znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 411/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22.augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. P., P., zastúpeného advokátom Mgr. S. I., P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 10 CoE 42/2012-105 z 24. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2012 doručená sťažnosť Ing. J. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. S. I., P.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 CoE 42/2012-105 z 24. mája 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľa ako   oprávneného   a   poverenia   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 2 Er 2389/2008-11   zo   7.   augusta   2008   začal   súdny   exekútor   exekučné   konanie   proti povinnému Ing. L. K. o vymoženie istiny 56 429,66 € s príslušenstvom. Exekučným titulom v tomto konaní bol rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 155/2006-96 z 29. marca 2007, ktorým bolo povinnému uložené zaplatiť oprávnenému sumu 56 429,66 € (1 700 000 Sk) spolu so 6 % ročným úrokom z omeškania od 13. mája 2005 do zaplatenia.

Krajský súd rozsudkom č. k. 1 Co 112/2007-124 z 11. júna 2008 rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 155/2006-96 z 29. marca 2007 potvrdil a zároveň pripustil v tejto veci dovolanie v otázke plynutia premlčacej doby. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 3 Cdo 185/2009-195 z 30. novembra 2003 rozsudok krajského súdu č. k. 1 Co 112/07-124   z   11.   júna   2008   zrušil   a   vec   vrátil   tomuto   súdu   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd uznesením č. k. 1 Co 212/2009-231 z 26. apríla 2010 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 155/2006-96 z 29. marca 2007 okrem výroku o zamietnutí žaloby, v prevyšujúcej časti a v rozsahu zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Vec sa v zrušenej časti vedie na okresnom súde pod novou sp. zn. 25 C 118/2010.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   2   Er   2389/08-94   z   12.   októbra   2011   (ďalej   len „uznesenie okresného súdu“) v exekučnej veci sťažovateľa ako oprávneného a Mgr. L. K. ako   povinného   exekúciu   zastavil   a   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   nahradiť   súdnemu exekútorovi trovy konania v sume 42,85 € a povinnému zaplatiť trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní v sume 974,59 €.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, „... v ktorom poukázal na pokračovanie konania, len pod inou spisovou značkou, pričom nesúhlasil, že oprávnený Ing. J. P. zavinil zastavenie exekúcie, preto pokladal výrok o náhrade trov za neprimerane tvrdý   a   nesprávny,   zjavne   smerovaný   v   neprospech   oprávneného.   Nárok   na exekučné vymáhanie   bol   daný   dôvodne   a   zrušenie   rozsudku   dovolacím   súdom   s následným pokračovaním   konania   o   tom   istom   nároku   medzi   tými   istými   účastníkmi,   iba v prečíslovanom konaní, predsa nemožno kvalifikovať ako zavinenie zastavenia exekúcie oprávneným.“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza: „Čo je ale významné a rozhodné… je existencia námietky   zaujatosti   voči   sudkyni   JUDr.   D.   B.,   ktorú…   podal   sťažovateľ   do podateľne Krajského súdu v Prešove dňa 14. 11. 2011 (počas plynutia lehoty na podanie odvolania) k číslu   prvostupňového   konania,   kde   podrobne   popísal   dôvody   ktoré   sa   jemu   javia   ako podstatné   pre   vyvodenie   záveru,   že   menovaná   sudkyňa,   vzhľadom   na   jej   predošlé rozhodnutia a odôvodnenia v neprospech sťažovateľa, môže byť voči jeho osobe zaujatá a tým   nie   je   nestranná   v   rozhodovaní.   Poukázal   v   poddaní   že   od   r.   2000   vymáha   od povinného 2.000.000,- Sk, poukázal na jeho vysoké finančné výdavky v súvislosti s konaním (viac ako 550.000,- Sk), zdôraznil špekulatívnosť konania povinného pri späťvzatí žaloby č. k. 10 C 502/2000 a tiež na jej rozhodovanie v konaní o obnovu konania, ktorú žalobu táto sudkyňa zamietla, resp. vôbec nepripustila konanie o obnove.“

Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že „Odvolací   súd   sa...   námietkou   zaujatosti   proti sudkyne nezaoberal, nerozhodol, čím neobvykle hrubo porušil ustanovenia §§ 14 až 16 O. s. p. a tým súčasne porušil aj ústavné práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Odvolací súd procesne závažným spôsobom pochybil, keď nerozhodol o tom, či napádaná sudkyňa JUDr. D. B. sa vylučuje z konania alebo nie je vylúčená. V Uznesení odvolacieho súdu nie je ani zmienka, že sa s podaním sťažovateľa zaoberal a rozhodol, teda, bolo potvrdené uznesenie súdu v ktorom rozhodovala sudkyňa voči ktorej sťažovateľ namietal zaujatosť, čo je nezodpovedný, neprípustný, ignoračný prístup súdu a závažné pochybenie tohto súdu.

Odvolací súd, okrem citovania textov odôvodnenia prvostupňového súdu nezohľadnil namietané skutočnosti v odvolaní sťažovateľa, a bez toho aby rozhodol o zaujatosti alebo nezaujatosti sudkyne voči ktorej bola vznesená námietka, potvrdil prvostupňové rozhodnutie a priznal povinnému aj náhradu trov odvolacieho konania.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Krajský súd v Prešove Uznesením č. k. 10 CoE/42/2012-105 zo dňa 24. 5. 2012 v spojení s Uznesením Okresného súdu v Prešove č. k. 2Er/2389/08-94 zo dňa 12. 10. 2011 porušil   základné   právo   Ing.   J.   P.   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   Čl.   6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované Ústavou SR Čl. 46 ods. 1.

Zrušuje Uznesenie Krajského súdu Prešov č. k. 10CoE/42/2012-105 zo dňa 27. mája 2012. Zrušuje Uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. 2Er/2389/08-94 zo dňa 12. októbra 2011. Priznáva   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom SR stanovené vyhláškou MS SR č. 655/2004 z. z. v znení neskorších zmien, § 11 ods. 2 v spojení s § 14 ods. 1, písm. a, b, za 2 úkony (1. prevzatie a príprava zastúpenia 2. písomné podanie Ústavnej sťažnosti) vo výške 1/6-iny zo základu na výpočet 56.429,66 € (1 úkon činí 9.405 € + rež. paušál 7,63 €) spolu náhrada trov právneho   zastúpenia   sťažovateľa   18.825,00   €,   ktoré   je   povinný   zaplatiť   Krajský   alebo Okresný súd v Prešove, alebo povinný, na účet... do 3 dní od doručenia nálezu Ústavného súdu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   napadnutým   uznesením   porušil   ním   označené základné a iné práva, pretože „nezohľadnil namietané skutočnosti v odvolaní sťažovateľa a bez toho aby rozhodol o zaujatosti alebo nezaujatosti sudkyne voči ktorej bola vznesená námietka, potvrdil prvostupňové rozhodnutie...“.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal jej opodstatnenosťou   v   naznačenom   smere,   predovšetkým   skúmajúc   možnosť   preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom a základným právom upraveným v čl. 46 ods.   1   ústavy   a   právom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   porušenie   ktorých   sťažovateľ v sťažnosti namietal.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a   slobôd   je   preto   daná   len   v   prípade,   že   je   vylúčená   právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon   nie   je ani chrániť fyzické   osoby   a   právnické   osoby   pred   skutkovými   omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).

