znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 410/2014-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   októbra   2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana   Ľalíka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   Z. L.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Ivanou Igazovou,   Mýtna   11,   Bratislava,   ktorou namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 18 C 152/01, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Z. L. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 18 C 152/01 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   152/01 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Z. L. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Z. L. v sume 426,12 € (slovom štyristodvadsaťšesť eur a dvanásť centov) na účet jej advokátky JUDr. Ivany Igazovej, Mýtna 11, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 410/2014-11   z   13.   augusta   2014   prijal   na   ďalšie   sťažnosť   Z. L.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Ivanou   Igazovou,   Mýtna   11, Bratislava, vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 152/01.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Dňa   11.   10.   2001   som   podala   návrh   na   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov proti odporcovi P. L... Súd v konaní postupoval počas uplynulých 13 rokov nasledovne:

Prvý   relevantný   úkon   Súdu   v   predmetnom   konaní   bol   vykonaný   po   3   rokoch a 10 mesiacoch od podania Návrhu, kedy som bola Uznesením zo dňa 25. 8. 2005 vyzvaná, aby som odstránila vady konania - špecifikovala petit.   Následne až do roku 2008 Súd v predmetnej veci prakticky nekonal.

Samotný Návrh bol odporcovi zaslaný na vyjadrenie až po 6 rokoch a 3 mesiacoch od jeho podania a prvé pojednávanie vo veci bolo vytýčené po 6 rokoch a 4 mesiacoch od podania Návrhu, a to na deň 12. 2. 2008.

Ďalšie   pojednávania   boli   vytýčené   na   1.   4.   2008   a   27.   5.   2008.   kedy   bolo pojednávanie odročené na neurčito a zároveň mi bola uložená povinnosť oznámiť Súdu adresy peňažných ústavov odporcu v USA. Túto svoju povinnosť som si splnila podaním zo dňa 3. 6. 2008, doručeným osobne dňa 9. 6. 2008. Rovnaká povinnosť bola uložená aj odporcovi, ktorý si ju do dnešného dňa nesplnil, bez akéhokoľvek postihu zo strany Súdu. Následné 2 roky, až do roku 2010, Súd v predmetnom konaní opäť nevykonal žiadny úkon a ďalšie pojednávanie bolo vytýčené až na 13. 9. 2012, t. j. po ďalších 4 rokoch a 4 mesiacoch od posledného pojednávania.

Zatiaľ posledné pojednávanie vo veci sa konalo dňa 14. 11. 2013, kedy boli vypočuté predvolané svedkyne, aj za prítomnosti zástupcu odporcu, ktorý na svedkyne nemal žiadne otázky a ani nežiadal doplnenie ich výpovedí.

Následne po 7 mesiacoch je naplánované ďalšie pojednávanie na deň 13. 6. 2014, kedy   majú   byť   opakovane   predvolané   tie   isté   svedkyne,   ktoré   už   vo   veci   vypovedali na pojednávaní dňa 14. 11. 2013, a majú znova vypovedať o tých istých skutočnostiach, o ktorých už vypovedali a svoje výpovede aj podaním zo dňa 17. 3. 2014 doplnili.... Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že konanie prebieha na prvostupňovom súde už 13 rokov bez toho, aby bolo vo veci rozhodnuté alebo malo byť v blízkej dobe rozhodnuté.“

Sťažovateľka poukazujúc na celkovú dĺžku konania, ktoré trvá už 13 rokov a dosiaľ nie je právoplatne skončené, navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že jej základné právo bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 152/01 porušené, prikázal okresnému súdu, aby v predmetnej veci konal bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom svojej predsedníčky podaním sp. zn. Spr. 3513/2014 z 5. septembra 2014, v ktorom uviedol:

«Na   základe   Vašej   žiadosti   som   vo   veci   vykonala   šetrenie   a   zistila   som,   že na tunajšom súde sa vedie konanie v právnej veci navrhovateľky: Z. L., proti odporcovi: P. L. o vyporiadanie BSM. Návrh na začatie konania bol súdu doručený dňa 11. 10. 2001. Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   namietala   celkovú   dĺžku   konania,   ktoré   trvá   už 13 rokov a doposiaľ nie je právoplatne skončené.

