znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 413/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 15 S 29/2012 a jeho rozsudkom č. k. 15 S 29/2012-50 zo 16. januára 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 40/2013 a jeho rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 40/2013 z 19. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2014 doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 S 29/2012 a jeho rozsudkom č. k. 15 S 29/2012-50 zo 16. januára   2013   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   a   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 Sžf 40/2013 a jeho rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 40/2013 z 19. marca 2014 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že u sťažovateľa bola vykonaná Daňovým úradom   Šurany (ďalej   len „daňový   úrad“)   kontrola   dane z pridanej   hodnoty   (ďalej   len „DPH“) za obdobie 1. až 4. štvrťroka 2008, na základe ktorej daňový úrad Dodatočným platobným   výmerom   č.   633/230/16762/11/Dan   z   28.   novembra   2011   (ďalej   len „rozhodnutie daňového úradu“) vyrubil sťažovateľovi ako platiteľovi dane rozdiel DPH v sume 115 397,86 € (rozdiel medzi sťažovateľom uhradeným DPH a DPH, ktoré mal sťažovateľ odviesť podľa záverov kontroly, pozn.) za 4. štvrťrok 2008.

Sťažovateľ podal odvolanie proti rozhodnutiu daňového úradu, o ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) tak, že svojím rozhodnutím   č.   1020504/1/938807/2012   z   20.   apríla   2012   (ďalej   len   „rozhodnutie finančného riaditeľstva“) potvrdilo rozhodnutie daňového úradu.

Sťažovateľ   sa   následne   žalobou   dožadoval   na   krajskom   súde   preskúmania rozhodnutia   finančného   riaditeľstva.   Krajský   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 S 29/2012 svojím rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľa a najvyšší súd v odvolacom konaní svojím rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd, ako aj najvyšší súd, ktorý odobril závery krajského súdu, dospeli k nesprávnym záverom, keď postup a rozhodnutie daňového úradu, ako aj postup a rozhodnutie finančného riaditeľstva (ktorými bola sťažovateľovi dorubená DPH za 4. štvrťrok 2008) považovali za správne a zákonné. Sťažovateľ zároveň namietal aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu a rozsudku najvyššieho súdu, pretože podľa neho sa krajský súd ani najvyšší súd nevysporiadal s jeho podstatnými argumentmi uvedenými v žalobe, resp. v odvolaní proti rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľ v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uviedol:«Sťažovateľ   sa   návrhom   na   začatie   konania   zo   dňa   18.06.2012   domáhal preskúmania   a   zrušenia   rozhodnutia   odporcu   č.   1020504/1/938807/2012   zo   dňa 20.04.2012, ktorým odporca potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Šurany č. 633/230/16762/11/Dan zo dňa 28.11.2011, nakoľko predmetné rozhodnutie považoval za nezákonné,   nepreskúmateľné,   ako   aj   za   nezrozumiteľné   a   nedostatočne   odôvodnené. Predmetným   rozhodnutím   správca   dane   vyrubil   sťažovateľovi   rozdiel   dane   z   pridanej hodnoty   (ďalej   len   „DPH“)   v   sume   115.397,86   €   za   obdobie   IV.   štvrťrok   2008,   a   to na základe toho, že prekvalifikoval spôsob zdaňovania nákupu a predaja automobilov... Sťažovateľ uplatňoval za IV. štvrťrok 2008 rovnaký spôsob zdaňovania t. j. v zmysle § 66 zákona o DPH ako v roku 2007, za ktorý mu v roku 2008-2009 bola vykonaná daňová kontrola, pričom predmetom daňovej kontroly bola aj daň z pridanej hodnoty....

Sťažovateľ v roku 2007 ako aj v roku 2008 postupoval pri zdaňovaní v zmysle § 66 zákona o DPH, pričom ako je zrejmé z Protokolu o výsledku daňovej kontroly za rok 2007 kontrolou neboli zistené žiadne porušenia zákona o DPH t. j. sťažovateľ podľa daňovej kontroly   postupoval   správne   a   v   súlade   so   zákonom.   Rovnako   je   potrebné   uviesť,   že Protokol o výsledku daňovej kontroly za rok 2007 bol vyhotovený dňa 20.01.2009 t. j. v čase,   keď   sťažovateľ   ani   v   roku   2008   nemal   pochybnosti,   že   by   mal   pri   zdaňovaní postupovať inak, resp. že pri zdaňovaní postupoval nesprávne, a preto i naďalej zdaňoval motorové vozidlá v zmysle § 66 zákona o DPH.