Okresný súd v relevantnej časti uznesenia uvádza: „Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 12C 155/2006 exekučný súd zistil, že Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 11.06.2008, č. k. 1Co 112/2007-124 rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 29. 03. 2007, č. k. 12C 155/2006-96 potvrdil a zároveň pripustil v tejto veci dovolanie v otázke plynutie premlčacej doby. Podaním, ktoré bolo súdu doručené dňa 21. 08. 2008 povinný podal proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. 06. 2008, č. k. 1Co 112/07-124 dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30. 11. 2009, č.   k.   3Cdo   185/2009- 195 rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. 06. 2008, č. k. 1Co 112/07-124 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 26. 04. 2010,   č.   k.   1Co   212/2009-231   zrušil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   okrem   výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vec sa v zrušenej časti vedie na tunajšom súde pod novou spisovou značkou 25C 118/2010.

Podľa   §   57   ods.   1   písm.   b)   Exekučného   poriadku,   súd   exekúciu   zastaví,   ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd postupoval v zmysle citovaného ustanovenia zákona a exekúciu zastavil.

O trovách exekúcie súd rozhodol v zmysle § 200 ods. 1 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Za zavinenie zastavenia exekúcie súd považuje neúspešnosť oprávneného v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 12C 155/2006.“

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom uviedol: «Prvostupňový   súd   posúdil   vec   právne   nesprávne   a   striktne   použil   §   57   ods.   1 písm. b) Ex. por. na daný prípad, čo v skutočnosti odporuje genéze predošlých zrušujúcich uznesení, odporuje súčasnému stavu, keď o tom istom nároku, medzi tými istými účastníkmi sa rozhoduje, len v konaní ktoré je skutkovo a právne totožné, je pridelená iná spisová značka, ktorá ale ani pridelená nemusela byť…

Nemožno predsa na základe zmeny spisovej značky automaticky vyvodiť záver že došlo   k   zrušeniu   rozhodnutiu   ktoré   je   podkladom   na   exekúciu,   takáto   úvaha   a   z   nej vyvodené rozhodnutie o zastavení exekúcie, naviac, s priznaním náhrady trov povinnému predsa pokračujúco finančne poškodzuje žalobcu, a podľa jeho názoru, priznanie náhrady trov právneho zastúpenia 974,59 € aj odporuje dobrým mravom... došlo iba k zrušeniu pôvodnej   spisovej   značky   toho   istého   konania   o   tej   istej   veci   a   zrušená   značka   bola nahradená   novou   spisovou   značkou,   teda   na   zastavenie   exekúcie   ani   dôvod   neexistuje a priznanie náhrady trov je nezákonné. Nezákonné preto, nakoľko rozhodnutie sa opiera o použitie § 203 ods. 1 Ex. por. ale oprávnený Ing. P. predsa nespôsobil žiadnym svojím konaním,   úkonom   alebo   inou   skutočnosťou   zastavenie   exekúcie.   Neexistuje   na   strane oprávneného subjektívne ani minimálna miera jeho procesného zavinenia, ktorou by on mal prispieť aspoň sčasti k zastaveniu exekúcie, ak zastavená bude.

Odvolací súd by sa mal vysporiadať s otázkou, či existujú dôvody na zastavenie exekúcie s prihliadnutím na uvedené zámeny spisových značiek, a ak sa predsa stotožní s názorom že exekúcia by mala byť zastavená, tak rozhodne nemožno priznať náhradu trov právnemu zástupcovi povinného, takýto „nárok“ nemá oporu v zákone ktorým je zákon č. 233/1995   z.   z.   v   znení   neskorších   zmien   a   doplnení   (zákon   osudných   exekútoroch a exekučnej činnosti).»

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa uvádzanej v odvolaní, že k zrušeniu rozsudku okresného   súdu,   ktorý   bol   exekučným   titulom,   nedošlo,   a   preto   exekúcia   nemala   byť zastavená, ústavný súd poukazuje na nasledovnú časť uznesenia krajského súdu:

«V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že povinný ako účastník exekučného konania podal v priebehu exekučného konania súdu prvého stupňa návrh na zastavenie exekúcie   z   dôvodu,   že   exekučný   titul   (rozsudok   Okresného   súdu   Prešov   sp.   zn. 12C/155/2006)   bol   v   celom   rozsahu   zrušený   a   nemôže   byť   preto   na   jeho   základe vykonávaná exekúcia.

