znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 41/03-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   septembra   2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. Ľ. L., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. E.   Ľ.,   B.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 26 P 9/00 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo JUDr. Ľ. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 26 P 9/00   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2003   doručená   sťažnosť   JUDr.   Ľ.   L.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní o úpravu styku otca s maloletým dieťaťom vedenom pod sp. zn. 26 P 9/00.

Sťažovateľ   žiadal   vydať   nález,   ktorým   by ústavný   súd   vyslovil   porušenie   čl.   48 ods. 2   ústavy,   priznal   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   1 200 000   Sk a náhradu trov konania za právnu pomoc vo výške 10 % z tejto sumy, t. j. 120 000 Sk.

Z podania vyplýva, že sťažovateľ podal 18. januára 2000 na okresnom súde návrh na úpravu   styku   otca   s maloletým   dieťaťom   a aj   napriek   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní v zmysle príslušných ustanovení zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov k náprave nedošlo a vo veci nie je ešte doteraz na okresnom súde rozhodnuté. Sťažovateľ je toho názoru, že v konaní dochádza k zbytočným prieťahom.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 41/03-7 z 26. februára 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predmetnú sťažnosť na ďalšie konanie.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti   prijatej   sťažnosti   vyjadrili   obaja   účastníci   konania:   okresný   súd, zastúpený jeho predsedom, vyjadrením č. Spr. 3146/2003 z 12. mája 2003 a sťažovateľ, zastúpený svojou právnou zástupkyňou, stanoviskom z 19. júna 2003.

Okresný   súd   vo   vyjadrení   podal   chronologickú   faktografiu   svojich   úkonov v predmetnej veci a k opodstatnenosti prijatej sťažnosti konštatoval, že „...nakoľko úkony sudkyne sú vykonávané v primeraných lehotách...“, sťažnosť sťažovateľa nepovažuje „za dôvodnú“.

Okresný   súd   je   toho   názoru,   že:   „Nečinnosť,   pokiaľ   sa   dá   v určitom   štádiu konštatovať,   je   spojená   s posudzovaním   odbornej   otázky,   ktorá   nesúvisí   s činnosťou sudkyne, ale ako odborné posúdenie je nevyhnutné k rozhodnutiu vo veci samej...

Za stagnáciu v konaní možno považovať obdobie, kedy poverení znalci   vo veci nečinili úkony smerujúci k podaniu znaleckého posudku. Dôvody, pre ktoré znalci vo veci nekonali,   sú   rôzneho   charakteru:   zdravotné   dôvody,   dôvody   subjektívneho   charakteru majúce   za   následok   vylúčenie   znalca,   nespôsobilosť   znalca   z dôvodu   veku,   a neúplný znalecký posudok. Príčiny výmeny znalcov objektívne nemohli byť sudkyni známe, pričom po   identifikácii   dôvodov,   ktoré   bránili   znalcom   v podaní   znaleckého   posudku   sudkyňa reagovala bezodkladne.“

Ďalšími skutočnosťami, ktoré podľa názoru okresného súdu treba posudzovať ako okolnosti   majúce   priamy   vplyv   na   dĺžku   konania   a ktoré   sťažujú   prejednanie   veci,   sú: „...postoje   účastníkov   konania   vo   vzťahu   k sebe   samým   ale   i vo   vzťahu   k súdu; neospravedlnená či ospravedlnená neúčasť na pojednávaní, kedy sudkyňa objektívne musela vytýčiť   ďalšie   pojednávania   z dôvodu   vykonania   nevyhnutného   dôkazu,   vznášanie neodôvodnených námietok voči osobám zúčastneným na konaní, o ktorých bolo potrebné rozhodnúť vzhľadom na to, že ich vyjadrenie je nevyhnutným dôkazom v konaní, podávanie odvolaní   voči   rozhodnutiam   procesného   charakteru,   ktoré   však   musia   byť   spoločne   so spisom   predmetom   odvolacieho   konania   na   súde   druhej   inštancie.   Rodičia   maloletého nespolupracujú   v súdom   požadovanom   rozsahu,   čím   neprispievajú   k bezprieťahovému a účinnému prejednaniu veci.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu potvrdila názor sťažovateľa („zotrvávame na našej sťažnosti“), že okresný súd „...nekoná vo veci   tak,   aby   rozhodol   na   prvom   pojednávaní   (§   114   ods.   1   OSP).   Jeho   úkony   sú nesústredené, nepripravené a nie v súlade so   znením príslušných   ustanovení OSP (napr. § 101 ods. 2 OSP ap.)“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov,   ich   právnych   zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa   vzťahujúceho súdneho   spisu   sp.   zn. 26   P   9/00   ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Návrhom proti matke dieťaťa (ďalej aj „odporkyňa“) doručeným okresnému súdu 18. januára 2000 sa sťažovateľ domáhal úpravy styku so svojím maloletým dieťaťom Ľ.

