SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 413/2015-30
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Blyšťanom, Advokátskakancelária JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, ako aj advokátomJUDr. Gabrielom Gulbišom, Advokátska kancelária, Boženy Němcovej 22, Košice, vedenépod sp. zn. Rvp 7901/2015, sp. zn. Rvp 7904/2015 a sp. zn. Rvp 10970/2015 vo vecinamietaného porušenia čl. 144 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a základnýchpráv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduRožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 934/2012 a jeho uznesením z 5. októbra 2012,v spojení s postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.16 CoE 85/2013 a jeho uznesením z 26. júna 2013 a Najvyššieho súdu Slovenskej republikyv konaní vedenom pod sp. zn. 3 Oboer 42/2014 a jeho uznesením z 28. januára 2015, ako ajpostupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 517/2013a jeho uznesením zo 6. februára 2014 v spojení s postupom Krajského súdu v Nitre v konanívedenom pod sp. zn. 7 CoE 138/2014 a jeho uznesením z 30. januára 2015 a napokonpostupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 297/2011 a jehouznesením z 18. januára 2012 v spojení s postupom Krajského súdu v Prešovesp. zn. 1 CoE 19/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012 a postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Oboer 232/2014 a jeho uznesenímz 3. júna 2015 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedenépod sp. zn. Rvp 7901/2015, sp. zn. Rvp 7904/2015 a sp. zn. Rvp 10970/2015 s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 413/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli27. mája 2015, 28. mája 2015 a 23. júla 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnostiRapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušeniesvojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“), práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 ods. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(vedené pod sp. zn. Rvp 7901/2015 a sp. zn. Rvp 10 970/2015, v ktorých bola zastúpenáJUDr. Blyšťanom) postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn.4 Er 934/2012 a jeho uznesením z 5. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutieOkresného súdu Rožňava“) v spojení s postupom Krajského súdu v Košiciach v konanívedenom pod sp. zn. 16 CoE 85/2013 a jeho uznesením z 26. júna 2013 (ďalej aj„napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach“) a postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.3 Oboer 42/2014 a jeho uznesením z 28. januára 2015 a postupom Okresného súdu Prešovv konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 297/2011 a jeho uznesením z 18. januára 2012 (ďalej aj„napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Prešov“) v spojení s postupom Krajského súduv Prešove sp. zn. 1 CoE 19/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012 (ďalej aj „napadnutérozhodnutie Krajského súdu v Prešove“) a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenompod sp. zn. 3 Oboer 232/2014 a jeho uznesením z 3. júna 2015, ako aj vo veci namietanéhoporušenia čl. 144 a čl. 152 ods. 4 ústavy a základných práv podľa čl. 48 ods. 1 ústavya čl. 38 ods. 1 listiny (sťažnosť je vedená pod sp. zn. Rvp 7904/2015 v zastúpeníJUDr. Gulbišom) postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn.10 Er 517/2013 a jeho uznesením zo 6. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutieOkresného súdu Nové Zámky“) v spojení s postupom Krajského súdu v Nitre v konanívedenom pod sp. zn. 7 CoE 138/2014 a jeho uznesením z 30. januára 2015 (ďalej aj„napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, spolu aj „napadnuté postupy a uzneseniavšeobecných súdov“).
2. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickouosobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s viacerými poistníkmi poistnézmluvy, ktoré obsahovali v XV. časti všeobecných poistných podmienok pre životnépoistenie aj tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory súvisiace s uzavretýmipoistnými zmluvami budú riešené pred rozhodcovským súdom, ktorým bol vo všetkýchprípadoch Arbitrážny súd Košice, ktorého rozsudky mali byť spôsobilým exekučnýmtitulom v exekučnom konaní, v ktorom si sťažovateľka uplatňovala svoje pohľadávkyna dlžnom poistnom, úroky z omeškania, náklady na rozhodcovské konanie a iné nároky,ktoré boli predmetom rozhodcovského konania a k dobrovoľnému plneniu ktorýchpoistníkmi nedošlo. Sťažovateľka v sťažnosti konštatovala, že ňou zvolený súdny exekútorna jej návrh podal na jednotlivých prvostupňových súdoch žiadosť o vydanie povereniana vykonanie exekúcie. Okresné súdy Rožňava, Prešov a Nové Zámky svojiminapadnutými rozhodnutiami zamietli žiadosti súdneho exekútora o vydanie povereniana vykonanie exekúcie z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcejprávomoc rozhodcovského súdu na konanie ako nekalej zmluvnej podmienky, ktoréhorozsudky neboli uznané ako relevantný exekučný titul. Okresné súdy Rožňava, Prešova Nové Zámky tak mali rozhodnúť bez nariadenia pojednávania bez toho, aby preskúmalirozhodcovský spis, bez toho, aby umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k vykonávanýmdôkazom, a bez toho, aby vykonanie exekúcie namietal povinný. Krajské súdyv Košiciach, Prešove a Nitre svojimi napadnutými rozhodnutiami zamietli sťažovateľkoupodané odvolania a najvyšší súd svojimi napadnutými rozhodnutiami v dvoch prípadoch(Rvp 7601/2015 a Rvp 10970/2015) odmietol ňou podané dovolania z dôvoduich neprípustnosti. Sťažovateľka preto podala sťažnosti ústavnému súdu.
