znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 411/08-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   B.,   s.   r.   o.,   Z.,   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 184/2007-147 zo 4. decembra 2007 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. 11 Cb /1/2006-120 z 26. júna 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2008 doručená   sťažnosť   spoločnosti   B.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob 184/2007-147 zo   4.   decembra   2007   v spojení   s rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   (ďalej   len „okresný súd“) č. k. 11 Cb /1/2006-120 z 26. júna 2007.

Postup a rozhodnutie krajského súdu považuje sťažovateľka za neobjektívne a také, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a nepredstavuje logické vyvrcholenie činnosti súdu pri vydávaní rozsudku. Podľa jej názoru všeobecný súd nerešpektoval základné zásady súdneho konania a nerozhodol na základe skutočného stavu veci.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd na základe jej sťažnosti nálezom vyslovil porušenie označených práv v predmetnom konaní, zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 2 Cob 184/2007-147 zo 4. decembra 2007 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 11 Cb /1/2006-120   z   26.   júna   2007,   vrátil   vec   na   ďalšie   konanie   a priznal   sťažovateľke   trovy konania.

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   ktorého   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 54/06, III. ÚS 314/06).

Podstatou   námietok sťažovateľa je to,   že   vidí   nezákonnosť   postupu   všeobecných súdov pri rozhodovaní vo veci v tom, že porušili zásadu dvojinštančnosti konania tým, že krajský súd ako súd odvolací síce potvrdil rozsudok prvostupňového okresného súdu, ale z iného dôvodu ako okresný súd.

Sťažovateľka je toho názoru, že boli porušené jej práva podľa 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a ďalej uvádza:

„Porušenie   vyššie   uvedeného   práva   sťažovateľ   vidí   v tom,   že   Krajský   súd v Bratislave   potvrdil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   z iných   dôvodov   ako   uviedol   súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí. Súd prvého stupňa rozhodol o predbežnej otázke platnosti odstúpenia od zmluvy tak, že odstúpenie považoval za platné. Na druhej strane odvolací   súd   potvrdil   jeho   rozhodnutie,   a to   napriek   tomu,   že   odstúpenie   od   zmluvy považoval a neplatné. Sťažovateľ má za to, že takýmto postupom Okresného súdu Bratislava IV   ako aj Krajského súdu v Bratislave bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože Krajský súd rozhodol o predbežnej otázke neplatnosti odstúpenia od zmluvy o dielo v neprospech   sťažovateľa   až   v druhej   inštancii,   voči   čomu   nemal   sťažovateľ   možnosť riadneho opravného prostriedku.“

Ústavný súd poznamenáva, že toto zákonné ustanovenie treba z hľadiska práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru   vykladať   a   uplatňovať   s ohľadom   na   príslušnú judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (pozri   napr.   rozsudok   Garcia   Ruiz   v. Španielsko   z   21.   januára   1999,   § 26)   tak,   že   rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z citovaných článkov ústavy   a dohovoru   však   nemožno   vyvodzovať,   že   dôvody   uvedené   súdom   sa   musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Špecifickým princípom konania pred ústavným súdom je aj nemožnosť preskúmavať a prehodnocovať rozhodnutia všeobecných súdov po právnej stránke alebo po skutkovej stránke. Ústavný súd sa obmedzuje len na preskúmavanie ústavnosti aplikácie právnych noriem orgánmi štátu a ich rezultátov. Preto v danom prípade nie je možné zaujať právny názor   už   raz   judikovaný   všeobecným   súdom,   ktorý   vychádza   zo   správne   vykonaného dokazovania a z dostatočného odôvodnenia. Ak ústavný súd konštatuje, že právny názor všeobecných   súdov   je   ústavne   konformný   a logický   a dostatočne   právne   zdôvodnený v súlade s platným právom, potom označené práva, ktorých porušenie je namietané, nemôžu byť   nijako   predmetnými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   dotknuté.   Z tejto   premisy vychádza   ústavný   súd   vždy   pri   posudzovaní   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   keď skúma či konaním, alebo rozhodnutiami všeobecných súdov nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv.

V danom prípade krajský súd dospel k rovnakému záveru ako okresný súd, avšak rozšíril dôvody potvrdenia tohto rozhodnutia, keď konštatoval vo svojom rozhodnutí č. k. 2 Cob 184/2007-147 zo 4. decembra 2007 na str. 4, druhý odsek: „Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. s nariadením pojednávania podľa § 214 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru,   že   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   je   vecne   správny,   avšak   čiastočne   z iných dôvodov, než uvedených v odôvodnení.“ Krajský súd teda nepoprel správnosť odôvodnenia okresného   súdu   ale   rozšíril   dôvody   potvrdenia   o ďalšie.   Napokon   aj   v prvostupňovom konaní okresný súd skúmal otázku platnosti či neplatnosti úkonu odstúpenia od zmluvy, ale nebral   ju   za   meritórnu,   čo   však   ale   neznamená,   že   krajský   súd   si   túto   otázku   po opakovanom   dokazovaní   nemôže   položiť   opätovne   a brať ju   ako   jeden   z podkladov   na rozhodnutie.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že uvedeným postupom súdov Slovenskej republiky neboli porušené základné práva sťažovateľky tým, že príslušný súd nerozhodol v súlade s jej právnym názorom. Ústava negarantuje právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka konania. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom štátneho   orgánu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom   účastníkov   konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd na záver konštatuje, že postupom dotknutých súdov nijako nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu ústavou garantovaných práv.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2008