znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 413/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 2469/2013, sp. zn. Rvp 2477/2013, sp. zn. Rvp 2481/2013, sp. zn. Rvp 2505/2013, sp. zn. Rvp 2553/2013, sp. zn. Rvp 2580/2013, sp. zn. Rvp 2620/2013, sp. zn. Rvp 2659/2013, sp. zn. Rvp 2662/2013,   sp.   zn.   Rvp   2723/2013,   sp.   zn.   Rvp   2726/2013 a sp. zn. Rvp 2766/2013,   zastúpenej   advokátom   JUDr. B.   F.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici   sp. zn. 14 NcC 460/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 501/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 466/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 118/2012 z 5. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 123/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 503/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 540/2012 zo 17. októbra   2012,   sp.   zn.   14   NcC   502/2012   zo 16.   októbra   2012,   sp. zn.   14   NcC 510/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 112/2012 z 5. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 115/2012 z 5. októbra 2012 a sp. zn. 14 NcC 517/2012 zo 16. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 2469/2013, sp. zn. Rvp 2477/2013, sp. zn. Rvp 2481/2013, sp. zn. Rvp 2505/2013, sp. zn. Rvp 2553/2013, sp. zn. Rvp 2580/2013,   sp.   zn.   Rvp   2620/2013,   sp.   zn.   Rvp 2659/2013, sp. zn. Rvp 2662/2013,   sp.   zn.   Rvp   2723/2013,   sp.   zn.   Rvp   2726/2013 a sp. zn. Rvp 2766/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2469/2013.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. januára 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich   základných   práv podľa   čl.   46   ods.   1 a čl. 48 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 NcC 460/2012 zo 16. októbra 2012,   sp. zn. 14 NcC 501/2012   zo 16.   októbra   2012,   sp.   zn.   14 NcC 466/2012   zo   16. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 118/2012 z 5. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 123/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 503/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 540/2012 zo 17. októbra   2012,   sp.   zn.   14   NcC   502/2012   zo 16.   októbra   2012,   sp. zn.   14   NcC 510/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 112/2012 z 5. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 115/2012 z 5. októbra 2012 a sp. zn. 14 NcC 517/2012 zo 16. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“) a im predchádzajúcim postupom.

II.A

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.B

K spoločnému prerokovaniu vecí

4. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

5. S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   týchto   sťažností   a   taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.C

6.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   predmetu   sťažností   uvedených   v záhlaví   tohto uznesenia týkajúcich sa napadnutých rozhodnutí krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej   právnou   argumentáciou, ktorú   použila   v stovkách   predošlých   sťažností,   ktorými   sa ústavný   súd   už   zaoberal   v uplynulom   období   a v ktorých   atakovala   právne   závery všeobecných   súdov   rozhodujúcich   o námietkach   zaujatosti   vznesených   sťažovateľkou v prvostupňových konaniach vedených pred okresnými súdmi, v ktorých si uplatnila svoje žalobné nároky podľa zákona č. 514/2003 Z. z o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

7. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to,   že   sťažovateľke   sú   známe dôvody   odmietnutia   sťažností   v obdobných   prípadoch a ustálený   právny   názor   ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v závislosti od predmetu   napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (bod   1)   a   ňou   použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutí (napr. sp.   zn. I. ÚS   92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn. ÚS 311/2013 z 29. mája 2013,   I. ÚS 355/2013   z 5.   júna   2013...),   ktoré   skončili   odmietnutím   rovnakých,   resp. podobných   sťažností   sťažovateľky   z dôvodov   tam   uvedených.   Ústavný   súd   v takýchto a obdobných   prípadoch   nemá   dôvod   meniť   svoje   už   ustálené   právne   názory,   a preto v podrobnostiach   odkazuje   na   už   citované   svoje   skoršie   rozhodnutia,   v dôsledku   čoho pristúpil k odmietnutiu týchto sťažností pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Podľa § 20 ods. 1, 2 a 3 zákona o ústavnom súde návrh... musí obsahovať, akej veci sa týka,... proti komu smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu   a   navrhované   dôkazy   (odsek   1).   K   návrhu...   sa   musí   pripojiť   splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa   advokátom...   (odsek   2).   Ústavný   súd je viazaný návrhom na začatie konania... (odsek 3), čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Citované ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých   formálnych   aj   vecných   náležitostí   návrhu   na   začatie   konania (čl.   127   ods.   1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).

9. V závere svojej argumentácie ústavný súd konštatuje, že splnomocnenia, ktoré sťažovateľka priložila k ústavným sťažnostiam podaným prostredníctvom kvalifikovaného právneho   zástupcu,   ktorý   koncipoval   aj   samotné   sťažnosti,   sú   udelené   obchodnej spoločnosti   F.   P.,   s.   r.   o.,   B.,   a absentuje   pri   nich   podpis   splnomocnenca,   ktorý splnomocnenie prijíma na znak svojho súhlasu. V dôsledku tejto skutočnosti k sťažnostiam doložené splnomocnenia nezodpovedajú dikcii § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Táto samotná   skutočnosť   by   mohla   byť   dôvodom   na   odmietnutie   sťažovateľkou   podaných sťažností   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z dôvodu   nesplnenia   zákonných náležitostí.

10. V súvislosti s týmto nedostatkom ústavný súd pripomína, že nie je povinný ho odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08,   I.   ÚS   368/2010,   III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS   213/2010,   IV.   ÚS   134/2010).   Povinnosti   advokáta   definované   zákonom č. 586/2003 Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak   sú   na to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady. Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína konanie pred ústavným súdom.

11.   Ústavný   súd   zároveň   zvýrazňuje,   že   nemohol   prehliadnuť   predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb v konaní pred všeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v kontexte   s   už   právoplatnými   rozhodnutiami   súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj   otázka,   aký   význam   a efektivitu   má   pre   sťažovateľku   tento   postup,   keďže   aj   podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   javí   z materiálneho   hľadiska   v obdobných   prípadoch   ako neefektívny.

12. V závere ústavný súd poznamenáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú   v konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   na   rovnaký   spôsob   ich   vybavenia v predošlom   období   úspešné,   a ktorých   spracovanie   z hľadiska   časového   a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013