znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 41/07-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., a. s., so sídlom S., zastúpenej advokátom Mgr.   M.   O.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   práva   na   ochranu   vlastníctva   a   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   a rozhodnutím   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 43 Cob 41/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2005 doručená sťažnosť spoločnosti A., a. s., so sídlom S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. M. O., B., ktorou namietala porušenie práva na ochranu vlastníctva a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 20 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský   súd“)   a Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) a uznesením krajského súdu sp. zn. 43 Cob 41/04 zo 16.12.2004.

Sťažovateľka   v sťažnosti   poukazovala   na   skutočnosť,   že   v súvislosti   s konaním o predbežnom   opatrení   na   súde   [Okresný   súd   v Rimavskej   Sobote   (ďalej   len   „okresný súd“),   krajský   súd   a najvyšší   súd]   jej   vznikla   značná   škoda, „keďže   (...)   zo   sumy 5.597.173,10 Sk, na ktorú má (...) právoplatné súdne rozhodnutia (...) má obdržať len 30 % uvedenej   finančnej   čiastky“.   V tejto   súvislosti   žiadala   ústavný   súd,   aby   jej „priznal primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   2.000.000,-   Sk   (slovom   dva   milióny slovenských korún) voči Krajskému súd v Banskej Bystrici, prípadne aj voči Najvyššiemu súdu SR.

Sťažovateľ sa súčasne domáha, aby Ústavný súd SR zrušil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 16. 12. 2004 vydané pod č. k. 43 Cob 41/04“.

Keďže sťažnosť sťažovateľky neobsahovala náležitosti požadované ustanoveniami § 20   a   § 50   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   splnenie   ktorých je predpokladom   začatia   konania   pred   ústavným   súdom,   ústavný   súd   ju   prípisom z 12. apríla 2005 (prostredníctvom   jej právneho zástupcu) vyzval na doplnenie sťažnosti o skutočnosti,   ktoré   odôvodňujú   vyslovenie   porušenia   práva   podľa   čl. 20   ústavy, ako aj o výrok   rozhodnutia,   ktorého   sa   v konaní   pred   ústavným   súdom   sťažovateľka domáha.   Zároveň   ju poučil,   že   ak   sťažnosť   nedoplní   v požadovanom   rozsahu   v lehote 15 dní, ústavný súd ju odmietne pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Sťažovateľka   na   výzvu   ústavného   súdu   podaním   z 29.   apríla   2005   doručeným ústavnému súdu 2. mája 2005 doplnila sťažnosť tak, že „(...) ústavná sťažnosť (...) smeruje proti   Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici   a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky“. Zároveň žiadala ústavný súd, aby „zaviazal Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd Slovenskej   republiky,   aby   spoločne   a   nerozdielne   zaplatili   spoločnosti   A., a. s.(...) primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000.000,- Sk (slovom dvamilióny slovenských korún)“ a aby „zrušil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 16. 12. 2004 pod č. k. 43 Cob 41/04“. Potrebu zrušenia uznesenia krajského súdu odôvodnila tým, že bolo „vydané v rozpore so zákonom, keďže ruší uznesenie OS v Rimavskej Sobote o predbežnom opatrení,   ktoré   už   zaniklo   v zmysle   §   77   ods.   1   písm.   c)   O. s.   p.   po   právoplatnosti rozhodnutia   vo   veci   samej“. Krajský   súd   mal   podľa   jej   názoru „konanie   vo   veci predbežného   opatrenia   zastaviť   -   avšak   vydal   úplne   nesprávne   rozhodnutie, a   to   po 11 mesiacoch   od   doručenia   spisu   z   Najvyššieho   súdu   SR   a   vyše   polroku   potom,   čo predbežné opatrenie zaniklo po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“. Podľa názoru sťažovateľky postupom a rozhodnutím krajského súdu „sa takisto porušilo naše ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 Ústavy SR“. Základné právo   sťažovateľky   na   ochranu   vlastníctva   podľa   čl.   20   ústavy   bolo   podľa   jej názoru porušené   postupom   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   keď   došlo   k zrušeniu   okresným súdom nariadeného predbežného opatrenia, „ktoré slúžilo na ochranu práv sťažovateľa ako veriteľa   a   zamedzovalo   dlžníkovi   nakladať   s   jeho   nehnuteľným   majetkom   na ujmu   jeho veriteľov“.   K jeho   zrušeniu   došlo „v   čase,   keď   už   pre   záujmy   sťažovateľa   to malo minimálny význam, keďže už takmer 5 mesiacov bolo Krajským súdom v Banskej Bystrici konaní   č. k. 36   V/12/2002   potvrdené   vyrovnanie   dlžníka,   ktoré   sťažovateľovi   priznávalo uspokojenie   len   vo   výške   30   %   ním   prihlásenej   pohľadávky“.   Na   základe   uvedeného sťažovateľka   zosumarizovala   uvedené   skutočnosti   a uviedla,   že   „Krajský   súd   v Banskej Bystrici a Najvyšší súd SR v rozpore s ústavou garantovanými právami sťažovateľa (najmä čl.   48   a   čl.   20   Ústavy   SR)   svojím   úradným   postupom   značne   prispeli   k tomu,   že   časť pohľadávky sťažovateľa v sume 70 % jej pôvodnej výšky určite nebude uspokojená“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy

Sťažovateľka v pôvodnej (aj v doplnenej) sťažnosti svoje základné právo v súvislosti s čl. 20 ústavy, ktoré malo byť porušené, označila ako „právo na ochranu vlastníctva“ bez toho, aby ho bližšie právne vymedzila. Výkladom takto prejavenej vôle sťažovateľky (hoci v konaní pred ústavným súdom mala kvalifikovaného právneho zástupcu) dospel ústavný súd – v kontexte toho, čoho a na akom základe sa sťažovateľka sťažnosťou (doplnenou) domáhala   –   k názoru,   že   sťažovateľka   sa   domáhala   ochrany   vlastníctva   (čl.   20   ods.   1 ústavy)   súdom   jej   priznanej   pohľadávky   v celkovej   sume   5   597   173,10   Sk   v súvislosti s nesprávnym úradným postupom krajského súdu a najvyššieho súdu tým, že neprimerane dlho konali a nesprávne rozhodli o zrušení predbežného opatrenia, teda, že nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci (v danom prípade krajského súdu a najvyššieho súdu) a rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na ochranu vlastníctva.   Ako   ďalej   uviedla   sťažovateľka,   nesprávny   úradný   postup   súdov   (prieťahy a nesprávne rozhodnutie) značne prispel k nevymožiteľnosti časti jej pohľadávky.

Podľa čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Ústavný súd zo sťažnosti (jej doplnenia) a jej príloh zistil, že 16. decembra 2004 krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   43   Cob   41/04   zrušil   uznesenie   okresného   súdu č. k. 1 Cb 143/01-7   z 20.   apríla   2001,   ktorý   predbežným   opatrením   zakázal   odporcovi (A., a. s.)   predovšetkým   disponovať   s jeho   nehnuteľným   majetkom   a tento   scudzovať, vymieňať, prenajímať a zaťažovať, a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa (sťažovateľky) doručené 5. januára 2005.   Tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   predchádzalo   podanie   návrhu   navrhovateľom (sťažovateľkou)   doručeným   okresnému   súdu   11.   apríla   2001   na   vydanie   uvedeného predbežného opatrenia, prijatie (už uvedeného) uznesenia okresného súdu z 20. apríla 2001 č. k. 1 Cb 143/01-7, jeho zrušenie krajským súdom a zastavením konania (uznesením sp. zn. 43 Cob 165/01 z 30. augusta 2001) a zrušenie tohto uznesenia najvyšším súdom (uznesením sp. zn. 4 Obdo 2/02 z 20. novembra 2003). V iných súdnych konaniach pred okresným súdom   a krajským   súdom   bol   odporca   (A.,   a.   s.)   zaviazaný   zaplatiť   navrhovateľovi (sťažovateľke) celkom sumu 2 819 757,70 Sk s prísl. (úroky z omeškania 18 % ročne od r. 1998) a uznesením krajského súdu sp. zn. 36V/12/2002 z 30. júna 2003 na návrh odporcu (A., a. s.) bolo potvrdené jeho vyrovnanie, pričom sťažovateľka ako „ostatní veritelia“ mala byť podľa jej tvrdenia zaradená iba do výšky 30 % jej pohľadávok voči dlžníkovi (A., a. s.). S ohľadom na uvedené podľa názoru sťažovateľky porušením jej ústavných práv vo veci konania o predbežnom opatrení súvisí vznik značnej škody na jej strane a „preto žiada“, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000.000,- Sk voči krajskému a najvyššiemu súdu. Zároveň sa domáha zrušenia uznesenia krajského súdu zo 16. decembra 2004 sp. zn. 43 Cb 41/04.

