znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 411/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Emíliou   Korčekovou,   advokátska   kancelária,L. Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduBratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 52/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 a čl. 6ods.   3   písm.   c)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 5 T 52/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2.   Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   v napadnutom   konaní   vedenompred okresným   súdom   je   sťažovateľ   ako   obžalovaný   trestne   stíhaný   pre   pokus   obzvlášťzávažného zločinu podvodu podľa § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákonaa zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestnéhozákona. Obžaloba bola podaná 24. apríla 2009. Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T 52/09zo 14. apríla 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajskýsúd“) sp. zn. 4 Tos 51/2014 z 15. mája 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby. Jeho žiadosťo prepustenie   z väzby   okresný   súd   uznesením   sp. zn.   5 T 52/09 zo 4. decembra 2014zamietol.   Na   základe   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.1 Tos 1/2015   z 15.   januára   2015   uznesenie   okresného   súdu   zrušil   a nariadil   okamžitéprepustenie sťažovateľa z väzby (ktorá trvala od 12. apríla 2014 do 15. januára 2015).

3.   V sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   namieta   prieťahy   v konaníokresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 5 T 52/09, ktoré ani v čase podania sťažnostinie je vinou okresného súdu po viac ako 5 rokoch a 11 mesiacoch konania právoplatneukončené,   v dôsledku   čoho   dochádza   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľana prerokovanie jeho trestnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya porušeniu   práva   na prejednanie   trestnej   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1dohovoru.

4.   Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   k porušeniu   ďalších   v bode   1   označených   právpodľa ústavy   a dohovoru   došlo   postupom   okresného   súdu,   ktorý   nerešpektoval   záväznýpokyn krajského súdu obsiahnutý v uznesení sp. zn. 1 Tos 1/2015 z 15. januára 2015,nezopakoval   úkony   uskutočnené   v období   od   2.   septembra   2014   do   15.   januára   2015po rozhodnutí o námietke zaujatosti uplatnenej proti zákonnému sudcovi a 23. marca 2015na hlavnom pojednávaní vo veci rozhodol odsudzujúcim rozsudkom.

5.   V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   uvádza,   že   mu   okresný   súd „neumožnil plnohodnotnú realizáciu jeho práva na posledné slovo podľa § 275 Trestného poriadku“,čoho dôkazom je zápisnica o hlavnom pojednávaní z 23. marca 2015. Podľa sťažovateľa „je nesporným, že predseda senátu s vopred pripraveným úmyslom po skončení záverečných rečí a pred odchodom na záverečnú poradu neudelil obžalovanému posledné slovo, hoc bol k tomu povinný“, dôsledkom čoho je porušenie jeho „práva na obhajobu, práva rovnosti, práva   na   kontradiktórnosť   súdneho   konania   (trestného)“. Sťažovateľ   podal   hneď na hlavnom pojednávaní odvolanie proti rozhodnutiu o vine a treste.

6. Sťažovateľ v súvislosti s namietaným postupom okresného súdu tiež uviedol: „Porušovateľ si   bol vedomý   svojho   nezákonného konania   ako   aj   skutočnosti,   že sťažovateľ sa okamžite voči svojvoľnému konaniu predsedu senátu a teda aj porušovateľa odvolá, čo iba predĺži stav právnej neistoty sťažovateľa o výsledok konania ako celok. Vzhľadom   na   závažné   a   podľa   sťažovateľa   úmyselné   pochybenie   porušovateľa   je nesporným,   že   vec   sa   opätovne   vráti   porušovateľovi   na   ďalšie   konanie   a   rozhodnutie, pretože   sťažovateľ   sa   svojho   práva   na   zopakovanie   výsluchu   svedkov   nezákonne vypočúvaných porušovateľom v období od 02.09.2014 do 15.01.2015, tak ako to nariadil Krajský   súd   v Bratislave...   nevzdal   a   navyše   trvá   na   vypočutí   svedka   obžaloby ⬛⬛⬛⬛,   ktorého   prítomnosť   údajne   súd   a   ani   polícia   nezabezpečili do nezákonného rozhodnutia dňa 23.03.2015...“

7. Podľa názoru sťažovateľa bol postup okresného súdu na hlavnom pojednávaníkonanom 23. marca 2015, ktorým sťažovateľovi odňal právo posledného slova tak, ako topredpokladajú ustanovenia Trestného poriadku, nielen nezákonný, ale aj nepredvídateľný,teda porušujúci princíp právnej istoty, pričom ide o procesné pochybenie takej intenzity,ktoré má vo svojich dôsledkoch ústavnoprávnu relevanciu. Sťažovateľ preto nepovažujenamietaný postup okresného súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný.

8. Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanienálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 5T 52/2009, ktorým mu Okresný súd Bratislava I znemožnil realizáciu jeho práva posledného slova porušené boli.

2. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva úhradu trov konania v sume 462,95 € (slovom štyristošesťdesiatdva   eur   a   deväťdesiatpäť   centov),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   I povinný zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne...“

II.

9.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10.   Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A   K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

11. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavnýsúd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťamiiba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automatickynezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súdpri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   žeochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05,IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti ultima   ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

12.   Sťažovateľ   predovšetkým   namieta   postup   okresného   súdu,   ktorým   mu   bolaznemožnená realizácia jeho práva na posledné slovo, v dôsledku čoho malo byť porušenéjeho   právo   na   obhajobu,   právo   na   rovnosť   a princíp   kontradiktórnosti   konania.Podľa sťažovateľa okresný súd pochybil tiež tým, že nerešpektoval záväzný pokyn krajskéhosúdu   a   po   rozhodnutí   o námietke   zaujatosti   uplatnenej   proti   zákonnému   sudcovinezopakoval úkony (výsluchy svedkov) uskutočnené v čase po podaní námietky zaujatosti.

13. Aplikujúc princíp subsidiarity na trestné konanie ústavný súd vo svojej doterajšejjudikatúre opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie od svojho začiatku až po koniec jeprocesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizáciou právnychgarancií ochrany práv a slobôd dotknutých osôb môžu zo strany orgánov činných v trestnomkonaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončenímožno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv   a   slobôdoznačených   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktoré   neboli   odstránené   v   jeho   priebehu(napr. II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

14. Podľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudkusúdu prvého stupňa je odvolanie.

15. Podľa § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku ak tento zákon neustanovujeinak, rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa hopriamo týka...

16.   Podľa   §   307   ods.   2   Trestného   poriadku   osoba   oprávnená   podať   odvolanieproti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený,ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušeniemohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.

17. Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj

a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali,najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci aleboprávo obhajoby...

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov,na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy...

18. Z citovaných ustanovení procesnoprávneho predpisu, ktorým sa riadi napadnutétrestné   konanie   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   k dispozícii   účinný   právny   prostriedok ̶odvolanie, prostredníctvom ktorého mohol dosiahnuť nápravu prípadného zásahu do nímoznačených   základných   práv   zaručených   ústavou   a práva   zaručeného   dohovoromnamietaným postupom okresného súdu. Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ tentoprávny   prostriedok   ochrany   ním   označených   práv   aj   využil   a okamžite   na   hlavnompojednávaní   podal   proti   výrokom   rozsudku   o vine   a   treste   odvolanie.   Preto   právomocposkytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   má   v súčasnej   dobe   krajský   súdv odvolacom konaní, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

19.   Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosťsťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodunedostatku svojej právomoci.

II.B   K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní

20. Predmetom sťažnosti je aj sťažovateľom namietané porušenie jeho základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právana prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 52/2009.

21. Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavnýsúd v tej istej veci koná.

22. Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnomsúde prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je danápri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje,a identity   účastníkov   konania.   O   prekážku   litispendencie   nejde,   ak   chýba   čo   len   jedenz uvedených znakov totožnosti veci.

23. Ústavný súd zistil, že na základe sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu13. augusta 2014 už prebieha pred ústavným súdom v tej istej veci konanie pod sp. zn.II. ÚS 579/2015 (pôvodne pod sp. zn. Rvp 9929/2014), predmetom ktorého je sťažovateľomnamietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods.   1   dohovoru   v totožnom   konaní.   Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   II.   ÚS   579/2015z 10. septembra 2015 prijal sťažnosť sťažovateľa v tejto časti na ďalšie konanie.

24.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   začatie   konania   s   nižšou   spisovou   značkou(Rvp 9929/2014) bráni tomu, aby vo veci   prebiehalo   ďalšie konanie s vyššou spisovouznačkou (Rvp 4995/2015), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuťpre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.

25. Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeranéhofinančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia právaalebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto návrhochsťažovateľa už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2015