K priebehu konania (t. j. uvedenie procesných úkonov vo veci od podania návrhu na začatie   konania   doposiaľ)   uvádzam,   že   dňa   25.   10.   2001   bol   daný   pokyn   súdnej tajomníčky na ďalší postup vo veci, dopyt súdu adresovaný navrhovateľke na doplnenie potrebných   informácií.   Pokynom   zo   dňa   4.   12.   2001   bol   návrh   zaslaný   na   vyjadrenie odporcovi, od ktorého sa súdna zásielka vrátila s doložkou nevyzdvihnuté v odbernej lehote. Dňa   22.   2.   2002   súdny   spis   bol   predložený   na   stanovenie   ďalšieho   postupu   zákonnej sudkyni. Dňa 21. 10. 2002 zákonná sudkyňa dala spisovej kancelárii pokyn na ďalší postup vo veci, prípis súdu adresovaný navrhovateľke. Dňa 3. 3. 2003 bolo súdu doručené podanie navrhovateľky. Dňa 2. 10. 2003, 4. 3. 2004, 9. 3. 2004 dala zákonná sudkyňa pokyn spisovej kancelárii   na   výzvu   adresovanú   odporcovi   a   právnej   zástupkyni   navrhovateľky.   Dňa 31. 3. 2004 bolo na súd doručené podanie navrhovateľky. Dňa 25. 8. 2005 výzva súdu adresovaná navrhovateľke na presnú špecifikáciu žalobného petitu. Dňa 31. 8. 2006 daný pokyn   vyššieho   súdneho   úradníka   na   ďalší   postup   vo   veci.   Dňa   9.   10.   2006 doručené podanie právnej zástupkyne navrhovateľky - odstránenie vád žalobného návrhu. Dňa 4. 1. 2008 zákonná sudkyňa vo veci vytýčila termín pojednávania na deň 12. 2. 2008. Dňa 5. 2. 2008 na súd doručené podanie právneho zástupcu odporcu. Dňa 12. 2. 2008 sa vo veci   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   termín   dňa   1.   4.   2008.   Dňa 21. 2. 2008 bolo súdu doručené podanie odporcu. Dňa 25. 2. 2008 bolo súdu doručené podanie navrhovateľky. Dňa 28. 2. 2008 daný pokyn zákonnej sudkyne na ďalší postup vo veci. Dňa 11. 3. 2008 bolo súdu doručené podanie - vyjadrenie odporcu. Dňa 1. 4. 2008 sa   vo   veci   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   termín   dňa   27.   5.   2008. Dňa 2. 4. 2008 výzva súdu adresovaná odporcovi na oznámenie sídiel bánk, v ktorých mal odporca vedený účet. Dňa 1. 4. 2008 výzva súdu adresovaná ČSOB, a. s., dňa 19. 4. 2008 doručená žiadaná odpoveď. Dňa 27. 5. 2008 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo za účelom doplnenia dokazovania odročené na neurčito. Dňa 9. 6. 2008 bolo súdu doručené   podanie   navrhovateľky.   Dňa   11.   12.   2008   uznesením   súdu   dožiadanej   banke priznané vynaložené vecné náklady. Dňa 26. 3. 2009 do súdneho spisu doručené oznámenie navrhovateľky o odvolaní plnej moci udelenej navrhovateľkou pôvodnej zástupkyni J. B., dňa 26. 3. 2009 doručené oznámenie o novej právnej zástupkyni JUDr. Gabriele Igazovej (správne má byť JUDr. Ivane Igazovej, pozn.). Dňa 7. 1. 2010 pokynom zákonnej sudkyne vyhotovená výzva súdu adresovaná Bank of America a Pittsburg National bank, dňa 24. 11. 2010 daný opätovný pokyn zákonnej sudkyne. Dňa 24. 11. 2010 súd uznesením poveril vykonaním   prekladateľského   úkonu   -   dopytov   súdu   adresovaným   americkým   bankám prekladateľku R. V., dňa 10. 2. 2011 doručené preložené žiadané informácie, tieto pokynom vyššieho súdneho úradníka zaslané bankovým inštitúciám do cudziny. Dožiadané banky na výzvu   súdu   nijakým   spôsobom   nereagovali.   Uznesením   zo   dňa   20.   7.   2011   súd ustanovenej   prekladateľke   priznal   za vykonaný   prekladateľský   úkon   odmenu.   Dňa 19. 1. 2012 súdny spis vyšším súdnym úradníkom za účelom stanovenia ďalšieho postupu vo veci   predložený   zákonnej sudkyni.   Dňa   15.   3.   2012,   24.   4.   2012 do   spisu doručené podanie   odporcu.   Dňa   24.   4.   2012   vo   veci   bolo   vytýčený   termín   pojednávania na 13. 9. 2012.   Dňa   24.   8.   2012   daný   pokyn   zákonnej   sudkyne   na   vyhotovenie dopytov súdu, adresovaným dotknutým peňažným ústavom. Dňa 21. 9. 2012, 27. 9. 2012 doručené negatívne   odpovede.   Dňa   13.   9.   2012   sa   vo   veci   uskutočnilo   pojednávanie. Dňa 16. 10. 2012 daný pokyn zákonnej sudkyne na ďalší postup vo veci, dopyt adresovaný peňažným ústavom v ČR cestou dožiadaného súdu; dňa 5. 4. 2013, 17. 5. 2013 doručené podania   z   Okresného   súdu   v   Opave:   dňa   27.   6.   2013   doručené   vykonané   dožiadanie z Okresného súdu v Opave. Dňa 14. 3. 2013 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na termín dňa 17. 9. 2013. Dňa 27. 3. 2013, 3. 4. 2013 bolo súdu doručené podanie odporcu. Dňa 20. 5. 2013 bolo súdu doručené podanie - vyjadrenie navrhovateľky. Dňa 18. 7. 2013 daný pokyn zákonnej sudkyne na ďalší procesný postup vo veci. Dňa 27. 8. 2013 bolo súdu doručené podanie odporcu. Dňa 17. 9. 2013 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie,   ktoré   bolo   za   účelom   doplnenia   dokazovania   odročené   na   termín   dňa 14. 11. 2013.   Dňa   9.   10.   2013   bolo   súdu   doručené   podanie   -   vyjadrenie   sa   odporcu k podaniu navrhovateľky. Dňa 18. 10. 2013 bolo do spisu doručené podanie navrhovateľky

