znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 413/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   K.,   R.,   toho   času   vo väzbe,   zastúpeného   advokátom JUDr. L. C., R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   4 Tos/1/2011 z 24. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 3. októbra 2011 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos/1/2011 z 24. augusta 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Okresný súd Revúca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   s účinnosťou   od   20.   októbra   2010   rozhodol   o vzatí sťažovateľa do väzby, a to z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). V priebehu vedeného   prípravného   konania   sťažovateľ   opakovane   požiadal   o prepustenie   z výkonu väzby   pre   neopodstatnenosť   jej   ďalšieho   trvania,   keď   v   podstatnom   dôvodil,   že „skutočnosťou odôvodňujúcou obavu, že budem pokračovať v trestnej činnosti, nemôže byť samotná   trestná   činnosť,   bez   ohľadu   na   ďalšie   skutočnosti.   Vzhľadom   k odhaleniu, obvineniu   a väzobnému   stíhaniu,   resp.   úmrtiu   spoluobvinených,   som   stratil   objektívnu možnosť pokračovať v trestnej činnosti. Neustále poukazujem i na to, že ja som sa k trestnej činnosti priznal   a dobrovoľne   vydal veci pochádzajúce z trestnej   činnosti.   Ponúkal   som písomný   sľub   a navyše   sa   starám   o maloletého   syna   a výkonom   väzby   by   mohlo   dôjsť k ohrozeniu   jeho   výchovy.“.   Okresný   súd   sa   svojím   ostatným   rozhodnutím   č.   k. 1 T/85/2011-1669 z 15. augusta 2011 stotožnil so sťažovateľom prednesenými námietkami ďalšieho trvania väzby a rozhodol o jeho prepustení na slobodu. Krajský súd na podklade sťažnosti   podanej   prokurátorom   rozhodol   napadnutým   rozhodnutím   o zrušení prvostupňového rozhodnutia okresného súdu a o ponechaní aj sťažovateľa vo výkone väzby. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal sťažnosť na ústavnom súde.

3.   Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd nálezom takto rozhodol:

„...   KS   v Banskej   Bystrici   v konaní   sp.   zn.   4   Tos/1/2011   porušil   moje   právo   na osobnú   slobodu   upravené   v čl.   17   ods.   5   Ústavy   SR,   uložil   mu   povinnosť   neodkladne rozhodnúť o mojom prepustení z väzby na slobodu, nahradiť mi nemajetkovú ujmu v sume 10.000 € titulom primeraného finančného zadosťučinenia... a zároveň mi priznal právo aj na náhradu všetkých trov tohto konania...“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

6. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

7. Sťažovateľ namietal porušenie svojho označeného práva napadnutým rozhodnutím krajského   súdu,   pričom   pri   svojej   argumentácii   vychádzal   z   názoru   uvádzaného   aj rozhodnutím prvostupňového súdu: „V odôvodnení OS uvádza, že je zrejmé, že som sa k spáchaniu   skutku   doznal,   mal   som   záujem   s prokurátorom   uzavrieť   dohodu   o vine a treste... za obdobie – čas trvania väzby od 20. 10. 2010, t. j. takmer 10 mesiacov, došlo k prerušeniu kontaktov, či už na strane dodávateľov alebo odberateľov omamných látok... Naviac väzba ako zaisťovací inštitút nemôže byť na ujmu páchateľovi, ktorý od počiatku aktívne spolupracuje s OČTK, spáchanie trestného činu priznáva...“ (viac pozri aj bod 2).

8. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.   Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   do   väzby   možno   vziať   iba   z dôvodov   a na   čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

9. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu   a   na   základe   rozhodnutia   sudcu   alebo súdu;   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a   nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené   zárukou   (III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   100/04).   Z   čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania   väzby.   Zákonnosť   väzby   je   zároveň   determinovaná   aj   skutkovými   okolnosťami významnými pre uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S uvedeným úzko súvisí aj obsah   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy,   z   ktorého   vyplýva   oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

10. Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na   čas   dovolený   zákonom,   resp.   konkrétnym   rozhodnutím   väzobného   súdu   o   predĺžení väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových   a   právnych   záverov   všeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k   záveru   o existencii zákonného   dôvodu   na   vzatie   do   väzby.   Tento   postup   skúma   opravný   súd   v   riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

11. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

12. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98).

13. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b)   bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti   ktorej   bolo   vznesené   obvinenie.   Odôvodnenie   rozhodnutia   o   väzbe   obsahuje   aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd...

Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...

14.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

15. Krajský súd v rozhodnutí sp. zn. 4 Tos/1/2011 z 24. augusta 2011 v podstatnom uviedol:

„Krajský   súd   na   podklade   sťažnosti   v   zmysle   §   192   ods.   1   Tr.   por.   preskúmal správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia   a   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo   a   dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora je dôvodná.

Obžalovaní sa nachádzajú vo väzbe od 20. 10. 2010 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Proti obžalovaným M. S. je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) ods. 2 písm. c), e) Tr. zák. a proti obžalovanému Ing. A. T. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) ods. 2 písm. e) Tr. zák. Trestnej činnosti sa mali dopustiť spôsobom bližšie uvedeným v napadnutých uzneseniach.

Krajský súd sa stotožňuje s názorom okresného súdil, že trestné stíhanie je dôvodné a väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm, c/ Tr. por. u všetkých troch obžalovaných naďalej trvá. V danom prípade nemôže obstáť ani argumentácia okresného súdu, že obžalovaní sa trestnej činnosti v plnom rozsahu doznali a spolupracujú s orgánmi činnými v trestnom konaní až do takej miery, že ich výpovede pomohli odhaliť rozsiahlu trestnú činnosť ďalších osôb.   Pričom   tieto   skutočnosti   boli   okresnému   súdu   známe   už   pri   rozhodovaní   o   vzatí obžalovaných do väzby.

