvody   na   odchýlenie   sa   od   svojej   doterajšejjudikatúry.

22. Ústavný súd v závere prízvukuje, že všeobecný súd musí vykladať a používaťustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aplikáciou a výkladomtýchto ustanovení nemožno tieto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim doich   podstaty   a zmyslu.   Z   tohto   hľadiska   musí   všeobecný   súd   pri   výklade   a   aplikáciipríslušných   právnych   predpisov   prihliadať   na   spravodlivú   rovnováhu   pri   poskytovaníochrany   uplatňovaným   právam   a   oprávneným   záujmom   účastníkov   konania   (obdobnenapr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07, III. ÚS 212/2011). Princíp spravodlivosti a požiadavkamateriálnej   ochrany práv   sú   totiž   podstatnými   a   neopomenuteľnými   atribútmi   právnejochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu, ktoréhopoňatie   ústavným   súdom   spočíva   okrem   iného   na   interpretácii   právnych   predpisovz hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sanesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiskavšeobecne ponímanej spravodlivosti (IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07,IV. ÚS 182/07, II. ÚS 410/2010).

23. S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia.

24. Nad rámec k uvedenému ústavný súd uvádza, že námietkou nepreskúmateľnostirozhodnutia   Okresného   súdu   Nové   Zámky   v dôsledku   nekonformnej   interpretácieaplikovaných   právnych   noriem,   čím   jej   mal   tento   všeobecný   súd   odňať   právo   konaťpred súdom a porušiť čl. 144 a čl. 152 ods. 4 ústavy a jej označené základné práva podľaústavy,   listiny   a dohovoru   (sp. zn. Rvp 7904/2015),   sa   ústavný   súd   bližšie   nezaoberal,pretože z podkladov a príloh k sťažnosti zistil, že uvedenú námietku presne v takom znení,ako ju sťažovateľka predniesla aj v konaní pred ústavným súdom, predtým neuplatnila v jejodvolaní a jeho doplnení z roku 2014 proti napadnutému uzneseniu okresného súdu (pozris. 3 jej sťažnosti, ako aj bod 3 tohto rozhodnutia), čím na prerokovanie tejto časti sťažnostinemá ústavný súd právomoc (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2015