znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 41/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova   68,   Košice,   v   mene   ktorej   koná   advokát   JUDr.   Daniel   Blyšťan,   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na verejné   prerokovanie   veci   v   jej   prítomnosti   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupmi   a   uzneseniami   Okresného   súdu   Prešov sp. zn. 4 Er 298/2011 z 18. januára 2012, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18 CoE 19/2012 z   19.   júla   2012   a Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Cdo   429/2012 z 30. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Rapid   life   životná   poisťovňa,   a.   s.   (ďalej len „sťažovateľka“,   v   citáciách   aj   „sťažovateľ“),   ktorými   namietala   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“), základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie (súdny proces) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupmi   a   uzneseniami Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Er 298/2011 z 18. januára 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp.   zn.   18   CoE   19/2012   z   19.   júla   2012   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 429/2012 z 30. septembra 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou podnikajúcou   v   oblasti   poisťovníctva,   uzavrela   s D.   H.   (ďalej   len   „povinný“)   poistnú zmluvu č. 4449000010 obsahujúcu tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory súvisiace s touto poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom. Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky voči povinnému, ktoré jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 2 C 1379/2009 z 8. marca 2010 o uložení povinnosti povinného zaplatiť sťažovateľke dlžné poistné v sume 51,19 € s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovského konania).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom súde   žiadosť   o   vydanie   poverenia   na   začatie   exekúcie,   ktorú   okresný   súd   uznesením sp. zn. 4 Er 298/2011 z 18. januára 2012 zamietol. Sťažovateľka namieta, že okresný súd v súvislosti   so   svojím   rozhodnutím   nevykonal „prieskum   spisových   podkladov,   ktoré vydaniu   exekučného   titulu   predchádzali,   ale   vlastnou   cestou   od   exekútora (nie od účastníkov   konania)   zabezpečil   listinné   dôkazy,   ktoré   slúžili ako podklad   a   boli podstatné   pre   jeho   rozhodnutie...   Z   postupu   okresného   súdu   je   zjavné,   že   okresný   súd nevychádzal   z obsahu   rozhodcovského   spisu,   ale   nanovo   konštruoval   skutkový   stav... Sťažovateľovi bolo upreté jeho právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu“.

Krajský súd sa v odvolacom konaní stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu a uznesením sp. zn. 18 CoE 19/2012 z 19. júla 2012 uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd odmietol ako neprípustné.

Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne, nepreskúmateľné a jeho závery za neodôvodnené, pričom jeho nepreskúmateľnosť má podľa sťažovateľky spočívať v tom, že „nie je zrejmé, z čoho Najvyšší súd vychádzal, keď uviedol, že exekučný súd   vo   fáze   vydania   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   nevykonáva   dokazovanie   resp.   z akého   dôvodu   tento   postup   má   byť   vylúčený   z   pravidiel   dokazovania...   Je   potrebné zdôrazniť,   že na základe   dokazovania,   ktoré   exekučný   súd   vykonal,   mienil   posúdiť rozhodcovskú   doložku   ex   offo   ako   neplatnú   podmienku   spotrebiteľskej   zmluvy,   teda   v úplnom   rozpore   so záverom   rozhodcovského   súdu   v exekučnom   titule,   pričom   vopred   s týmto oprávneného neoboznámil ani mu nedal možnosť sa k takémuto posúdeniu vyjadriť. Ak   exekučný   súd   posúdil   obsah   listín   predložených   sťažovateľom,   a   dospel k diametrálne odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd, bolo v súlade so zásadou práva   na   spravodlivý   proces   nevyhnutné,   aby   mal   oprávnený   možnosť   sa   k   takému posúdeniu   vyjadriť,   najmä   ak   oprávnený   dôvodne   očakával   nariadenie   exekúcie na podklade   právoplatného   a   vykonateľného   exekučného   titulu.   V   tomto   smere je rozhodnutie   exekučného   súdu   rozhodnutím   prekvapivým,   a   teda   je   porušením   práva na spravodlivý proces“.

Sťažovateľka tiež uvádza, že najvyšší súd sa nijako nevysporiadal s jej argumentmi formulovanými   v   ňou   podanom   dovolaní   a   podporujúcimi   právny   názor   o   potrebe nariadenia   pojednávania.   Poukazuje   pritom   na   rozhodnutie   Ústavného   súdu   Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 57/04 tvrdiac, že výsledkom postupu exekučného súdu je faktická nevykonateľnosť exekučného titulu, teda faktické zrušenie jeho účinkov. Opodstatnenosť podávanej   sťažnosti   ďalej   sťažovateľka   odvodzuje   aj   z   uznesení   ústavného   súdu sp. zn. IV. ÚS 344/2012 z 3. júla 2012 a sp. zn. I. ÚS 547/2012 z 7. novembra 2012 a nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013.

