znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 410/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska   2,   Košice,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Danielom   Blyšťanom,Advokátska kancelária   JUDr.   Daniel   Blyšťan   s. r. o.,   Rastislavova   68,   Košice,   ako   ajadvokátom   JUDr.   Gabrielom   Gulbišom,   advokátska   kancelária,   Boženy   Němcovej   22,Košice, vedené pod sp. zn. Rvp 9507/2014, sp. zn. Rvp 9521/2014, sp. zn. Rvp 9527/2014,sp.   zn.   Rvp   9919/2014,   sp.   zn.   Rvp   10388/2014,   sp.   zn.   Rvp   16825/2014,sp. zn. Rvp 16919/2014   –   sp.   zn.   Rvp   16921/2014   a sp.   zn.   Rvp   3516/2015   vo   vecinamietaného porušenia čl. 2 ods. 3, čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky, čl. 4 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 ods.1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 ECdo 220/2013 z 5. marca2014   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   12   CoE   333/2012z 21. marca 2013   a uznesením   Okresného   súdu   Košice   I   sp.   zn.   20   Er   219/2012z 22. marca 2012,   ako   aj   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 4 ECdo 229/2013 z 28. apríla 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešovesp. zn. 6 CoE 43/2013 zo 14. marca 2013 a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňasp. zn. 3 Er 440/2012 z 21. januára 2013, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 3 Cdo 287/2012 z 10. apríla 2014 v spojení s uznesením Krajského súduv Prešove   sp.   zn.   16   CoE   30/2011   z 26.   mája   2011   a uznesením   Okresného   súduBardejov sp. zn. 4 Er 665/2010 zo 14. marca 2011, ako aj uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky   sp.   zn.   6   ECdo   59/2013   z 19.   marca   2014   v spojení   s uznesenímKrajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE 202/2011 z 28. apríla 2011 a uznesenímOkresného súdu Lučenec sp. zn. 5 Er 1074/2010 z 21. januára 2011, ako aj uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 ECdo 177/2013 z 24. apríla 2014 v spojenís uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   8   CoE   43/2013   z 19.   marca   2013a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 4 Er 399/2010 z 30. novembra 2012,ako   aj   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Cdo   301/2012z 19. augusta   2014   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystricisp. zn. 15 CoE 276/2011   z   27.   októbra   2011   a uznesením   Okresného   súdu   Lučenecsp. zn. 14 Er 288/2011 z 24. mája 2011, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 6 ECdo 285/2013 z 30. septembra 2014 v spojení s uznesením Krajskéhosúdu v Prešove sp. zn. 5 CoE 118/2013 z 25. júla 2013 a uznesením Okresného súdu StaráĽubovňa   sp.   zn.   3   Er 139/2013   z 27.   mája   2013,   ako   aj   uznesením   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky sp. zn. 1 Oboer 80/2013 z 19. augusta 2014 v spojení s uznesenímKrajského súdu v Košiciach sp. zn. 15 CoE 409/2012 z 29. novembra 2012 a uznesenímOkresného súdu Rožňava sp. zn. 10 Er 800/2012 zo 17. augusta 2012, ako aj uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 ECdo 228/2013 z 23. septembra 2014v spojení   s   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   1   CoE   137/2012z 28. februára 2013   a uznesením   Okresného   súdu   Prešov sp.   zn.   11   Er   884/2010z 5. decembra   2011,   ako   aj   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.8 ECdo 104/2014 z 10. decembra 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešovesp. zn.   8   CoE   73/2013   z 27.   júna   2013   a uznesením   Okresného   súdu   Stará   Ľubovňasp. zn. 2 Er 473/2010 z 5. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   Rapid   life   životná   poisťovňa,   a.   s.,   vedenépod sp. zn. Rvp 9507/2014,   sp.   zn.   Rvp   9521/2014,   sp.   zn.   Rvp   9527/2014,sp. zn. Rvp 9919/2014,   sp.   zn.   Rvp   10388/2014,   sp.   zn.   Rvp   16825/2014,sp. zn. Rvp 16919/2014,   sp.   zn.   Rvp   16920/2014,   sp.   zn.   Rvp   16921/2014a sp. zn. Rvp 3516/2015 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedenépod sp. zn. Rvp 9507/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boliod 7. augusta 2014 do 18. marca 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid lifeživotná poisťovňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie čl. 2 ods. 3,čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),čl. 4 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a   čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 ECdo 220/2013 z 5. marca 2014 (ďalej len „napadnutérozhodnutie   najvyššieho   súdu“)   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Košiciachsp. zn. 12 CoE 333/2012 z 21. marca 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajskéhosúdu   v   Košiciach“)   a uznesením   Okresného   súdu   Košice   I sp.   zn.   20   Er   219/2012z 22. marca 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Košice I“, sťažnosťvedená pod sp. zn. Rvp 9507/2014), uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 ECdo 229/2013z 28. apríla   2014   (ďalej   len   „napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu“)   v spojenís uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 CoE 43/2013 zo 14. marca 2013 (ďalej len„napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Prešove“) a uznesením Okresného súdu StaráĽubovňa   sp.   zn.   3   Er   440/2012   z 21.   januára   2013   (ďalej   len   „napadnuté   rozhodnutieOkresného súdu Stará Ľubovňa“, sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 9521/2014), uznesenímnajvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   287/2012   z 10.   apríla   2014   (ďalej   len   „napadnutérozhodnutie   najvyššieho   súdu“)   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Prešovesp. zn. 16 CoE 30/2011 z 26. mája 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského súduv Prešove“) a uznesením Okresného súdu Bardejov sp. zn. 4 Er 665/2010 zo 14. marca 2011(ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Bardejov“, sťažnosť vedená pod sp. zn.Rvp 9527/2014), uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 ECdo 59/2013 z 19. marca 2014(ďalej   len   „napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu“)   v spojení   s uznesením   Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE 202/2011 z 28. apríla 2011 (ďalej len „napadnutérozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici“) a uznesením Okresného súdu Lučenecsp. zn. 5 Er 1074/2010 z 21. januára 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresnéhosúdu Lučenec“, sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 9919/2014), uznesením najvyššieho súdusp. zn. 3 ECdo 177/2013 z 24. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššiehosúdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 CoE 43/2013 z 19. marca2013   (ďalej   len   „napadnuté   rozhodnutie Krajského   súdu   v   Prešove“)   a uznesenímOkresného   súdu   Stará   Ľubovňa sp. zn. 4 Er 399/2010   z 30.   novembra   2012   (ďalej   len„napadnuté   rozhodnutie   Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa“,   sťažnosť   vedená   pod   sp.   zn.Rvp 10388/2014), uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 301/2012 z 19. augusta 2014(ďalej   len   „napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu“)   v spojení   s uznesením   Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 CoE 276/2011 z 27. októbra 2011 (ďalej len „napadnutérozhodnutie   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici“)   a uznesením   Okresného   súduLučenec sp. zn.   14   Er   288/2011   z 24.   mája   2011   (ďalej   len   „napadnuté   rozhodnutieOkresného   súdu   Lučenec“,   sťažnosť   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   16825/2014),   uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 6 ECdo 285/2013 z 30. septembra 2014 (ďalej len „napadnutérozhodnutie   najvyššieho   súdu“)   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Prešovesp. zn. 5 CoE 118/2013 z 25. júla 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského súduv Prešove“)   a uznesením   Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa   sp.   zn.   3   Er   139/2013z 27. mája 2013   (ďalej   len   „napadnuté   rozhodnutie   Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa“,(sťažnosť   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   16919/2014),   uznesením   najvyššieho   súdusp. zn. 1 Oboer 80/2013 z 19. augusta 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššiehosúdu“)   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   15   CoE   409/2012z 29. novembra   2012   (ďalej   len   „napadnuté   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Košiciach“)a uznesením   Okresného   súdu   Rožňava sp.   zn.   10   Er   800/2012   zo   17.   augusta   2012(ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Rožňava“, sťažnosť vedená pod sp. zn.Rvp 16920/2014), uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 ECdo 228/2013 z 23. septembra2014   (ďalej   len   „napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu“)   v spojení   s uznesenímKrajského súdu v Prešove sp. zn. 1 CoE 137/2012 z 28. februára 2013 (ďalej len „napadnutérozhodnutie   Krajského   súdu   v   Prešove“)   a uznesením   Okresného   súdu   Prešov sp.   zn.11 Er 884/2010 z 5. decembra 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného súduPrešov“, sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 16921/2014) a napokon uznesením najvyššiehosúdu sp. zn. 8 ECdo 104/2014 z 10. decembra 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutienajvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 CoE 73/2013z 27. júna 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Prešove“) a uznesenímOkresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 2 Er 473/2010 z 5. marca 2013 (ďalej len „napadnutérozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa“, sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 3516/2015).

2. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickouosobou   podnikajúcou   v   oblasti   poisťovníctva,   uzavrela   s viacerými   poistníkmi   poistnézmluvy,   ktoré   obsahovali   XV.   časti   všeobecných   poistných   podmienok   pre   životnépoistenie aj tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory súvisiace s uzavretýmipoistnými zmluvami budú riešené pred rozhodcovským súdom, ktorým bol vo všetkýchprípadoch   Arbitrážny   súd   Košice,   ktorého   rozsudky   mali   byť   spôsobilým   exekučnýmtitulom   v exekučnom   konaní,   v ktorom   si   sťažovateľka   uplatňovala   svoje   pohľadávkyna dĺžňom poistnom, úroky z omeškania, náklady na rozhodcovské konanie a iné nároky,ktoré   boli   predmetom   rozhodcovského   konania   a ku   ktorých   dobrovoľnému   plneniupoistníkmi nedošlo. Sťažovateľka v sťažnosti konštatovala, že ňou zvolený súdny exekútorna jej návrh podal na jednotlivých prvostupňových súdoch žiadosť o vydanie povereniana vykonanie exekúcie. Okresné súdy Rožňava, Košice I, Prešov, Bardejov, Stará Ľubovňaa Lučenec   svojimi   napadnutými   rozhodnutiami   zamietli   žiadosti   súdneho   exekútorao vydanie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložkyzakladajúcej   právomoc   rozhodcovského   súdu   na   konanie   ako   nekalej   zmluvnejpodmienky, ktorého rozsudky neboli uznané ako relevantný exekučný titul. Okresné súdyRožňava,   Košice   I,   Prešov,   Bardejov,   Stará   Ľubovňa   a Lučenec   tak   mali   rozhodnúťbez nariadenia pojednávania, bez toho, aby preskúmali rozhodcovský spis, bez toho, abyumožnili sťažovateľke vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, a bez toho, aby vykonanieexekúcie namietal povinný. Krajské súdy v Košiciach, Prešove a Banskej Bystrici svojiminapadnutými   rozhodnutiami   zamietli   sťažovateľkou   podané   odvolania   a najvyšší   súdsvojimi   napadnutými   rozhodnutiami   odmietol   ňou   podané   dovolania   z dôvodu   ichneprípustnosti. V ostatnom podala sťažovateľka sťažnosti na ústavnom súde.

3. Podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že Okresné súdy Rožňava,Košice I, Prešov, Bardejov, Stará Ľubovňa a Lučenec pri rozhodovaní o vydaní povereniasúdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie podľa § 44 a nasl. zákona Národnej radySlovenskej   republiky   č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej   len   „Exekučný   poriadok“) vykonali   dokazovanie   bez   toho,   aby   nariadilipojednávanie, čím jej mali odňať možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadnenavrhnúť   vlastné   dôkazy   na vyvrátenie prijatých záverov.   Uvedený   nedostatok pritomnenapravili   ani   Krajské   súdy   v   Košiciach,   Prešove   a Banskej   Bystrici   v odvolacíchkonaniach   a   následne   ani   najvyšší   súd   v rámci   konaní   o dovolaniach   sťažovateľky.Nadväzujúc na uvedenú námietku sťažovateľka ďalej všeobecným súdom vytýka, že jejneumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávaniaa neumožnili   jej   uniesť   dôkazné   bremeno,   čo   samo   osebe   podľa   jej   názoru   postačujena záver o porušení jej označených práv. Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje protinapadnutým   rozhodnutiam   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu,   sú   založenépredovšetkým na jej nesúhlase s názorom dovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veciachneboli naplnené dôvody prípustnosti dovolaní podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej aj „OSP“), hoci Okresné súdy Rožňava, Košice I, Prešov, Bardejov, StaráĽubovňa   a Lučenec   v jednotlivých   jej   právnych   veciach   podľa   jej   tvrdenia   vykonalidokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriek tomuv predmetných   veciach   nenariadili   pojednávania,   a   tak   ju   ako   účastníčku   konaníneoboznámili s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim.

4. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv napadnutýmirozhodnutiami   všeobecných   súdov,   ktoré   ďalej   zruší   a predmetné   veci   vráti   na   ďalšiekonanie a prizná jej úhradu trov konania.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho   súdneho   poriadku.   V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia   alebo   sa   týkajú   tých   istých   účastníkov.   Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitnéustanovenie   o spojení   vecí,   avšak   v súlade   s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.

8.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdompod sp. zn. Rvp 9507/2014,   sp.   zn.   Rvp   9521/2014,   sp.   zn.   Rvp   9527/2014,sp. zn. Rvp 9919/2014,   sp.   zn.   Rvp   10388/2014,   sp.   zn.   Rvp   16825/2014,sp. zn. Rvp 16919/2014,   sp.   zn.   Rvp   16920/2014,   sp.   zn.   Rvp   16921/2014a sp. zn. Rvp 3516/2015   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosťuvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky,najvyššieho súdu, Krajského súdu v Košiciach, Krajského súdu v Prešove a Krajského súduv Banskej Bystrici vrátane Okresných súdov Lučenec a Stará Ľubovňa, proti ktorým tietosťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to jeuvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami Okresných súdov Rožňava, Košice I, Prešov, Bardejov, Stará Ľubovňa a Lučenec

9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavnýsúd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťamiiba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automatickynezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súdpri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   žeochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie   (I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05,II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálnymechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánovverejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenalpopieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedenýchv § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

10.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahovústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

11. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Rožňava, Košice I, Prešov,Bardejov,   Stará   Ľubovňa   a Lučenec,   ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   poukazujena skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok,čo   sťažovateľka   aj   využila,   a   preto   potrebné   sťažnosti   v tejto   ich   časti   odmietnuťpre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

IV.

K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami najvyššieho

súdu a Krajských súdov v Košiciach, Prešove a Banskej Bystrici

12. Vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam Krajských súdov v Košiciach, Prešovea Banskej Bystrici ústavný súd odvodzuje lehotu na podanie týchto sťažností z judikatúryEurópskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), napr. rozsudok ESĽP vo veciZvolský a Zvolská verzus Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99, body 51,52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začneplynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a jepovažovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu za zachovanú nielenvoči napadnutým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ale aj voči napadnutým rozhodnutiamKrajských súdov v Košiciach, Prešove a Banskej Bystrici (I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010,II. ÚS 91/2011).