- doloženie listinných dôkazov. Dňa 11. 11. 2013 z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne   vykonaním   nevyhnutných   úkonov   vo   veci   -   vykonaním   pojednávania   poverený sudca R. M. Dňa 14. 11. 2013 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom boli vypočuté navrhnuté svedkyne. Dňa 31. 1. 2014 zákonná sudkyňa vo veci vytýčila termín pojednávania na 13. 6. 2014, na ktorý boli predvolaní účastníci a opätovne i svedkyne. Dňa 17. 3. 2014 na   súd   doručené   podanie   právnej   zástupkyne   navrhovateľky   -   zaslanie   doplňujúcich svedeckých výpovedí. Dňa 17. 4. 2014 zákonná sudkyňa dala pokyn spisovej kancelárii na výzvu   na   doručenie   prekladu   listinných   dôkazov   adresovanú   navrhovateľke,   ktorá   bola realizovaná   dňa   22.   04.   2014.   Dňa   14.   05.   2014   právna   zástupkyňa   navrhovateľky advokátka JUDr. Gabriela Igazová (správne má byť JUDr. Ivana Igazová, pozn.) oznámila súdu, že bolo ukončené právne zastupovanie navrhovateľky dňa 08. 11. 2013. Dňa 13. 06. 2014 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na termín dňa 30. 09. 2014. Dňa 25. 06. 2014 súd predvolal účastníkov konania a svedkyne na termín pojednávania. Celkovú dĺžku konania ovplyvnila skutočnosť akou je vysoký nápad vecí v oddelení „18C“ vyššieho súdneho úradníka, zákonného sudcu, čím sa jednotlivé časové úseky medzi úkonmi   zákonnej   sudkyne   predĺžili.   Nakoľko   zaťaženosť   súdneho   oddelenia resp. jednotlivých   civilných   sudcov   nemôže   byť   dôvodom   na   porušenie   práva   účastníka konania   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   mám   za   to,   že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi....