Sťažovateľka   tiež   namieta,   že   najvyšší   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   nesprávne konštatoval,   že   nie   je   dôvodná   ani   námietka   sťažovateľky   týkajúca   sa   nedostatočnej odôvodnenosti   rozhodnutí   súdov   nižšieho   stupňa   v   danej   veci.   Okresný   súd,   ktorý kvalifikoval   rozhodcovskú   doložku   ako   neprijateľnú,   teda   takú,   ktorá   spôsobuje   hrubý nepomer medzi právami oprávneného a povinného v rozhodcovskom konaní, v neprospech povinného,   rovnako   ani   krajský   súd   podľa   sťažovateľky   neobjasnili, „v   akej   časti procesného   postavenia,   mal   byť   povinný   v   procese   vydania   exekučného   titulu   hrubo a značne nerovnovážne oproti oprávnenému znevýhodnený... Záver o nekalom charaktere rozhodcovskej doložky nevyplýva zo samotnej jej existencie, ale z konkrétnych skutkových okolností   každého   jednotlivého   prípadu,   ktoré   môžu   spôsobiť,   že   procesné   postavenie spotrebiteľa   môže   byť   v   hrubom   nepomere   ku   procesnému   postaveniu   dodávateľa“. Povinnosť   preskúmania   skutkového   stavu   pri   rozhodovaní   o   nekalej   povahe   zmluvnej podmienky   vyplýva   podľa   sťažovateľky   aj   z judikatúry   Súdneho   dvora   Európskej   únie [ďalej len „Súdny dvor“ (napr. rozsudok Asturcom C-40/08, Pannon GSM C-243/08)].

V závere sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd tiež nesprávne rozhodol, ak „úplne ignoroval   dovolaciu   námietku   sťažovateľa,   v   ktorej   sťažovateľ   poukázal   na   skutočnosť, že senát Krajského súdu v Banskej Bystrici pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky ako predbežnej otázky pre svoje rozhodnutie, považoval rozhodcovskú doložku za platnú z hľadísk podľa ZRK, ako aj podľa § 52 a nasl. OZ“. Súčasne sa dovolací súd nezaoberal argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa toho, že v tejto veci bola rozhodcovská doložka dohodnutá ako individuálna zmluvná podmienka, čo súčasne vylučuje, aby bola považovaná za neprijateľnú podmienku.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a   nálezom   vyslovil,   že   označenými   postupmi a rozhodnutiami   okresného   súdu,   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   boli   porušené   jej základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   aby   označené   rozhodnutia   okresného   súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným postupom a uznesením okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu,   ktoré   rozhodovali   o   jej   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   na   základe   právoplatného rozhodcovského   rozsudku.   Porušenie   svojich   práv   vidí   sťažovateľka   v   postavení oprávneného   v   tom,   že   všeobecné   súdy   v   exekučnom   konaní   rozhodli   bez   nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonávali dokazovanie (nepreskúmavali pritom rozhodcovský spis), čím jej odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore s judikatúrou ústavného súdu, ktorú nerešpektovali, a touto jej argumentáciou sa ani nezaoberali.

1. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uznesením okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   proti   (v   sťažnosti)   namietanému uzneseniu   okresného   súdu   podala   riadny   opravný   prostriedok   –   odvolanie,   o   ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením krajského súdu

V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehoty na podanie sťažností proti uzneseniam krajského súdu považoval za zachované, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom   doručenia   rozhodnutia   o   mimoriadnom   opravnom   prostriedku   (dovolaní) a je považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu,   v tomto   prípade   vo   vzťahu   k   uzneseniam   krajského   súdu   (obdobne   napr. I. ÚS 169/09, IV. ÚS 58/2011).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným súdom   nie   je   prieskumným   súdom   ani   riadnou   či   mimoriadnou   opravnou   inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej úrovni.   Táto   ochrana sa   prejavuje aj v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne námietky   účastníka   konania, keď   jasne a   zrozumiteľne dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom   garantovaných   práv   a   slobôd   (resp.   ústavnosti   ako   takej)   nie   je   zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   patrí   aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z   predložených   listín   vyplýva,   že   súdny   exekútor   doručil   žiadosť   o   udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie   v   súlade   s   §   44   Exekučného   poriadku,   na   základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku sp. zn. 2 C 1379/2009 z 8. marca 2010, ktorý vydal Arbitrážny súd Košice, pričom okresný súd obsadený vyšším súdnym úradníkom napadnutým   uznesením   žiadosť   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol   exekučný   titul,   sa   teda   uskutočnilo   bez   riadneho   zmocnenia   zmluvných   strán a rozhodcovský   rozsudok   vydaný   v   takomto   konaní   nemôže   byť   exekučným   titulom na vykonanie   exekúcie.   V   dôsledku   toho   považoval   okresný   súd   exekučný   titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu   vo   vykonaní   exekúcie.   Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   okresného   súdu odvolanie na krajskom   súde,   v ktorom   okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné, a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu bez nariadenia   pojednávania   v   súlade   s   §   214   ods.   2   OSP   dospel   k   záveru,   že   odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné, pričom v relevantnej časti svojho napadnutého rozhodnutia uviedol:

«V prejednávanej veci nie sú žiadne pochybnosti o tom, že oprávnený s povinným uzavreli poistnú zmluvu, pričom povinný v tomto právnom vzťahu vystupoval ako fyzická osoba, ktorá zabezpečovala svoje potreby, teda ako spotrebiteľ. Oprávnený pri poskytovaní poistenia vystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ. Poistná zmluva, uzavretá medzi účastníkmi je preto spotrebiteľskou zmluvou a ide o štandardnú formulárovú zmluvu.

Súd prvého stupňa správne posúdil rozpor exekučného titulu so zákonom v súlade s ustanovením § 45/zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Zákona   o   rozhodcovskom   konaní“).   Odvolateľom   namietané prekročenie právomoci exekučného súdu nebolo opodstatnené. Oprávnenosť exekučného súdu preskúmavať exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, vyplýva z ust. § 45 Zákona rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Citované ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu resp. súdu rozhodujúceho   vo   veci   výkonu   rozhodnutia,   ktorú   mu   dal   zákonodarca   zreteľným vyjadrením   v   jeho   texte,   a   to   umožniť   exekučnému   súdu   odmietnuť   exekučnú   právnu ochranu   nároku   priznanému   rozhodcovským   rozsudkom,   ktorý   vykazuje   niektorú   z   vád uvedených v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní.

Nemožno   súhlasiť   s   odvolacou   námietkou   spochybňujúcou   právomoc   exekučného súdu   preskúmavať   platnosť   rozhodcovskej   doložky.   S   otázkou,   či   je   exekučný   súd v exekučnom konaní oprávnený preskúmavať platnosť rozhodcovskej doložky, sa zaoberal aj Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach.   Uznesením sp. zn. IV. ÚS 368/2010-18 zo 7. októbra 2010 Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., ktorou namietala porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne, ktorým   bolo   potvrdené   rozhodnutie   Okresného   súdu   Prievidza   o   zamietnutí   žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s vysloveným názorom, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, preto nie je spôsobilým exekučným titulom. V sťažnosti sťažovateľka tvrdila práve to, že exekučný súd nie je v exekučnom konaní oprávnený posudzovať platnosť rozhodcovskej doložky, keďže tak   možno   urobiť   len na   základe žaloby podľa   § 40   Zákona o   rozhodcovskom   konaní. Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na to, že o sťažnosti (totožnej) sťažovateľky analogického skutkového a právneho obsahu už rozhodoval svojimi skoršími uzneseniami sp. zn. I. ÚS 202/2010, IV. ÚS 269/2010, I. ÚS 284/2010, IV. ÚS 310/2010. Aj keď Ústavný súd podľa dôvodov svojho rozhodnutia neposudzoval, či a do akej miery bol napadnutý výklad   danej   problematiky   krajským   súdom   optimálny,   ale   iba   zisťoval,   či   nie   je interpretáciou   natoľko   extrémnou,   a   teda   svojvoľnou,   že   by   vybočovala   z   postulátov spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 46 ods. 1 Ústavy, ústavný súd nepovažoval rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Trenčíne   za   svojvoľné,   zasahujúce   do   základného   práva sťažovateľky podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a vyslovil tiež, že z pohľadu Ústavného súdu nemožno   skutkové   a   právne   závery   krajského   súdu   považovať   za   arbitrárne,   zjavne neopodstatnené   alebo   vydané   v   rozpore   s   platnou   právnou   úpravou.   Ústavný   súd konštatoval, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické   a   preto   aj   celkom   legitímne   a   právne   akceptovateľné. Postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu označil Ústavný súd za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení (predovšetkým § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1 a § 53 ods. 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov a na túto právnu úpravu nadväzujúcich právnych noriem ako zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1986   Zb.   o   Slovenskej   obchodnej   inšpekcii   v   znení neskorších predpisov, Smernice Rady Európskych spoločenstiev č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ďalšej súvisiacej legislatívy). V   tejto   súvislosti   odvolací   súd   poukazuje   aj   na   zásadné   stanovisko   vyslovené Ústavným súdom Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 24. 2. 2011 č. k. IV. ÚS 55/11-19. V odôvodnení tohto rozhodnutia poukázal na to, že ak Exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 2 pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru), exekučný súd mohol exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska.