13. V ďalšom ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní predmetu týchto sťažnostídospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožnás jej právnou argumentáciou, ktorú použila v množstve predošlých sťažností, ktorými saústavný   súd   už   zaoberal   v uplynulom   období   a v ktorých   atakovala   právne   záveryvšeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozsudkov rozhodcovského súduako nespôsobilých exekučných titulov vychádzajúc z právneho posúdenia rozhodcovskejdoložky,   zakladajúcej   právomoc   rozhodcovského   súdu   na   konanie,   ako   neprijateľnejzmluvnej podmienky z dôvodu absencie jej individuálneho zmluvného dojednania medzisťažovateľkou   ako   dodávateľkou   poistných   služieb   a jednotlivými   poistníkmi   akospotrebiteľmi. Ďalšou nosnou argumentačnou námietkou sťažovateľky bol postup v danomprípade Okresných súdov Rožňava, Košice I, Prešov, Bardejov, Stará Ľubovňa a Lučenecako súdov prvostupňových, ktoré v konaní podľa § 44 Exekučného poriadku postupovaliex offo a rozhodli   o rozhodcovskej   doložke   ako   o   neprijateľnej   zmluvnej   podmienkebez toho, aby umožnili sťažovateľke zaujať pred vydaním ich napadnutých rozhodnutí aspoňpísomné stanovisko k tejto otázke. Od tohto procesného postupu prvostupňových súdovsťažovateľka   odvodzuje   dôvodnosť   odvolania   podľa   §   205   ods.   2   písm.   a)   OSP,ako aj prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f) v spojení s § 241 ods. 2 písm.a)   OSP.   Vzhľadom   na totožnosť   tak   v osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v   použitejprávnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverovvšeobecných   súdov   aj   v prípadoch   predošlých,   a predovšetkým   opierajúc   svoj   postupo uznesenie pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2014-27 zo 7. mája 2014, dospel ústavnýsúd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutiasťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danúprávnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdova ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvodyodmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavnýsúd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (I. ÚS 332/2012, I.ÚS 359/2012, I. ÚS 547/2012, I. ÚS 38/2013, I. ÚS 641/2013, I. ÚS 675/2013, I. ÚS14/2014, I. ÚS 41/2014, I. ÚS 414/2014, I. ÚS 358/2015, II. ÚS 160/2013, II. ÚS 382/2013,II. ÚS 389/2014, II. ÚS 812/2014, II. ÚS 816/2014, II. ÚS 440/2015, III. ÚS 264/2012, III.ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013, III. ÚS 455/2013, III. ÚS 480/2013, III. ÚS 412/2014, III.ÚS 445/2014, III. ÚS 702/2014, III. ÚS 250/2015, III. ÚS 252/2015, III. ÚS 424/2015, IV.ÚS 344/2012, IV. ÚS 461/2012, IV. ÚS 367/2014), ktoré skončili odmietnutím podobnýcha opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchtoa obdobných   prípadoch   nemá   dôvod   meniť   svoje   už   ustálené   právne   názory,   a pretov podrobnostiach   odkazuje   na   svoje   už   citované   rozhodnutia.   Vzhľadom   na   uvedenéústavný súd sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu,ako aj napadnutých rozhodnutí Krajských súdov v Košiciach, Prešove a Banskej Bystriciv tejto jej ich časti odmieta z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde.

14. Z dôvodu opakujúcich sa podaní sťažovateľky [a v súvislosti s dôvodmi odvolaniapodľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP a prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 237 písm. f)v spojení s § 241 ods. 2 písm. a) OSP] ústavný súd sťažovateľke pripomína svoj už ustálenýprávny názor vyslovený v uznesení č. k. PLz. ÚS 1/2014-27 zo 7. mája 2014, podľa ktorého„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44Exekučného   poriadku)   sa   môžu   primerane   uplatniť   ustanovenia   Občianskeho   súdnehoporiadku   vzťahujúce   sa   na   dokazovanie.   Ak   exekučný   súd   pri preskúmavaní   žiadostiexekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či inýchdôkazov)   než   tých,   ktoré   sú   výslovne   uvedené   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomtozáklade   posúdi   exekučný   titul   v neprospech   oprávneného,   je   povinný   dať   mu   možnosťvyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jehorozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa kuvšetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Pre ústavnú   konformnosťkonania   ako   celku   postačuje,   ak   je   oprávnenému   táto   možnosť   reálne   poskytnutáv odvolacom konaní.“.

