znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 410/08-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., Š., t. č. vo väzbe, a J. J., V., zastúpených advokátom JUDr. P. B., Š., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tos/70/2007   z   11.   decembra   2007   a rozhodnutím   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn. 1 T 50/2007 zo 6. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. a J. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 10. marca 2008 doručené podanie J. K. a J. J. (ďalej len „sťažovatelia“), t. č. obidvaja vo väzbe, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tos/70/2007 z 11. decembra 2007 a rozhodnutím Okresného súdu Trnava (ďalej len “okresný súd“) sp. zn. 1 T 50/2007 zo 6. novembra 2007.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovatelia namietajú porušenie nimi označených základných práv súvisiacich s osobnou slobodou tým, že krajský súd a ani okresný súd pri svojej   rozhodovacej   činnosti   v predmetnej   veci   nepostupovali   v súlade   s   ustanoveniami ústavy, ktorých porušenie namietajú, čo podľa ich tvrdenia malo za následok porušenie ich prezumpcie neviny, a tým aj ich ústavných práv a taktiež porušenie Trestného poriadku pri rozhodovaní   o väzbe,   pretože   orgány   činné   v trestnom   konaní   nepostupovali   v trestnom konaní v čase, keď sú obvinení vo väzbe s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú:„Odvolací súd v odôvodnení svojho uznesenia (str. 2 posledný ods. a str. 3 prvý ods.), napriek skutočnosti, že prvostupňový súd doposiaľ nevyniesol odsudzujúci rozsudok a tiež   v rozpore   s prezumpciou   neviny,   vyplývajúcou   predovšetkým   z ust.   čl.   50   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   vyslovil   právny   názor,   podľa   ktorého   citujem:   „   zistené skutočnosti   nasvedčujú   tomu,   že   skutky,   pre   ktoré   bolo   začaté   trestné   stíhanie   boli spáchané,   majú   znaky   trestného   činu   a sú   dôvody   na   podozrenie,   že   ich   spáchali obžalovaní“ Ďalej odvolací súd uvádza citujem: „ Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že trestná činnosť, za ktorú sú obžalovaní trestne stíhaní, bola páchaná organizovane, bola pripravovaná po dlhšiu dobu konkrétnymi skutkami a k jej dokonaniu neprišlo v dôsledku zásahu   polície.“   Uvedeným   konštatovaním   odvolací   súd   nepochybne   porušil   zásadu prezumpcie neviny a tým aj ústavné práva obžalovaných.“

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   ďalej   poukázali   na   skutočnosť,   že podľa odôvodnenia   odvolacieho   súdu   v podstate   tento   naprával   pochybenia,   ktoré   vyplývali z nesprávneho   posúdenia   dôvodu   väzby   súdom   prvého   stupňa,   tak,   že   najprv   podľa odvolacieho súdu zrušil nesprávny výrok súdu prvého stupňa, a potom rozhodujúc vo veci sám žiadosť sťažovateľov o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

Sťažovatelia sa domnievajú, že prijatím uvedeného uznesenia krajského súdu došlo k porušeniu ich základných práv, pretože „... je súdom deklarovaná obava z pokračovania v trestnej činnosti obžalovaných len hypotetickou možnosťou. Táto obava nie je podložená žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami či konaním obžalovaných“.

Napokon sťažovatelia tvrdia, že boli porušené ich základné práva tým, že vo veci rozhodoval nepríslušný súd, a preto žiadajú, „... aby aj z tohto pohľadu bola preskúmavaná zákonnosť ich väzby od začiatku jej trvania“.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených, aby zrušil uvedené rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a vec vrátil na nové konanie. Zároveň žiadajú aby im ústavný súd nálezom priznal primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je tvrdenie sťažovateľov o porušení ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 50 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tos/70/2007 z 11. decembra 2007 a uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 50/2007 zo 6. novembra 2007.

Ústavný súd sa z dôvodu zachovania komplexnosti a opodstatnenosti pri vybavovaní predmetnej   sťažnosti   zameral   najprv   na   posúdenie   otázky,   či   postupom   všeobecných konajúcich súdov skutočne došlo k tak závažnému zásahu do základných práv sťažovateľov, viažucich sa k samotnému priebehu namietaného trestného konania, ktorý by bolo možné považovať bez akýchkoľvek pochybností aj za porušenie ústavou označených základných práv.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že k samotnému zásahu do trestnoprocesných práv sťažovateľov nedošlo, a teda je potrebné veľmi   citlivo   posudzovať   samotnú   otázku,   čo   znamená   takéto   narušenie   princípu prezumpcie   neviny,   ako   aj   porušenie   práva   na   osobnú   slobodu   v kontexte   predmetnej sťažnosti. Samotné tvrdenie sťažovateľov, že nie je dostatočne odôvodnený dôvod väzby, pretože   všeobecný   súd   dostatočne   nepodložil   tento   dôvod   rozhodnutia   o konkrétne skutočnosti   nerobí   záver   všeobecného   súdu   protiústavným,   resp.   ústavne   nekonformný zásahom do označených základných práv sťažovateľov. V kontexte týchto úvah sa ústavný súd prikláňa k názoru, že aj keby v konkrétnom jednotlivom prípade boli zistené procesné pochybenia menšej intenzity je treba posudzovať, či išlo o taký prípad, ktorý by naplnil porušenie   základného   ľudského   práva   a slobody.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   o taký prípad   nejde.   Aj   keď   je   formálnoprávny   predpoklad   práva   každého   obvineného   na uplatňovanie   svojich   práv   v konaní   jednou   zo   základných   záruk   dodržiavania   legality trestného procesu, je treba mať na zreteli, že z neho nevyplýva nárok obvineného na to, aby bola vec posudzovaná podľa jeho predstáv a pre neho úspešne. To znamená, že je potrebné pri   zohľadnení   závažnosti   trestnej   činnosti,   z ktorej   sú   sťažovatelia   obvinený,   vziať   do úvahy aj to, či zmysel záujmu sťažovateľov pri podávaní žiadostí o prepustenie z väzby, ako aj   pri   podávaní   sťažnosti   ústavnému   súdu,   naozaj   tkvie   na   požiadavke   zabezpečenia efektívnosti trestného procesu, v ktorom vystupujú ako účastníci, a kde môžu preukázať svoju vinu alebo nevinu, alebo sa sťažovatelia pokúšajú zmariť tento proces poukazom na tvrdené procedurálne chyby.