Podľa   §   57   ods.   1   písm.   b/   Exekučného   poriadku,   súd   exekúciu   zastaví,   ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným.

Súd rozhoduje o zastavení exekúcie z úradnej povinnosti alebo na návrh účastníka alebo   exekútora.   Ak   zastavenie   exekúcie   navrhne   účastník   konania,   súd   má   povinnosť o tomto návrhu rozhodnúť. Potrebné je uviesť aj to, že aplikácia ustanovenia § 57 ods. 1 písm.   b/   Exekučného   poriadku   prichádza   do   úvahy   bez   ohľadu   na   to,   v   ktorom   štádiu exekučného konania došlo k zániku práva priznaného exekučným titulom. Významné je iba to, či sa tak stalo po vydaní exekučného titulu. Zánik práva priznaného exekučným titulom je vždy dôvodom na zastavenie exekúcie alebo na upustenie od vykonanie exekúcie (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku).

V prejednávanej   veci   sa   exekučné   konanie   začalo   dňa   5.   8.   2008   na   podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný a vykonateľný rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 12C/155/2006-96 zo dňa 29. 3. 2007. Dňa 7. 8. 2008 bol súdny exekútor JUDr. Richard   Gibarti   poverený   vykonaním   exekúcie   na   základe   vykonateľného   rozhodnutia Okresného   súdu   v   Prešove   číslo   konania   12C/155/2006   zo   dňa   29.   3.   2007.   Toto rozhodnutie   bolo   následne,   po   tom,   čo   ho   povinný   napadol   mimoriadnym   dovolaním, zrušené   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   11.   6.   2007   pod   sp.   zn. 1Co/112/2007 a vec bola vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Správne   preto   rozhodol   prvostupňový   súd,   keď   exekúciu   zastavil,   pretože rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie (12C/155/2006 zo dňa 29. 3. 2007) bolo   po   začatí   exekúcie   zrušené.   Je   možné   súhlasiť   s oprávneným,   že konanie   vo   veci pokračuje, avšak nemožno sa stotožniť s jeho názorom, že je možné v exekúcii pokračovať na podklade titulu, ktorý bol v následnom (hoci aj v mimoriadnom konaní) konaní zrušený. V zmysle § 41 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Rozsudok Okresného súdu sp. zn. 12C/155/2006 zo dňa 29. 3. 2007 zrušením (po napadnutí mimoriadnym opravným prostriedkom)   stratil   právoplatnosť   aj   vykonateľnosť   a   tak   prestal   byť   spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Odvolací   súd   sa   stotožňuje   s   rozhodnutím   súdu   prvého   stupňa   aj   vo   výroku   o náhrade   trov   konania   priznaných   súdnemu   exekútorovi   a   vo   výroku   o   náhrade   trov právneho zastúpenia povinnému.

Podľa § 197 Exekučného poriadku (v ďalšom texte už len „EP“) náklady za výkon exekučnej činnosti uhrádza povinný. Výnimku zo zásady zakotvenej v ustanovení § 197 EP je ustanovenie § 203 ods. 1 EP, ktoré sa týka úhrady trov exekúcie oprávneným.

V prejednávanom prípade je nesporné, že podkladom na uskutočnenie exekúcie bol rozsudok Okresného súdu sp. zn. 12C/155/2006 zo dňa 29. 3. 2007. Jeho zrušením došlo k strate spôsobilosti byť podkladom pre exekúciu a preto aj bola exekúcia v zmysle § 57 ods. 1 písm. b/ zastavená. Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie   zavinením   oprávneného,   súd   mu   môže   uložiť   nahradenie   nevyhnutných   trov exekúcie.   Keďže   exekučný   titul   stratil   spôsobilosť   byť   podkladom   pre   výkon   exekúcie, v dôsledku čoho musela byť exekúcia zastavená, správne postupoval súd prvého stupňa, keď oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi účelne vynaložené trovy exekúcie.»