Inými slovami, pre ústavnú udržateľnosť postačuje, aby bola zásada kontradiktórnostidodržaná v konaní ako celku (pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vosvojej   judikatúre   opakovane   uvádza,   že   „Presadzovanie   názoru,   že   na   každom   jednomstupni   súdnictva   musí   byť   uvedená   zásada   dodržaná   bez   výnimky,   by   podľa   názoruústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánubez   reálnej   možnosti   konvalidovať   prípadné   procesné   nedostatky   vlastným   postupom“(I. ÚS 742/2013, II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014). V tejto súvislosti jepotrebné   poukázať   aj   na ustálený   právny   názor   ESĽP, v zmysle   ktorého   nedostatokpri uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania na prvostupňovom súdemôže   byť   korigovaný   konaním   na   druhostupňovom   súde   (Le   Compte,   Van   Leuvena De Meyere z 23. 6. 1981, Adolf c. Rakúsko z 26. 3. 1982, Feldbrugge c. Holandskoz 29. 5. 1986). V širších súvislostiach sťažovateľka v podaných ústavných sťažnostiach aninevzniesla   žiadny   presvedčivý   dôkaz   potvrdzujúci,   že   iba   ústna   časť   pojednávanianasledujúca   po   výmene   písomných   stanovísk   by   mohla   zaručiť   spravodlivé   konanie(rozsudok   ESĽP   vo   veci   Lino   Carlos   Varela   Assalino   proti   Portugalsku z 25.   4.   2002,sťažnosť   č.   64336/01,   ako   aj   rozsudky   najvyššieho   súdu   sp. zn.   5   Cdo   218/2009,sp. zn. 3 Cdo 51/2011, sp. zn. 3 Cdo 186/2012 a sp. zn. 7 Cdo 56/2011).

15.   Pokiaľ   sťažovateľka   poukazuje   na   rozsudok   Súdneho   dvora Európskej   únie(ďalej len   „Súdny   dvor“) vo   veci   Asturcom   Telecomunicaciones   SL   proti   CristinaRodríguez   Nogueira   (C   40/08),   ktorý   pri   riešení   prejudiciálnej   otázky   v   súvislostiso spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorýrozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či jeoprávnený   konštatovať   ex   offo   nekalú   povahu   rozhodcovskej   doložky,   Súdny   dvorvo výroku svojho rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalúpovahu   rozhodcovskej   doložky   v   prípade   právoplatného   rozhodcovského   rozsudkuvydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátneprocesné   pravidlá   v   rámci   obdobných   opravných   prostriedkov   vnútroštátnej   povahy.V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z tohopodľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ neboluvedenou doložkou viazaný. V nadväznosti na uvedené je možné vysloviť, že pokiaľ jepodmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskummateriálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkonrozhodcovského rozsudku splnená [§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)], potom postupvšeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právnehoporiadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkomSúdneho dvora považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutých rozhodnutívšeobecných súdov.

16. V širších súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia Súdnehodvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-227/08 a C-76/10)]dotýkajúce   sa   problematiky   spotrebiteľského   práva,   ktoré   podporujú   právne   záveryústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľkeznáme. V ostatnom   akcentuje   závery   vyplývajúce   napr.   z rozsudku   Súdneho   dvoraz 27. februára 2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod 41, v zmysle ktorého „možnosť súdu skúmať   nekalú   povahu   podmienky   aj   bez   návrhu   predstavuje   vhodný   prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý   spotrebiteľ   viazaný   nekalou   podmienkou,   a zároveň   na   dosiahnutie   cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok   smerujúci   k ukončeniu   používania   nekalých   podmienok   v zmluvách   uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“. Navyše poukazuje aj na skutočnosť, že relevantným exekučným titulom vo všetkýchposudzovaných veciach bol rozsudok rozhodcovského súdu, ktorým bol Arbitrážny súdKošice, ktorého sídlom   sú   Košice,   pričom   vo svetle záverov vyplývajúcich z rozsudkuSúdneho dvora zo 4. júna 2009 vo veci sp. zn. C-243/08 je možné dospieť k záveru, ževo vzťahu   k jednotlivým   poistníkom/spotrebiteľom   majúcim   trvalý   pobyt   v lokalitestredného   a západného   územia   Slovenskej   republiky   je   uskutočnenie   rozhodcovskéhokonania vo východnej časti Slovenskej republiky (vzdialenom aj viac ako 200 kilometrovod   miesta   trvalého   pobytu,   pozn.)   znevýhodňujúcou/nerovnou   skutočnosťou,   a to   ajs prihliadnutím   na pomer   výšky   nákladov   k výške   uplatnenej   pohľadávky(v sumách dosahujúcich v istine výšku 32 €; 55,17 €; 19,51 €..., pozn.).

