znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 41/06-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť O. M., USA; S. G. M., USA; I. D., USA, a M. F., USA, zastúpených advokátkou Mgr. R. Z., B., vo veci namietaného porušenia čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní vedenom   na Okresnom   súde   Prešov   pod sp. zn. 12 C 155/92 a na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 2 Co 89/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. M., S. G. M., I. D. a M. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. januára 2006 doručené podanie O. M., bytom USA; S. G. M., USA; I. D., USA, M. F., USA (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou Mgr. R. Z., B., vo veci namietaného porušenia čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom na Okresnom súde   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   12   C   155/92   a na   Krajskom   súde v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 Co 89/05. Toto podanie bolo odovzdané na poštovú prepravu 24. januára 2006.

Sťažovatelia   požadujú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu uznesením okresného súdu č.   k.   12   C   155/92-40   z 10.   februára   2005   v spojení   s uznesením   krajského   súdu č. k. 2 Co 89/05-73   zo   7.   novembra   2005   s tým,   aby   boli   obe   uznesenia   zrušené   a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Požadujú tiež priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú ako dedičia podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností   ležiacich   v kat. území Prešov,   a to pozemku   a rodinného domu   na ňom, v pomere 27/33. Sťažovatelia zdedili tento podiel po svojej matke G. M., ktorá zomrela v USA. Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 155/92-9 z 24. júna 1992 určil, že žalobcovia D. M.   a M.   M.   (ďalej   len   „žalobcovia“)   sú   spoluvlastníkmi   vyššie   uvedených nehnuteľností. Žalobu podali proti G. M., ktorá však bola v tom čase už 17 rokov mŕtva. Okresný súd jej ustanovil za opatrovníčku starostku obce B. Podľa názoru okresného súdu v konaní sa preukázalo, že G. M. neformálne darovala svoj podiel rodine B., ktorá ho predala   žalobcom.   Podľa   sťažovateľov   však   ich   matka   svoj   podiel   nikdy   rodine   B. nedarovala, o čom svedčí skutočnosť, že až do svojej smrti sa o tieto nehnuteľnosti živo zaujímala.   Vyplýva   to   z korešpondencie.   Zároveň   to   znamená,   že   M.   B.   nemohla nehnuteľnosti   previesť   na   žalobcov   a okresný   súd   nemohol   určiť,   že   žalobcovia   sú vlastníkmi. Splnomocnený zástupca sťažovateľov A.   M. podaním z 30. decembra 2004 požiadal   o doručenie   rozsudku   okresného   súdu.   Rozsudok   mu bol   doručený   8.   januára 2005.   Zástupca   podal   voči   rozsudku   odvolanie   podaním   z 18. januára   2005,   pričom zároveň   požiadal   aj   o odpustenie   zmeškania   lehoty   na   podanie   odvolania.   Uznesením okresného   súdu   č.   k.   12   C   155/92-40   z 10.   februára   2005   bol   návrh   na   odpustenie zmeškania   lehoty   na   podanie   odvolania   zamietnutý.   Okresný   súd   bol   toho   názoru,   že sťažovatelia   nepreukázali   ospravedlniteľný   dôvod,   pre   ktorý   lehotu   zmeškali.   Ďalej okresný súd vyslovil názor, že boli splnené podmienky na ustanovenie opatrovníka pre G. M. v zmysle § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Voči uzneseniu podal v mene sťažovateľov   zástupca   2. marca   2005   odvolanie.   Uznesením   krajského   súdu č. k. 2 Co 89/05-73   zo   7.   novembra   2005   bolo   uznesenie   okresného   súdu   potvrdené. Krajský súd zdôraznil, že iba účastník konania je oprávnený žiadať o odpustenie zmeškania lehoty, pričom   sťažovatelia účastníkmi konania nie sú. Uznesenie krajského súdu   bolo zástupcovi sťažovateľov doručené 24. novembra 2005.

