znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 412/2014-44

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   októbra   2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť P. B., zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Knopom,   Krmanova   1,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 85/2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 85/2004 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Humenné   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   85/2004 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. P. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Humenné p o v i n n ý   vyplatiť mu do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Humenné j e   p o v i n n ý   uhradiť   P.   B.   trovy   konania   v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet advokáta JUDr. Milana Knopa, Krmanova 1, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2014 doručená sťažnosť P. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Knopom,   Krmanova   1,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 85/2004.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Dňa   04.   05.   2004   bol   súdu   doručený   návrh   na   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo strany sťažovateľa, ktorý v konaní začatom týmto návrhom, s priradenou   sp.   zn.:   17C/85/2004,   vystupoval   v pozícii   navrhovateľa,   proti   M.   B., vystupujúcej v predmetnom konaní v pozícii odporkyne....

Napriek   značnej   dobe,   ktorá   od   podania   návrhu   na   začatie   konania   ubehla, k právoplatnému rozhodnutiu súdu vo veci... nedošlo....

Je nevyhnutné zdôrazniť, že v dôsledku toho stav právnej neistoty u sťažovateľa trvá už viac ako desať rokov.“

Sťažovateľ poukazujúc na celkovú dĺžku konania, ktoré trvá už 10 rokov a dosiaľ nie je právoplatne skončené, navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľa P. B. upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu Humenné v konaní so sp. zn.: 17C 85/2004 bolo porušené.

Okresnému   súdu   Humenné   sa   prikazuje,   aby   postupom   v   konaní   so   sp.   zn.: 17C 85/2004 prestal porušovať právo P. B. upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a aby vo veci konal v súlade Ústavou SR a osobitnými zákonmi.

P. B. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- €, ktoré je Okresný súd Humenné P. B. povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

P.   B.   priznáva   náhradu   trov   súdneho   konania,   ktoré   je   Okresný   súd   Humenné povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 412/2014 z 13. augusta 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd   podaním sp. zn. Spr. 4004/14 doručeným ústavnému súdu 19. septembra 2014, v ktorom okrem iného uviedol:

„Skutková a právna zložitosť sporu Predmetom   daného   konania   je   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov   po   rozvode   manželstva.   Teda   nejde   o   právne   zložitú   vec.   Skutková   zložitosť vyplýva z predmetu samotného sporu, ktorým je vyporiadanie predmetu BSM po rozvode manželstva. Dokazovanie v danej veci je časovo náročné, vzhľadom na obsah BSM, ktorý tvoria tak hnuteľné veci, ako aj nehnuteľnosť. Keďže medzi účastníkmi konania nedošlo k dohode o vyporiadaní BSM, je potreba nariadiť viaceré druhy znaleckého dokazovania, s čím   je   spojená   časová   náročnosť.   Zároveň   v   priebehu   konania   boli   podané   viaceré procesné odvolania, v dôsledku ktorých bolo nutné spis predložiť na rozhodnutie krajskému súdu.   V   konaní   bola namietaná   aj   zaujatosť   sudkyne,   v dôsledku čoho   tiež rozhodoval krajský súd.   Okresný súd Humenné   vo veci   už   dvakrát meritórne rozhodol,   ale   obidva rozsudky boli zrušené nadriadeným súdom.

Uvedenie všetkých procesných úkonov vo veci

- vec účastníkov konania navrhovateľa P. B. a odporkyňa M. B. o vyporiadanie BSM napadla do senátu 17C dňa 4.5.2004. Od momentu nápadu veci v konaní boli vykonané nasledované úkony:

- rovnopis návrhu bol doručený odporkyni dňa 19.5.2004. Po doručení vzájomných písomných   vyjadrení   účastníkov   bol   stanovený   termín   pojednávania   na   deň   20.10.2004 (čl. 24).   Toto   pojednávanie bolo na žiadosť právneho zástupcu odporkyne odročené na neurčito.

-   medzi   účastníkmi   konania   neboli   úspešné   mimosúdne   rokovania,   o   ktorých informovali   súd,   preto   bol   nariadený   termín   pojednávania   na   deň   14.1.2005   (čl.   31), na tomto pojednávaní súd vykonal výsluch navrhovateľa, odporkyňa sa k jeho prednesú a predloženým   listinným   dôkazom   vyjadrila   cestou   svojho   právneho   zástupcu   podaním doručeným súdu dňa 1.4.2005 (čl. 66), ktoré súd doručil PZ navrhovateľa dňa 10.5.2005. Navrhovateľ   sa   k   obsahu   tohto   vyjadrenia   odporkyne   vyjadril   písomným   podaním doručeným súdu dňa 28.6.2005 (čl. 73).