17.   V   závere   je   potrebné   zhrnúť,   že   podstata   rozhodcovského   konania   spočíva v mimosúdnom   riešení   sporov,   pričom   samotné   rozhodcovské   konanie   je   alternatívou konania   pred všeobecnými   súdmi.   Jeho   významnými   prednosťami   oproti   konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho neformálnosť a nižšie trovy konania.   Pri   tomto   konaní   zákon   počíta   s   minimálnymi   zásahmi   všeobecných   súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákona o rozhodcovskom   konaní   možno   tuzemský   rozhodcovský   rozsudok   napadnúť   žalobou na príslušnom všeobecnom súde   len z taxatívne   vymedzených dôvodov,   ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia generálnej právnej normy upravujúcej civilný proces.   Danou   právnou   normou   je   Občiansky   súdny   poriadok   (III. ÚS 95/2010,   II.   ÚS 173/2010). Uzavretím   rozhodcovskej   zmluvy   alebo   rozhodcovskej   doložky   v   zmluve sa strany   dobrovoľne   a   vedome   vzdávajú   práva   na   súdnu   ochranu   vykonávanú prostredníctvom   všeobecných   súdov   a   zverujú   ju   rozhodcovskému   súdu,   ktorý je súkromnoprávnou   osobou,   pretože   ho   nemožno   vzhľadom   na   jeho   účel   a   charakter bez ďalšieho   zaradiť   k   orgánom   verejnej   moci.   Rozhodcovské   konanie   nadobúda verejnoprávny   rozmer   až   momentom   meritórneho   rozhodnutia   rozhodcovského   súdu   – rozsudku, keď právny poriadok Slovenskej republiky rozhodcovskému rozsudku pripisuje vlastnosť vykonateľnosti   a zároveň   je aj   exekučným   titulom. Do tohto okamihu je   toto konanie   vo sfére   rozhodcovského   súdu   a   má   charakter   súkromnoprávneho   vzťahu (III. ÚS 335/2010).

18. Ak teda «... oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy....

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný   súd   akceptoval   rozhodcovský   rozsudok,   pre   vydanie   ktorého   nebola   daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu   rozhodcovskej   zmluvy,   prevzal   rozhodcovský   rozsudok   a   nevyužil   možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.» (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2011 z 13. októbra 2011). Inak povedané, „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania   i   bez   návrhu   zastavená.“ (rozsudok   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 Cdo   164/1996 z 27. januára 2007).

