SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 410/2015-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Blyšťanom,Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, ako ajadvokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátska kancelária, Boženy Němcovej 22,Košice, vedené pod sp. zn. Rvp 9507/2014, sp. zn. Rvp 9521/2014, sp. zn. Rvp 9527/2014,sp. zn. Rvp 9919/2014, sp. zn. Rvp 10388/2014, sp. zn. Rvp 16825/2014,sp. zn. Rvp 16919/2014 – sp. zn. Rvp 16921/2014 a sp. zn. Rvp 3516/2015 vo vecinamietaného porušenia čl. 2 ods. 3, čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky, čl. 4 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 ods.1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 ECdo 220/2013 z 5. marca2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 12 CoE 333/2012z 21. marca 2013 a uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 20 Er 219/2012z 22. marca 2012, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 4 ECdo 229/2013 z 28. apríla 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešovesp. zn. 6 CoE 43/2013 zo 14. marca 2013 a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňasp. zn. 3 Er 440/2012 z 21. januára 2013, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 3 Cdo 287/2012 z 10. apríla 2014 v spojení s uznesením Krajského súduv Prešove sp. zn. 16 CoE 30/2011 z 26. mája 2011 a uznesením Okresného súduBardejov sp. zn. 4 Er 665/2010 zo 14. marca 2011, ako aj uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 6 ECdo 59/2013 z 19. marca 2014 v spojení s uznesenímKrajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE 202/2011 z 28. apríla 2011 a uznesenímOkresného súdu Lučenec sp. zn. 5 Er 1074/2010 z 21. januára 2011, ako aj uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 ECdo 177/2013 z 24. apríla 2014 v spojenís uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 CoE 43/2013 z 19. marca 2013a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 4 Er 399/2010 z 30. novembra 2012,ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 301/2012z 19. augusta 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystricisp. zn. 15 CoE 276/2011 z 27. októbra 2011 a uznesením Okresného súdu Lučenecsp. zn. 14 Er 288/2011 z 24. mája 2011, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 6 ECdo 285/2013 z 30. septembra 2014 v spojení s uznesením Krajskéhosúdu v Prešove sp. zn. 5 CoE 118/2013 z 25. júla 2013 a uznesením Okresného súdu StaráĽubovňa sp. zn. 3 Er 139/2013 z 27. mája 2013, ako aj uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 1 Oboer 80/2013 z 19. augusta 2014 v spojení s uznesenímKrajského súdu v Košiciach sp. zn. 15 CoE 409/2012 z 29. novembra 2012 a uznesenímOkresného súdu Rožňava sp. zn. 10 Er 800/2012 zo 17. augusta 2012, ako aj uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 ECdo 228/2013 z 23. septembra 2014v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 CoE 137/2012z 28. februára 2013 a uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 11 Er 884/2010z 5. decembra 2011, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.8 ECdo 104/2014 z 10. decembra 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešovesp. zn. 8 CoE 73/2013 z 27. júna 2013 a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňasp. zn. 2 Er 473/2010 z 5. marca 2013 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedenépod sp. zn. Rvp 9507/2014, sp. zn. Rvp 9521/2014, sp. zn. Rvp 9527/2014,sp. zn. Rvp 9919/2014, sp. zn. Rvp 10388/2014, sp. zn. Rvp 16825/2014,sp. zn. Rvp 16919/2014, sp. zn. Rvp 16920/2014, sp. zn. Rvp 16921/2014a sp. zn. Rvp 3516/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedenépod sp. zn. Rvp 9507/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boliod 7. augusta 2014 do 18. marca 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid lifeživotná poisťovňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie čl. 2 ods. 3,čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),čl. 4 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 ECdo 220/2013 z 5. marca 2014 (ďalej len „napadnutérozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciachsp. zn. 12 CoE 333/2012 z 21. marca 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajskéhosúdu v Košiciach“) a uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 20 Er 219/2012z 22. marca 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Košice I“, sťažnosťvedená pod sp. zn. Rvp 9507/2014), uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 ECdo 229/2013z 28. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojenís uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 CoE 43/2013 zo 14. marca 2013 (ďalej len„napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Prešove“) a uznesením Okresného súdu StaráĽubovňa sp. zn. 3 Er 440/2012 z 21. januára 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutieOkresného súdu Stará Ľubovňa“, sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 9521/2014), uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 287/2012 z 10. apríla 2014 (ďalej len „napadnutérozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešovesp. zn. 16 CoE 30/2011 z 26. mája 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského súduv Prešove“) a uznesením Okresného súdu Bardejov sp. zn. 4 Er 665/2010 zo 14. marca 2011(ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Bardejov“, sťažnosť vedená pod sp. zn.Rvp 9527/2014), uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 ECdo 59/2013 z 19. marca 2014(ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE 202/2011 z 28. apríla 2011 (ďalej len „napadnutérozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici“) a uznesením Okresného súdu Lučenecsp. zn. 5 Er 1074/2010 z 21. januára 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresnéhosúdu Lučenec“, sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 9919/2014), uznesením najvyššieho súdusp. zn. 3 ECdo 177/2013 z 24. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššiehosúdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 CoE 43/2013 z 19. marca2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Prešove“) a uznesenímOkresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 4 Er 399/2010 z 30. novembra 2012 (ďalej len„napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa“, sťažnosť vedená pod sp. zn.Rvp 10388/2014), uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 301/2012 z 19. augusta 2014(ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 CoE 276/2011 z 27. októbra 2011 (ďalej len „napadnutérozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici“) a uznesením Okresného súduLučenec sp. zn. 14 Er 288/2011 z 24. mája 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutieOkresného súdu Lučenec“, sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 16825/2014), uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 6 ECdo 285/2013 z 30. septembra 2014 (ďalej len „napadnutérozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešovesp. zn. 5 CoE 118/2013 z 25. júla 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského súduv Prešove“) a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 3 Er 139/2013z 27. mája 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa“,(sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 16919/2014), uznesením najvyššieho súdusp. zn. 1 Oboer 80/2013 z 19. augusta 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššiehosúdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 15 CoE 409/2012z 29. novembra 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach“)a uznesením Okresného súdu Rožňava sp. zn. 10 Er 800/2012 zo 17. augusta 2012(ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Rožňava“, sťažnosť vedená pod sp. zn.Rvp 16920/2014), uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 ECdo 228/2013 z 23. septembra2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesenímKrajského súdu v Prešove sp. zn. 1 CoE 137/2012 z 28. februára 2013 (ďalej len „napadnutérozhodnutie Krajského súdu v Prešove“) a uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn.11 Er 884/2010 z 5. decembra 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného súduPrešov“, sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 16921/2014) a napokon uznesením najvyššiehosúdu sp. zn. 8 ECdo 104/2014 z 10. decembra 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutienajvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 CoE 73/2013z 27. júna 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Prešove“) a uznesenímOkresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 2 Er 473/2010 z 5. marca 2013 (ďalej len „napadnutérozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa“, sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 3516/2015).
2. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickouosobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s viacerými poistníkmi poistnézmluvy, ktoré obsahovali XV. časti všeobecných poistných podmienok pre životnépoistenie aj tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory súvisiace s uzavretýmipoistnými zmluvami budú riešené pred rozhodcovským súdom, ktorým bol vo všetkýchprípadoch Arbitrážny súd Košice, ktorého rozsudky mali byť spôsobilým exekučnýmtitulom v exekučnom konaní, v ktorom si sťažovateľka uplatňovala svoje pohľadávkyna dĺžňom poistnom, úroky z omeškania, náklady na rozhodcovské konanie a iné nároky,ktoré boli predmetom rozhodcovského konania a ku ktorých dobrovoľnému plneniupoistníkmi nedošlo. Sťažovateľka v sťažnosti konštatovala, že ňou zvolený súdny exekútorna jej návrh podal na jednotlivých prvostupňových súdoch žiadosť o vydanie povereniana vykonanie exekúcie. Okresné súdy Rožňava, Košice I, Prešov, Bardejov, Stará Ľubovňaa Lučenec svojimi napadnutými rozhodnutiami zamietli žiadosti súdneho exekútorao vydanie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložkyzakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako nekalej zmluvnejpodmienky, ktorého rozsudky neboli uznané ako relevantný exekučný titul. Okresné súdyRožňava, Košice I, Prešov, Bardejov, Stará Ľubovňa a Lučenec tak mali rozhodnúťbez nariadenia pojednávania, bez toho, aby preskúmali rozhodcovský spis, bez toho, abyumožnili sťažovateľke vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, a bez toho, aby vykonanieexekúcie namietal povinný. Krajské súdy v Košiciach, Prešove a Banskej Bystrici svojiminapadnutými rozhodnutiami zamietli sťažovateľkou podané odvolania a najvyšší súdsvojimi napadnutými rozhodnutiami odmietol ňou podané dovolania z dôvodu ichneprípustnosti. V ostatnom podala sťažovateľka sťažnosti na ústavnom súde.
3. Podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že Okresné súdy Rožňava,Košice I, Prešov, Bardejov, Stará Ľubovňa a Lučenec pri rozhodovaní o vydaní povereniasúdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie podľa § 44 a nasl. zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonali dokazovanie bez toho, aby nariadilipojednávanie, čím jej mali odňať možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadnenavrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie prijatých záverov. Uvedený nedostatok pritomnenapravili ani Krajské súdy v Košiciach, Prešove a Banskej Bystrici v odvolacíchkonaniach a následne ani najvyšší súd v rámci konaní o dovolaniach sťažovateľky.Nadväzujúc na uvedenú námietku sťažovateľka ďalej všeobecným súdom vytýka, že jejneumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávaniaa neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej názoru postačujena záver o porušení jej označených práv. Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje protinapadnutým rozhodnutiam najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, sú založenépredovšetkým na jej nesúhlase s názorom dovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veciachneboli naplnené dôvody prípustnosti dovolaní podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej aj „OSP“), hoci Okresné súdy Rožňava, Košice I, Prešov, Bardejov, StaráĽubovňa a Lučenec v jednotlivých jej právnych veciach podľa jej tvrdenia vykonalidokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriek tomuv predmetných veciach nenariadili pojednávania, a tak ju ako účastníčku konaníneoboznámili s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim.
4. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv napadnutýmirozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti na ďalšiekonanie a prizná jej úhradu trov konania.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.
8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdompod sp. zn. Rvp 9507/2014, sp. zn. Rvp 9521/2014, sp. zn. Rvp 9527/2014,sp. zn. Rvp 9919/2014, sp. zn. Rvp 10388/2014, sp. zn. Rvp 16825/2014,sp. zn. Rvp 16919/2014, sp. zn. Rvp 16920/2014, sp. zn. Rvp 16921/2014a sp. zn. Rvp 3516/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosťuvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky,najvyššieho súdu, Krajského súdu v Košiciach, Krajského súdu v Prešove a Krajského súduv Banskej Bystrici vrátane Okresných súdov Lučenec a Stará Ľubovňa, proti ktorým tietosťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to jeuvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
III.
K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami Okresných súdov Rožňava, Košice I, Prešov, Bardejov, Stará Ľubovňa a Lučenec
9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavnýsúd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťamiiba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, žeochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie (I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálnymechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánovverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedenýchv § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
10. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
11. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Rožňava, Košice I, Prešov,Bardejov, Stará Ľubovňa a Lučenec, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazujena skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok,čo sťažovateľka aj využila, a preto potrebné sťažnosti v tejto ich časti odmietnuťpre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
IV.
K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami najvyššieho
súdu a Krajských súdov v Košiciach, Prešove a Banskej Bystrici
12. Vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam Krajských súdov v Košiciach, Prešovea Banskej Bystrici ústavný súd odvodzuje lehotu na podanie týchto sťažností z judikatúryEurópskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), napr. rozsudok ESĽP vo veciZvolský a Zvolská verzus Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99, body 51,52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začneplynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a jepovažovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu za zachovanú nielenvoči napadnutým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ale aj voči napadnutým rozhodnutiamKrajských súdov v Košiciach, Prešove a Banskej Bystrici (I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010,II. ÚS 91/2011).
