znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 41/2012-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti S., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 96/2007 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Košice   II   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   19   C 96/2007 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 96/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť S. trovy právneho zastúpenia v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. D. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra 2011 doručená sťažnosť S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 96/2007.

Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 23. januára 2012 preukázal svoje zastúpenie advokátkou a doplnil dôvody sťažnosti.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   ním   označeného základného a iného práva postupom okresného súdu v dôsledku nečinnosti, neefektívnej činnosti   okresného   súdu   a   neprimeranej   dĺžky   ním   vedeného   konania   pod   sp.   zn. 19 C 96/2007, ktoré podľa sťažovateľa nebolo ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu skončené.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 96/2007, prikázal okresnému súdu v označenom konaní konať bez prieťahov a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   prijal   na   ďalšie   konanie   uznesením   č.   k. I. ÚS 41/2012-24 z 8. februára 2012 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn.   1Spr.   108/2012   z   23.   februára   2012,   v   ktorom   zhrnul   doterajší   priebeh   konania   a uviedol: „Vzhľadom   na   chronológiu   vo   veci   vykonaných   úkonov   je   nutné   pripustiť existenciu   prieťahov   v   danom   konaní   v   období   od   31.   10.   2008   do   18.   2.   2010… sťažovateľom   požadované   finančné   zadosťučinenie   je   však…   neprimerane   vysoké,   a   to predovšetkým s ohľadom na predmet konania a z neho vyplývajúce nepriaznivé dôsledky pre samotného sťažovateľa.“

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z   23.   februára   2012   a   právna zástupkyňa sťažovateľa v písomnom vyjadrení z 12. marca 2012 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 8. februára 2012 I.   senát   ústavného   súdu   v zložení   Peter   Brňák   (predseda   senátu),   Mariana   Mochnáčová a Milan Ľalík (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012 účinného od 29.   februára   2012   I.   senát   ústavného   súdu   tvoria   sudcovia   Marianna   Mochnáčová (predsedníčka   senátu),   Peter   Brňák a Milan Ľalík (sudcovia).   Z uvedeného   dôvodu   vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom posudzovaného konania vedeného okresným súdom je konanie o návrhu sťažovateľa doručenom okresnému súdu 25. novembra 2006, ktorým sa domáha zaplatenia dlhu 3 470 Sk s príslušenstvom z titulu ceny služieb spojených s užívaním a správou bytu za rok 2005. Žaloby tohto typu tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Napriek tomu určitú právnu   a   skutkovú   náročnosť   posúdenia   veci   mohla   predstavovať   potreba   znaleckého skúmania rozhodných skutočností.

2.   Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v posudzovanom konaní vedenom okresným súdom nezistil   žiadne   okolnosti,   ktorými   by   sťažovateľ   mohol   prispieť   ku   vzniku   prieťahov v posudzovanom konaní.

3. Ďalším kritériom, podľa   ktorého ústavný súd hodnotil, či   v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   sa   oboznámil   s   doterajším   priebehom   konania   vedeného   okresným súdom pod sp. zn. 19 C 96/2007 zo spisu príslušného súdu, ktorý bol ústavnému súdu okresným   súdom   predložený,   a   zistil,   že   konanie   vo   veci   začalo   25.   novembra   2006 na základe žaloby podanej sťažovateľom ako navrhovateľom.

V priebehu roka 2007 okresný súd vydal vo veci platobný rozkaz (22. marca 2007), proti ktorému odporca podal odpor, ktorý okresný súd doručil na vyjadrenie sťažovateľovi, vyrubil   odporcovi   súdny   poplatok   zaň,   posudzoval   žiadosť   odporcu   o   oslobodenie od súdnych poplatkov a uznesením rozhodol o tejto žiadosti (10. októbra 2007).

V   roku   2008   okresný   súd   uznesením   žiadal   sťažovateľa   o stanovisko,   či   súhlasí s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania, a poučil ho o procesných právach, a ďalším uznesením vyzval odporcu, aby sa vyjadril k návrhu (23. apríla 2008), a nariadil vo veci   prvé   pojednávanie   na   24.   apríl   2008,   ktoré   bolo   bez   prerokovania   veci   pre ospravedlnenú   neprítomnosť   žalovaného   odročené.   Vo   veci   sa   konali   tri   pojednávania 24. júna 2008, 12. septembra 2008 a 14. októbra 2008, ktoré bolo odročené na neurčito s tým,   že   odporca   oznámi v   lehote   10   dní   návrhy   na   doplnenie   dokazovania.   Odporca doručil   27.   októbra   2008   okresnému   súdu   svoje   vyjadrenie   k   ním   navrhovanému dokazovaniu. Svoje ďalšie podanie sťažovateľ doručil okresnému súdu 31. októbra 2008.