- dňa 11.7.2005 bolo nariadené ďalšie pojednávanie (čl. 82), ktoré bolo odročené za účelom vykonania znaleckého dokazovania znalcom z odboru oceňovania nehnuteľností, a z odboru dopravy.

- znalec z odboru dopravy podal znalecký posudok dňa 30.8.2005, voči uzneseniu ktorým   súd   priznal   znalečné   znalcovi   z   odboru   dopravy   Ing.   Vojtkovi   (čl.   146)   podal navrhovateľ odvolanie čo do výšky priznanej odmeny. Súd dňa 10.10.2005 predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu. Krajský súd rozhodol dňa 10.1.2006, spis bol súdu vrátený dňa 18.1.2006. Následne bol spis zaslaný ďalšiemu znalcovi z odboru stavebníctva Ing. G. (čl. 159).

-   znalec Ing.   G.   predložil   súdu znalecký   posudok   dňa 18.4.2006   (čl.   163),   tento posudok   účastníci   konania   prevzali   dňa   30.-31.8.2006   spolu   s   vyúčtovaním   znalečného a k jeho obsahu sa nevyjadrili do stanoveného termínu pojednávania dňa 8.11.2006.

- na pojednávaní konanom dňa 8.11.2006 (čl. 219) sa účastníci konania vyjadrili k znaleckému dokazovaniu ako aj ostatným položkám v súlade s návrhom navrhovateľa, ktoré   sú   predmetom   vyporiadania.   Súd   následne   poskytol   účastníkom   konania   po deklarovaní   priestoru   pre   mimosúdne   rokovania   lehotu   do   1.1.2007   na   vedenie   týchto mimosúdnych rokovaní. Nakoľko nedošlo medzi účastníkmi konania k uzavretiu dohody bol nariadený termín pojednávania na deň 28.5.2007. Na tomto pojednávaní boli vykonané prednesy účastníkov a ich právnych zástupcov k jednotlivým položkám predmetu konania a navrhovateľ predniesol návrh na vykonanie dokazovania cestou peňažného ústavu SLSP, a.s.   v   časti   finančných   prostriedkov   účastníkov   konania   a   návrh   na   vypočutie   svedkov (čl. 225 a nasl. ). Dňa 2.7.2007 požiadal navrhovateľ cestou svojho PZ na predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k sporným hodnotám hnuteľných vecí, súd mu poskytol lehotu do 5.8.2007 (čl. 238).

-   po   doručení   písomného   podania   PZ   účastníkov   konania,   ktorí   navrhli   ďalšie dokazovanie (čl. 239, 242) súd nariadil termín pojednávania na deň 14.11.2007. Na tomto pojednávaní súd vykonal výsluch navrhovaných svedkov, pričom odročil pojednávanie na deň 12.12.2007 na dokončenie výsluchu navrhovaných svedkov a opätovné predvolanie svedkov, u ktorých bola závada pri doručovaní predvolania (čl. 247 a nasl.).

- na pojednávaní konanom dňa 12.12.2007 súd pokračoval v dokazovaní výsluchom svedkov a pojednávanie potom odročil za účelom poskytnutia možnosti účastníkov vyjadriť sa k obsahu svedeckých výpovedí a doterajšieho dokazovania, zároveň vykonal šetrenie cestou peňažného ústavu SLSP, a.s. (čl. 261 a nasl. 270).

- dňa 7.2.2008 bolo doručené písomné vyjadrenie navrhovateľa cestou PZ, v ktorom reagoval na vykonané dokazovanie, výpovede svedkov, pričom navrhol ďalšie dokazovanie

-výsluchom   ďalších   svedkov   a   zabezpečenie   listinných   dôkazov,   na   ktoré   žiadal   vyzvať odporkyňu. Súd rovnopis tohto podania PZ navrhovateľa doručil PZ odporkyne a nariadil termín pojednávania na deň 22.9.2008.

-   pojednávanie   dňa   22.9.2008   bolo   na   žiadosť   právneho   zástupcu   navrhovateľa zo dňa 18.9.2008 odročené na deň 10.11.2008 (čl. 305).