13. V ďalšom ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní predmetu týchto sťažnostídospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožnás jej právnou argumentáciou, ktorú použila v množstve predošlých sťažností, ktorými saústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne záveryvšeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozsudkov rozhodcovského súduako nespôsobilých exekučných titulov vychádzajúc z právneho posúdenia rozhodcovskejdoložky, zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie, ako neprijateľnejzmluvnej podmienky z dôvodu absencie jej individuálneho zmluvného dojednania medzisťažovateľkou ako dodávateľkou poistných služieb a jednotlivými poistníkmi akospotrebiteľmi. Ďalšou nosnou argumentačnou námietkou sťažovateľky bol postup v danomprípade Okresných súdov Rožňava, Košice I, Prešov, Bardejov, Stará Ľubovňa a Lučenecako súdov prvostupňových, ktoré v konaní podľa § 44 Exekučného poriadku postupovaliex offo a rozhodli o rozhodcovskej doložke ako o neprijateľnej zmluvnej podmienkebez toho, aby umožnili sťažovateľke zaujať pred vydaním ich napadnutých rozhodnutí aspoňpísomné stanovisko k tejto otázke. Od tohto procesného postupu prvostupňových súdovsťažovateľka odvodzuje dôvodnosť odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP,ako aj prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f) v spojení s § 241 ods. 2 písm.a) OSP. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitejprávnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverovvšeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, a predovšetkým opierajúc svoj postupo uznesenie pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2014-27 zo 7. mája 2014, dospel ústavnýsúd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutiasťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danúprávnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdova ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvodyodmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavnýsúd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (I. ÚS 332/2012, I.ÚS 359/2012, I. ÚS 547/2012, I. ÚS 38/2013, I. ÚS 641/2013, I. ÚS 675/2013, I. ÚS14/2014, I. ÚS 41/2014, I. ÚS 414/2014, I. ÚS 358/2015, II. ÚS 160/2013, II. ÚS 382/2013,II. ÚS 389/2014, II. ÚS 812/2014, II. ÚS 816/2014, II. ÚS 440/2015, III. ÚS 264/2012, III.ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013, III. ÚS 455/2013, III. ÚS 480/2013, III. ÚS 412/2014, III.ÚS 445/2014, III. ÚS 702/2014, III. ÚS 250/2015, III. ÚS 252/2015, III. ÚS 424/2015, IV.ÚS 344/2012, IV. ÚS 461/2012, IV. ÚS 367/2014), ktoré skončili odmietnutím podobnýcha opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchtoa obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a pretov podrobnostiach odkazuje na svoje už citované rozhodnutia. Vzhľadom na uvedenéústavný súd sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu,ako aj napadnutých rozhodnutí Krajských súdov v Košiciach, Prešove a Banskej Bystriciv tejto jej ich časti odmieta z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde.
14. Z dôvodu opakujúcich sa podaní sťažovateľky [a v súvislosti s dôvodmi odvolaniapodľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP a prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 237 písm. f)v spojení s § 241 ods. 2 písm. a) OSP] ústavný súd sťažovateľke pripomína svoj už ustálenýprávny názor vyslovený v uznesení č. k. PLz. ÚS 1/2014-27 zo 7. mája 2014, podľa ktorého„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadostiexekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či inýchdôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomtozáklade posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosťvyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jehorozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa kuvšetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú konformnosťkonania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutáv odvolacom konaní.“.
Inými slovami, pre ústavnú udržateľnosť postačuje, aby bola zásada kontradiktórnostidodržaná v konaní ako celku (pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vosvojej judikatúre opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednomstupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoruústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánubez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“(I. ÚS 742/2013, II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014). V tejto súvislosti jepotrebné poukázať aj na ustálený právny názor ESĽP, v zmysle ktorého nedostatokpri uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania na prvostupňovom súdemôže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuvena De Meyere z 23. 6. 1981, Adolf c. Rakúsko z 26. 3. 1982, Feldbrugge c. Holandskoz 29. 5. 1986). V širších súvislostiach sťažovateľka v podaných ústavných sťažnostiach aninevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávanianasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie(rozsudok ESĽP vo veci Lino Carlos Varela Assalino proti Portugalsku z 25. 4. 2002,sťažnosť č. 64336/01, ako aj rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 218/2009,sp. zn. 3 Cdo 51/2011, sp. zn. 3 Cdo 186/2012 a sp. zn. 7 Cdo 56/2011).
15. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie(ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti CristinaRodríguez Nogueira (C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislostiso spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorýrozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či jeoprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky, Súdny dvorvo výroku svojho rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalúpovahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudkuvydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátneprocesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z tohopodľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ neboluvedenou doložkou viazaný. V nadväznosti na uvedené je možné vysloviť, že pokiaľ jepodmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskummateriálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkonrozhodcovského rozsudku splnená [§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)], potom postupvšeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právnehoporiadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkomSúdneho dvora považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutých rozhodnutívšeobecných súdov.