Vyššie uvedenými otázkami sa zaoberal aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn.   3   Cdo   146/2011   z   13.   októbra   2011   a   vyslovil,   že   pokiaľ   oprávnený   v   návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej   rozhodcovskej   zmluvy.   Rozhodcovská   zmluva   je   dohoda   medzi   zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§   3   ods.   1   Zákona   o   rozhodcovskom   konaní).   Rozhodcovská   zmluva   môže   mať   formu osobitnej   zmluvy   alebo   formu   rozhodcovskej   doložky   k   zmluve   (§   4   ods.   1   zákona č. 244/2002 Zákona o rozhodcovskom konaní). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu,   inak   je   neplatná.   Písomná   forma   je   zachovaná,   ak   je   rozhodcovská   zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch,   ak   je   dohodnutá   telefaxom   alebo   pomocou   iných   telekomunikačných   zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods. 2 Zákona a rozhodcovskom konaní). Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol   spor   prejednať   rozhodcovský   súd   a   v   takom   prípade   ani   nemohol   vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého   nebola   daná   právomoc   rozhodcovského   súdu,   akceptoval   by   vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného,   majúceho   účinky   paaktu.   Skutočnosť,   že   účastník   rozhodcovského konania,   ktorý   v   exekučnom   konaní   vystupuje   v   procesnom   postavení   povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná. Pri riešení otázky, čí rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd, s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku   vyjde   najavo   existencia   relevantnej   okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011).

Pri preskúmavaní teraz posudzovanej veci odvolací súd zistil, že medzi účastníkmi nebola uzatvorená samostatná rozhodcovská zmluva, ktorá by obsahovala dohodu o riešení vzniknutých sporov v rozhodcovskom konaní. Ďalej zistil, že text „rozhodcovskej doložky“ je   uvedený   v   závere   Všeobecných   poistných   podmienok.   Táto   časť   zmluvy   je   označená ako „osobitné zmluvné dojednania v poistnej zmluve“. Podľa bodu 2. b) sa všetky spory zo zmluvy mali riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní v zmysle XV. časti Všeobecných poistných   podmienok   pred   rozhodcovským   súdom.   Toto   ustanovenie   sa   má   chápať ako rozhodcovská doložka.

Podľa názoru odvolacieho súdu však takúto podmienku v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo Všeobecných poistných podmienkach inkorporovaných do zmluvy, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nemožno   považovať   za   individuálne   dojednanú   rozhodcovskú   doložku   a   bráni,   tomu, aby na základe   nej   vydaný   rozhodcovský   rozsudok   mohol   byť   exekučným   titulom pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V predmetnej veci si teda, podľa názoru krajského súdu povinný rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal, nakoľko táto splývala s ostatnými   štandardnými   podmienkami.   Mohol   len   zmluvu   ako   celok   odmietnuť   alebo sa podrobiť   všeobecným   obchodným   podmienkam   a   teda   aj   rozhodcovskému   konaniu vyvolanému   dodávateľom.   Za   právne   bezvýznamné   je   potrebné   označiť   tvrdenie o individuálnom dojednaní rozhodcovskej doložky v osobitných zmluvných dojednaniach k zmluve.   Z   týchto   osobitných zmluvných   dojednaní   by mohlo vyplývať,   že sa   účastníci (lepšie   povedané   oprávnený)   len   opätovne   snažili   dohodnúť   povinnosť   v   prípade akéhokoľvek   sporu   podrobiť   sa   rozhodcovskému   konaniu   už   raz   dohodnutému vo Všeobecných   poistných   podmienkach.   Z osobitných   zmluvných   dojednaní   nevyplýva, aby v   prípade   ich   nepodpísania   povinným   mala   stratiť   platnosť   časť   XV.   Všeobecných poistných podmienok týkajúca sa rozhodcovského konania. Preto bez ohľadu na to, či by povinný osobitné zmluvné dojednania podpísal alebo nie, jeho povinnosťou vyplývajúcou zo Všeobecných poistných podmienok bolo podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Takúto duplicitnú úpravu riešenia sporov vo Všeobecných poistných podmienkach a osobitných zmluvných dojednaniach nemožno označiť inak ako za zavádzajúcu a mätúcu.