Ústavný   súd   už   v   súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   konštatoval, že v ustanovení čl. 17 ods. 5 ústavy týkajúceho sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania (napr. sp. zn. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Rešpektovanie   základných   práv   garantovaných   v   ustanoveniach   čl. 17   ods. 2   a   5 ústavy u osoby pozbavenej osobnej slobody väzbou preto nevyhnutne zahŕňa zabezpečenie základných procesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane základných práva s slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní súdu, ktorého predmetom je rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby obvineného.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je zabezpečiť osobám   zatknutým   alebo   inak   pozbaveným   osobnej   slobody   právo   iniciovať   konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti opatrenia, ktorým boli slobody pozbavené. O zákonnosti   takéhoto   opatrenia   musí   rozhodovať   súdny   orgán,   t.   j.   orgán   spĺňajúci podmienku nezávislosti a nestrannosti. Samotné konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať   charakter   súdneho   konania,   ktoré   okrem   inštitucionálnych   záruk   nezávislosti   a nestrannosti orgánu rozhodujúceho vo veci musí poskytovať garancie procesnej povahy primerané   povahe   pozbavenia   osobnej   slobody   dotknutej   osoby   v   konkrétnom   prípade. Osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora) pokiaľ ide o odôvodnenosť trvania väzby, a vyvracať ich. Za týmto účelom jej musí byť poskytnutá možnosť nahliadnuť do spisu (pokiaľ o to požiada), pričom jej nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi a skutočnosťami, o ktoré by sa malo opierať rozhodnutie súdu o väzbe (princíp kontradiktórnosti konania).

Ústavný súd však poukazuje na skutočnosť, že sťažovatelia argumentujú najmä tým, že, „obvinenému možno ukladať len také obmedzenia, ktoré sú potrebné na zabezpečenia úspešného vykonania trestného konania, pričom súd je povinný oprieť dôvodnosť väzby o konkrétne   skutočnosti   (t.z.v.   materiálna   podmienka   obvinenia).   V danom   prípade   sme presvedčení, že dôvodnosť väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. nie je daná a teda nie je ani preukázaná konkrétnymi skutočnosťami“. Ústavný súd zdôrazňuje, že poukázanie sťažovateľov, ako strany trestného konania na nesprávny právny názor všeobecného súdu, a s prihliadnutím na závažnosť protispoločenského konania, t. j. trestnej činnosti, pre ktorú sú sťažovatelia stíhaní, vyvolávajú skôr dojem snahy sťažovateľov, exkulpovať sa takýmto spôsobom spod účinkov legálnej a právne odôvodnenej väzby.

Povinnosťou súdu v trestnom konaní je poskytnúť jeho účastníkom súdnu ochranu v rozsahu a za podmienok ustanovených v zákone, spôsobom rešpektujúcim ich základné práva (zaručené predovšetkým v čl. 17 a v čl. 46 až 50 ústavy). V prípade kolízie uvedených práv   (napr.   práva   obvineného   opakovane   v krátkych   intervaloch   iniciovať   konanie o preskúmanie zákonnosti väzby zahŕňajúce spomínané procesné záruky, podaním žiadosti o   prepustenie   na   slobodu,   s právom   na   urýchlené   rozhodnutie   o zákonnosti   pozbavenia slobody,   prípadne   s právom   na   prerokovanie   samotnej   veci   –   trestného   obvinenia,   bez zbytočných   prieťahov),   je povinnosťou   súdu   zabezpečiť   ich   spravodlivú   rovnováhu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na fakt, že z argumentácie konajúcich všeobecných súdov v ich rozhodnutiach o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvinených z väzby vyplýva dôvodnosť existencie takéhoto dôvodu rozhodnutia.

Ústavný súd je v súvislosti s namietaním porušenia základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy toho názoru, že namietaným rozhodnutím krajského súdu v konaní vedenom pod   sp. zn.   6   Tos/70/2007   spočívajúcom   v prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľov   proti uzneseniu   okresného   súdu   a na   základe   citácie   sťažovateľov   („... zistené   skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie boli spáchané, majú znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že ich spáchali obžalovaní...“), nedošlo k takému porušeniu základných práv zaručených v čl. 50 ods. 2 ústavy, ktoré by znamenali ipso facto porušenie princípu prezumpcie neviny, ktorý je tam obsiahnutý.

Ústavný súd na záver a cez prizmu zohľadnenia už uvedených právne relevantných skutočností   konštatuje,   že   namietaným   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   nijako nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu ústavou garantovaných práv. V nadväznosti na tento záver sa ústavný súd odmietol zaoberať ďalšími požiadavkami sťažovateľov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2008