znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 41/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. G. N., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa   čl.   12   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky pri prepočítavaní sumy dávky výsluhového dôchodku a odchodného č. p. SRLZ-41.196-9/SZ-2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. G. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra 2009 doručená sťažnosť JUDr. G. N., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   práva   podľa   čl.   12   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) pri prepočítavaní sumy dávky výsluhového dôchodku a odchodného č. p. SRLZ-41.196-9/SZ-2009. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ „… 9. 10. 2009 na Odbor sociálneho zabezpečenia sekcie ľudských zdrojov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky...   doručil   žiadosť   o   prepočítanie   výšky   dávky   výsluhového   dôchodku a odchodného s odôvodnením, že Odbor sociálneho zabezpečenia sekcie ľudských zdrojov Ministerstva   vnútra   pri   výpočte   týchto   dávok   nepostupoval   podľa   platného   a   účinného zákona č. 408/2006 Z. z., ktorý v zmysle zákona č. 1/1993 Z. z. bol zverejnený v zbierke zákonov v čase vzniku nároku na dávky ale postupoval podľa zákona č. 73/1998 Z. z., ktorý v tom čase bol zjavne nevýhodný.

Odbor   sociálneho   zabezpečenia   sekcie   ľudských   zdrojov   Ministerstva   vnútra Slovenskej republiky tejto žiadosti nevyhovel s odôvodnením, že zmeny v zákone neboli vykonané v rámci legislatívneho procesu.“.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   žiada „o   vydanie   stanoviska   k   postupu Ministerstva vnútra SR pri výpočte oprávnených dávok“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   (sťažnosť)   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojho práva podľa čl. 12 ústavy postupom   ministerstva   vnútra   pri   prepočítavaní   sumy   dávky   výsluhového   dôchodku a odchodného.

Ministerstvo vnútra je ústredným orgánom štátnej správy.

Podľa § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 247 ods. 1 OSP sa podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti tohto zákona postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich   právach   ukrátená   rozhodnutím   a postupom   správneho   orgánu,   a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol oprávnený podať podľa § 244 v spojení s § 247 OSP žalobu o preskúmanie postupu ministerstva vnútra.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý mu umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu   svojich   práv,   o   ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť   všeobecný   súd,   čo   vylučuje právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že Najvyšší súd Slovenskej republiky už v obdobných veciach rozhodoval, a preto je daná právomoc ústavného súdu na rozhodovanie o sťažnosti. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že podmienka vyčerpania dostupných a účinných právnych   prostriedkov   pred   iným   orgánom   verejnej   moci   na   ochranu   práva,   ktoré   je predmetom sťažnosti, nie je splnená, ak príslušný orgán rozhodoval v obdobných veciach. Podmienku vyčerpania dostupných a účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci   na   ochranu   práva,   ktoré   je   predmetom   sťažnosti,   možno   považovať   za splnenú iba v prípade, že sťažovateľ takýto opravný prostriedok využil sám, a nie aj v prípade, že príslušný orgán verejnej moci rozhodoval v obdobných veciach, a je teda možné predpokladať, že aj v prípade sťažovateľa rozhodne rovnako.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Na   záver   ústavný   súd   uvádza,   že   čl.   12   ústavy,   ktorého   porušenie   sťažovateľ namietal, kvalifikuje stabilizovaná judikatúra ústavného súdu ako všeobecné ustanovenia, ktoré treba vykladať a chápať ako ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov a ktoré nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach. Jeho aplikácia je možná iba v spojení s ochranou konkrétnych práv a slobôd uvedených v ústave. Žiadne konkrétne právo ani slobodu, ktoré malo byť postupom ministerstva vnútra porušené, však sťažovateľ v sťažnosti neuvádza. Z uvedeného dôvodu bolo možné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť aj pre zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2010