Po   vykonaní   prípravných   úkonov   (zaslanie   návrhu   odporkyni,   ustanovenie opatrovníka   pre   maloletého)   vytýčil   okresný   súd   13.   marca   2000   termín   prvého pojednávania na 4. máj 2000. Na tomto pojednávaní konanom za prítomnosti sťažovateľa, matky   dieťaťa   a jej   právneho   zástupcu   a kolízneho   opatrovníka   boli   vypočutí   účastníci konania k predmetu sporu. Pojednávanie bolo odročené na 6. jún 2000 za účelom zistenia, v akom prostredí je vykonávaná výchova dieťaťa, a predloženia avizovaného návrhu matky dieťaťa na zákaz styku sťažovateľa s dieťaťom. Dňa 16. mája 2000 bol stanovený termín pojednávania preložený na 15. jún 2000. Odporkyňa predložila 24. mája 2000 návrh na zákaz styku sťažovateľa s maloletým. Okresná prokuratúra Bratislava III oznámila 26. mája 2000, že vstupuje do konania.

Odporkyňa   2.   júna   2000   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   a súhlasila s pojednávaním v jej neprítomnosti.

Na   pojednávaní   konanom   15.   júna   2000   za   prítomnosti   sťažovateľa,   právneho zástupcu matky dieťaťa, kolízneho opatrovníka a okresného prokurátora okresný súd spojil konania o úprave styku rodiča s maloletým dieťaťom s konaním o zákaze styku na spoločné konanie. Bol vypočutý sťažovateľ a kolízny opatrovník, ktorý uviedol, že odporkyňa mu neumožnila uskutočniť pohovor s dieťaťom. Za účelom výsluchu odporkyne a vykonania šetrenia kolíznym opatrovníkom bol termín pojednávania odročený na 13. júl 2000. Toto pojednávanie (neprítomná matka dieťaťa a jej právny zástupca) bolo odročené na 17. august 2000   z dôvodu   zabezpečenia   účasti   matky   dieťaťa   pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej pokuty.

Na pojednávaní konanom 17. augusta 2000 (neprítomná odporkyňa, neospravedlnila svoju   neúčasť)   sa   k predmetu   sporu   vyjadrili   sťažovateľ   a právny   zástupca   odporkyne. Odporkyni bola uložená poriadková pokuta vo výške 4 000 Sk. Pojednávanie bolo odročené na   5.   október   2000   s tým,   že   predvolanie   odporkyne   bude   doručené   prostredníctvom Obvodného oddelenia Policajného zboru Senec.

Uznesenie   o uložení   poriadkovej   pokuty   napadla   odporkyňa   31.   augusta   2000 odvolaním.

Dňa   11.   septembra   2000   polícia   oznámila,   že   viacnásobný   pokus   o doručenie zásielky odporkyni bol neúspešný (na adrese bydliska odporkyne nikto neotvoril dvere).

Dňa   12.   septembra   2000   bolo   zaslané   predvolanie   odporkyni   na   pojednávanie (doručené 18. septembra 2000).

Na   pojednávaní   konanom   5.   októbra   2000   (za   prítomnosti   sťažovateľa,   matky dieťaťa   a jej   právneho   zástupcu,   kolízneho   opatrovníka   a okresného   prokurátora)   bol uskutočnený   výsluch   odporkyne   a   bolo prednesené   vyjadrenie   kolízneho   opatrovníka k prešetreniu rodinných pomerov (sú dobré na výchovu maloletého dieťaťa), ktorý navrhol ustanoviť na vykonanie znaleckého dokazovania znalca z odboru klinickej psychológie detí. Okresný súd nariadil znalecké dokazovanie, ustanovil znalkyňu PhDr. S. N. z B. (ďalej aj „znalec   č. 1“)   a uložil   účastníkom   zložiť   preddavok   na   trovy   znaleckého   dokazovania (uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania nadobudlo právoplatnosť 16. októbra 2000).