Pomermi   páchateľa   treba   rozumieť   okolnosti   týkajúce   sa   osoby   páchateľa,   jeho osobných a rodinných pomerov, ktoré nesúvisia so spáchaním trestného činu, a existujú v čase rozhodnutia, pričom pri posudzovaní osoby páchateľa sa pozornosť venuje najmä celému jeho predchádzajúcemu životu.

V nadväznosti na uvedené krajský súd dáva do pozornosti skutočnosť, že obidvaja obžalovaní S. a T., ktorí boli rozhodnutím okresného súdu prepustení z väzby na slobodu sa priznali k občasnej konzumácii tvrdých drog, ktoré môžu spôsobiť silnú psychickú závislosť, pričom nie je vylúčené že v prípade obžalovaných sa jedná len o vynútenú intramurálnu abstinenciu (vyplývajúcu z obmedzenia osobnej slobody, v rámci ktorého je prístup k droge vylúčený) a v prípade prepustenia z väzby na slobodu by sa vrátili do prostredia predaja a konzumácie drog.

Pokiaľ ide obžalovaného P. K., krajský súd je toho názoru, že dôvody pokračovacej väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Tr.   por.   u   obžalovaného   naďalej   trvajú.   Sú   dané predovšetkým tým, že ako obžalovaný sám uviedol, je nielen občasným konzumentom drogy ale pristúpil aj k jej predaju a to z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie. Táto nepriaznivá finančná   situácia   obžalovaného   je   súdu   známa   aj   z   civilných   sporov   obžalovaného. Vzhľadom   na   túto   nepriaznivú   situáciu   a   nutnosť   jej   riešenia   pretrváva   obava   z pokračovania   v   trestnej   činnosti   a   to   aj   napriek   jeho   doterajšej   spolupráci   s orgánmi činnými v trestnom konaní a žiadny z inštitútov nahradenia väzby sa v tomto štádiu konania ani krajskému súdu nejaví ako dostačujúci.

V nadväznosti na uvedené krajský súd dospel k záveru, že u obžalovaných M. S., P. K. a Ing. A. T. je daný väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. V súvislosti s možnosťou nahradenia väzby krajský súd poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutie, v ktorých   už   vyslovil   názor,   že   zatiaľ   nemožno   väzbu   obžalovaných   nahradiť   žiadnym   z alternatívnych inštitútov nahradenia väzby.“

16. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom uplatňovania tejto právomoci   ústavného   súdu   nie   je   primárne   preskúmavanie   a posudzovanie   právnych názorov všeobecných súdov pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   sústreďuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04, III. ÚS 345/04).

17. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia   Trestného   zákona   a   Trestného   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovaní   podmienok   ďalšieho   zotrvania   sťažovateľa   vo   väzbe   v jeho   trestnej   veci, pritom   nevyplýva   jednostrannosť   alebo taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   Trestného zákona a Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd skúmal   okolnosti   ďalšieho   pozbavenia   osobnej   slobody   sťažovateľa   nielen   z hľadiska relevantných   zákonných   ustanovení   Trestného   poriadku,   ale   aj   v okolnostiach   veci príslušných ustanovení Trestného zákona, pričom neopomenul ani hľadisko rešpektovania základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou. Ďalšie zotrvanie sťažovateľa vo väzbe krajský súd zdôvodnil aj konkrétnymi skutkovými okolnosťami jeho trestnej veci podporených   vykonaným   dokazovaním   v prebiehajúcom   prípravnom   trestnom   konaní, z ktorého argumentácie je možné vyčítať aj úvahy, ktorými sa pri hodnotení aj záverov už vykonaného dokazovania, aj dôvodov väzby riadil.

18.   Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   trestnej   veci   sťažovateľa majúce vplyv na jeho ďalšie zotrvanie vo väzbe podľa zákonom predpokladaného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktoré posudzoval krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí, nedomnieva, že závery krajského súdu, ku ktorým v napadnutom rozhodnutí   dospel,   sú   arbitrárne   alebo   zjavne   neopodstatnené.   Všetky   sťažovateľom prednesené   argumenty,   ktoré   boli   zohľadnené   súdom   prvej   inštancie,   boli   prítomné   aj v rozhodovacej činnosti krajského súdu, ktorý sa s nimi vo svojom napadnutom rozhodnutí vysporiadal   aj   s ohľadom   na   zákonom   predpokladané   ďalšie   zotrvanie   sťažovateľa   vo výkone   tzv.   „preventívnej   väzby“,   pričom   nič   nenasvedčuje   tomu,   že   jeho   argumenty vyplývajúce z odôvodnenia jeho napadnutého rozhodnutia by boli nezlučiteľné s účelom a zmyslom relevantnej zákonnej úpravy a sťažovateľom označeným právom garantovaným ústavou   s právnym   dôsledkom   jeho   porušenia,   a to   ďalším   nezákonným   zotrvaním sťažovateľa vo výkone väzby.

19. Keďže v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu (napr. IV. ÚS 66/02, III. ÚS 263/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07) možno za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, ústavný súd na základe už opísaných dôvodov sťažnosť v tejto jej   časti   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti,   pričom   ostatnými   návrhmi sťažovateľa sa už nebol dôvod ďalej zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011