19.   Z mnohopočetnej   judikatúry   najvyššieho   súdu   týkajúcej   sa   aj   právnychvecí sťažovateľky   je   potrebné   prízvukovať   predovšetkým   uznesenie   najvyššieho   súdusp. zn. 6 Cdo   1/2012   z 21.   marca   2012,   z ktorého   vyplýva,   že «Oprávneniu   súdov v exekučnom   konaní   skúmať   právomoc   rozhodcovského   súdu   v   súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne   účastníkov   rozhodcovského   konania,   ktorými   môžu   byť   aj   iné   subjekty   než spotrebiteľ,   pričom   sa   v   nich   premieta   klasická   rímska   právna   zásada   (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“   alebo   „zákony   sú   písané   pre   bdelých“).   Kým   nevyužitie   postupu   podľa   týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej   veci   (pretože   inak   by   tieto   ustanovenia   strácali   svoj   zmysel   -   boli   by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“   v   spotrebiteľských   veciach   v   konkrétnych   súvislostiach   ustupuje   dôležitejšiemu princípu,   ktorým   je   ochrana   práv   spotrebiteľa.   To   znamená,   že   aj   keď   účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto   exekučného titulu. Takýmto   postupom   exekučný   súd   napĺňa   príkaz   vyplývajúci   z   princípu   ochrany   práv spotrebiteľa.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala   nevyváženosť   v   právach   a   povinnostiach   zmluvných   strán   v   neprospech povinnej.   Listiny   predložené   oprávnenou   takýto   záver   umožňovali.   Z   poistnej   zmluvy uzavretej   medzi   oprávnenou   a   povinnou   vyplýva,   že   rozhodcovská   doložka   bola   medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že jej   súčasťou   sú   (ako   predtlačený   formulár)   Všeobecné   poistné   podmienky   pre   životné poistenie,   a   teda   aj   rozhodcovská   doložka   obsiahnutá   v   XV.   časti   týchto   podmienok. Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany (ako   pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných podmienkach.».

20.   Taktiež   je   potrebné   poukázať   aj   na   uznesenie   najvyššiehosúdu sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo 16. januára 2013, podľa ktorého «V súvislosti s otázkou, či v   exekučnom   konaní   zákon   o   rozhodcovskom   konaní   vylučuje   skúmanie   (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.

Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa   domáhal   zrušenia   rozhodcovského   rozsudku   pre   neplatnosť   rozhodcovskej   zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v   iných   než   spotrebiteľských   veciach   znamená   stratu   možnosti   skúmať   a   spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné.

Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol, že princíp   „vigilantibus   iura   sripta   sunt“   v   spotrebiteľských   veciach   v   konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa....

... Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky nemohla zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa)   treba   vyžadovať   v   najvyššej   možnej   miere,   jeho   uplatnenie   v   neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje   na   strane   spotrebiteľa   dôležitejšiemu   princípu,   ktorým   je   princíp   ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života,   a   teda   aj   zdravému   rozumu,   odporuje   požiadavka   na   podrobnej   (až   detailnej) znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.».

21. Iba   okolnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   vyslovenými   závermi   všeobecných   súdov(vrátane vyslovených v bode 18 až 20, pozn.) nestotožňuje, nemôže mať za následok zásahdo jej základných práv (predovšetkým podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listinya podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru),   pretože   obsahom   týchto   práv   nie   je   právo   účastníkana úspech vo   veci a ani   právo na rozhodnutie v   súlade s právnym názorom   účastníkasúdneho   konania   (II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07,   I. ÚS 265/07,III. ÚS 139/08). Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť tedapredmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by maliza   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   37/95,II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). Ústavný súd taktiež v zhode so svojou doterajšoujudikatúrou (IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV. ÚS 196/2014) opakovane uvádza, žepovažuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadnýnedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne zistenýskutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ústavný súdnezistil v posudzovaných veciach relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšejjudikatúry.

22. Ústavný súd v závere prízvukuje, že všeobecný súd musí vykladať a používaťustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aplikáciou a výkladomtýchto ustanovení nemožno tieto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim doich   podstaty   a zmyslu.   Z   tohto   hľadiska   musí   všeobecný   súd   pri   výklade   a   aplikáciipríslušných   právnych   predpisov   prihliadať   na   spravodlivú   rovnováhu   pri   poskytovaníochrany   uplatňovaným   právam   a   oprávneným   záujmom   účastníkov   konania   (obdobnenapr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07, III. ÚS 212/2011). Princíp spravodlivosti a požiadavkamateriálnej   ochrany práv   sú   totiž   podstatnými   a   neopomenuteľnými   atribútmi   právnejochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu, ktoréhopoňatie   ústavným   súdom spočíva   okrem   iného   na   interpretácii   právnych   predpisovz hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sanesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiskavšeobecne ponímanej spravodlivosti (IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07,IV. ÚS 182/07, II. ÚS 410/2010).

23. S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2015