SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 41/2022-16
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miloša Maďara (sudca spravodajca) a sudcov Jany Baricovej a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ , ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Kristínou Jošthovou, M. R. Štefánika 10, Žilina, proti postupu Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Ek 11/2017 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 5. marca 2021 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní označenom v záhlaví tohto uznesenia. Súčasne navrhuje, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 eur a náhradu trov právneho zastúpenia.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako povinný v exekučnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 19 Ek 11/2017 na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie doručeného okresnému súdu 15. mája 2017 podal návrh na zastavenie exekúcie z dôvodov podľa § 61 k ods. 1 písm. c) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý okresný súd konajúci vyšším súdnym úradníkom zamietol uznesením z 11. januára 2018 (ďalej len „uznesenie o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie“).
3. Predmetné uznesenie sťažovateľ napadol opravným prostriedkom – podaním z 20. februára 2018, doručeným súdu toho istého dňa osobne do podateľne, označeným ako „odvolanie proti uzneseniu 19Ek/11/2017 zo dňa 11.01.2018“, o ktorom, posudzujúc podanie podľa obsahu, rozhodol okresný súd konajúci sudkyňou uznesením z 3. mája 2018 (ďalej len „uznesenie o zamietnutí sťažnosti“) tak, že „sťažnosť povinného“ zamietol, keďže sa plne stotožnil s dôvodmi uznesenia vydaného vyšším súdnym úradníkom.
4. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu je zrejmé, že uznesením č. k. I. ÚS 283/2018-16 z 15. augusta 2018 bola odmietnutá ústavná sťažnosť sťažovateľa smerujúca proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie a proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí sťažnosti v časti pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a v časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.
Argumentácia sťažovateľa
5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti podanej proti postupu okresného súdu v predmetnom konaní takto argumentuje: a) okresný súd postupom, keď ho v uznesení o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie poučil, že proti predmetnému uzneseniu je prípustná sťažnosť (nie odvolanie), odňal mu právo na účinný opravný prostriedok, keď nemohol podať nielen odvolanie, ale následne ani dovolanie, b) okresný súd arbitrárne rozhodol, keď nepripustil proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie odvolanie, ale len sťažnosť, bez možnosti podať mimoriadny opravný prostriedok, c) okresný súd dosiaľ nerozhodol o ním podanom odvolaní, preto v tejto súvislosti dochádza k nezákonným a neodôvodneným prieťahom v konaní.
6. Nad rámec uvedeného sťažovateľ polemizuje aj s postupom okresného súdu, ktorý „aj napriek nedostatkom“ vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie bez toho, aby bolo k rozhodnutiam, na základe ktorých sa vedie exekúcia, vydané osvedčenie týkajúce sa cudzích rozhodnutí v zmysle nariadenia Exekučného poriadku a Rady (EÚ) č. 1215/2015 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Tieto argumenty však sťažovateľ nijako nepremietol do petitu ústavnej sťažnosti a daný okruh námietok uzatvára informáciou, že exekúcia proti nemu vedená na Slovensku bola skončená vymožením pohľadávky.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
7. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) postupom okresného súdu, ktorý rozhodol o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie, a následne podľa jeho tvrdenia nerozhodol o ním podanom „odvolaní“.
8. Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je úlohou ústavného súdu posúdiť, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
III.1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu postupom okresného súdu:
9. Ešte predtým, ako sa ústavný súd bude zaoberať podstatnou argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v ústavnej sťažnosti, považuje za potrebné zdôrazniť, že ho nemožno považovať za ďalšiu „superrevíznu“ inštanciu v systéme justície. Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) stojí ústavný súd mimo sústavu všeobecných súdov, a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
10. V intenciách označenej judikatúry pristúpil ústavný súd k posúdeniu námietok sťažovateľa smerujúcich proti postupu okresného súdu, ktorý ho v predmetnom konaní poučil, že proti uzneseniu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie je prípustné podať sťažnosť v lehote 15 dní od jeho doručenia.
