znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 41/2016-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,a ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátomJUDr. Ladislavom Kováčom, Kováč | Krpčiarová & partnersadvokátska kancelária,̶s. r. o., M. Bela 2, Lučenec, vo veci namietaného porušenia ich základného právana ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupomOkresného úradu Lučenec, pozemkového a lesného odboru v konaní vedenom pod sp. zn.OU-LC-PLO-2015/00439 RE-29 a jeho rozhodnutím sp. zn. OU-LC-PLO-2015/00439 RE-29 z 2. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,a ⬛⬛⬛⬛ (spolu ďalej len „sťažovatelia“),vo veci namietaného porušenia ich základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného úraduLučenec, pozemkového a lesného odboru (ďalej len „správny orgán“) v konaní vedenompod sp. zn. OU-LC-PLO-2015/00439 RE-29 a jeho rozhodnutím sp. zn. OU-LC-PLO-2015/00439 RE-29 z 2. marca 2015 (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu z 2. marca2015“).

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:„Právny predchodca sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛... si uplatnil dňa 27. 12. 2004 na bývalom Obvodnom pozemkovom úrade v Lučenci, podaním žiadosti, právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom evidovaným v pozemnoknižnej vložke č. 2260, kat. územia Lučenec v zmysle zákona č. 503/2003 Z. z.

Do dňa úmrtia Žiadateľa t. j. do 09. 05. 2007 o jeho žiadosti nebolo rozhodnuté a preto do konania o navrátení vlastníctva pozemkov vstúpili dedičia žiadateľa: ⬛⬛⬛⬛... ⬛⬛⬛⬛... ⬛⬛⬛⬛...

Žiadateľ si uplatnil nárok na navrátenie vlastníctva, ako synovec po pôvodnom vlastníkovi ⬛⬛⬛⬛, ako osoba oprávnená podľa § 2 ods. 2 písm. zák. č. 503/2003.“

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že správny orgán prvýkrát rozhodolo reštitučnom nároku rozhodnutím č. LC/2010/00094 RE-29 z 31. mája 2010 tak, žereštitučné nároky priznal. Predmetné rozhodnutie bolo na základe odvolania Slovenskéhopozemkového fondu zrušené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len„krajský súd“) č. k. 27 Sp 14/2010-79 z 25. mája 2011 a vec bola vrátená správnemu orgánuna ďalšie konanie.

Správny orgán vo veci druhýkrát rozhodol rozhodnutím č. LC/2012/00068 RE-29z 23. februára 2012 tak, že reštitučné nároky znovu priznal. Predmetné rozhodnutie bolona základe odvolania Slovenského pozemkového fondu opäť zrušené rozsudkom krajskéhosúdu č. k. 27 Sp 5/2012-31 z 12. septembra 2012 a vec bola vrátená správnemu orgánuna ďalšie konanie. Na základe odvolania sťažovateľov a ⬛⬛⬛⬛ Najvyšší súdSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 10 Sžr 171/2012z 25. septembra 2013 potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 27 Sp 5/2012-31z 12. septembra 2012. Najvyšší súd v potvrdzujúcom rozsudku„vyslovil právny názor, že žiadateľ nespĺňa podmienky na reštitúciu“.

Správny orgán vo veci tretíkrát rozhodol rozhodnutím č. OU-LC-PLO-2013/00059RE-29 z 2. decembra 2013 tak, že reštitučné nároky nepriznal. Predmetné rozhodnutiebolo na základe odvolania sťažovateľov a ⬛⬛⬛⬛ zrušené rozsudkom krajskéhosúdu č. k. 27 Sp 8/2014-23 z 8. októbra 2014 a vec bola vrátená správnemu orgánuna ďalšie konanie.

Správny orgán vo veci štvrtýkrát rozhodol napadnutým rozhodnutím z 2. marca 2015tak, že nevyhovel sťažovateľmi uplatňovaným reštitučným nárokom. Sťažovateliarozhodnutie správneho orgánu z 2. marca 2015 napadli odvolaním, o ktorom rozhodolkrajský súd rozsudkom č. k. 27 Sp 28/2015-28 zo 6. októbra 2015 (ďalej len „rozsudokkrajského súdu zo 6. októbra 2015“) tak, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánupotvrdil.

Sťažovatelia v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namietajú nesprávnezávery v napadnutom rozhodnutí správneho orgánu z 2. marca 2015, ako aj v rozsudkochvšeobecných súdov, ktoré predchádzali napadnutému rozhodnutiu správneho orgánu, resp.aj rozsudku krajského súdu, ktoré nasledovalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, a okreminého uviedli:

„Okresný úrad v Lučenci ale ani všeobecné súdy neprihliadali na skutočnosť, že došlo k prevzatiu nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, o ktorú skutočnosti sa opiera aj ust. § 3 ods. 1 písm. o zák. č.305/503 Z. z.

Správny orgán túto skutočnosť nikdy neskúmal a rozhodnutia Krajského súdu aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nezohľadnili reštitučný nárok oprávneného dediča ⬛⬛⬛⬛ podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z. z.