Pokiaľ   sa   sťažovateľka   podanou   sťažnosťou   domáha   ochrany   vlastníctva   (čl.   20 ods. 1 ústavy) v súvislosti s nesprávnym úradným postupom krajského súdu a najvyššieho súdu   tým,   že   neprimerane   dlho   konali   a   nesprávne   rozhodli   o   zrušení   predbežného opatrenia, teda, že nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci (v danom prípade krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu)   a   rozhodnutím   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu jej základného   práva   na   ochranu   vlastníctva,   ústavný   súd   poukazuje   predovšetkým na citovaný   čl.   127   ods.   1   ústavy,   z   ktorého   vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,   že   ochrany   tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorého   namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

Sťažovateľka v podanej sťažnosti (jej doplnení) výslovne formulovala dôvody, ktoré ju viedli k podaniu sťažnosti tak, že „Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd SR v rozpore s ústavou garantovanými právami sťažovateľa (najmä čl. 48 a čl. 20 Ústavy SR) svojím úradným postupom značne prispeli k tomu, že časť pohľadávky sťažovateľa v sume 70   %   jej   pôvodnej   výšky   určite   nebude   uspokojená“.   Podľa   názoru   ústavného   súdu sťažovateľka   v uvedenom rozsahu mohla uplatniť príslušný právny prostriedok nápravy v konaní pred všeobecným súdom, a to podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   (predtým   zákona   č.   58/1969   Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným postupom), ak sa domnieva, že nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci (v danom prípade krajského súdu a najvyššieho súdu) a rozhodnutím krajského súdu jej vznikla škoda.

Všeobecné   súdy,   ktoré   v   občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou   o   ľudských   právach,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. V zásade len po vyčerpaní opravných prostriedkov, ktoré   im   ako   účastníkom   konania   priznáva   Občiansky   súdny   poriadok   a príslušný hmotnoprávny predpis, môže byť sťažnosť prípustná na ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 12/02).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   ešte   nevyčerpala   tie   účinné   a   dostupné právne prostriedky, ktoré môže uplatniť v konaní pred všeobecným súdom o náhradu škody, ktorá jej mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci (v danom prípade krajského súdu a najvyššieho súdu) a rozhodnutím krajského súdu, a domáhala sa svojou   sťažnosťou   ochrany   práv,   ktoré   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nepatria do právomoci ústavného súdu, ústavný súd musel z tohto dôvodu jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po predbežnom prerokovaní v senáte odmietnuť.

2. K porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Pokiaľ   sťažovateľka   ďalej   namietala   v označených   konaniach   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ustanoveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu a najvyššieho súdu, ústavný súd poukazuje na účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba (účastník konania pred súdom) domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo veci bez ohľadu na jej postavenie v súdnom konaní.

Podstatou   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48   ods.   2   ústavy   je   preto   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   účastníka,   v   ktorom sa nachádza dovtedy, kým v jeho veci nie je rozhodnuté s účinkami právoplatnosti.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, II. ÚS 12/01, II. ÚS 52/01, III. ÚS 116/01, IV. ÚS 37/02) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v   čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva označenými   orgánmi   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecnými   súdmi)   ešte   trvalo. Ak v čase, keď ústavný súd prerokúva sťažnosť už nedochádza k porušovaniu namietaného základného práva, ústavný súd ju odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka v sťažnosti v súvislosti s prieťahmi v súdnom konaní výslovne namieta iba postup najvyššieho súdu a krajského súdu, ktoré v jej prípade konali od 12. apríla 2002 (spis bol predložený najvyššiemu súdu po podaní dovolania) až do 16. decembra 2004, kedy krajský   súd   po   zrušení   jeho   rozhodnutia   najvyšším   súdom   opätovne   rozhodol   (zrušil prvostupňové   uznesenie).   Najvyšší   súd   v namietanej   veci   rozhodol   rozsudkom sp. zn. 4 Obdo   2/02   20. novembra   2003   a krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   43   Cob   41/04 16. decembra   2004   a toto   uznesenie   bolo   doručené   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky 5. januára 2005. Uvedené skutočnosti možno zistiť z podanej sťažnosti (jej doplnenia) a tiež z pripojených kópií označených rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu.

Sťažovateľka však namietala porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažnosťou podanou poštou 4. marca 2005, teda v čase, keď konania pred najvyšším súdom a krajským súdom boli už nepochybne právoplatne skončené. Z uvedeného možno vyvodiť, že konanie o sťažnosti sťažovateľky nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa citovaného článku ústavy.

Ústavný súd opierajúc sa o tento skutkový stav a stabilizovanú judikatúru ústavného súdu   sťažnosť   sťažovateľky   v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v označených konaniach pred krajským súdom   a   najvyšším   súdom   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o   zrušení   sťažovateľkou označeného právoplatného rozhodnutia   krajského súdu   vyplýva z čl.   127 ods.   2 ústavy a rozhodnutie   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   podľa   čl.   127   ods.   3 ústavy by prichádzalo do   úvahy iba v tom   prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jej základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o tejto časti návrhu (petitu sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2007