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného (predsedníčka súdu má zrejme na mysli práva, pozn.) podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa zákona o štátnej správe súdov, resp. podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V   súlade   s   uvedeným   záverom   som   toho   názoru,   že   prostriedky   ochrany,   ktoré sťažovateľka   použila,   viedli   k   odstráneniu   nečinnosti   súdu.   Od   vybavenia   sťažnosti Spr. 2146/2014 t. j. od dňa 12. 05. 2014 podľa ust. § 64 ods. 1 neuplynul dostatočný čas na to, aby súd vo veci mohol rozhodnúť nakoľko dňa 13. 06. 2014 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu neprítomnosti predvolaných svedkýň na termín pojednávania   dňa   30.   09.   2014.   Pojednávania   sa   rovnako   nezúčastnila   navrhovateľka, ktorá svoju neúčasť ospravedlnila zdravotnými dôvodmi. Následne dňa 25. 06. 2014 súd predvolal na nový termín pojednávania navrhovateľku a svedkyne p. J. M. a p. M. P. S poukazom na vyššie uvedený prehľad procesných úkonov vo veci, mám za to, že v súčasnosti súd vo   veci priebežne   koná a   prijal   opatrenia   na odstránenie   vzniknutého stavu.»

Predsedníčka   okresného   súdu   v   ďalšom   texte   uvedeného   vyjadrenia z 5. septembra 2014   poukázala   na   sťažovateľkou   uplatnené   primerané   finančné zadosťučinenie a jeho odôvodnenie a následne uviedla, že pokiaľ by ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, navrhuje, aby sťažovateľke nepriznal primerané finančné zadosťučinenie v plnej ňou uplatnenej výške, pretože tento svoj návrh v sťažnosti dostatočne neodôvodnila.

Sťažovateľka   na   vyjadrenie   okresného   súdu   z   5.   septembra   2014   reagovala prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podaním z 1. októbra 2014, v ktorom uviedla, že nesúhlasí so záverom predsedníčky okresného súdu, podľa ktorého mala byť okresnému súdu   poskytnutá   ďalšia   príležitosť   na   odstránenie   protiprávneho   stavu,   pretože   táto povinnosť nevyplýva zo žiadneho zákona a navyše by bolo možné ťažko určiť začiatok plynutia dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu. S ohľadom na celkovú dĺžku predmetného konania (viac ako 13 rokov) podľa sťažovateľky už nie je namieste poskytovať   okresnému   súdu   akúkoľvek   lehotu   na   odstránenie   prieťahov.   Napriek uvedenému   konštatovaniu   sťažovateľka   uviedla,   že   okresný   súd „ďalšiu   príležitosť na odstránenie porušovania mal, ale ani jeho ďalšie kroky po podaní sťažnosti nesmerovali k náprave vedúcej k skorému rozhodnutiu vo veci: Dňa 31. 1. 2014 súd síce vytýčil nový termín pojednávania na 13. 6. 2014, na tento však opäť predvolal tie isté svedkyne, ktoré už raz boli v konaní vypočuté a na ktoré nemal sám súd ani druhý účastník na pojednávaní dňa 14.   11.   2013   žiadne   ďalšie   otázky.   Ich   opakované   predvolanie   je   potom   potrebné vnímať   ako   pokračovanie   neúčelných   a   nehospodárnych   krokov   súdu,   ktorý   ničím neodôvodneným   opakovaním   dokazovania   pokračoval   v   umelom   predlžovaní   konania, porušujúc tým naďalej práva sťažovateľky na rýchly súdny proces.

