znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 413/08-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   augusta   2009 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., G., zastúpenej JUDr. J. T., advokátom, P., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 376/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a skončenie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 376/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Svidník p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 376/00 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti T., s. r. o., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 4 500 € (slovom   štyritisícpäťsto   eur),   ktoré   jej j e   Okresný   súd   Svidník p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Spoločnosti   T.,   s.   r.   o., p r i z n á v a   náhradu   trov   konania   v sume   266,90 € (slovom dvestošesťdesiatšesť eur a deväťdesiat centov), ktoré j e   Okresný súd Svidník p o v i n n ý   zaplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. J. T., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti spoločnosti T., s. r. o., n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2008 doručená sťažnosť spoločnosti T., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom   Okresného   súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 376/00.

2. Sťažovateľka uviedla, že od 12. júna 2000 je účastníčkou konania ako žalovaná v spore   o   určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   zapísaným   na   liste   vlastníctva č. 538,   kat.   územie   Ž.   a   č.   696,   kat.   územie   K.   a o   ich   vydanie   žalobcovi   z dôvodu neplatnosti   kúpnej   zmluvy   z 12.   júna   1997   a že   do   podania   ústavnej   sťažnosti   nebolo vo veci meritórne rozhodnuté, a to aj napriek viacerým urgenciám a sťažnosti adresovanými konajúcej sudkyni, ktorá bola zároveň aj predsedníčkou súdu.

3. Sťažovateľka   porušenie   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   dobe   videla vo viacerých   časových   úsekoch,   keď   súd   vôbec   nekonal   alebo   konal   neefektívne, a v celkovej dobe doterajšieho konania, počas ktorej je, pokiaľ ide o jej majetkový substrát, s ktorým nemôže plnohodnotne disponovať ako jeho vlastníčka, neustále v stave právnej neistoty. Navrhla preto vydať nález, ktorým sa vysloví porušenie uvedených základných práv, ktorých porušenie v konaní pred okresným súdom namieta, tomuto súdu prikázať konať bez zbytočných prieťahov a zároveň ho zaviazať zaplatiť sťažovateľke primerané zadosťučinenie v sume 7,2 mil. Sk a trovy konania vo výške 8 040,80 Sk, všetko v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Predseda okresného súdu vo vyjadrení uviedol, že v konaní sa priebežne a plynulo koná, tak podľa neho nedochádza k namietanému porušovaniu v sťažnosti uvedených práv.

5. Ústavný súd následne pristúpil k prieskumu dĺžky konania z hľadiska tvrdených porušení   ústavne   zaručených   práv   sťažovateľky   a dospel   k záveru,   že   ústavná   sťažnosti je v tomto smere dôvodná.

6. Zo spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 376/2000 ústavný súd zistil, že okresný súd síce   4.   septembra   2008   meritórne   rozhodol,   ale   na   základe   odvolania   sťažovateľky z 21. októbra   2008   Krajský   súd   v Prešove   uznesením   zo   17.   marca   2009   rozsudok okresného súdu opätovne zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, takže spor je na okresnom súde v nerozhodnutom stave.

7. Občianske   súdne   konanie,   ktoré   na   prvom   stupni   trvá   už   vyše   9   rokov v nerozhodnutom stave, nutne nastoľuje otázku, či toto konanie je vedené bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ako   vyplýva   z judikatúry   ústavného   súdu,   nemožno   primeranosť   dĺžky   civilného, ale aj trestného, či iného konania vyjadriť numericky, v zmysle určenia lehoty jej trvania, ktorú je vždy potrebné považovať za primeranú a ktorej prekročenie by bez ďalšieho značilo neprimeranosť doby občianskeho konania s následkami v podobe porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Primeranosť   dĺžky   civilného   konania   je   potrebné skúmať   a preverovať   v každom   prípade   jednotlivo   vo   svetle   konkrétnych   okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva pomenovaný celý rad kritérií, podľa ktorých možno posudzovať primeranosť dĺžky toho-ktorého konania. Ide o charakter prerokovávanej veci, teda hlavne o jej zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania, ďalej o spôsob správania   účastníkov   v priebehu   konania,   o posúdenie   prípadných   osobitných   okolností, ktoré   môžu   spôsobiť   prieťahy   v konaní,   a tiež o to,   čo   bolo pri   prerokovávaní veci   pre sťažovateľa v hre (porov. napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Philis proti Grécku, 1997, Pélissier a Sassi proti Francúzsku, 1999, nález ústavného súdu z 29. apríla 2009 sp. zn. I. ÚS 257/08). Pri zvážení už uvedených kritérií je ústavný súd toho názoru, že sporná   záležitosť   proti   sťažovateľke   nebola   v   primeranej   lehote   prerokovaná   a   najmä právoplatne skončená.