Zákonný dedič ⬛⬛⬛⬛ nikdy nestratil štátne občianstvo Čs. republiky. Od r. 1940 až do oslobodenia bol príslušníkom čs. zahraničnej armády na západe ako občan Čs. republiky, slovenskej národnosti, účastník národnooslobodzovacieho boja nikdy nemal povinnosť skladať sľub vernosti a takáto argumentácia navrhovateľa aj súdu je právne irelevantná..

Oprávnený ⬛⬛⬛⬛ ani po r. 1948 si nemohol uplatňovať svoje vlastnícke práva, keďže v roku 1951 bol odsúdený ako nepriateľ štátu na nútené práce do Jáchymova a bol prepustený až po amnestii v r. 1965.

Doterajšie súdne inštancie a to konkrétne prvostupňový súd - Krajský súd v Banskej Bystrici, ako aj odvolací súd - Najvyšší súd Slovenskej republiky, vo svojom rozhodovacom procese nesprávne vyhodnotili ustanovenia § 3 ods.2 zák. č. 503 /2003 Z. z. Rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je správny orgán viazaný a tým sťažovatelia vyčerpali všetky možnosti dovolať sa svojho práva na všeobecných súdoch. Predmetnými rozhodnutiami všeobecné súdy nezabránili rozhodujúcemu orgánu, ktorým je Okresný úrad v Lučenci, vydať rozhodnutie v rozpore so zákonom.

Rozhodnutia všeobecných súdov SR sú v tejto veci z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a zároveň majú za následok porušenie základného práva (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tým došlo k porušeniu princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom postupe všeobecných súdov.“

Sťažovatelia k právomoci ústavného súdu a zachovaniu lehoty na podanie sťažnostiv sťažnosti uviedli:

„Sťažovateľ vyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podlá osobitných predpisov.

Sťažovateľ má za to, že niet iného súdu, ktorý by chránil jeho základné právo alebo slobodu, a rovnako, že nemohol uplatniť opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.... Vzhľadom k tomu, že Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 27 Sp/28/2015 zo dňa 6. októbra 2015, ktorý vychádza z Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 10 Sžr/171/2012 vydaného v tej istej veci, a ktorý bol doručený sťažovateľom dňa 14. 11. 2015, posledným dňom na podanie sťažnosti na Ústavný súd SR je 14. 01. 2016, v danom prípade bola lehota na podanie sťažnosti zachovaná.“

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti taktorozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, postupom Okresného úradu, Pozemkového a lesného odboru v Lučenci v konaní vedenom pod č. OU-LC-PLO-2015/00439 RE-29 zo dňa 02. 03. 2015 porušené bolo.

2. Podľa § 57 ods. 1 zák. č.38/1993 ruší Rozhodnutie Okresného úradu, Pozemkového a lesného odboru č. OU-LC-PLO-2015/00439 RE-29 zo dňa 02. 03. 2015.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti namietajú porušenie svojho základnéhopráva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom správneho orgánuv reštitučnom konaní o reštitučných nárokoch sťažovateľov a ⬛⬛⬛⬛ vedenompod sp. zn. OU-LC-PLO-2015/00439 RE-29 a jeho rozhodnutím z 2. marca 2015.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že proti rozhodnutiu správneho orgánu, protiktorému smeruje ich sťažnosť, podali odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkomzo 6. októbra 2015 tak, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu potvrdil. V súlades Občianskym súdnym poriadkom, ako aj v súlade s poučením o opravnom prostriedkuv samotnom rozsudku krajského súdu zo 6. októbra 2015 proti tomuto rozsudku je prípustnýriadny opravný prostriedok – odvolanie.

Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochranyzákladných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričomprávomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práva slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomocina jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhomna začatie konania.

Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konanieosobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práva slobôd sú zastúpené advokátom.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia, zastúpení kvalifikovaným právnymzástupcom, ktorý koncipoval samotný návrh, svojou sťažnosťou namietajú porušenie svojhozákladného práva postupom a rozhodnutím správneho orgánu, ktorých prieskum patrína základe prípustného a sťažovateľmi aj využitého riadneho opravného prostriedkudo právomoci všeobecných súdov. V posudzovanom prípade napadnutý postupa rozhodnutie správneho orgánu boli na základe odvolania sťažovateľov preskúmanékrajským súdom, pričom aj proti rozhodnutiu krajského súdu vydanému v odvolacomkonaní (rozsudok zo 6. októbra 2015) bolo v súlade s Občianskym súdnym poriadkomprípustné odvolanie, a v prípade, ak sťažovatelia tento im dostupný opravný prostriedokvyužili (o čom sa v sťažnosti nezmieňujú), mali možnosť aj v ďalšom štádiu konaniauplatniť svoju argumentáciu týkajúcu skutkovej aj právnej stránky predmetnej veci.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že vo vzťahu k namietanémuporušeniu označeného práva sťažovateľov postupom a rozhodnutím správneho orgánu nie jedaná jeho právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde,a preto sťažnosť sťažovateľov odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivýminárokmi sťažovateľov uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2016