- aj pojednávanie nariadené na deň 10.11.2008 bolo na žiadosť PZ navrhovateľa z dôvodu kolízie pojednávaní odročené na deň 12.1.2009 (čl. 308).

- na pojednávaná dňa 12.1.2009 navrhla odporkyňa doplniť znalecké dokazovanie znalcom z odboru oceňovania nehnuteľností a zároveň účastníci konania informovali súd, že pred vstupom do pojendávacej miestnosti bol prezentovaný návrh dohody o predmete konania, preto na poskytnutie časového priestoru súd vyhovel návrhu účastníkov konania a poskytol im lehotu na mimosúdne rokovania (čl. 316 a nasl.).

-   mimosúdne   rokovania   medzi   účastníkmi   konania   neboli   úspešné,   preto   súd   po oznámení   účastníkmi   konania   tejto   skutočnosti   nariadil   termín   pojednávania   na   deň 27.4.2009. Na tomto pojednávaní (čl. 324 a nasl.) navrhovateľ navrhol ďalšie dokazovanie k všeobecnej cene rodinného domu a žiadal, aby odporkyňa predložil ďalšie listinné dôkazy. Súd za účelom nezvyšovania nákladov v konaní najprv oslovil realitné kancelárie v obvode tunajšieho súdu za účelom zistenia trhovej hodnoty rodinného domu účastníkov (čl. 327 a nasl.).   Po   doplnení   týchto   údajov   od   realitných   kancelárií   dňa   21.9.2009   nariadil pojednávanie na deň 19.10.2009 (čl. 334). Na tomto pojednávaní po oboznámení súdom zadovážených listinných dôkazov od ostatného pojednávania (správa SLSP, a.s., stanoviská realitných   kancelárií)   navrhovateľ   naďalej   namietal   závery   znaleckého   posudku   znalca Ing. M. G. k cene rodinného domu s príslušenstvom.   Súd toto pojednávanie odročil za účelom   vykonania   kontrolného   znaleckého   dokazovania   (čl.   345).   Povinnosť   zložiť preddavok na trovy súd uložil navrhovateľovi. Za kontrolnú znalkyňu ustanovil Ing. V. S., ktorá   podala   znalecký   posudok   dňa   13.5.2010.   Po   doručení   znaleckého   posudku   bol stanovený termín pojednávania na deň 17.1.2011 (čl. 428).

- na pojednávaní konanom dňa 17.1.2011 súd ukončil dokazovanie vo veci, odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku. Rozsudok vo veci bol vydaný dňa 7.2.2011 (čl.   433).   Na   odvolanie   účastníkov   konania,   kde   navrhovateľ   predovšetkým   namietal rozhodnutie súdu vtom, že nevysporiadal majetok v pomere 60:40 v jeho prospech a na odvolanie odporkyne rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 8.9.2011 tak, že zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol z krajského súdu doručený na tunajší súd dňa 14.10.2011. Po doručení druhostupňového rozhodnutia súd vyzval účastníkov konania na predloženie dôkazu o nadobúdacej cene hnuteľných vecí a o ich zostatkovej hodnote, pričom PZ navrhovateľa listom zo dňa 9.12.2011 oznámil, že vo veci nie je potrebné nariaďovať znalecké dokazovanie, že navrhovateľ zotrváva na nim určenej sume stanovenej odhadom, tak ako je v písomnej žalobe. Súd preto stanovil termín pojednávania na deň 6.2.2012.

-   na   pojednávaní   konanom   dňa   6.2.2012   boli   dovýpočúvaní   účastníci   konania, predmetom konania bola predovšetkým hodnota hnuteľných vecí, pričom výsledkom bolo rozhodnutie,   že   nie   je   potrebné   znalecké   dokazovanie   na   ich   hodnotu   a   zároveň   bolo rozhodnuté, že v súlade s rozhodnutím odvolacieho súdu súd vykoná opätovný výsluch syna účastníkov M. B. PZ navrhovateľa navrhol vykonať ďalšie dokazovanie a to výsluchom svedkov - dcéry účastníkov a jej manžela (čl. 477). Súd preto odročil pojednávanie na deň 11.4.2012.

- na pojednávaní konanom dňa 11.4.2012 súd vykonával na návrh účastníkov ďalšie dokazovanie   výsluchom   detí   a   zaťa   účastníkov   konania.   Na   tomto   pojednávaní   poučil účastníkov o ust. § 120 ods. 4 OSP a o práve na záverečné reči a pojednávanie za tým účelom odročil na deň 23.4.2012.