Dňa   3.   novembra   2000   vydala   zákonná   sudkyňa   úpravu   smerujúcu   k vymáhaniu preddavkov na trovy znaleckého dokazovania od otca dieťaťa (sťažovateľa), ktorý nezložil uvedený preddavok. Z vyjadrenia predsedu okresného súdu vyplýva, že tento preddavok zložil sťažovateľ 21. júna 2001.

Dňa 6. apríla 2001 znalec č. 1 ospravedlnil nevykonanie znaleckého dokazovania z dôvodu svojej choroby a žiadal určiť iného znalca.

Uznesením zo 17. apríla 2001 bola na vypracovanie znaleckého posudku ustanovená PhDr. E. B. z B. (ďalej len „znalec č. 2“).

Znalec č. 2 okresnému súdu 2. júla 2001 oznámil, že „pre subjektívne prekážky“ nemôže vykonať znalecké dokazovanie. Po výzvach okresného súdu zo 17. júla 2001 znalec č. 2 konkretizoval dôvody – oznámil svoju zaujatosť voči účastníkom konania.

Uznesením z 1. augusta 2001 bol ustanovený na vykonanie znaleckého dokazovania doc. PhDr. G. D., CSc. (ďalej len „znalec č. 3“). Tento znalec 12. septembra 2001 oznámil okresnému súdu, že znalecký posudok nevypracuje, lebo už nevykonáva funkciu súdneho znalca. Z úradného záznamu zákonnej sudkyne zo 16. októbra 2001 vyplýva, že menovaný je   v aktuálnom   zozname   znalcov   zapísaný   na   strane   č.   42.   Uvedené   potvrdila   aj predsedníčka   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   22.   októbra   2001 v odpovedi Spr. 3102/2001 na výzvu okresného súdu.

Matka   dieťaťa   27.   augusta   2001   oznámila   okresnému   súdu,   že   sťažovateľ   bol právoplatným rozsudkom Okresného súdu Bratislava III uznaný za vinného z trestného činu ublíženia na zdraví.

Uznesením   z 12.   novembra   2001   bol   ustanovený   na   vypracovanie   znaleckého posudku PhDr. Ľ. J. z P. (ďalej len „znalec č. 4“; uznesenie doručené 17. decembra 2001).

Okresný súd 22. marca 2002 vyzval znalca č. 4 na predloženie znaleckého posudku.

Znalec č. 4 dňa 9. apríla 2002 predložil okresnému súdu znalecký posudok č. 2/2002, v ktorom   neodporúčal   vzhľadom   na   zdravotný   stav   sťažovateľa   jeho   styk   s maloletým (navrhol nové zhodnotenie stavu po vykonaní protialkoholickej liečby sťažovateľa).

Odporkyňa   listom   z 25.   apríla   2002   informovala   okresný   súd   o konflikte   so sťažovateľom.

Uznesenie o určení výšky odmeny pre znalca z 12. apríla 2002 napadol sťažovateľ odvolaním z 29. apríla 2002. O odvolaní predloženom krajskému súdu 15. mája 2002 bolo rozhodnuté 5. augusta 2002 (potvrdením prvostupňového rozhodnutia).

Okresný súd 27. septembra 2002 vytýčil termín pojednávania na 12. november 2002. Na   tomto   pojednávaní   konanom   za   prítomnosti   sťažovateľa,   matky   dieťaťa,   kolízneho opatrovníka, okresného prokurátora a znalca č. 4 bol vypočutý znalec. Po konfrontácii so znalcom   namietal   sťažovateľ   jeho   zaujatosť.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito z dôvodu rozhodnutia o tejto námietke.

Dňa 12. decembra 2002 žiadal okresný súd znalca o zodpovedanie otázok týkajúcich sa jeho eventuálnej zaujatosti (zisťovanie skutočností, pre ktoré by mohol byť vylúčený). V uvedený   deň   vyžiadal   okresný   súd   výpis   z registra   trestov   sťažovateľa   a správu o zdravotnom stave maloletého.