Osobitné   individuálne   vyjednanie   sa   má   pritom   sledovať   z   pohľadu   ochrany spotrebiteľa, to znamená, že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má preňho nejaký osobitný význam. Spôsob, akým bola zmluva spotrebiteľovi – povinnému predložená, je skôr o nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok vo vzťahu ku ktorým oprávnený sledoval ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly neprijateľných zmluvných   podmienok.   Spotrebiteľ,   ak   si   želá   niečo   z   určitých   dôvodov,   minimálne sa predpokladá, že vie, prečo chce niečo individuálne vyjednať.   Skutočnosť, že doložka je formulovaná   v   rámci,   štandardnej   formulárovej   zmluvy,   neodôvodňuje   záver, že oprávnený preukázal osobitný spôsob Vyjednania resp. že by si povinný sám vymieňoval rozhodcovské konanie (§ 53 ods. 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka).

Pri právnom hodnotení spotrebiteľských zmlúv je nutné mať aj na pamäti, že hlava piata „spotrebiteľské zmluvy“ v časti prvej Občianskeho zákonníka implementuje smernice ES, a ako vyplýva z rozsiahlej judikatúry Súdneho dvora EU (najmä C-106/89, C-334-92, C- 91-92) pokiaľ vnútroštátny súd (súd členského štátu) aplikuje svoj právny poriadok, je vždy povinný interpretovať svoje právo v súlade s obsahom smerníc ES a ich účelom. Súdny dvor EU v veci C-240/98 (oceáno Grupo Editorial SA v Rocio Murciono Quintero) rozhodol o predbežnej otázke tak, že ochrany poskytovanej spotrebiteľom Smernicou Rady 93/13/EHS   môže   byť   dosiahnuté   len   vtedy,   ak   vnútroštátny   súd   sám   z   úradnej   moci prihliadne   k neprimeraným   podmienkam   dohodnutým   v   spotrebiteľských   zmluvách. Podobné   závery prijal   ESD   aj   vo   veci   predbežnej   otázky   predloženej   týmto   odvolacím súdom   vo   veci   C-76/10.   Z   uvedeného   výkladu   Smernice,   obsiahnutého   v   označených rozhodnutiach   ESD,   je   zrejmé,   že   ak   je   rozhodcovská   doložka   neplatná   z   dôvodu neprimeranej podmienky, spôsobujúcej významnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán   v   neprospech   spotrebiteľa,   sú   vnútroštátne   súdy   povinné   prihliadať   na   túto neplatnosť, aj keď neplatnosť rozhodcovskej doložky neuplatnil spotrebiteľ.

Podľa   čl.   3   ods.   1   Smernice   zmluvná   podmienka,   ktorá   nebola   individuálne dojednaná, je neprimeraná, ak v rozpore s požiadavkou primeranosti spôsobuje významnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ktoré vyplývajú z danej zmluvy v neprospech spotrebiteľa.   Podľa   čl.   3   ods.   2   vety   prvej   Smernice   podmienka   je   vždy   považovaná za nedojednanú individuálne, ak bola spísaná vopred, a spotrebiteľ preto nemohol mať žiadny vplyv na obsah podmienky, najmä v súvislosti s vopred spísanou bežnou zmluvou. I toto potvrdzuje vyššie uvedený záver o správnosti výkladu ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho   zákonníka   (účinného   v   čase   uzavretia   predmetnej   zmluvy),   ak   bolo konštatované,   že   nešlo   o   individuálne   dojednanie   právomoci   rozhodcovského   súdu. Ak dohodou mala byť založená právomoc rozhodcovského súdu, ktorý nenachádza právo, len na základe zmluvy sa účastníci vzdávajú ochrany svojich práv zo strany štátu tak, že ich záväzkový vzťah dotvára rozhodcovský súd alebo rozhodca, treba uviesť, že takáto dohoda zakladá aj výrazný nepomer v právach v neprospech spotrebiteľa, pretože rozhodca nie je povinný   z   úradnej   moci   prihliadať   na   tie   jeho   práva,   ktoré   je   povinný   vziať   na   zreteľ všeobecný súd.