-   pojednávanie   odročené   na   deň   23.4.2012   bolo   odročené   z   vážnych   rodinných dôvodov konajúcej sudkyne na deň 21.5.2012.

- pojednávanie nariadené na deň 21.5.2012 bolo na žiadosť PZ odporkyne odročené z dôvodu jeho vycestovania mimo územia SR na deň 28.5.2012.

- pojednávanie zo dňa 28.5.2012 bolo na žiadosť PZ navrhovateľa z dôvodu kolízie pojednávaní odročené na deň 18.6.2012.

-   na   pojednávaní   konanom   dňa   18.6.2012   súd   dokazovanie   ukončil   a   odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku. Rozsudok bol vyhlásený dňa 9.7.2012. Po doručení   rozsudku   podali   odvolanie   navrhovateľ   aj   odporkyňa,   súd   predložil   spis   dňa 10.9.2012   na   rozhodnutie   odvolaciemu   súdu.   Odvolací   súdu   Krajský   súd   v   Prešove rozhodol dňa 24.1.2013 tak, že zrušil rozsudok, vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Spis bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 22.2.2013.

- dňa 12.3.2013 súd vykonal dotaz na PZ účastníkov za účelom podania správy o zostatkovej   hodnote   jednotlivých   hnuteľných   vecí   za   účelom   uľahčenia   a   rýchlosti prípravy pojednávania. Súd takéto dotazovanie vykonával z dôvodu odvolacích námietok účastníkov konania k časti predmetu konania - hnuteľným veciam, keď účastníci konania aj deklarovali možnosť dohody o hodnote hnuteľných vecí, ale potom v odvolacích podaniach namietali postup súdu, keď stanovil hodnotu hnuteľných vecí bez znaleckého posudku a ich prednesy   ako   aj   písomné   vyjadrenia   k   hodnote   hnuteľných   vecí   nedávali   jednoznačne predpoklad   k   tomu,   že   s   hodnotou   hnuteľných   vecí   bez   znaleckého   dokazovania   budú súhlasiť.

-   dňa   10.6.2013   bol   predložený   spis   Krajskému   súdu   v   Prešove   na   rozhodnutie o námietke   zaujatosti   navrhovateľa   voči   konajúcej   sudkyni,   o   ktorej   námietke   rozhodol Krajský   súd   v   Prešove   dňa   24.6.2013   tak,   že   nevylúčil   konajúcu   sudkyňu   z   konania a rozhodovania   v   danej   veci.   Vo   veci   bol   stanovený   termín   pojednávania   na   deň 11.11.2013, kedy bolo pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu PN konajúcej sudkyne.

- na výzvu súdu o hodnote hnuteľných vecí odpovedali účastníci konania písomným podaním doručeným súdu dňa 23.12.2013 a 7.1.2014 (čl. 566-567), nakoľko súd zistil, že odporkyňa je ochotná rešpektovať dohodu iba vo výške 1.200,- Eur, ktorá bola uzavretá účastníkmi   konania   v   priebehu   doterajšieho   konania,   táto   však   bola   protistranou spochybňovaná   v   odvolacích   podaniach,   súd   pristúpil   z   tohto   dôvodu   dňa   15.1.2014 k nariadeniu znaleckého dokazovania znalcom z odboru bytového zariadenia, nábytku a doplnkov a ustanovil znalca M. S. (čl. 568). Proti tomuto uzneseniu podala odporkyňa odvolanie čo do preddavku na trovy dôkazu, nakoľko súd zaviazal obidvoch účastníkov rovnako zložiť preddavok na trovy dôkazu vo výške 100,- Eur (čl. 574).

-   krajský   súd   rozhodol   dňa   16.4.2014   tak,   že   odmietol   odvolanie   odporkyne   vo výroku o nariadení znaleckého dokazovania a zmenil uznesenie vo výroku o povinnosti zložiť preddavok na trovy dôkazu odporkyni, tým že odporkyni túto povinnosť neuložil. Spis bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 14.5.2014, po doručení účastníkom konania uznesenia KS bol predložený znalcovi na vyhotovenie znaleckého posudku. Znalec M. S. v tomto období dňa 27.8.2014 predložil vyhotovený znalecký posudok spolu s vyúčtovaním súdu.