Ďalší úkon okresného súdu nasleduje až 18. februára 2010, keď vyzval sťažovateľa na predloženie listín. Sťažovateľ reagoval na výzvu podaním doručeným 1. apríla 2010.

Pojednávanie 7. septembra 2010 bolo bez prejednania veci z dôvodu mimoriadnej udalosti v budove okresného súdu odročené. Na pojednávaní 9. novembra 2010 zástupkyňa odporcu   navrhla   konanie   prerušiť   do   právoplatného   skončenia   iného   konania,   ktoré označila, a okresný súd jej návrhu vyhovel a uznesením zo 16. novembra 2010 prerušil konanie   do právoplatného   rozhodnutia   veci   vedenej   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 14 C 24/2005. Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 1 Co 20/2011-165 zo 16. marca 2011 zrušil uznesenie okresného súdu o prerušení konania zo 16. novembra   2010 a vec mu vrátil   na ďalšie konanie. Spis sa nachádzal na krajskom súde od 18. januára 2011 do 12. apríla 2011.

Po vrátení veci okresný súd nariadil dve pojednávania. Pojednávanie 14. júna 2011 bolo   odročené   bez   prerokovania   veci   z   dôvodu   ospravedlnenej   neprítomnosti   odporcu a druhé   pojednávanie   6.   septembra   2011   sa   odročilo   na   neurčito   pre   účely   nariadenia znaleckého dokazovania s tým, že účastníkom bolo uložené do 10 dní oznámiť otázky pre znalca.

Odporca   doručil   21.   septembra   2011   okresnému   súdu   podanie,   v   ktorom   trvá na vykonaní   znaleckého   dokazovania,   avšak   predtým   navrhuje   okresnému   súdu   vyzvať sťažovateľa na predloženie listín, ktoré majú byť východiskové pre znalecké dokazovanie, eventuálne   v   prípade   ich   nepredloženia   navrhuje   postupovať   podľa   údajov   udaných odporcom.

Sťažovateľ   v   podaní   doručenom   okresnému   súdu   5.   októbra   2011   nesúhlasí s vykonaním znaleckého dokazovania vo veci a podaním doručeným 6. októbra 2011 žiada o opravu zápisnice z pojednávania konaného 6. septembra 2011, na čo reagoval okresný súd prípisom   z   3.   januára   2012.   Okresný   súd   v   nadväznosti   na   námietky   sťažovateľa   voči obsahu   zápisnice   z   pojednávania   konaného   6.   septembra   2011   vyzval   odporcu na oznámenie, či naďalej trvá na svojom návrhu na nariadenie znaleckého dokazovania. Odporca   26. januára   2012   okresnému   súdu   oznámil,   že   trvá   na   svojom   stanovisku uvedenom   v podaní   z   21.   septembra   2011.   Znalecké   dokazovanie   dosiaľ   okresný   súd vo veci nenariadil.

Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom konaní okresného súdu, ktoré trvá viac ako 5 rokov a nie je právoplatne skončené, je možné ustáliť dlhšie obdobia nečinnosti okresného súdu (od novembra 2009 do februára 2010 okresný súd vo veci nevykonal jediný úkon) a neefektívnej činnosti okresného súdu (nedôvodné prerušenie konania uznesením z 9.   novembra   2010   a   z   uvedeného   dôvodu   pokračovania   v   konaní   až   po   vrátení   veci krajským súdom 12. apríla 2011). Neefektívnosťou sa vyznačuje aj postup okresného súdu po odročení pojednávania 6. septembra 2011 pre účely nariadenia znaleckého dokazovania, ktoré napriek uvedenému dôvodu odročenia nebolo nariadené ani začiatkom marca 2012.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   uzatvára,   že   v   posudzovanom   konaní   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   jeho   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 3 000 €   z   dôvodov   uvedených   v   sťažnosti   poukazujúc   najmä   na   dlhotrvajúcu   právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania a jeho   priebeh   a   na   mieru   zavinenia   okresného   súdu   na   vzniknutých   prieťahoch v posudzovanom konaní.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 (prevzatie a príprava zastupovania, doplnenie sťažnosti). Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“).   Podľa   §   11   ods.   3   v   spojení   s   §   1   ods.   3   vyhlášky   je   odmena   advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku   2012   1/6   z   výpočtového   základu,   čo   predstavuje   za   jeden   úkon   právnej   služby odmenu v sume 127,16   € a 7,63 € režijný paušál, teda   spolu za dva   úkony 269,58 €. Odmenu za ďalší úkon ústavný súd nepriznal z dôvodu, že v ňom sťažovateľ neuviedol podstatné nové okolnosti oproti obsahu sťažnosti. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. marca 2012