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa uvádzanej v odvolaní, že nárok na náhradu trov právneho   zastúpenia   povinnému   nemá   oporu   v   Exekučnom   poriadku,   krajský   súd v relevantnej   časti   uznesenia   uvádza: „Vo   vzťahu   k   uplatneným   trovám   právneho zastúpenia, ktorých náhrady sa domáha povinný, je potrebné uviesť, že zákon č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok vo svojich ustanoveniach neupravuje náhradu iných trov ako trov exekúcie   (napr.   trov   právneho   zastúpenia)   vzniklých   účastníkom   konania   v   priebehu exekučného konania. Potom v takomto prípade t. j. ak niektorá otázka nie je upravená Exekučným poriadkom ako zákonom lex specialis... je potrebné postupovať v zmysle § 254 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.), podľa ktorého na exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.

Preto správne pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia postupoval súd prvého stupňa tak, ako to upravuje ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. V exekučnom konaní oprávnený   nebol   úspešný.   Preto   má   povinný,   ako   úspešný   účastník   konania,   právo na náhradu trov – trov právneho zastúpenia. Odvolací súd má za to, že výrok napadnutého uznesenia, ktorým bola oprávnenému uložená povinnosť zaplatiť povinnému trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní vo výške 974,59 eur, je vecne správny a zákonný.“

Jednou   z   neoddeliteľných   súčastí   princípu   právnej   istoty   v   demokratickom a právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba využijúc svoje základné právo na súdnu ochranu obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd, má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného rozhodnutia.   Na   túto   skutočnosť   pamätá   aj   generálna   právna   norma   civilného   procesu [Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] v ustanovení § 157 ods. 2, podľa ktorého v   odôvodnení   rozsudku   súd   uvedie,   čoho   sa   navrhovateľ   (žalobca)   domáhal a   z   akých dôvodov,   ako   sa   vo veci   vyjadril   odporca   (žalovaný),   prípadne   iný   účastník   konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a   ako   vec   právne   posúdil.   Súd   dbá   na   to,   aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ktorého   imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné   dôvody,   na   základe   ktorých   je   založené.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každej veci.

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Po preštudovaní rozsudkov okresného súdu a krajského súdu a odvolania sťažovateľa proti   uzneseniu   okresného súdu   vo vzťahu k tvrdeniu   sťažovateľa, že k porušeniu ním označených práv došlo tým, že krajský súd nezohľadnil namietané skutočnosti v odvolaní sťažovateľa, dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd v namietanom uznesení zaujal svoj názor   k   obom   podstatným   námietkam,   ktoré   boli   dôvodom   odvolania   podaného sťažovateľom, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru.

Krajský súd sa s týmito námietkami zaoberal a ústavný súd sa s vysloveným názorom krajského súdu vo vzťahu k obom námietkam plne stotožňuje.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom na   dôvody,   ktoré   sťažovateľ   uviedol   v   sťažnosti,   ústavný   súd   nezistil   taký   výklad a aplikáciu ustanovení Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy a dohovoru.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych   záverov,   pričom   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery,   ku   ktorým   krajský   súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi odôvodnením uznesenia krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   ani   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že krajský súd porušil jeho základné a iné právo tým, že neprihliadal na námietku zaujatosti, ktorú uplatnil proti zákonnej sudkyni JUDr. D. B., ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Podľa § 14 ods. 3 OSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v rozhodovaní v iných veciach.