Prieťahy, ktoré podľa názoru súdu spôsobili účastníci konania Viaceré   pojednávania   boli   odročené   na   žiadosť   právnych   zástupcov   účastníkov z dôvodu   ospravedlnenia   ich   neúčasti   na   nariadených   pojednávaniach.   K   odročeniu niektorých pojednávaní došlo z dôvodu, že účastníci pred súdom deklarovali snahu vec vyriešiť mimosúdnou dohodou, ku ktorej však nedošlo. Účastníci zároveň využili procesnú možnosť podať odvolanie voči uzneseniam, či už o priznaní znalečného, alebo nariadenia znaleckého dokazovania, čo vyvolalo potrebu predložiť spis krajskému súdu na rozhodnutie. Prieťahy, ktoré boli spôsobené súdom Z hore uvedeného prehľadu úkonov vyplýva, že súd vo veci koná priebežne a to buď nariadením   jednotlivých   pojednávaní   za   účelom   výsluchu   účastníkov   konania,   alebo navrhnutých   svedkov,   alebo   nariadením   znaleckých   dokazovaní,   vrátane   kontrolného znaleckého dokazovania. Teda nedošlo k prieťahom zavineným konajúcim sudcom. Záver

Okresný súd Humenné nepovažuje sťažnosť sťažovateľa P. B. za opodstatnenú, aj keď je pravdou, že konanie na okresnom súde prebieha od 4.5.2004. Ide o vec náročnú na skutkové   dokazovanie,   pričom   k   samotnej   dĺžke   konania   prispela   potreba   znaleckého dokazovania,   vrátane   vypracovania   kontrolného   znaleckého   posudku.   Vo   veci   bolo   už dvakrát rozhodnuté rozsudkom, z čoho nepochybne vyplýva skutočnosť, že súd vo veci koná priebežne   a   preto   nedošlo   k   porušeniu   práva   účastníkov   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.“

K   vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 14. októbra 2014, v ktorom okrem iného uviedol:

„Je   pravdou,   čo   uvádza   vo   svojom   vyjadrení   k   uzneseniu   ÚS   okresný   súd,   že v priebehu konania boli viaceré procesné odvolania, v dôsledku čoho bol spis predkladaný na rozhodnutie krajskému súdu. Došlo k tomu po podaní odvolania proti obom rozsudkom okresného súdu, a to podotýkame z oboch strán v konaní a odvolací súd v oboch prípadoch napadnuté rozsudky zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Tento fakt, t.j. časová rozložitosť v dôsledku predloženia spisu na krajský súd a následne zrušenia rozsudku a vrátenia veci prvostupňovému na ďalšie konanie, však podľa nášho názoru v žiadnom prípade nemôže byť braná ako ospravedlňujúci argument svedčiaci v prospech okresného súdu, skôr naopak, potvrdzuje to, že súd nebol v danej veci aj napriek dôkaznej situácii a neúmerne dlhej dobe prebiehajúceho konania schopný spravodlivo, objektívne a nestranne rozhodnúť, čím porušil a vzhľadom na stále prebiehajúce konanie aj porušuje ústavné právo sťažovateľa na súdnu ochranu.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   uviedol   aj   procesné   úkony,   ktoré   boli   vo   veci uskutočnené a následne poukázal na prieťahy, ktoré podľa jeho názoru spôsobili účastníci konania. Tu uvádza, že viaceré pojednávania boli odročené na žiadosť právnych zástupcov účastníkov konania z dôvodu ich ospravedlnenia neúčasti na pojednávaní a tiež že účastníci konania využili procesnú možnosť podať odvolanie voči uzneseniam. Ide však len o účelové tvrdenie poukazujúce na dôvody odročenia pojednávania účastníkov konania, súd sa ani v minimálnej   miere   nevyjadril   k   odročeniam   z   dôvodu   PN   príslušnej   sudkyne.   Navyše tvrdíme, že v žiadnom prípade nemožno uvedené odročenia považovať za dôvod, pre ktorý konanie prebieha tak dlhú   dobu a súd sa takýmito vyjadreniami len tendenčné pokúša prekryť fakt, že nie je v predmetnej veci schopný už 10 rokov riadne rozhodnúť, čím bez pochýb porušuje ústavou garantované právo sťažovateľa...