11. V súvislosti s vymedzením opravného prostriedku, ktorý je prípustný proti rozhodnutiu o zastavení exekúcie, resp. proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie, poukazuje ústavný súd na relevantnú právnu úpravu.
12. Podľa § 61k ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku, ktorý platí od 1. apríla 2017, súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§ 54 ods. 2).
13. Podľa § 61l ods. 5 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu o zastavení exekúcie podľa § 61k ods. 1 písm. c) je prípustné odvolanie.
14. Legislatívny text teda explicitne stanoví, že odvolanie je prípustné len proti rozhodnutiu o zastavení exekúcie. V sťažovateľovom prípade však bolo vydané uznesenie o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie a okresný súd teda postupoval správne, keď sťažovateľa poučil, že proti uzneseniu je prípustná sťažnosť a po jej podaní o nej riadne rozhodol.
15. Sťažovateľ argumentuje aj „nálezom“ (správne má byť uznesením, pozn.) ústavného súdu č. k. I. ÚS 34/2017 z 18. januára 2017, ktorý sa však týka rozhodnutia o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie, ktorá sa riadila staršou právnou úpravou, konkrétne vtedy platným § 58 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého bolo proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h), k) až m) prípustné odvolanie. V predmetnom uznesení ústavný súd konštatoval, že slovné spojenie „rozhodnutia podľa“ zahŕňa aj rozhodnutie o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie (negatívne rozhodnutie), pokiaľ bolo zastavenie navrhované z dôvodov uvedených v zmienenom § 57 ods. 1 Exekučného poriadku.
16. V prípade sťažovateľa sa však uplatní znenie Exekučného poriadku po novele č. 2/2017 Z. z., a teda ak je návrh na zastavenie exekúcie odôvodnený podľa § 61k ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku a súd takýto návrh zamieta, odvolanie proti nemu nie je prípustné.
17. V posudzovanej veci bola proti uzneseniu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie prípustná sťažnosť, tak ako bol sťažovateľ správne okresným súdom poučený, a zákonná sudkyňa teda podanie sťažovateľa označené ako „odvolanie“ správne vybavila rozhodnutím o sťažnosti – uznesením z 3. mája 2018 o zamietnutí sťažnosti.
18. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa smerujúce proti predmetnému uzneseniu o zamietnutí jeho sťažnosti, ústavný súd poukazuje na § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je návrh na začatie konania neprípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené. Vzhľadom na to, že uznesenie o zamietnutí sťažnosti bolo predmetom prieskumu v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 283/2018, je v tomto smere ústavná sťažnosť sťažovateľa neprípustná.
19. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že nezistil, že by postup okresného súdu v napadnutom konaní bol svojvoľný alebo aplikujúci príslušné ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý by bol popretím ich podstaty a zmyslu. Okresný súd jasne a zrozumiteľne poučil sťažovateľa o prípustnom opravnom prostriedku. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval námietky sťažovateľa za neopodstatnené.
20. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
21. V okolnostiach prerokúvanej veci je podstatné, že napadnutý postup okresného súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie je v nesúlade s platnou právnou úpravou ani nepopiera zmysel aplikovanej právnej úpravy týkajúcej sa exekučného konania. Z ústavnoprávneho hľadiska niet v takýchto prípadoch žiadneho dôvodu na spochybňovanie alebo prehodnocovanie postupu všeobecného súdu.
22. Ústavný súd preto dospel pri predbežnom prerokovaní tejto časti ústavnej sťažnosti k záveru, že medzi napadnutým postupom okresného súdu v predmetnom konaní a obsahom namietaného práva neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o jeho porušení. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
III.2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu:
23. K namietanému porušeniu tohto práva je potrebné uviesť, že sťažovateľ namieta jeho porušenie v spojení alebo v nadväznosti na namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod III.1. tohto uznesenia), je zjavné, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto základného práva.
24. Ústavný súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v predmetnom konaní, pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Bratislave (detašované pracovisko) 26. januára 2022
Miloš Maďar
predseda senátu