Pojednávanie určené na deň 13. 6. 2014 bolo odročené nie z dôvodu neprítomnosti (opakovane)   predvolaných   svedkýň,   ako   sa   nesprávne   uvádza   vo   vyjadrení,   ale predovšetkým   z   dôvodu   neprítomnosti   samotnej   sťažovateľky,   ktorá   svoju   neprítomnosť (svoju   prvú   v   konaní   vôbec)   riadne   ospravedlnila   akútnymi   zdravotnými   ťažkosťami. Opakovane poukazujeme na to, že sťažovateľka počas celej doby konania od roku 2001 ani raz nepožiadala o odročenie pojednávania a doteraz sa zúčastnila všetkých pojednávaní buď prostredníctvom svojho právneho zástupcu, spolu s ním, ale niekoľkokrát aj sama, keď advokátovi bránila v účasti na pojednávaní prekážka - teda sťažovateľka sama nikdy nedala žiaden   dôvod   na   predlžovanie   konania   a   v   záujme   čo   najrýchlejšieho   rozhodnutia   sa niekoľkokrát vzdala aj svojho práva na prítomnosť advokáta v konaní.

Aj doteraz posledné pojednávanie vo veci, ktoré sa malo uskutočniť dňa 30. 9. 2014 bolo   zrušené   súdom   za   okolností,   ktoré   podľa   nás   len   dokazujú   neprofesionálny a nekompetentný   prístup   Okresného   súdu   Bratislava   I,   ktorý   je   príčinou   namietaných prieťahov: Uvedené pojednávanie bolo určené na deň 30. 9. 2014 o 10.00 hod. Hodinu pred pojednávaním - t. j. o cca 9.00 hod. telefonovala sťažovateľke, ktorá už bola spolu s jednou z predvolaných svedkýň na ceste na súd, pracovníčka súdu, ktorá sťažovateľke oznámila, že pojednávanie sa ruší z dôvodu, že spis 18 C 152/2001 je na ústavnom súde. To   len   podčiarkuje   nami   doteraz   tvrdenú   všeobecnú   nepripravenosť   súdu na pojednávania, ktorá pretrváva aj napriek našej sťažnosti, keď zákonný sudca ešte deň pred pojednávaním nemá naštudovaný spis, resp. nemá vedomosť o tom, kde sa príslušný spis   nachádza,   aby   o   prípadnom   zrušení   pojednávania   -   v   tomto   prípade   z   dôvodu odoslania   spisu   na   ústavný   súd   -   v   primeranom   predstihu   (t.   j.   čo   i   len   deň   vopred) informoval účastníkov konania.

Predovšetkým máme za to. že pri takejto, aj na pomery slovenskej justície extrémnej dĺžke súdneho konania, by akokoľvek rýchly a účinný úkon súdu po sťažnosti adresovanej predsedníčke   súdu,   nedokázal   odčiniť   ujmu,   ktorú   už   sťažovateľka   na   svojich   právach utrpela 13 rokov trvajúcim súdnym konaním, ktorého skončenie ani v súčasnosti nemožno v krátkej dobe očakávať.“.