3. Podstatu argumentácie sťažovateľky v dvoch prípadoch tvorí námietka,že Okresné súdy Rožňava a Prešov pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemuexekútorovi na vykonanie exekúcie podľa § 44 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučnýporiadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov vykonalidokazovanie bez toho, aby nariadili pojednávanie, čím jej mali odňať možnosť vyjadriť sak vykonávaným dôkazom, prípadne navrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie prijatýchzáverov. Uvedený nedostatok pritom nenapravili ani Krajské súdy v Košiciach a v Prešovev odvolacích konaniach a následne ani najvyšší súd v rámci konaní o dovolaniachsťažovateľky. Nadväzujúc na uvedenú námietku, sťažovateľka ďalej všeobecným súdomvytýka, že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadeniapojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej názorupostačuje pre záver o porušení jej označených práv. Námietky, ktoré sťažovateľkaformuluje proti napadnutým rozhodnutiam najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu,sú založené predovšetkým na jej nesúhlase s názorom dovolacieho súdu, podľa ktoréhov jej veciach neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolaní podľa § 237 písm. f)Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), hoci Okresné súdy Rožňava a Prešovv jednotlivých právnych veciach podľa jej tvrdenia vykonali dokazovanie listinami(poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriek tomu v predmetných veciachnenariadili pojednávania, a tak ju ako účastníčku konaní neoboznámili s vykonanýmidôkazmi a neumožnili jej vyjadriť sa k nim. V prípade sťažnosti vedenej pod sp. zn.Rvp 7904/2015 sťažovateľka namieta najmä nepreskúmateľnosť napadnutých uznesenívšeobecných súdov a nesprávnu aplikáciu právnych noriem na ochranu spotrebiteľav zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy, čím jej mala byť odňatá možnosť konať pred súdom, ktorámala mať za následok porušenie jej označených práv.
4. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv napadnutýmirozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti na ďalšiekonanie a prizná jej úhradu trov konania.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniazákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. V zmysle§ 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanieveci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 7901/2015, sp. zn. Rvp 7904/2015 a sp. zn. Rvp 10970/2015 a z tohto obsahuvyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúcna totožnosť v osobe sťažovateľky a napadnuté uznesenia všeobecných súdov, proti ktorýmtieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak,ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
III. K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami Okresných súdov Rožňava, Prešov a Nové Zámky
9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavnýsúd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťamiiba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomocina jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálnymechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánovverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
10. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
11. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Rožňava, Prešov a NovéZámky, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolomožné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila, a pretobolo potrebné sťažnosti v tejto ich časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdupodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
IV. K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu a Krajských súdov v Košiciach, Prešove a Nitre
12. Vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam Krajských súdov v Košiciach a Prešoveústavný súd odvodzuje lehotu na podanie týchto sťažností z judikatúry Európskeho súdu preľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), napr. rozsudok ESĽP vo veci Zvolský a Zvolská verzusČeská republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53, 54)], podľa ktorejdvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručeniarozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovanáza zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu. Ústavný súdpovažoval lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú nielen voči napadnutým rozhodnutiamnajvyššieho súdu, ale aj voči napadnutým rozhodnutiam Krajských súdov v Košiciacha v Prešove (I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011). Sťažnosť bola podaná včasaj proti postupu a napadnutému uzneseniu Krajského súdu v Nitre, ktoré nadobudlo(v spojení s napadnutým uznesením okresného súdu) právoplatnosť 31. marca 2015, pričomústavnému súdu bola podaná na pošte 26. mája 2015.