Následne, o cca 3 roky neskôr pri vykonaní daňovej kontroly za rok 2008 Daňový úrad Šurany ako aj odporca konštatovali, že došlo k zdaňovaniu nesprávnemu a sťažovateľ mal postupovať v zmysle § 69 ods. 6 v spojení s § 11 a § 22 a § 23 zákona o DPH, a to napriek tomu, že pri výkone rovnakej daňovej kontroly za rok 2007 nekonštatovali žiadny nesúlad   so   zákonom   o   DPH   a   nedošlo   k   zmene   ani   právnej   úpravy,   ani   k   účtovaniu na základe iných faktúr....

Vystavené faktúry tým istým dodávateľom, pri kontrole za rok 2007, sám porušovateľ považoval za dodávku tovaru, pri ktorej sa použije osobitná sadzba dane podľa § 66 zákona o DPH. Keď k takémuto záveru pri kontrole za rok 2007 dospel sám porušovateľ, a to nie len v prípade sťažovateľa, pričom porušovateľ je špecializovanou inštitúciou na kontrolu a posudzovanie správnosti účtovania DPH, ako mal a mohol dospieť k inému záveru sám daňovník?...

Vzhľadom na činnosť Daňového úradu ako aj odporcu je sťažovateľ presvedčený o nezákonnosti postupu ako aj o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, nakoľko nie je možné, aby za tých istých skutkových okolností došlo k tak rozdielnej aplikácii a výkladu zákona o DPH, keď v konaní sťažovateľa k zmene nedošlo a vykonával zdanenie rovnako od roku 2007 a dnes má niesť následky za to, že odporca zmenil právny názor....

Súd prvého stupňa, ktorý mal poskytnúť ochranu sťažovateľovi proti svojvoľnému a nezákonnému konaniu odporcu, sa bez ďalšieho priklonil na stranu odporcu a potvrdil jeho   rozhodnutie,   bez   toho,   aby   sa   vysporiadal   s   námietkami   sťažovateľa,   ohľadne odlišného výkladu a aplikácie právnej normy odporcu na totožný skutkový a právny stav... potvrdením postupu odporcu, odobril, že odporca ako orgán štátu môže kedykoľvek bez zmeny skutkového a právneho stavu zaujať akýkoľvek výklad právnych noriem, a to i úplne opačný a doviesť tak daňové subjekty do stavu právnej neistoty pri odvode dane...

Porušovatelia zasiahli do práva na spravodlivý proces, keď sa nezaoberali tým, že ak by aj došlo k pochybeniu odporcu pri výklade právnej normy pri výkone daňových kontrol, nie je možné, aby uvedené pochybenie išlo na ťarchu sťažovateľa, ktorý pri zdaňovaní postupoval   v   dobrej   viere,   že   odvádza   daň   riadne,   čo   mu   bolo   potvrdené   i   samotnou daňovou kontrolou v roku 2007... Porušovatelia sa nevysporiadali ani s tým, že nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy t. j. daňového subjektu...

Porušovateľ   v   1.   rade   ani   porušovateľ   v   2.   rade   sa   vo   svojich   rozhodnutiach náležitým   spôsobom   nevysporiadali   s   námietkami   sťažovateľa,   pričom   išlo   o   námietky zásadného významu... Kvalita rozhodnutia porušovateľa v 2. rade, ktorý ako odôvodnenie rozhodnutia   prevzal   doslovné   odôvodnenie   rozhodnutia   v   úplne   inej   veci,   a   to   sp.   zn. 6 Sžf 20/2011 zo dňa 28.03.2012, pričom ide o rozhodnutie, ktoré sa od veci sťažovateľa líši najmä pokiaľ ide o vykonanie opakovanej daňovej kontroly...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Konaním sp. zn. 15 S/29/2012 a rozhodnutím 15 S/29/2012-50, č. 4012200572 zo dňa 16.01.2013 Krajského súdu Nitra... bolo porušené základné právo M. B... právo na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených rozhodnutím orgánu verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť   účastníkov   konania   v   zmysle   čl.   47   ods.   3   Ústavy   SR   a   právo   vyjadriť   sa k vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2. Konaním sp. zn. 2 Sžf/40/2013 a rozhodnutím 2 Sžf/40/2013 zo dňa 19.03.2014 Najvyššieho súdu SR... bolo porušené základné právo M. B... právo na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených rozhodnutím orgánu verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

3.   Ústavný   súd   SR   rozsudok   Krajského   súdu   Nitra   sp.   zn.   15   S   29/2012-50, 4012200572 zo dňa 16.01.2013 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.   zn.   2 Sžf/40/2013 zo dňa 19.03.2014 zrušuje a vracia na nové konanie.