K   argumentácii   predsedníčky   okresného   súdu   týkajúcej   sa   nedostatočného odôvodnenia   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   právna   zástupkyňa sťažovateľky uviedla:

«...   máme   za   to,   že   už   samotná   existencia   mimoriadnej   dĺžky   súdneho   konania o vyporiadanie BSM je v tomto prípade dostatočným odôvodnením vzniku ujmy, ktorú by v podobnej situácii pri 13 ročnom súdnom spore o BSM objektívne pociťoval každý jeden občan. Sťažovateľka, ako každý iný občan žijúci v právnom štáte, predsa celkom oprávnene očakávala od Okresného súdu Bratislava I, keď sa naň vo veci vyriešenia jej majetkových pomerov po rozvode s dôverou obrátila, že súd vo veci rozhodne v dobe primeranej - tak, ako je tomu v iných konaniach s rovnakým predmetom s prihliadnutím na individuálnu zložitosť prípadu - s poukazom na čl. 48 ods. 2 Ústavy SR garantujúci občanovi rýchle, prieťahov prosté spravodlivé súdne konanie.

Toto   jej   základné   právo   bolo   konaním   (resp.   nekonaním)   Okresného   súdu Bratislava I   porušené,   čoho   dôsledkom   je   dlhodobá   nemožnosť   usporiadať   si   svoje majetkové pomery po rozvode manželstva v primeranom čase a ako uvádzame aj v našom podaní, sťažovateľka doteraz nemohla a stále nemôže 13 rokov po rozvode manželstva riadne a neobmedzene disponovať vecami nachádzajúcimi sa v jej domácnosti, pretože tieto sú, resp. by sa ešte mohli stať predmetom vyporiadania BSM, a nakoľko nevie, komu budú tieto   rozsudkom   súdu   nakoniec   priznané.   Uvedené   platí   aj   pre   byt   na...   v...,   v ktorom sťažovateľka býva, a ktorý si vzhľadom na svoj vek a havarijný stav nevyhnutne vyžaduje rekonštrukciu. Na uvedený byt si však vzniesol v súdnom konaní o vyporiadanie BSM nárok aj bývalý manžel sťažovateľky a hoci máme za to, že mu tento, rovnako ako akýkoľvek podiel   na   ňom,   nemôže   v   žiadnom   prípade   patriť,   bez   potvrdenia   tejto   skutočnosti právoplatným rozsudkom súdu je pre sťažovateľku v tejto situácii z hľadiska právnej istoty neúčelné   investovať   do   uvedeného   bytu   alebo   jeho   vybavenia   akékoľvek   finančné prostriedky, napriek tomu, že si to jeho havarijný stav nevyhnutne vyžaduje.

Práve   horeuvedené   máme   na   mysli   pri   našich   tvrdeniach   uvádzaných   v   našom podaní,   kde   hovoríme   o   osobnom   a   majetkovom   provizóriu   sťažovateľky,   v   ktorom   je dlhodobo   nútená   žiť,   a   ktorým   odôvodňujeme   vznik   ujmy   zasluhujúci   si   podľa   nás   aj finančné „odškodnenie“.

Samotný zákon (§ 149 ods. 4 z. č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník) garantuje bývalým manželom 3 roky po rozvode nemenné zastabilizovanie ich majetkových pomerov zo zákona tak, aby účastníci najneskôr po troch rokoch od rozvodu manželstva definitívne vedeli   a   mohli   sa   spoľahnúť   na   to,   čo   je   ich   vlastníctvom   a   začať   toto   riadne   užívať. Je potom celkom neprijateľné, aby sťažovateľka bola napriek „pomoci“ zo strany súdu nútená žiť aj 13 rokov po rozvode jej manželstva v neistote ohľadom toho, čo zo spoločného majetku ostáva jej vlastníctvom.