13. Ďalej ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní predmetu týchto sťažností dospelk záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožnás jej právnou argumentáciou, ktorú použila v množstve predošlých sťažností, ktorými saústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne záveryvšeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozsudkov rozhodcovského súduako nespôsobilých exekučných titulov, vychádzajúc z právneho posúdenia rozhodcovskejdoložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako neprijateľnejzmluvnej podmienky z dôvodu absencie jej individuálneho zmluvného dojednania medzisťažovateľkou ako dodávateľkou poistných služieb a jednotlivými poistníkmiako spotrebiteľmi. Ďalšou nosnou argumentačnou námietkou sťažovateľky bol postupv danom prípade Okresných súdov Rožňava a Prešov ako súdov prvostupňových, ktorév konaní podľa § 44 Exekučného poriadku postupovali ex offo a rozhodli o rozhodcovskejdoložke ako o neprijateľnej zmluvnej podmienke bez toho, aby umožnili sťažovateľke zaujaťpred vydaním ich napadnutých rozhodnutí aspoň písomné stanovisko k tejto otázke. Odtohto procesného postupu prvostupňových súdov sťažovateľka odvodzuje dôvodnosťodvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP, ako aj prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa§ 237 písm. f) v spojení s § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Vzhľadom na totožnosť tak v osobesťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach,ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých,a predovšetkým opierajúc svoj postup o uznesenie pléna ústavného súduč. k. PLz. ÚS 1/2014-27 zo 7. mája 2014, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to,že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakýchprípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislostiod predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentáciebez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je ajv prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňujes odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (I. ÚS 332/2012, I. ÚS 359/2012,I. ÚS 547/2012, I. ÚS 38/2013, I. ÚS 641/2013, I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014,I. ÚS 41/2014, I. ÚS 414/2014, I. ÚS 358/2015, II. ÚS 160/2013, II. ÚS 382/2013,II. ÚS 389/2014, II. ÚS 812/2014, II. ÚS 816/2014, II. ÚS 440/2015, III. ÚS 264/2012,III. ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013, III. ÚS 455/2013, III. ÚS 480/2013, III. ÚS 412/2014,III. ÚS 445/2014, III. ÚS 702/2014, III. ÚS 250/2015, III. ÚS 252/2015, III. ÚS 424/2015,IV. ÚS 344/2012, IV. ÚS 461/2012, IV. ÚS 367/2014...), ktoré skončili odmietnutímpodobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súdv takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory,a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované rozhodnutia. Vzhľadom na uvedenéústavný súd sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu,ako aj napadnutých rozhodnutí Krajských súdov v Košiciach a Prešove v tejto častiodmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
14. Z dôvodu opakujúcich sa podaní sťažovateľky [a v súvislosti s dôvodmi odvolaniapodľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP a prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 237 písm. f)v spojení s § 241 ods. 2 písm. a) OSP] ústavný súd sťažovateľke pripomína svoj už ustálenýprávny názor vyslovený v uznesení č. k. PLz. ÚS 1/2014-27 zo 7. mája 2014 podľa ktorého„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadostiexekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či inýchdôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomtozáklade posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosťvyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jehorozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa kuvšetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú konformnosťkonania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutáv odvolacom konaní.“. Inými slovami, pre ústavnú udržateľnosť postačuje, aby bola zásadakontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejtosúvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každomjednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoruústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánubez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (I.ÚS 742/2013, II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014). V tejto súvislosti jepotrebné poukázať aj na ustálený právny názor ESĽP, v zmysle ktorého nedostatok priuplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania na prvostupňovom súdemôže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a DeMeyere z 23. 6. 1981, Adolf c. Rakúsko z 26. 3. 1982, Feldbrugge c. Holandsko z 29. 5.1986). V širších súvislostiach sťažovateľka v podaných ústavných sťažnostiach aninevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávanianasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie(rozsudok ESĽP vo veci Lino Carlos Varela Assalino proti Portugalsku z 25. 4. 2002,sťažnosť č. 64336/01, ako aj rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 218/2009, sp. zn. 3Cdo 51/2011, sp. zn. 3 Cdo 186/2012, sp. zn. 7 Cdo 56/2011).
15. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalejlen „Súdny dvor“) vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina RodríguezNogueira (C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskýmizmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhuna výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je oprávnenýkonštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky, Súdny dvor vo výroku svojhorozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahurozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bezúčasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidláv rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípadeprináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa danéhovnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenoudoložkou viazaný. V nadväznosti na uvedené je možné vysloviť, že pokiaľ je podmienkaexistencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnejstránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkonrozhodcovského rozsudku splnená [§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)], potom postupvšeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právnehoporiadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkomSúdneho dvora považoval skôr za svedčiacu v prospech správnosti napadnutých rozhodnutívšeobecných súdov.
16. V širších súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia Súdnehodvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-227/08 a C-76/10]dotýkajúce sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne záveryústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľkeznáme. V ostatnom akcentuje závery vyplývajúce napr. z rozsudku Súdneho dvora vo veciC-470/12 z 27. 2. 2014, bod 41, v zmysle ktorého „možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25).“. Navyše poukazuje aj na skutočnosť, že relevantným exekučným titulomvo všetkých posudzovaných veciach bol rozsudok rozhodcovského súdu, ktorým bolArbitrážny súd Košice, ktorého sídlom sú Košice, pričom vo svetle záverov vyplývajúcichz rozsudku Súdneho dvora vo veci C-243/08 zo 4. 6. 2009 možno dospieť k záveru,že vo vzťahu k jednotlivým poistníkom/spotrebiteľom majúcim trvalý pobyt v lokalitestredného a západného územia Slovenskej republiky je uskutočnenie rozhodcovskéhokonania vo východnej časti Slovenskej republiky (vzdialenosť aj viac ako 200 kilometrov odmiesta trvalého pobytu, pozn.) znevýhodňujúcou/nerovnou skutočnosťou, a to ajs prihliadnutím na pomer výšky nákladov k výške uplatnenej pohľadávky (v sumáchdosahujúcich v istine výšku 30,06 €, 28,08 € a 25,86 €..., pozn.).