Podľa názoru sťažovateľov postupom všeobecných súdov, ako aj ich uzneseniami došlo   k porušeniu   označených   práv   sťažovateľov,   a   to   predovšetkým   tým,   že   bola ustanovená opatrovníčka G. M. v čase, keď už nežila. Všeobecné súdy mohli pri náležitej starostlivosti   túto   skutočnosť   zistiť.   Konanie   vôbec   nebolo   možné   viesť   proti neexistujúcemu   subjektu.   Jediným   existujúcim   spôsobom,   ktorým   je   možné   odstrániť nepriaznivé   procesné   dôsledky   zmätočného   rozsudku   okresného   súdu,   je   odpustenie zmeškania lehoty sťažovateľom, lebo v odvolacom konaní by sťažovatelia mohli predložiť dokumenty preukazujúce úmrtie G. M. Ani vecne neobstoja závery rozsudku okresného súdu o nadobudnutí vlastníctva žalobcami. Podmienky pre odpustenie zmeškania lehoty boli preto splnené.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 12 C 155/92-40 z 10. februára 2005 vyplýva, že návrh sťažovateľov na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania proti rozsudku okresného   súdu   č.   k.   12   C   155/92-9   z 24.   júna   1992   bol   zamietnutý.   Podľa   názoru okresného súdu z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že G..M. vystupujúca v konaní   ako   žalovaná   sa   už   v čase   podania   žaloby   nachádzala   na   neznámom   mieste v USA, a preto jej bol ustanovený opatrovník v zmysle § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Ustanovenie opatrovníka bolo legitímne a v súlade so zákonom, lebo jej pobyt v čase   konania   nebol   súdu   známy.   Súd rovnako   nevedel   ani   o tom,   že   zomrela.   Preto nemožno   považovať   doručenie   rozsudku   opatrovníkovi   za   ospravedlniteľný   dôvod,   pre ktorý sťažovatelia zmeškali lehotu na podanie odvolania.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 2 Co 89/05-73 zo 7. novembra 2005 vyplýva, že krajský   súd   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil.   Podľa   názoru   krajského   súdu   zákon pripúšťa   možnosť   nápravy,   ak sa   zmešká   lehota   na   vykonanie procesného   úkonu,   a to postupom podľa § 58 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, avšak úprava podmienok odpustenia následkov zmeškania lehoty (strata lehoty a neúčinnosť úkonu urobeného po lehote) sa vzťahuje na účastníka, jeho zástupcu, na vedľajšieho účastníka a prokurátora, ak sa zúčastňuje na konaní podľa § 35 Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovatelia však neboli účastníkmi   konania   vo   veci   samej,   a preto   nie   sú   ani oprávnenými   osobami   na podanie   žiadosti   o odpustenie   zmeškania   lehoty.   Vzhľadom   na   to   správne   postupoval okresný súd, ak návrh sťažovateľov zamietol ako návrh osôb, ktoré neboli na podanie návrhu oprávnené.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola   vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05).

Na   prerokovanie   a rozhodnutie   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   voči   uzneseniu okresného súdu č. k. 12 C 155/92-40 z 10. februára 2005, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti uzneseniu okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok,   bolo v právomoci   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   poskytnúť   ochranu   označeným základným   právam   sťažovateľov.   Tým   je   zároveň   vylúčená   v tejto   časti   právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje voči uzneseniu krajského   súdu   č.   k.   2   Co   89/05-73   zo   7.   novembra   2005.   Túto   časť   sťažnosti   treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu záver krajského súdu (ani sťažovatelia s ním vôbec nepolemizujú), podľa ktorého právo požadovať odpustenie zmeškania lehoty na odvolanie prináleží iba účastníkovi konania, resp. jeho právnemu zástupcovi, nie je možné považovať za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný, pričom je vecou rozhodnutia žalobcu, koho označí za žalovaného. V danom prípade za žalovanú bola označená G. M. Pokiaľ by bola menovaná v čase podania žaloby ešte žila, avšak v priebehu   konania by zomrela, bolo by nevyhnutné považovať sťažovateľov   za účastníkov konania ako žalovaných, a to z titulu prechodu procesných práv na nich ako dedičov   priamo   zo   zákona.   V danom   prípade   však   k takémuto   zákonnému   prechodu procesných práv nemohlo dôjsť, keďže G. M. počas konania nezomrela (zomrela ešte pred začatím konania).

Podľa § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.

Vzhľadom na to, že sťažovatelia účastníkmi konania neboli, rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 155/92-9 z 24. júna 1992 nie je ani pre nich záväzný. Nezakladá preto ani prekážku   veci   rozsúdenej   (rei   iudicatae)   vo   vzťahu   voči   sťažovateľom.   V konečnom dôsledku   to   znamená,   že   sťažovateľom   nič   nebráni   v tom,   aby   podali   na   príslušnom všeobecnom súde žalobu o určenie ich vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. V takomto konaní bude v právomoci všeobecných súdov poskytnúť sťažovateľom ochranu pre   tie   ich   základné   práva,   ktorých   porušenie   namietajú teraz v konaní pred   ústavným súdom.

Keďže sťažovatelia dosiaľ nevyužili tento právny prostriedok, ktorý im zákon na ochranu   ich   základných   práv   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   sú   sťažovatelia oprávnení, treba sťažnosť považovať zároveň aj za neprípustnú.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2006