4. Sťažovateľ... súčasne žiada, aby Ústavný súd SR rozhodol o dočasnom odložení vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu Nitra sp. zn. 15 S 29/2012-50, 4012200572 zo dňa 16.01.2013   v   spojení   s   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   2   Sžf/40/2013   zo   dňa 19.03.2014...

5. M. B... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000 €.

6. Porušovatelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 €... k   rukám   advokátky   JUDr.   Evy   Borovskej,   a   to   do   15   dní   odo   dňa   právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   v   petite   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva vyjadriť sa k vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   (ktorým   bola   zamietnutá   jeho   žaloba   o   preskúmanie rozhodnutia   finančného   riaditeľstva)   a   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   ktorým   bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudok krajského súdu.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom krajského súdu a jeho rozsudkom

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého postupu krajského súdu a jeho   rozsudku,   pretože   na   základe   podaného   odvolania   ich   preskúmanie   patrilo do právomoci najvyššieho súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods.   1   dohovoru)   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný   súd   nezistil,   že   by   najvyšším   súdom   aplikovaný   postup   a   jeho   závery   mohli zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho právomocami   ustanovenými   v   čl.   127   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by posudzovaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   bol   svojvoľný   alebo   v   zjavnom   vzájomnom rozpore,   či   urobený   v   zrejmom   omyle   a   v   nesúlade   s   platnou   právnou   úpravou,   či nedostatočne odôvodnený. Najvyšší súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa a náležite odôvodnil svoje závery, keď uviedol:

«Predmetom   súdneho   prieskumu   bolo   rozhodnutie   žalovaného č. 1020504/1/938807/2012 zo dňa 20. apríla 2012, ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5 zákona   o   správe   daní   a   poplatkov   potvrdil   rozhodnutie   Daňového   úradu   Šurany č. 633/230/16762/11/Dan zo dňa 28. novembra 2011, ktorým bol za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok   2008   žalobcovi   vyrubený   rozdiel   dane   z   pridanej   hodnoty   v   sume 115 397,86 eura.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že v danom prípade bola medzi účastníkmi spornou otázka, či v súvislosti s predajom ojazdených motorových vozidiel nakúpených v inom členskom štáte došlo k riadnemu zdaneniu daňou z pridanej hodnoty, a teda či žalobca splnil podmienky na uplatnenie osobitnej úpravy zdaňovania pri predaji použitého tovaru   v   tuzemsku   stanovené   jednak   v   §   66   zákona   o   DPH,   ako   aj   v   Smernici   Rady 2006/112/ES v článkoch 312 až 332.

Účelom   daňového   konania   je   zistenie,   či   si   daňové   subjekty   splnili   v   súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov resp. daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov,   aby   mohli   zisťovať,   či   daňové   subjekty   si   splnili   svoje   povinnosti   stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov, resp. v súčasnosti daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

V danej veci najvyšší súd zistil, že v obdobných veciach už rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. rozsudkami sp. zn. 6Sžf 20/2011 z 28. marca 2012, 6Sžf 29/2011 z 25. apríla 2012, 2Sžf 30/2012 z 24. apríla 2013.

Z   uvedených   dôvodov   najvyšší   súd   poukazuje   na   rozsudok   najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6Sžf   20/2011   z   28.   marca   2012,   ktorého   text   uvádza nasledovne:

„...   Po   vyhodnotení   závažnosti   odvolacích   dôvodov   vo   vzťahu   k   napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu   so   správnou   citáciou   dotknutých   právnych   noriem   obsiahnutých   v   odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie   výroku   napadnutého   rozsudku.   Preto   sa   s   ním   stotožňuje   v   celom   rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu správnymi závermi krajského súdu, najvyšší súd sa vo svojom odôvodnení obmedzí len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Predovšetkým podľa názoru najvyššieho súdu možno prisvedčiť postupu daňového úradu,   ktorý   v   pozícii   prvostupňového   správneho   orgánu   vydal   po   vykonanej   daňovej kontrole, podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona o správe daní a poplatkov dodatočný platobný výmer, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty, lebo v uvedenom zdaňovacom období v rozpore s § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. priznal v nesprávnej výške   zdaniteľné   obchody   pri   dodaní   a   predaji   ojazdených   motorových   vozidiel,   keď v daňovom priznaní vykázala ako základ dane kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou podľa osobitnej úpravy pri použitom tovare podľa § 66 citovaného zákona, pričom na uplatnenie osobitnej úpravy dane pri umeleckých dielach, zberateľských predmetoch, starožitnostiach a použitom tovare neboli splnené podmienky ustanovené v § 66 zákona č. 222/2004 Z. z., konkrétne ojazdené motorové vozidlá neboli dodané osobou uvedenou v § 66   ods.   2   citovaného   zákona   a   taktiež   faktúry   dodávateľa   neobsahovali   kogentne upravené   náležitosti   daňového   dokladu   v   zmysle   článku   226   bod   14   Smernice   Rady 2006/112/ES účinnej od 1. januára 2007.