17. V závere je potrebné zhrnúť, že podstata rozhodcovského konania spočívav mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné rozhodcovské konanie je alternatívoukonania pred všeobecnými súdmi. Jeho významnými prednosťami oproti konaniu predvšeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho neformálnosť a nižšie trovykonania. Pri tomto konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi všeobecných súdovdo výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákonao rozhodcovskom konaní možno tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobouna príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajúv dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť za menejzložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci nehonevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti. V tejto súvislosti je potrebnépoukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak tento zákonneustanovuje inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia generálnej právnej normyupravujúcej civilný proces. Danou právnou normou je Občiansky súdny poriadok(III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010). Uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskejdoložky v zmluve sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranuvykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorýje súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter bezďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci. Rozhodcovské konanie nadobúda verejnoprávnyrozmer až momentom meritórneho rozhodnutia rozhodcovského súdu – rozsudku,keď právny poriadok Slovenskej republiky rozhodcovskému rozsudku pripisuje vlastnosťvykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom. Do tohto okamihu je toto konanievo sfére rozhodcovského súdu a má charakter súkromnoprávneho vzťahu(III. ÚS 335/2010).
18. Ak teda «... oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy...
Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.» (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2011 z 13. októbra 2011). Inakpovedané, „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 164/1996z 27. januára 2007).
19. Z mnohopočetnej judikatúry najvyššieho súdu týkajúcej sa aj právnych vecísťažovateľky je potrebné prízvukovať predovšetkým uznesenie najvyššieho súdusp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, z ktorého vyplýva, že «Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy uzavretej medzi oprávnenou a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok. Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany (ako pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných podmienkach.».
20. Taktiež je potrebné poukázať aj na uznesenie najvyššieho súdusp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo 16. januára 2013, podľa ktorého «V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.
Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné.
Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp.zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol, že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa....
Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky nemohla zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.».
21. Iba okolnosť, že sa sťažovateľka s vyslovenými závermi všeobecných súdov(vrátane vyslovených v bode 18 a ž 20, pozn.) nestotožňuje, nemôže mať za následok zásahdo jej práv (predovšetkým podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6ods. 1 dohovoru), pretože obsahom týchto práv nie je právo účastníka na úspech vo veci aani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania (II. ÚS218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). Inými slovami,skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy,ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,I. ÚS 17/00). Ústavný súd taktiež v zhode so svojou doterajšou judikatúrou(IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV. ÚS 196/2014) opakovane uvádza, že považujeza ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatokriadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne zistený skutkovýstav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f)OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ústavný súd nezistilv posudzovaných veciach relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšejjudikatúry.
22. Ústavný súd v závere prízvukuje, že všeobecný súd musí vykladať a používaťustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aplikáciou a výkladomtýchto ustanovení nemožno tieto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim doich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikáciipríslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaníochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobnenapr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07, III. ÚS 212/2011). Princíp spravodlivosti a požiadavkamateriálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnejochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu, ktoréhopoňatie ústavným súdom spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisovz hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sanesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiskavšeobecne ponímanej spravodlivosti (IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07,IV. ÚS 182/07, II. ÚS 410/2010).
23. S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia.
24. Nad rámec k uvedenému ústavný súd uvádza, že námietkou nepreskúmateľnostirozhodnutia Okresného súdu Nové Zámky v dôsledku nekonformnej interpretácieaplikovaných právnych noriem, čím jej mal tento všeobecný súd odňať právo konaťpred súdom a porušiť čl. 144 a čl. 152 ods. 4 ústavy a jej označené základné práva podľaústavy, listiny a dohovoru (sp. zn. Rvp 7904/2015), sa ústavný súd bližšie nezaoberal,pretože z podkladov a príloh k sťažnosti zistil, že uvedenú námietku presne v takom znení,ako ju sťažovateľka predniesla aj v konaní pred ústavným súdom, predtým neuplatnila v jejodvolaní a jeho doplnení z roku 2014 proti napadnutému uzneseniu okresného súdu (pozris. 3 jej sťažnosti, ako aj bod 3 tohto rozhodnutia), čím na prerokovanie tejto časti sťažnostinemá ústavný súd právomoc (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. októbra 2015