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa § 15a ods. 5 OSP ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada, v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Sťažovateľ   doručil   14.   novembra   2011   krajskému   súdu   námietku   zaujatosti   proti sudkyni okresného súdu JUDr. D. B., ktorá je zákonnou sudkyňou v jeho exekučnej veci. Námietku zaujatosti odôvodnil takto:

«1. V odôvodnení svojho rozhodnutia sudkyňa akosi „zabudla“ uviesť fakt, že 07. 12. 2010   OS   Prešov   rozhodol   vo   veci   25C   118/2010   opäť   v   prospech   oprávneného a momentálne túto vec rieši odvolací súd. To vôbec nesvedčí o tom, že by oprávnený nebol neúspešný v konaní, naopak ak je nejaká spravodlivosť, tak konečne po 11-tich rokoch snaženia oprávneného dôjde k potvrdeniu rozhodnutia OS Prešov vo veci 25C 118/2010 a vzhľadom na to, že povinný nemá peniaze na ich vrátenie, tak dôjde opäť k pokračovaniu exekúcie.   Pokiaľ   existuje   na   súdoch   jeden   meter   na   oboch   účastníkov   konania,   tak   ak v prípade   podania   dovolania   povinným   (vtedy   súdy   konštatovali,   že   je   veľká   šanca povinného   na   úspech   v   dovolaní   –   ako   to   len   mohli   dopredu   vedieť?)   súdy   prerušili exekúciu, tak teraz vzhľadom na vývoj konania 25C 118/2010 by súdy mali počkať na jeho výsledok   a   až   tak   rozhodovať   o   zastavení   predmetnej   exekúcie.   V   opačnom   prípade   to vyzerá tak, že súdy pracujú tak, aby maximálne naplnili vrecká exekútorov a právnych zástupcov a že to znáša účastník konania, ktorý už aj tak doteraz zaplatil dosť na rôznych súdnych poplatkoch, tak to ich vôbec nezaujíma. Zrejme pojem neprimeraná tvrdosť zákona existuje   iba   v   rovine   teórie   resp.   potrieb   niektorých   vyvolených   (napr.   veľkodušné oslobodenie povinného od súdnych poplatkov)

2. Sudkyňa pri rozhodovaní o trovách exekúcie akosi pozabudla na to, že oprávnený sa pokúša súdnou cestou dostať späť od povinného svoje peniaze (2 mil.Sk resp. 1,7 mil. Sk) už od roku 2000, čo ho doteraz stálo nemalé finančné prostriedky (vyše 550 tis. Sk!), pričom povinný   mu   doteraz   nič   nevrátil!   Asi   sa   dotknutej   sudkyni   zdajú   výlohy   oprávneného „nízke“ a preto sa rozhodla „priložiť“ mu k nim ešte ďalších cca 30 tis. Sk! Myslíme si, že z morálneho hľadiska vzhľadom na fakt, že súd môže priznať trovy ale nemusí, je takýto postup   sudkyne   nepochopiteľný,   neobvyklý   a   v   každom   prípade   veľmi   ústretový   voči právnemu   zástupcovi   povinného.   Vzhľadom   na   to,   že   povinný   už   dávno   minul   peniaze oprávneného, jedinou zábezpekou na ich vrátenie je dom vo vlastníctve povinného. Sudkyňa si v tej súvislosti zrejme neuvedomila, resp. nechcela uvedomiť fakt, že pri súčasne platnej legislatíve   neostalo oprávnenému   nič iné ako   začať s exekúciou hneď ako   sa dalo,   ak nechcel   riskovať,   že   oprávnený   po   zamýšľanom   predaji   svojej   nehnuteľnosti   (do právoplatného   rozhodnutia   vo   v   veci   12C   155/2006   to   mal   blokované   predbežným opatrením) sa stane úplne nemajetný! Sme presvedčení o tom, že ak by oprávnený tak neurobil a povinný   by hneď   po odblokovaní   od   predbežného   opatrenia uskutočnil svoj zámer t. j. predal by nehnuteľnosť vo svojom vlastníctve, tak po prípadných námietkach na vymožiteľnosť súdom priznaného práva zo strany oprávneného by mu súdy povedali, že si mal ináč zabezpečiť vymoženie svojej pohľadávky – napr. včasným začatím exekučného konania, ktoré by povinnému zabránilo predať svoju nehnuteľnosť!