...   Napriek   tomu,   že   návrh   na   vyporiadanie   BSM   bol   podaný   v   roku   2004, k právoplatnému rozhodnutiu súdu vo veci v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami stále nedošlo. Počas konania bolo v podaniach zo strany sťažovateľa viac krát poukazované aj   na   fakt,   že   je   osobou   v   pokročilom   veku,   čo   znamená,   že   ak   vo   veci   nedôjde k právoplatnému rozhodnutiu, súd ho svojím konaním môže úplne pripraviť o právo užívať majetok, na ktorý má právo. Je nevyhnutné zdôrazniť, že v dôsledku toho stav právnej neistoty u sťažovateľa trvá už viac ako desať rokov a je neprípustné, aby okresný súd ospravedlňoval   dĺžku   konania   argumentmi   uvedenými   vo   svojom   vyjadrení   zo   dňa 17.09.2014.   Konanie   súdu   vo   veci   tak   v   každom   ohľade   popiera   jeho   právo   na   súdnu ochranu tak, ako ho deklaruje ústava, čo bez pochýb odôvodňuje podanie sťažnosti. Ako už bolo v sťažnosti uvedené, právo sťažovateľa na užívanie jeho majetku je mu konaním súdu odopierané už viac ako 10 rokov, preto považujeme za nevyhnutné, aby Ústavný súd pri rozhodovaní   bral   do   úvahy   aj   čl.   127   ods.   3   Ústavy   SR   a   v   nadväznosti   naň   priznal sťažovateľovi   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie.   Je   zrejmé,   že   jeho   vyčíslenie predstavuje naozaj zložitý proces, trváme však na tom, že do úvahy pri jeho určovaní treba brať hodnotu majetku, ktorý sťažovateľovi po zániku BSM prislúcha a ktorý už viac ako 10 rokov nemôže užívať a tiež jeho relatívne vysoký vek. Výška finančného zadosťučinenia by tak podľa nášho názoru nemala byť nižšia ako 50.000,- €, keďže je nepopierateľné, že sťažovateľovi bolo konaním súdu odopreté právo majetok užívať, t. j. nakladať s ním podľa jeho vlastnej vôle, čo znamená nie len ho užívať spôsobom, ktorým by sa jeho hodnota znižovala, ale aj ho zhodnocovať a získavať tak z neho ďalšie finančné výnosy.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v namietanom konaní.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   V   danom   prípade   ide o konanie, ktoré nie je právne zložité a metodika postupu je upravená tak v hmotnoprávnych predpisoch   (Občiansky   zákonník),   ako   aj   v   procesných   predpisoch   (Občiansky   súdny poriadok), súdy v týchto prípadoch majú k dispozícii dostatok stabilizovanej a rozsiahlej judikatúry.   Ústavný   súd   zároveň   uznáva,   že   takéto   spory   sú   svojou   povahou   náročné na dokazovanie (skutková zložitosť), pretože je potrebné zistiť nielen okruh vecí patriacich do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania a ich hodnotu ku dňu zániku   manželstva,   ale   v   záujme   komplexného   vyporiadania   tohto   majetkového spoločenstva zohľadniť aj špecifické okolnosti toho-ktorého prípadu. Rovnako tomu bolo aj v danom prípade, keď okresný súd musel nariadiť znalecké dokazovania znalcami z odboru stavebníctva pre účely určenia všeobecnej ceny nehnuteľností, odboru dopravy z dôvodu stanovenia hodnoty motorového vozidla, odboru bytového zariadenia, nábytku a doplnkov, ako aj zisťovať majetkové pomery účastníkov konania v peňažnom ústave.

2.   Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred všeobecným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy.   Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľ   podstatnou   mierou   neprispel k predĺženiu   posudzovaného   konania.   Sťažovateľ   bol   v   konaní   aktívny,   zúčastňoval   sa nariadených pojednávaní, hoci je pravdou, že pojednávania nariadené na 22. september 2008, 10. november 2008 a 28. máj 2012 sa neuskutočnili na základe jeho žiadostí z dôvodu účasti   na   zahraničnej   služobnej   ceste,   resp.   kolízie   s   ďalšími   pojednávaniami   na   inom všeobecnom   súde.   V   okolnostiach   danej   veci   ústavný   súd   však   tieto   skutočnosti nevyhodnotil   v neprospech   sťažovateľa, pretože   sťažovateľ   sa   vždy   riadne   ospravedlnil a na doterajšiu dĺžku konania to nemalo výrazný vplyv.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ prispel k predĺženiu namietaného konania, keď vzniesol námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni, pričom neskôr podal odvolanie priti uzneseniu okresného súdu z 21. mája 2013 o určení poplatku za vznesenú námietku tvrdiac, že túto námietku nepodal. Sťažovateľ urobil aj ďalšie procesné úkony, ktoré si vyžadovali rozhodovanie odvolacím súdom. Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľa bral do úvahy aj to, že ako účastník konania mal nesporne právo na procesné úkony, ktoré urobil.   Ak   v   dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníkom   konania   dochádza k predĺženiu konania, zodpovednosť za tento stav neznáša oprávnená osoba, ale nemožno ju pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).