Ako sme už uviedli v našom podaní - tento stav neustáleho životného a majetkového provizória privodzuje sťažovateľke aj psychickú ujmu podmienenú pretrvávajúcou neistotou ohľadom toho, ktoré z vecí momentálne sa nachádzajúcich v jej byte ostanú v jej vlastníctve, ďalej   nemožnosť   investovať   do   vybavenia   bytu   a   naopak,   nemožnosť   odstrániť   z   bytu 30 ročné   a   staršie   veci   (mnohokrát   i   nefunkčné   resp.,   ktoré   sa   od   rozvodu   stali medzičasom bezcenné), len preto, že tieto sú predmetom masy BSM, k rozdeleniu ktorej nevie Okresný súd Bratislava I za 13 rokov dospieť.

Z horeuvedených dôvodov, poukazujúc pritom najmä na extrémnu dĺžku súdneho konania,   sme   toho   názoru,   že   len   púhe   konštatovanie   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy príp. uloženie povinnosti bezodkladne konať, už vzhľadom na okolnosti danej veci nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku.

Preto zotrvávame na svojom podaní v plnom rozsahu a máme za to, že je na mieste priznať   sťažovateľke   aj   finančnú   satisfakciu,   ktorej   navrhovaná   výška   sa   nám   javí   ako celkom   adekvátna   vzhľadom   na   mimoriadnu   dĺžku   súdneho   konania,   ďalej   vzhľadom na ujmu,   ktorú   sťažovateľka   utrpela,   a   ktorej   vznik   sme   riadne   odôvodnili   v   podaní samotnom   a   opakovane   vysvetlili   v   tomto   stanovisku,   v   neposlednom   rade   tiež s prihliadnutím na judikatúru ústavného súdu, ktorá odôvodňuje poskytnutie primeraného zadosťučinenia i pri neporovnateľne kratšie trvajúcich prieťahoch.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácií   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   vo   veci   sťažnosti   sťažovateľky   upustil   od   ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa   s ich   stanoviskami k opodstatnenosti   sťažnosti dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov,   ich   zástupcov   a   verejnosti   len   na   základe   písomne   podaných   stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   má   každý   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého   hneď   ako   sa   konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   je   návrh   sťažovateľky   na   vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Z obsahu súdneho spisu, vyjadrení okresného súdu   a   sťažovateľky   a   z   nimi   predložených   na   vec   sa   vzťahujúcich   listín   ústavný   súd zistil, že v danom prípade nejde o vec právne zložitú, avšak vykazuje znaky skutkovej zložitosti v súvislosti   s   potrebou   vykonaním   dokazovania   ustáliť   obsah   vecí   patriacich do bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   čo   malo   vplyv   na   celkovú   dĺžku   tohto konania.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria – správania sťažovateľky v predmetnom konaní   –   ústavný   súd   nezistil   také   nedostatky,   ktorých   dôsledkom   by   mohlo   dôjsť k výraznému predĺženiu predmetného konania.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v posudzovanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu na rozhodovaní v predmetnej veci.   Pri   skúmaní   tohto   postupu   okresného   súdu   ústavný   súd   vychádzal   zo   sťažnosti sťažovateľky, ako aj zo spisového materiálu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil viaceré obdobia nečinnosti v postupe okresného súdu, ktoré mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Žiadne procesné úkony v uvedenej veci okresný súd nevykonával vo viac ako   jednoročnom   období trvajúcom   od   4.   decembra   2001 (pokyn súdnej kancelárii zaslať podaný návrh odporcovi) až do 31. januára 2003 (realizácia pokynu súdnej kancelárii zaslať výzvu sťažovateľke). Ďalšie obdobie nečinnosti okresného súdu začalo 3. marca 2003 po doručení odpovedí účastníkov konania na výzvu súdu a trvalo viac ako jeden rok až do 9. marca 2004, keď bola okresným súdom zaslaná výzva odporcovi. Okresný   súd   nekonal   v   tejto   veci   ani   v   období   trvajúcom   jeden   rok   a   päť   mesiacov, a to od 31.   marca   2004   (okresnému   súdu   bola   doručená   odpoveď   na   jeho   výzvu z 9. marca 2004) do 25. augusta 2005, keď bola okresným súdom zasielaná sťažovateľke výzva   odstrániť   nedostatky   petitu.   Po   vrátení   zásielky   späť   neprevzatej   sťažovateľkou zotrval   okresný   súd   v nečinnosti   a   k   opätovnému   zaslaniu   tejto   zásielky   pristúpil   až po uplynutí ďalšieho roka 31. augusta 2006. Nečinnosťou okresného súdu v tomto konaní bolo   poznačené   aj   obdobie   trvajúce   jeden   rok   a   tri   mesiace   od   9.   októbra   2006 (okresnému súdu   bolo   doručené   podanie,   ktorým   sťažovateľka   upresnila   petit   svojho návrhu)   až   do   4.   januára   2008   (pokyn   súdnej   kancelárii   vykonať   úkony   súvisiace s nariadeným pojednávaním), taktiež obdobie od 9. júna 2008, keď bola okresnému súdu doručená odpoveď právnej zástupkyne sťažovateľky na jeho výzvu, až do 7. januára 2010 trvajúce takmer jeden rok a šesť mesiacov, ďalej desaťmesačné obdobie od 7. januára 2010 (pokyn na vyhotovenie výziev a ustanovenie prekladateľa) do 24. novembra 2010 (vydané uznesenie   o   ustanovení   prekladateľky   v   konaní),   a   napokon   aj   deväťmesačné   obdobie od 20. júla 2011 do 27. apríla 2012.