3. A ak by sa zdalo,   že pri rozhodovaní o uznesení pod hore uvedenou značkou dotknutá sudkyňa nevedela resp. nemusela vedieť o vyššie uvedených faktoch, nie je to pravda. Tá istá sudkyňa totiž rozhodovala konanie – návrh na obnovu konania 7C84/00 vedeného medzi   tými istými   účastníkmi   prakticky o tej istej   veci   –   vrátenie   2.   mil.   Sk. A už vtedy sa podľa nášho názoru prejavila zaujatosť tejto sudkyne. Spomínaný návrh na obnovu konania bol podaný dňa 04. 11. 2004 a povinný ešte predtým t. j. dňa 12. 10. 2004 stiahol svoje podanie o nahradenie vôle 10C502/00. To jasne dokazuje, že právna situácia pri rozhodovaní o obnove konania 7C84/00 bola úplne iná, ako pri samotnom rozhodovaní v konaní 7C84/00. Pokiaľ pri rozhodovaní vo veci 7C84/00 súd vzhľadom na existenciu podania o nahradenie vôle (malo sa začať až po skončení veci 7C84/00) mohol vyhovieť žalobe (vrátenie požadovanej sumy 2 mil. Sk) alebo ju zamietnuť, pri rozhodovaní o obnove konania   už   vzhľadom   na   stiahnutie   podania   o   nahradení   vôle   mal   sa   súd   definitívne vysporiadať   s   vrátením   zálohy,   pretože   práve   tá   bola   predmetom   sporu!   Podľa   nášho názoru vzhľadom na to, že oprávnený už nechcel odkúpiť od povinného jeho nehnuteľnosť a povinný   už   po   stiahnutí   svojho   podania   nemohol   za   pomoci   súdu   (nahradenie   vôle) dosiahnuť odkúpenie nehnuteľnosti oprávneným, súd veľmi pochybil, ak namiesto toho aby sa   vzhľadom   na   neuskutočnenie   kúpy   nehnuteľnosti   definitívne   vysporiadal   s   vrátením poskytnutej   zálohy   2   mil.   Sk,   zamietol   náš   návrh   na   obnovu   konania,   čím   vlastne   bez zákonného dôvodu odobril zinkasovanú zálohu v prospech povinného! Dá sa to dosiahnuť inak, ako bez stranenia rozhodujúceho sudcu v prospech jedného z účastníkov konania resp. bez zaujatosti voči druhému účastníkovi konania?

4. Nevieme, či dotknutá sudkyňa má jasnovidecké schopnosti alebo má také dobré informácie z odvolacieho súdu, že si v zdôvodnení predmetného uznesenia dovolila napísať: „Za   zavinenie   zastavenia   exekúcie   súd   považuje   neúspešnosť   oprávneného   v   konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 12C155/2006“. Pričom ako sama na inom mieste uvádza vec sa teraz vedie na tunajšom súde pod novou značkou 25C 118/2010, avšak v tej veci   zatiaľ   nebolo   právoplatne   rozhodnuté!   Takže   vyššie   uvedené   tvrdenie   sudkyne o neúspešnosti   oprávneného   je   jednoznačne   nepravdou,   pretože   konanie   12C155/2006 nebolo doteraz ukončené.»

Ako   je   zrejmé   z   námietky   zaujatosti,   zaujatosť   sudkyne   vidí   sťažovateľ   výlučne v okolnostiach, ktoré spočívajú tak v postupe sudkyne v konaní o prerokúvanej veci, ako aj v rozhodovaní v iných veciach.

Krajský súd preto postupoval v súlade s § 15a ods. 5 OSP a na námietku zaujatosti neprihliadal. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že keď krajský súd rozhodol o odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu   bez   toho,   aby   sa   námietkou   zaujatosti uplatnenou sťažovateľom zaoberal, neporušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012