8. Charakter prerokovávanej veci neodôvodňuje nutnosť konať o neplatnosti kúpnej zmluvy   voči   sťažovateľke   po   dobu   dlhšiu,   ako   je   všeobecne   obvyklé   (4   –   5   rokov v obidvoch   stupňoch),   pretože   zložitosť   tohto   prípadu   neprekračuje   rámec   podobných civilných   vecí.   Taktiež   proces   dokazovania   v danej   veci   nevykazuje   rysy   výnimočnosti spôsobujúcej potrebu viesť civilné konanie po dobu dlhšiu, ako je obvyklé. Jediné, čo bolo treba pripustiť, bola otázka prerušenia konania na určitú dobu, pokiaľ sa neskončilo iné konanie (vedené pod sp. zn. 4 C 105/2001), ktoré mohlo mať vplyv na sporný prípad. Ale aj napriek tomu ústavný súd konštatuje, že nemožno tolerovať, aby zatiaľ len v jednom štádiu konania (pred okresným súdom) bola dĺžka konania vyše 9 rokov.

9. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a celkovú dĺžku konania je ústavný súd toho názoru, že okresný súd v prerokovávanej veci prekročil dané medze konať bez zbytočných prieťahov   a skončiť   ju   v primeranej   dobe   v zmysle   uvedeného   čl.   48   ods.   2   ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie namieta. V občianskom súdnom konaní je totiž povinnosť   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   konkretizovaná   vo   viacerých ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Podľa § 6 OSP v konaní postupuje súd... tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa § 114 ods. 1 OSP súd pripraví pojednávanie tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní.

O prieťahoch   v súdnom   konaní   možno   hovoriť   vtedy,   ak   súd   vôbec   nevyužije tie procesné inštitúty alebo iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie nielen účinnej, ale tiež rýchlej ochrany práv alebo záujmov účastníkov konania.

10. K zbytočným   prieťahom   v súdnom   konaní   môže   teda   dôjsť   nielen   samotným nekonaním   príslušného   súdu   (sudcu),   ale   aj   takou   jeho   neefektívnou   činnosťou,   ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania, čiže k právoplatnému rozhodnutiu vo veci. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva   podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru   nestačí,   aby   súd   vec   len   prerokoval   alebo   vykonal a vykonával rôzne procesné úkony (bez ohľadu na ich počet), ale je potrebné, aby vec právoplatne skončil.

11. Ďalej   ústavný   súd   posudzoval   správanie   sťažovateľky   v priebehu   konania a na základe vyžiadaného spisu dospel k záveru, že sťažovateľka neprispela k predĺženiu konania.

12. Ústavný súd rovnako s ohľadom na už uvedené kritériá posudzoval existenciu prípadných   osobitných   okolností,   ktoré   mohli   spôsobiť   prieťahy   v konaní,   a uzavrel, že ani k týmto v konaní nedošlo. Napokon vzal ústavný súd do úvahy potrebu zistenia toho, čo   bolo   pre   sťažovateľku   v hre.   V jej   prípade   išlo   o ochranu   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú základným prostriedkom pre ďalšie bezproblémové fungovanie jej podnikania. Preto právom žiadala o urýchlené skončenie veci a nastolenie právnej istoty k spochybnenému vlastníckemu právu.

13. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody   došlo   (nečinnosťou   súdu), prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,   ktorej   práva   boli   porušené,   rozhodnúť   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia.

14. Keďže   ústavný   súd   rozhodol   o tom,   že   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Vzhľadom na okolnosti prípadu, povahu veci a celkovú dĺžku konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade suma 4 500 € zodpovedá primeranému finančnému zadosťučineniu sťažovateľky za ujmu, ktorú zatiaľ utrpela, s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania a povahu veci. Riadil sa pritom jednak judikatúrou ústavného súdu i judikatúrou Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ale   aj   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody tak, ako ju ponímala sťažovateľka.

15. Pretože otázkou v danom prípade pred okresným súdom zatiaľ nebol problém interpretácie čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, teda hmotnoprávnych ustanovení dotýkajúcich   sa   vlastníckeho   práva   sťažovateľky,   ústavný   súd   ju   preto   v tomto   štádiu konania ani nemohol posudzovať z dôvodu, že ju bude ešte posudzovať všeobecný súd (zásada   subsidiarity).   Sťažnosti   sťažovateľky   v uvedenom   rozsahu   preto   ústavný   súd nevyhovel.

16. Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním advokátom JUDr. J. T. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich priznal v požadovanej sume 266,90 € (8 040,80 Sk) za dva úkony právnej pomoci, ktorú sťažovateľke vyplatí okresný súd tiež v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, a to k rukám jej právneho zástupcu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2009