Nečinnosť okresného súdu v už označených obdobiach bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

V   súvislosti   s   argumentáciou   uvedenou   vo   vyjadrení   okresného   súdu   týkajúcou sa nápravy   postupu   tohto   súdu   v   predmetnom   konaní   po   využití   sťažnosti   na   prieťahy podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. IV. ÚS 26/2012, IV. ÚS 93/2012), v ktorej vyslovil, že na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne   štátnej   správy   dotknutého   súdu   v   zásade   už   netrvá   v   prípadoch,   keď   dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie zjavne neprimeraná. Z uvedeného vyplýva, že v uvedenom konaní trvajúcom viac ako 13 rokov by už   ústavný   súd   využitie   tohto   účinného   prostriedku   nápravy   sťažovateľkou   s   ohľadom na celkovú neprimeranú dĺžku tohto konania ani nepožadoval.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako trinásť   rokov.   Z   uvedenej   doby   takmer   osem   rokov   a   deväť   mesiacov   tvorí   obdobie, v ktorom   v   dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu   dochádzalo   k   zbytočným   prieťahom v predmetnom konaní.

S ohľadom na uvedené nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   preto   dospel k záveru, že uvedené základné právo sťažovateľky bolo porušené.

III.

Keďže ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal tomuto súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľka domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala priznať primeraného finančného zadosťučinenia v sume 8 000 € od okresného súdu z dôvodov uvedených v jej sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Pri   určení   výšky   primeraného   finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku preskúmavaného konania a berúc do úvahy konkrétne okolnosti   prípadu,   predovšetkým   postup   okresného   súdu   v   predmetnej   veci   a   predmet uvedeného konania, t. j. čo je pre účastníka konania v stávke – „at stake“, právnu a skutkovú zložitosť   predmetnej   veci,   správanie   sťažovateľky,   ktorým   neprispela   k   výraznejšiemu predĺženiu   konania,   považoval   ústavný   súd   priznanie   sumy   4 000   €   sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátkou JUDr. Ivanou Izagovou.

Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia,   spísanie   sťažnosti   a   jej   podanie   a   vyjadrenie   z   23.   septembra   2014)   podľa návrhu právnej zástupkyne sťažovateľky a v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm.   a) a b) a §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 402 € (za tri úkony právnej služby – 3 x 134 €) a 24,12 € režijný paušál (3 x 8,04 €). Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje celkovú sumu 426,12 €. Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   advokátky   sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014