3.   Napokon   ústavný   súd   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   z   hľadiska posudzovania, či v právnej veci sťažovateľa došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu v napadnutom konaní hodnotí v zásade ako plynulý, no zároveň poznačený značnou neefektívnosťou.

O neefektívnosti postupu okresného súdu svedčí najmä skutočnosť, že Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 7 Co 43/2011 z 8. septembra 2011 odvolaním   oboch   účastníkov   konania   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 17 Co 85/2004 zo 7. februára 2011 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Keďže   vydaním   nepreskúmateľného   rozhodnutia   sa   účastníkom   odňala   možnosť v odvolacom   konaní   riadne   brániť   svoje   práva   a   oprávnené   záujmy,   nakoľko   je problematické zaujímať stanoviská k nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 221 ods. 1 písm. f) a ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

V ňom bude úlohou súdu prvého stupňa podrobne zistiť masu majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov ku dňu jeho zániku a následne po zadovážení si potrebných   podkladov   opätovne   vo   veci   rozhodnúť   s   tým,   aby   štruktúra   odôvodnenia zodpovedala ust. § 157 ods. 2 O. s. p.“

Postup okresného súdu bol poznačený aj ďalšou neefektívnosťou, keď krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co 139/2012 z 24. januára 2013 odvolaním oboch účastníkov konania napadnutý v poradí druhý rozsudok okresného súdu sp. zn. 17 C 85/04 z 9. júla 2012 opätovne zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Výrok   rozsudku   je   jedinou   časťou   rozsudku,   ktorá   nadobúda   právoplatnosť a vykonateľnosť.   Len táto časť rozsudku je záväzná a zásadne nezmeniteľná podľa ust. § 159 O. s. o. Výroková časť rozsudku pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov   musí   byť   náležite   konkretizovaná   tak,   aby   jednotlivé   veci   pripadajúce do výlučného vlastníctva toho ktorého účastníka boli presne individualizované.

Keďže   výroková   časť   rozsudku   nespĺňa   požiadavku   vykonateľnosti   odvolací   súd postupom vyplývajúcim z ust. § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.“

Ústavný súd v rámci svojej judikatúry už uviedol, že ak je konanie pred všeobecným súdom poznačené zbytočnými prieťahmi v dôsledku neefektívnej činnosti, postačuje len vymedzenie   najzávažnejších   príkladov   takejto   neefektívnej   činnosti,   ktoré   možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (m. m. II. ÚS 131/02).

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   (napr.   IV.   ÚS   22/02,   III.   ÚS   103/09)   taktiež konštatoval, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   a   to   v   prípade,   ak jeho činnosť   nesmerovala k   odstráneniu   právnej   neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho veci rozhodol.

Na základe uvedeného ústavný súd hodnotí postup okresného súdu v označenom konaní ako taký, ktorému chýbala efektívnosť a ktorý v konečnom dôsledku nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa a prispel k celkovej dĺžke napadnutého konania (viac   ako   10   rokov)   bez   právoplatného   skončenia   veci,   a   to   napriek   vydaniu   dvoch rozhodnutí v merite veci. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom neefektívnou činnosťou okresného súdu, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa právoplatného rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 50 000 € poukazujúc na svoj relatívne vysoký vek a skutočnosť, že majetok, ktorý mu po zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov prislúcha, nemôže užívať, nakladať s ním, zhodnocovať ho a získavať z neho finančné výnosy už viac ako 10 rokov.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku namietaného konania okresného súdu a zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä skutkovú zložitosť tejto veci, ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby poskytnuté v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) po 134 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky), čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €.

Podanie právneho zástupcu sťažovateľa doručené ústavnému súdu 14. októbra 2014 (stanovisko   k   vyjadreniu   okresného   súdu)   nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na   jeho obsah (sumarizácia dosiaľ známych skutočností) ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014