znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 41/08-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., S., zastúpenej advokátom JUDr. M. H.,   Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 103/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti I., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra 2007 doručená sťažnosť spoločnosti I., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 19 C 103/06.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala okresnému súdu 1. decembra 2006, teda   pred   12   mesiacmi,   návrh   na   predbežné   opatrenie   z dôvodu   zámeru   odporcov vybudovať   priamo   pred   výkladmi   jej   obchodného   domu   E.,   M.,   stavbu,   ktorá   vážne ohrozuje jej   vlastnícke   právo k obchodnému domu   E.   Okresný   súd   28.   decembra   2006 uznesením   rozhodol   tak,   že   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   zamietol   a uložil sťažovateľke nahradiť odporcom trovy konania. Proti tomu uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie.   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   5.   marca   2007   zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresnému súdu bol predmetný spis vrátený 16. apríla 2007, teda pred 7 mesiacmi, ale vo veci opätovne nerozhodol.

Sťažovateľka   listom   z 24.   septembra   2007   podala   predsedovi   okresného   súdu sťažnosť   na   prieťahy   v predmetnom   konaní.   Predseda   okresného   súdu   na   sťažnosť odpovedal listom z 15. októbra 2007, v ktorom uviedol okolnosti, ktoré prieťahy zapríčinili. Sťažovateľka okresnému súdu vytýka, že o jej návrhu na vydanie predbežného opatrenia nerozhodol v zákonnej tridsaťdňovej lehote, čo je v rozpore s § 75 ods. 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Sťažovateľka je toho názoru, že okresný súd porušil jej základné právo garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   a v   čl. 6   ods.   1 dohovoru na prejednanie veci v primeranej lehote a ustanovenie § 75 ods. 4 OSP na vydanie predbežného opatrenia najneskôr do 30 dní od doručenia návrhu.

Sťažovateľka v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Základné   právo   sťažovateľa   I.,   s.   r.   o.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   ustanovenia   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   na prejednanie   jeho   veci   v   primeranej   lehote   podľa   ustanovenia   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (...) postupom porušovateľa - Okresného súdu   Michalovce   v   konaní   o   nariadení   predbežného   opatrenia   vedenom   pod   spisovou značkou   19 C 103/2006 porušené bolo.

Okresnému súdu Michalovce sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľovi   I.,   s.   r.   o.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 50.000- Sk, ktoré je mu porušovateľ - Okresný súd Michalovce povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu.

Porušovateľ   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   do   15   dní   odo   dňa doručenia tohto nálezu (...).“

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu sa k veci vyjadril okresný súd.

Z vyjadrenia   okresného   súdu   vyplýva,   že   po   doručení   návrhu   sťažovateľky   na vydanie   predbežného   opatrenia   1.   decembra   2006   príslušný   sudca   okresného   súdu 14. decembra 2006 zaslal návrh na vyjadrenie odporcom s tým, aby sa k nemu vyjadrili v lehote 5 dní. Odporcovia sa vyjadrili k návrhu 20. decembra 2006 a následne okresný súd vydal 28. decembra 2006 uznesenie, ktorým rozhodol o predbežnom opatrení tak, že návrh zamietol. Proti rozhodnutiu podala sťažovateľka 24. januára 2007 odvolanie. Okresný súd predložil   odvolanie   na   rozhodnutie   krajskému   súdu   25.   januára   2007,   ktorý   následne napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Spis bol okresnému súdu vrátený 16. apríla 2007. Zákonný sudca JUDr. P. N. nemohol vo veci rozhodovať, lebo bol od 1. apríla 2007 do 30. septembra 2007 na stáži na krajskom súde a vec bola pridelená do senátu JUDr. J. S. 17. apríla 2007, ktorý   22. mája 2007 nariadil   doručiť zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu   účastníkom konania. Na základe opatrenia predsedu okresného súdu sp. zn. 1k RP 2007 z 13. júna 2007 bol spis 15. júna 2007 pridelený na ďalšie konanie do senátu JUDr. M. S., ktorý 26. júna 2007 oznámil predsedovi okresného súdu, že sa cíti byť vo veci zaujatý a zároveň súhlasil, aby vec bola pridelená inému sudcovi. Dňa 27. júna 2007 bola vec pridelená do senátu JUDr. M. L., ktorý 13. júla 2007 oznámil predsedovi okresného súdu, že sa tiež cíti byť vo veci zaujatý. Dňa 24. júla 2007 bola vec pridelená do senátu Mgr. M. K., ktorý 27. júla 2007 oznámil predsedovi okresného súdu, že sa cíti byť vo veci zaujatý. Dňa 31. júla 2007 bola vec pridelená do senátu JUDr. P. T., ktorý 31. júla 2007 oznámil predsedovi okresného súdu, že sa tiež cíti byť vo veci zaujatý. Dňa 6. augusta 2007 bola vec pridelená do senátu JUDr. J. S., avšak 10. augusta 2007 aj tento sudca oznámil, že je vo veci zaujatý. Dňa 10. augusta 2007 bola vec pridelená do senátu Mgr. M. Ch., ktorá 15. augusta 2007 oznámila svoju zaujatosť vo veci. Dňa 20. augusta 2007 bola vec pridelená do senátu JUDr. Z. Š.

Dňa   24.   septembra   2007   podala   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu sťažnosť na prieťahy v konaní. Predmetný spis sp. zn. 19 C 103/06 bol pripojený k sťažnostnému spisu sp. zn. Spr 21/2007 do 15. októbra 2007.