16. V širších súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia Súdnehodvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-227/08 a C-76/10)]dotýkajúce sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne záveryústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľkeznáme. V ostatnom akcentuje závery vyplývajúce napr. z rozsudku Súdneho dvoraz 27. februára 2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod 41, v zmysle ktorého „možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“. Navyše poukazuje aj na skutočnosť, že relevantným exekučným titulom vo všetkýchposudzovaných veciach bol rozsudok rozhodcovského súdu, ktorým bol Arbitrážny súdKošice, ktorého sídlom sú Košice, pričom vo svetle záverov vyplývajúcich z rozsudkuSúdneho dvora zo 4. júna 2009 vo veci sp. zn. C-243/08 je možné dospieť k záveru, ževo vzťahu k jednotlivým poistníkom/spotrebiteľom majúcim trvalý pobyt v lokalitestredného a západného územia Slovenskej republiky je uskutočnenie rozhodcovskéhokonania vo východnej časti Slovenskej republiky (vzdialenom aj viac ako 200 kilometrovod miesta trvalého pobytu, pozn.) znevýhodňujúcou/nerovnou skutočnosťou, a to ajs prihliadnutím na pomer výšky nákladov k výške uplatnenej pohľadávky(v sumách dosahujúcich v istine výšku 32 €; 55,17 €; 19,51 €..., pozn.).
17. V závere je potrebné zhrnúť, že podstata rozhodcovského konania spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Jeho významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho neformálnosť a nižšie trovy konania. Pri tomto konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákona o rozhodcovskom konaní možno tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia generálnej právnej normy upravujúcej civilný proces. Danou právnou normou je Občiansky súdny poriadok (III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010). Uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky v zmluve sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý je súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci. Rozhodcovské konanie nadobúda verejnoprávny rozmer až momentom meritórneho rozhodnutia rozhodcovského súdu – rozsudku, keď právny poriadok Slovenskej republiky rozhodcovskému rozsudku pripisuje vlastnosť vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom. Do tohto okamihu je toto konanie vo sfére rozhodcovského súdu a má charakter súkromnoprávneho vzťahu (III. ÚS 335/2010).
18. Ak teda «... oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy....
Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.» (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2011 z 13. októbra 2011). Inak povedané, „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 164/1996 z 27. januára 2007).
19. Z mnohopočetnej judikatúry najvyššieho súdu týkajúcej sa aj právnychvecí sťažovateľky je potrebné prízvukovať predovšetkým uznesenie najvyššieho súdusp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, z ktorého vyplýva, že «Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy uzavretej medzi oprávnenou a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok. Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany (ako pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných podmienkach.».
20. Taktiež je potrebné poukázať aj na uznesenie najvyššiehosúdu sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo 16. januára 2013, podľa ktorého «V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.
Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné.
Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol, že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa....
... Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky nemohla zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.».
21. Iba okolnosť, že sťažovateľka sa s vyslovenými závermi všeobecných súdov(vrátane vyslovených v bode 18 až 20, pozn.) nestotožňuje, nemôže mať za následok zásahdo jej základných práv (predovšetkým podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listinya podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), pretože obsahom týchto práv nie je právo účastníkana úspech vo veci a ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníkasúdneho konania (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07,III. ÚS 139/08). Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť tedapredmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95,II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). Ústavný súd taktiež v zhode so svojou doterajšoujudikatúrou (IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV. ÚS 196/2014) opakovane uvádza, žepovažuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadnýnedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne zistenýskutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ústavný súdnezistil v posudzovaných veciach relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšejjudikatúry.
22. Ústavný súd v závere prízvukuje, že všeobecný súd musí vykladať a používaťustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aplikáciou a výkladomtýchto ustanovení nemožno tieto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim doich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikáciipríslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaníochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobnenapr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07, III. ÚS 212/2011). Princíp spravodlivosti a požiadavkamateriálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnejochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu, ktoréhopoňatie ústavným súdom spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisovz hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sanesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiskavšeobecne ponímanej spravodlivosti (IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07,IV. ÚS 182/07, II. ÚS 410/2010).
23. S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. októbra 2015