Nadriadený súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že Občiansky zákonník účinný od 1. 1. 2008 za neprijateľnú podmienku v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ považuje aj   dojednanie   vyžadujúce   v   rámci   dojednanej   rozhodcovskej   doložky   od   spotrebiteľa, aby spory   s   dodávateľom   riešil   výlučne   v   rozhodcovskom   konaní.   Vychádzajúc   z   tohto ustanovenia,   zmluvná   podmienka   v   štandardnej   formulárovej   zmluve   uzatvorenej po 31. 12. 2007   alebo   vo   všeobecných   podmienkach   inkorporovaných   v   zmluve,   ktorá nebola   so spotrebiteľom   individuálne   dojednaná   a   ktorá   vyžaduje   od   spotrebiteľa,   aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným titulom. Na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej   podmienky   nie   je   dôvod   ani   u   zmlúv   uzatvorených   pred   31.   12.   2007. Občiansky   zákonník   účinný   do   31.   12.   2007   len   demonštratívne   menoval   niektoré neprijateľné   podmienky   a   teda   charakter   neprijateľných   podmienok   mohli   mať   i   iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných, strán v   neprospech   spotrebiteľa.   Občiansky   zákonník   s   takýmito   neprijateľnými   podmienkami spôsobujúcimi   značnú   nerovnováhu   v   právach   a   v   povinnostiach   zmluvných   strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spája sankciu neplatnosti.

Keďže   ustanovenie   §   53   Občianskeho   zákonníka   nikdy   nebolo   zaradené   medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a Občianskeho zákonníka ), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu   bez   ďalšieho   priamo   zo   zákona,   na   ktorú   musel   súd   prihliadať   z   úradnej povinnosti.   Ak   teda   dojednaná   podmienka   ukladajúca   spotrebiteľovi   podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom je pre jej neprijateľnosť neplatná, pre   vykonanie   exekúcie   chýba   základný   predpoklad   a   to   právoplatný   a   vykonateľný exekučný   titul.   Rozhodcovský   súd   môže   totiž   vec   v   rozhodcovskom   konaní   prejednať len vtedy,   ak   medzi   zmluvnými   stranami   bola   v   súlade   s   ustanovením   §   3   zákona   č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov), akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie.

K   námietke   oprávneného,   že   exekučný   súd   mal   vo   veci   vykonávať   dokazovanie a nariadiť pojednávanie, odvolací súd uvádza, že oprávnenému, ako účastníkovi konania nebola v exekučnom konaní odňatá možnosť konať pred súdom, lebo v prípade, ak nejde o obligatórne nariadenie pojednávania, môže súd rozhodnúť na základe listinných dôkazov. Postupom   exekučného   súdu,   ktorý   rozhodol   len   na   základe   listinných   dôkazov, oprávnenému možnosť konať pred súdom odňatá nebola preto, lebo z predložených listín jednoznačne vyplývajú skutočnosti, pre ktoré bola zamietnutá žiadosť exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti je nedôvodná námietka oprávneného, že exekučný súd prvého stupňa „nesprávne postupoval a neúplné zistil skutkový stav, lebo vykonal   dokazovanie   niektorými   z   listín   relevantných   pre   poistný   vzťah   bez   toho,   aby nariadil   pojednávanie   a   umožnil   oprávnenému   preukázať,   že   povinný   mal   možnosť ovplyvniť dojednanie o rozhodcovskej doložke“. Exekučný súd sa totiž s istotou a najmä presvedčivým   spôsobom   vysporiadal   s   otázkou   rozhodcovskej   doložky   ako   neprijateľnej podmienky a svoje rozhodnutie v tomto smere aj náležité zdôvodnil».

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajského súdu   za   neodôvodnené   a   nespreskúmateľné,   keďže   z   neho   vyplýva   dostatok   právne relevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajský súdom. Uznesenie   krajského   súdu   je   pritom   nevyhnutné   hodnotiť   v   spojitosti   s   uznesením okresného   súdu   sp.   zn.   4   Er   298/2011   z   18.   januára   2012.   Z   konštantnej   judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy,   v   zásade   nemožno   hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre   aj   v   nadväznosti   na   §   219   ods.   2   OSP   ústavný   súd   tiež   zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Navyše, úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Rovnako ani nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci krajským súdom (a   pred   ním   okresným   súdom)   sama   osebe   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Pokiaľ   sťažovateľka   „in   concreto“   namietala skutočnosť,   že   sa   nemohla   vyjadriť k vykonávanému   dokazovaniu   zo   strany   okresného   súdu   v   súvislosti   s   rozhodovaním o vydaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi,   ústavný   súd   predostiera,   že   z   pohľadu „materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou   zaoberali   aj   vyššie   súdy   (krajský   a   najvyšší).   Z   hľadiska   princípu   materiálnej pravdy   reálny   proces   v   danej   veci   teda   zabezpečil,   aby   sa   všeobecné   súdy   v   rámci inštančného   postupu   zaoberali   aj   nosnými   dôvodmi   uvádzanými   sťažovateľkou   v   tejto sťažnosti   (bod   13),   aj   keď   nie   podľa   predstáv   sťažovateľky,   t.   j.   v   rámci   konania pred okresným súdom, ale v jeho celostnom priebehu.