Uznesením z 19. decembra 2002 okresný súd určil odmenu znalcovi (v spojitosti s účasťou na pojednávaní). Odporkyňa 30. decembra 2002 oznámila (čestné prehlásenie) okresnému   súdu,   že   maloletý   je   zdravý   a kvôli   sťažovateľovi   nechcela   oznámiť   meno ošetrujúceho lekára.

Znalec   č.   4   sa   vyjadril   31.   decembra   2002   k námietke   zaujatosti   (oznámil,   že odporkyňu nepozná a videl ju len dvakrát v živote, a to pri znaleckom dokazovaní a na pojednávaní).

Sťažovateľ 15. januára 2003 napadol uznesenie o znalečnom odvolaním.

Okresný súd uznesením z 27. januára 2003 rozhodol, že znalec č. 4 nie je vylúčený z vykonania úkonov znalca.

Sťažovateľ   sa   12.   februára   2003   vyjadril   k listu   odporkyne   z 25.   apríla   2002, k znaleckému   posudku,   k výpovedi   znalca   č.   4   a k jeho   osobe.   Namietal   tiež   zaujatosť kolízneho opatrovníka.

Dňa   15.   februára   2003   bol   súdny   spis   predložený   krajskému   súdu   za   účelom rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu o odmene znalca.

Sťažovateľ 17. februára 2003 napadol uznesenie o nevylúčení znalca č. 4 odvolaním. Vec bola 21. februára 2003 predložená krajskému súdu.

Odporkyňa   podala   25.   marca   2003   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   na zdržanie sa styku sťažovateľa s maloletým.

Okresný súd 27. marca 2003 žiadal krajský súd o vrátenie súdneho spisu, aby mohol rozhodnúť o návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Krajský   súd   6.   mája   2003   vrátil   okresnému   súdu   predmetný   súdny   spis   spolu s uznesením (č. k. 9 CoP 10/03-162, 9 CoP 9/03-162 z 24. marca 2003), ktorým potvrdil napadnuté prvostupňové rozhodnutia (o znalečnom a o nevylúčení znalca č. 4).

Dňa   7.   mája   2003   vypracoval   okresný   súd   uznesenie   o doplnení   znaleckého dokazovania (šesť otázok pre znalca č. 4) a uznesenie o zamietnutí návrhu odporkyne na vydanie predbežného opatrenia. V uvedený deň požiadal kolízneho opatrovníka o urgentné prešetrenie rodinných pomerov u maloletého, požiadal matku dieťaťa o predloženie správy o zdravotnom   stave   maloletého   (pod   hrozbou   pokuty)   a vyžiadal   stanovisko   Krajského úradu Bratislava k námietke sťažovateľa o zaujatosti kolízneho opatrovníka.

Uznesením z 12. mája 2003 okresný súd ustanovil maloletému kolízneho opatrovníka na konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia. V uvedený deň poslal súdny spis sp. zn. 26 P 9/00 ústavnému súdu (doručený 19. mája 2003).

V súdnom   spise   na   č.   l.   157   sa   nachádza   odpoveď   Krajského   súdu   v Bratislave č. Spr. 2178/01   z 24.   septembra   2001   na   sťažnosť   sťažovateľa   proti   vybaveniu   jeho sťažnosti   okresným   súdom   na prieťahy v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   26   P   9/00 (túto odpoveď   krajského   súdu   pripojil   sťažovateľ   ako   prílohu   k svojej   sťažnosti   podanej ústavnému súdu). Krajský súd konštatoval, že „... zákonná sudkyňa... od začiatku nápadu vecí konala plynule...“. Podľa názoru krajského súdu možno zákonnej sudkyni „... vytknúť určitú   nečinnosť...“   a to   v prípade   neurgovania   znalkyne   PhDr.   S.   N.   (znalec   č.   1)   na predloženie znaleckého posudku (uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania nadobudlo právoplatnosť 16. októbra 2000 a menovaná znalkyňa až 4. apríla 2001 požiadala o zrušenie uznesenia, ktorým jej bolo uložené vypracovanie posudku).

III.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že okresný súd v konaní vedenom pod sp.   zn.   26   P   9/00   porušil   jeho   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   ustanovenia   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. II. ÚS 79/97, I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01). V týchto veciach ústavný súd totiž prihliada aj na vyššie uvedený účel tohto základného práva (I. ÚS 27/02).

1. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosti veci“, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 26 P 9/00 je rozhodovanie   o úprave   styku   otca   s maloletým   dieťaťom,   ktoré   je   zároveň   spojené s návrhom   matky   na   vyslovenie   zákazu   styku   s dieťaťom.   Ústavný   súd   v okolnostiach danej veci považuje predmetnú vec za zložitú.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa   v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   zistil skutočnosti,   ktoré   je   potrebné   zohľadniť   na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní,   či   a z akých dôvodov   došlo   v tomto   konaní   k prieťahom.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatoval opakovane   neúspešné   napádanie   stanovenej   výšky   znalečného   sťažovateľom,   ako   aj neúspešné namietanie predpojatosti znalca č. 4, čo spôsobilo neúčelné predĺženie konania o 9 mesiacov (od 29. apríla 2002 do 5. augusta 2002, od 12. novembra 2002 do 6. mája 2003), pričom   do   tejto   doby   nie   je   ešte   zahrnuté   neukončené   konanie   o námietke   sťažovateľa o predpojatosti kolízneho opatrovníka z 12. februára 2003. Okrem toho ústavný súd vzal do úvahy aj oneskorené zaplatenie preddavku na znalecké dokazovanie (pozri II. časť tohto rozhodnutia).

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že využívanie procesných prostriedkov sťažovateľom ako účastníkom konania, ktoré mali za následok spomalenie postupu súdu v konaní, nemožno pripísať na ťarchu tohto súdu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci, a to   nielen   z hľadiska   sťažovateľom   uvádzaných   dôvodov,   ale   aj   z hľadiska   celkového priebehu posudzovaného súdneho konania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti, okrem uvedenia celkovej doby trvania sporu (konania o jeho   návrhu)   a označenia   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   mali   byť podľa jeho tvrdenia postupom okresného súdu porušené a spôsobili neefektívnosť konania, neohraničil časové úseky, v ktorých malo dôjsť ku zbytočných prieťahom v konaní, a ani nekonkretizoval,   v čom   (akej   činnosti,   resp.   nečinnosti)   spočíval   protiústavný   postup okresného   súdu,   ktorý   mal   v konečnom   dôsledku   spôsobiť   ním   namietané   porušenie označeného základného práva. V stanovisku k vyjadreniu okresného súdu k vecnej stránke jeho   sťažnosti   sťažovateľ   reagoval   na   argument   obrany   okresného   súdu   a ako   príčinu prieťahov   uviedol   doručovanie   odvolania   sťažovateľa   o priznaní   znalečného   kolíznemu opatrovníkovi   a okresnému   prokurátorovi,   neefektívny   postup   okresného   súdu   pri zabezpečovaní znaleckého dokazovania a účasti odporkyne na pojednávaniach.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   pri   posudzovaní   postupu   okresného   súdu v sťažnosťou napadnutom konaní vychádzal najmä zo súdneho spisu   sp. zn. 26 P 9/00 a predložených stanovísk okresného súdu a krajského súdu.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   z vyššie   uvedeného   chronologického prehľadu   úkonov okresného   súdu   (časť II   tohto rozhodnutia)   nevyplývajú také   obdobia nečinnosti, ktoré by automaticky odôvodňovali záver o namietanom porušovaní práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Zákonná sudkyňa vo veci od nápadu veci plynulo konala, zisťovala skutočnosti relevantné pre rozhodnutia vo veci samej a spôsobom ustanoveným procesnými predpismi zabezpečovala účasť matky dieťaťa na pojednávaniach (doručovanie predvolania políciou, hrozba pokutou a jej uložením).

Táto   aktivita   okresného   súdu   bola   v danej   veci   (úprava   styku   sťažovateľa s maloletým dieťaťom) dôležitá najmä z dôvodu, že zo správania matky maloletého dieťaťa v počiatočnom štádiu konania až do pojednávania 5. októbra 2000 nemožno vylúčiť jej snahu   o predlžovanie   konania,   ktorej   sa   súd   musí   vždy   usilovať   zabrániť   prijímaním účinných opatrení. Vyplýva to z toho, že byť spolu je pre rodiča dieťaťa základným prvkom rodinného života, aj keď sa vzťahy medzi rodičmi prerušili, a že postup súdu, ktorý im v tom bráni, môže byť posúdený ako zásah do práva chráneného napr. v čl. 19 ods. 2 ústavy.