Dňa 1. októbra 2007 sa zo stáže vrátil JUDr. P. N. a 2. októbra 2007 mu bol vrátený spis.   Dňa   16.   októbra   2007   tento   sudca   oznámil,   že   sa   vo   veci   cíti   zaujatý,   a   preto 24. októbra 2007 bola vec pridelená do senátu JUDr. Z. Š.

Dopytom na okresný súd v predmetnej veci bolo zistené, že 18. decembra 2007 bol návrh sťažovateľky opakovane zamietnutý.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva a slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných   prieťahov,   a   podľa   čl.   6   ods.   1   prvej   vety   dohovoru   aby   bola   jeho   vec spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred nim a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   toho   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 103/06 boli porušené ňou označené základné práva garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   sa   otázka,   či   v konkrétnom   prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru), skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého   prípadu   najmä   podľa   týchto   troch   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 23/03, I. ÚS 61/03, I. ÚS 111/03).

Ústavný súd v rozhodnutí č. k. III. ÚS 336/04-14 z 3. novembra 2004 už uviedol, že «pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2   ústavy,   ústavný súd   na takéto   lehoty   síce   prihliada, ale ich   nedodržanie automaticky nevyvoláva   porušenie   uvedeného   základného   práva,   pretože   aj   v týchto   prípadoch   sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto   prípadoch   totiž   postup   dotknutého   štátneho orgánu   nemusí   vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00, I. ÚS 86/02). Ak je na jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone ustanovenými lehotami na vykonanie procesného úkonu, na   druhej   strane   ich   dodržanie   nemôže   mať   za   následok   porušenie   základných   zásad civilného   procesu,   ktoré   sú   nevyhnutným   predpokladom   realizácie   širšieho   základného práva – práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho   oddielu   druhej   hlavy   ústavy   a v príslušných   medzinárodných   zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred zákonom (čl. 154c ods. 1 ústavy). V tomto zmysle právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno stavať proti sebe ani ich od seba oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len   zo   skutočnosti,   že   štátny   orgán   dôsledne   nepostupoval   v zákonom   ustanovených lehotách (mutatis mutandis PL. ÚS 25/01)».

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že čl. 6 ods. 1 dohovoru ustanovuje rýchlosť súdnych konaní so súčasným ustanovením všeobecnejšieho princípu - riadneho výkonu spravodlivosti (napr. Süßmann c. Nemecko, rozsudok zo 16. septembra 1996, § 57), resp. že požiadavka na prejednanie a rozhodnutie veci „v primeranej lehote“ tvorí jeden z osobitných aspektov práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru   (napr.   Sovtransavto   Holding   c.   Ukrajina,   rozsudok   z 25.   júla   2002,   §   83). Európsky   súd   pre   ľudské   práva   uznal,   že   nerešpektovanie   lehoty   ustanovenej   zákonom samo osebe neporušuje čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. Wiesinger c. Rakúsko, rozsudok z 30. októbra   1991,   §   60),   môže   byť   však   faktorom   pri   hodnotení,   či   sa   konanie   skončilo v primeranej lehote. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva primeranosť dĺžky konania musí   byť   posudzovaná   podľa   konkrétnych   okolností   prípadu   berúc   do   úvahy   kritériá uvedené   v jeho   judikatúre,   a to   najmä   zložitosť   veci,   správanie   sťažovateľa   a postup orgánov prejednávajúcich vec, ako aj význam predmetu sporu pre sťažovateľa (napr. Jóri c. Slovenská republika, rozsudok z 9. novembra 2000, § 51). Uvedené kritériá Európsky súd pre ľudské práva teda neaplikuje mechanicky, ale pragmaticky s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu (PL. ÚS 25/01).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   na   základe   skutočností   uvedených   sťažovateľkou v sťažnosti nemožno považovať namietaný postup okresného súdu (necelých 12 mesiacov od podania návrhu na vydanie predbežného opatrenia do podania ústavnej sťažnosti) za taký, ktorý by bolo možné najmä vzhľadom na celkovú dĺžku tohto konania kvalifikovať ako   „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   už   uvedených   záverov,   a to   aj   napriek   tomu,   že v správaní   okresného   súdu   (jeho   sudcov),   predovšetkým   vo   fáze   namietania   ich predpojatosti,   nemožno   prehliadnuť   minimálne   nesústredennosť   a nedostatok   efektivity, ktoré zapríčinili, že sa predmetná vec dostala k zákonnému sudcovi až koncom októbra 2007, teda po uplynutí viac ako štyroch mesiacoch.

Ústavný súd pri   rozhodovaní vzal do   úvahy aj skutočnosť,   že v predmetnej veci okresný súd doteraz rozhodol dvakrát, a to 28. decembra 2006 a 18. decembra 2007 (návrh sťažovateľky zamietol), pričom krajský súd prvé rozhodnutie okresného súdu 5. marca 2007 zrušil.   Navyše   požadované   predbežné   opatrenie   nie   je   konečným   rozhodnutím   a jeho účelom je dočasná úprava pomerov účastníkov (ako zabezpečovací prostriedok v civilnom procese) s cieľom umožniť predovšetkým nerušené rozhodovanie vo veci samej.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd posúdil, že v konaní vedenom okresným súdom   vo   veci   sp.   zn.   19   C   103/06   zatiaľ   nedošlo   k takej   intenzite   zásahu   do   práva sťažovateľky, ktorá by zodpovedala ústavnorelevantnému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Jej sťažnosť   bola   preto   z uvedených   dôvodov   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde odmietnutá.

Po   odmietnutí   sťažnosti   už   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na rozhodnutie ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008