Ústavný   súd   preskúmaním   právnych   záverov   krajského   súdu   nedospel   k   názoru, že v danej veci sa všeobecný súd dopustil výkladových omylov, ktoré by zakladali rozpor napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   s   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   reagovať   aj   na   námietky   sťažovateľky poukazujúce na odlišnosť časti rozhodovacej   praxe všeobecných súdov pri rozhodovaní vecne a právne podobných vecí, ako aj na právne názory Ústavného súdu Českej republiky a ústavného súdu. Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov jednotlivých sudcov) a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najvyššiemu súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej   právnej   argumentácii.   Je   pritom   vecou   (a   najmä   povinnosťou)   vo   veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Keďže   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. K podobnému názoru – ako v tejto veci – ústavný súd dospel aj v konaní o iných obdobných sťažnostiach (I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012, m. m IV. ÚS 461/2012, II.   ÚS   160/2013,   III.   ÚS   264/2012,   III.   ÚS   595/2012,   III.   ÚS   433/2013, resp. III. ÚS 455/2013) a na uvedenom názore konajúceho senátu I.   ÚS nemení nič ani skutočnosť,   že   senát   II.   ÚS   rozhodol   10.   júla   2013   vo   veci   sp.   zn.   II.   ÚS   499/2012 inak/opačne, resp. že v niektorých iných prípadoch návrhy sťažovateľky boli eventuálne prijaté na ďalšie konanie. Totiž senát II. ÚS v tomto opačnom rozhodnutí, ktorým vyhovel sťažovateľke   –   okrem   toho,   že   ešte   krátko   predtým   28.   februára   2013   vo   veci   sp.   zn. II. ÚS 160/2013 (išlo dokonca o spojené štyri sťažnosti) sťažnosť sťažovateľky v obdobnej veci odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť – rozhodol bez toho, aby zdôvodnil potrebu zmeny   doterajšej   konštantnej   judikatúry   (napr.   I.   ÚS   359/2012,   I.   ÚS   332/2012, m. m IV. ÚS   461/2012,   II.   ÚS   160/2013,   III.   ÚS   264/2012,   III.   ÚS   595/2012, III. ÚS 433/2013, III. ÚS 455/2013) a predmetnú vec ani nepredložil podľa § 6 zákona o ústavnom súde plénu ústavného súdu pre účely zjednotenia právnych názorov senátov (k odchylnému   právnemu   názoru   dochádza   aj   v súvislosti   s   procesnými   rozhodnutiami o odmietnutí sťažností z dôvodu ich zjavnej neopodstanenosti, keďže ide o kvázimeritórne rozhodnutia,   pozn.).   Preto   toto   opačné   rozhodnutie   senátu   II.   ÚS   možno   bez   ďalšieho považovať za ojedinelé a vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Pri rozhodovaní (nielen) ústavného súdu je potrebné mať na zreteli predovšetkým záujem na stabilite súdnych rozhodnutí. Judikatórne zmeny by sa mali – skôr výnimočne – diať   na   pozadí   zmeny   právnej   úpravy   alebo   zmeny   spoločenských   pomerov,   a   aj   to zákonom predvídaným spôsobom (§ 6 zákona o ústavnom súde). Pokiaľ takáto zmena nie je náležite   odôvodnená   a/alebo   neprešla   požadovanou   zákonnou   procedúrou,   možno ju považovať za akt jurisdikčnej svojvôle.

Vzhľadom na uvedené bolo podľa názoru ústavného potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uznesením najvyššieho súdu

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu, ktorý ho odmietol ako neprípustné.

Aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie   jeho   právneho   názoru   o   neprípustnosti   dovolania   sa   nevyznačuje arbitrárnosťou,   pričom   argumentácia   sťažovateľky   uvedená   v   sťažnosti   nie je   spôsobilá spochybniť opodstatnenosť jeho záverov, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnil. Najvyšší súd sa tiež vysporiadal s námietkami sťažovateľky, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov [§ 237 písm. a) OSP], že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], že krajský súd vec nesprávne právne posúdil a tiež že postupom okresného súdu a krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Ústavný súd sa osobitne zaoberal opodstatnenosťou námietok sťažovateľky, ktorá vzhľadom   na   judikatúru   ústavného   súdu   (III.   ÚS   60/04)   tvrdila,   že   jej   vec   mala   byť prerokovaná v jej prítomnosti, takže v konaní malo byť nariadené pojednávanie. Rovnako tvrdila, že sa nemohla vyjadriť k vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd vychádzajúc z rozhodnutia najvyššieho súdu konštatoval, že najvyšší súd jej dal primeranú odpoveď aj na tieto námietky, keď uviedol:

„Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z   hľadiska   ich   súladu   so   zákonom.   Pri   tom   medziiným   skúma,   či   návrh   na   vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnená a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 ž § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené   okolnosťami,   vyplývajúcimi   zo   spisu,   vrátane   do   neho   založených   listín. Vzhľadom   na   to   sa   oboznamovanie   s   obsahom   listín,   ktoré   je   zamerané   na   posúdenie splnenia podmienok konania a   predpokladov   pre   vyhovenie   žiadosti   súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávnenej a povinného.

Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy si zabezpečili dôkazy od súdneho exekútora a vykonali „dokazovanie“   bez   nariadenia   pojednávania   a   v   jej   neprítomnosti,   ide   o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

Oprávnená   namietala   aj   to,   že   právne   predpisy   neumožňujú   exekučnému   súdu skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, a preto tento nemôže vysloviť ani   jej   neplatnosť.   Dovolací   súd   na   podstatu   a   zmysel   tejto   námietky   prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. O procesnú vadu konania, uvedenú v tomto ustanovení, ide totiž tiež v prípade   zamietnutia   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie,   ak   pre   to   neboli   splnené   zákonom   stanovené   podmienky;   takým   zamietnutím sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.

Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad zamietnutia   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie v procesnej   situácii,   v ktorej   pre   toto   zamietnutie   neboli   splnené   zákonné   predpoklady. V tejto   súvislosti   sa   dovolací   súd   stotožnil   s   argumentmi,   uvedenými   v   odôvodneniach rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaniach   sp.   zn.   2   Cdo   5/2012, sp. zn. 3   Cdo   14672011,   sp.   zn.   3   Cdo   167/2011,   sp.   zn.   3   Cdo   122/2011, sp. zn. 5 Cdo 100/2012 a sp. zn. 6 Cdo 228/2011, ktorých právne závery považuje z pohľadu dovolacieho súdu za konštantné. Pokiaľ teda súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemá ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.)...

Pokiaľ ide o námietku oprávnenej, spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom, určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a písm. b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení,   urobených   súdmi   prvého   a   druhého   stupňa,   ani   prieskumu   vykonaného dokazovania“.

Ako je zrejmé, ochrana práv spotrebiteľov je tiež predmetom úpravy úniového práva a rozsudkov Súdneho dvora, ktorá sa zaoberá jeho viacerými aspektmi. Na podporu svojho tvrdenia, že v súdnych konaniach, v ktorých dochádza ku skúmaniu súdnej či arbitrážnej doložky   v   spotrebiteľských   zmluvách,   je   súd   povinný   nariadiť   aj   pojednávanie, sťažovateľka   uviedla   viaceré   rozsudky   Súdneho   dvora   (C-473/00,   C-40/08,   C-243/08, C-137/08), v dôsledku   čoho dospela k záveru, že „Aj zo samotnej judikatúry ESD teda vyplýva povinnosť súdu rozhodovať na základe riadne vykonaného dokazovania a riadne zisteného skutkového stavu.   Tento príkaz bol exekučnými súdmi porušený, pretože súdy riadne   nezistili   skutkový   stav   a   pri   jeho   zisťovaní   nepoužili   príslušné   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a za účelom riadne vykonaného dokazovania nenariadili pojednávanie“.

Ústavný súd konštatuje, že ak sa aj najvyšší súd v konaní o dovolaní nezaoberal označenými rozsudkami Súdneho dvora, samo osebe to neznamená porušenie procesných práv sťažovateľky, keďže európske pravidlá ochrany spotrebiteľa môžu obsahovať odlišnú právnu úpravu, ktorá má pred vnútroštátnym právom (a súdom) prednosť a zabezpečuje lepšie   procesné   postavenie   účastníka   (v   danom   prípade   priznaním   práva   na   verejné prerokovanie   veci   a   uskutočnenie   dokazovania   v   konaní,   kde   dochádza   k   preskúmaniu doložiek   v   spotrebiteľských   zmluvách).   Vychádzajúc   z   uvedeného   preto   ústavný   súd konštatuje,   že   identifikácia   obsahovej   odlišnosti   úniovej   a   vnútroštátnej   právnej   úpravy počas predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti môže signalizovať možnosť porušenia základného   práva   účastníka   súdneho   konania   podľa   úniového   práva,   dôvodnosť   ktorej by bolo potrebné zisťovať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade preto nemožno prijať záver o takej príčinnej súvislosti   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu a postupmi,   ktoré   predchádzali   jeho   vydaniu,   a   v   sťažnosti   označenými   právami sťažovateľky, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné reálne dospieť k záveru o porušení týchto práv.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti o odmietnutí sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014