Zároveň ústavný súd konštatuje, že na celkovej dĺžke konania sa významnou mierou podieľali   problémy   s vypracovaním   znaleckého   posudku   (od   16.   októbra   2000   – ustanovenie znalca č. 1 do 9. apríla 2002 – predloženie znaleckého posudku znalcom č. 4), a to   v celkovej   dĺžke   skoro   18   mesiacov.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   dôvody,   ktoré ustanovení   znalci   č.   1   až   č.   3   uvádzali   ako   prekážky   brániace   im   vykonať   znalecké dokazovania   a vypracovať   znalecký   posudok   (dlhodobé   ochorenie,   predpojatosť   voči účastníkom   konania,   vysoký   vek),   nebolo   možné   pred   ich   ustanovením   predpokladať. Možno   preto   uzavrieť,   že   predĺženie   priebehu   konania   z vyššie   uvedeného   dôvodu nevzniklo   (nebolo   spôsobené)   nečinnosťou   okresného   súdu,   ale   objektívnymi skutočnosťami, s ktorými sa okresný súd v priebehu konania promptne vysporiadal. Taktiež nedostatky   v kvalite   posudku   znalca   č.   4   po   pripomienkach   sťažovateľa   k nemu (12. februára   2003)   riešil   okresný   súd   nariadením   doplnenia   znaleckého   dokazovania (daním konkrétnych otázok znalcovi v upresnení vypracovanom 7. mája 2003) v primeranej lehote,   ktorej   dĺžka   bola   limitovaná   súčasne   na   krajskom   súde   prebiehajúcim   konaním o odvolaniach sťažovateľa proti výške znalečného a o nevylúčení znalca (od 21. februára 2003 do 6. mája 2003).

Na   týchto   ťažkostiach   sa   čiastočne   podieľal   aj   sťažovateľ   napr.   oneskoreným zložením preddavku na znalecké dokazovanie (pozri bod 2 tejto časti rozhodnutia).

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   obdobie   od   16.   októbra   2000 (právoplatnosť a vykonateľnosť uznesenia o ustanovení znalca č. 1) do 6. apríla 2001, keď znalec č.   1   ospravedlnil   z dôvodu   svojej   choroby   nevykonanie   znaleckého   dokazovania a žiadal určiť iného znalca, resp. do 17. apríla 2001 (uznesenie o ustanovení znalca č. 2), teda obdobie v trvaní vyše piatich mesiacov, krajský súd v už vyššie citovanej odpovedi sťažovateľovi kvalifikoval ako „určitú nečinnosť“ sudkyne vo vzťahu k znalcovi, neposúdil ho však ako zbytočný prieťah v konaní, ktoré podľa jeho názoru prebiehalo plynulo. Po odpočítaní štyridsiatich dní, ktoré zákonná sudkyňa stanovila na vypracovanie a doručenie znaleckého   posudku   okresnému   súdu,   nepovažuje   ústavný   súd   predmetnú   nečinnosť (neurgovanie posudku) okresného súdu za takú závažnú skutočnosť, ktorá by bola dôvodom jej kvalifikovania ako zbytočného prieťahu v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   toto   obdobie   posudzovať   vytrhnute (samostatne)   z   celkového   priebehu   konania   a s ohľadom   na   vyššie   uvedené   konkrétne okolnosti prípadu (zložitosť veci a správanie sťažovateľa) a účel označeného základného práva považovať postup okresného súdu za porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov. Ani tento úsek konania nie je podľa názoru ústavného súdu takou dobou, ktorá by odôvodňovala z hľadiska komplexného posúdenia danej veci záver o neprimeranosti jej trvania, resp. o kvalifikovaní konania okresného súdu ako takého konania, ktorého dôsledkom by boli zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Keďže   v uvedenom   prípade   ústavný   súd   vyslovil,   že   základné   právo,   ktorého porušenie   sťažovateľ   namietal,   porušené   nebolo,   ďalšími   jeho   návrhmi   sa   pri   svojom rozhodovaní nezaoberal.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2003