V danom prípade ide nepochybne o tzv. intrakomunitárne obchody s tovarom, ktoré sú   založené   na   tom,   že   tovarový   obchod   medzi   osobami   identifikovanými   pre   DPH   v rôznych   členských   štátoch   EÚ   prebieha   tak,   že   na   strane   dodávateľa   dochádza k intrakomunitárnemu   dodaniu   tovaru   (miesto   dodania   tovaru   je   v   členskom   štáte dodávateľa),   ktoré   je   oslobodené   od   dane   a   na   strane   odberateľa   dochádza k intrakomunitárnemu   nadobudnutiu   tovaru   (miesto   nadobudnutia   je   v   členskom   štáte odberateľa), ktoré je zdaňované. V systéme uplatňovania dane v členských štátoch EÚ platí základný princíp výberu dane z pridanej hodnoty členským štátom určenia, pričom tento princíp zdaňovania tovaru v štáte určenia sa uplatňuje pri splnení určitých podmienok a znamená   zdanenie   tovaru   v   tom   členskom   štáte,   v   ktorom   sa   skončí   odoslanie   alebo preprava tovaru.

Vo vzťahu k námietke, ktorou žalobca poukazoval na jej oprávnenosť uplatnenia osobitnej úpravy zdanenia podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z. z. nedá odvolaciemu súdu neuviesť,   že   predovšetkým   správny   orgán   rozhodujúci   na   prvom   stupni   vyčerpávajúcim spôsobom, aj prostredníctvom dožiadania podľa článku 5, kap. II bod 1 Nariadenia Rady (ES)   č.   1798/2003   zo   7.   októbra   2003   o   administratívnej   spolupráci   v   oblasti   dane z pridanej hodnoty a ktoré zrušuje nariadenie (EHS) č. 218/92 náležite zistil skutkový stav, ktorý   bol   zákonným   podkladom   k   vydaniu   prvostupňového   správneho   rozhodnutia a následne podkladom k vydaniu napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Na   základe   takto   zisteného   skutkového   stavu   je   zjavné,   že   v danej   veci   neboli   splnené zákonné   podmienky na   uplatnenie   osobitného   režimu zdaňovania   prirážky   pri   použitom tovare, nakoľko sa jednalo, ako bolo už zdôvodnené vyššie o tzv. intrakomunitárne obchody (keďže k zdaneniu tovaru došlo na území SR; žalobca podľa § 69 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. zaplatil DPH za nadobudnutý tovar, pričom túto skutočnosť nespochybňoval). Odvolací   súd,   tiež   posúdiac   formálne   a   obsahové   náležitosti   rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného, nevzhliadol ich nezákonnosť, tieto podľa jeho názoru, sú náležite a podrobne odôvodené, zdôrazniac zároveň, že žalovaný správny   orgán   sa   vo   svojom   rozhodnutí   náležitým   spôsobom   vysporiadal   so   všetkými námietkami žalobkyne, vznesenými v jej odvolaní....“

Vzhľadom na to, že skutkové zistenia, z ktorých vychádzali daňové orgány oboch stupňov   v   citovanom   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   boli   obdobné   ako   skutkové   zistenia vo veci, ktorá je predmetom tohto súdneho preskúmavacieho konania (dodávateľské faktúry z Rakúska, týkajúce sa dodávky tovaru - použité motorové vozidlá - tu v zdaňovacom období IV.   štvrťrok 2008), dospel v danej veci senát najvyššieho súdu k záveru, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 15 S 29/2012-50 je potrebné podľa § 250ja ods. 3 druhá veta v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdiť z jeho vecne a právne správnych dôvodov....»

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že obdobné závery najvyššieho súdu v obdobných veciach, ako je prípad sťažovateľa, už boli predmetom prieskumu ústavného súdu a ústavný súd v týchto záveroch nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených základných a iných práv (I. ÚS 734/2013).

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS   204/2010)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   sťažovateľom   označených   práv postupom a rozsudkom najvyššieho súdu, odmieta jeho sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými nárokmi sťažovateľa uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014