znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 41/02-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval   prijatú   sťažnosť   I.   K.   K.,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   T., Advokátska kancelária, P., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Bardejove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 966/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Bardejove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 966/98   p o r u š i l právo I. K. K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. I. K. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v Bardejove   povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. I. K. K.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún), ktorú je Okresný súd v Bardejove povinný vyplatiť JUDr.   J.   T.,   Advokátska   kancelária,   P.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 25. apríla 2002   č.   k.   I.   ÚS   41/02-11   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť I. K. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou sa sťažoval na   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu v Bardejove (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 966/98.

V sťažnosti uviedol, že 13. júla 1998 podal na okresný súd „Návrh na začatie konania o vyslovenie   povinnosti   organizácie   poskytovať   mi   prácu   podľa   pracovnej   zmluvy a o nároky z nej vyplývajúcich“, že okresný súd urobil prvý úkon po 5 mesiacoch, keď ho vyzval uznesením zo 14. decembra 1998 na doplnenie návrhu, že po tom, ako na túto požiadavku okresného súdu okamžite reagoval, ho okresný súd znova vyzval na úpravu návrhu   (tzv.   petitu)   až   prípisom   zo   4.   októbra   1999   a že   následne   po   jeho   okamžitej odpovedi okresný súd konal, až keď „prešli viac ako 2 roky a 3 mesiace“, keď uznesením z 10. decembra 2001 konanie zastavil. Okresný súd mal takto medzi jednotlivými úkonmi „až príliš dlhé a ničím neodôvodnené pauzy vlastnej nečinnosti a že takto zavinil evidentné prieťahy v konaní a celkový stav, že nie je o tejto veci rozhodnuté v primeranej lehote“. Sťažovateľ zároveň žiadal priznať spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk, „ako aj vzniklé trovy tohto konania“.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. V. P., vyjadreniami z 2. apríla, 7. júna a 18. novembra 2002 a právny zástupca sťažovateľa JUDr. J. T. vyjadrením z 18. septembra 2002.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného (ľudského) práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote. V dôsledku toho senát sťažnosť sťažovateľa prijatú podľa   čl.   127   ústavy   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov,   ich zástupcov   a verejnosti   len na základe písomne podaných   vyjadrení   účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Na   základe   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   4   C   966/98   a písomných   vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

1.   Dňa   13.   júla   1998   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   na   začatie   konania sťažovateľa (ďalej aj „žaloba“), ktorým žiadal, aby bola odporcovi – Slovenskej republike, zastúpenej Okresným úradom v Bardejove, uložená povinnosť poskytovať mu prácu podľa pracovnej zmluvy a vyplatiť mu z toho vyplývajúce náležitosti. Návrh bol zapísaný pod sp. zn. 4 C 966/98.

2. Okresný súd uznesením zo 14. decembra 1998 vyzval sťažovateľa na doplnenie žaloby   v lehote   30   dní   od   doručenia   uznesenia   a súčasne   ho   upozornil   na   dôsledky nesplnenia výzvy   podľa   §   43   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj „OSP“). Sťažovateľ   toto   uznesenie   prevzal   16.   decembra   1998   a 18.   decembra   1998   doručil okresnému súdu „doplnenie žaloby“. Sudca konajúci vo veci sťažovateľa 5. mája 1999 a znovu   14.   septembra   1999   požiadal   o pripojenie   iného   spisu   okresného   súdu,   ktorého súvislosť   s vecou   vedenou   pod   sp.   zn.   4   C   966/98   vyplynula   z „doplnenia   žaloby“ sťažovateľa.

3. Po tom, ako okresný súd 9. októbra 1999 vyzval sťažovateľa na doplnenie žaloby s odôvodnením, že „aj keď na výzvu súdu reagoval podaním zo dňa 17. 12. 1998, nemožno mať za to, že výzva súdu bola splnená“, a sťažovateľ 15. októbra 1999 doručil okresnému súdu   svoju   „odpoveď   na   výzvu“,   okresný   súd   uznesením   z 10.   decembra   2001   č.   k. 4 C 966/98-11, ktoré doručil sťažovateľovi 12. februára 2002, rozhodol s odvolaním sa na § 43 ods. 2 OSP tak, že „Konanie vo veci zastavuje (...)“, pretože „Žalobca síce reagoval aj na opätovnú výzvu súdu svojím podaním zo dňa 15. 10. 1999, avšak ani týmto podaním vady jeho žaloby neodstránil spôsobom uvedeným v uznesení súdu zo dňa 14. 12. 1998 č. k. 4 C 966/98-2“.

4.   Sťažovateľ   18.   februára   2002   doručil   okresnému   súdu   odvolanie   proti   jeho uzneseniu z 10. decembra 2001, o ktorom Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) po   predložení   spisu   okresného   súdu   25.   februára   2002   rozhodol   30.   septembra   2002 uznesením (sp. zn. 4 Co 164/02)   tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. Vzhľadom na to, že odvolanie proti uzneseniu krajského súdu nie je prípustné, nadobudlo uznesenie okresného súdu, ktorým bolo konanie vo veci zastavené, v spojení s uznesením krajského súdu po jeho doručení sťažovateľovi právoplatnosť.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   966/98   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   zdôraznil,   že 21. februára   2000   sťažovateľ   do   jeho   rúk   doručil   „Univerzálne   ospravedlnenie“,   podľa ktorého „v dôsledku nemoci nie je v stave vybavovať termínovanú agendu dochádzajúcu zo súdu a ani sa zúčastňovať súdnych pojednávaní so žiadosťou oznámiť túto skutočnosť všetkým sudcom“. Keďže bolo dôvodné predpokladať, že sťažovateľ (žalobca) zlepšenie svojho zdravotného stavu, a tým aj opätovné získanie možnosti pred súdom riadne konať súdu oznámi, okresný súd vo veci nekonal až do 10. decembra 2001, t. j. „do doby, keď z iných právnych vecí sa dozvedel o schopnosti žalobcu opätovne konať pred súdom, lebo žalobca obnovenie tejto schopnosti súdu doposiaľ neoznámil“.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uznal,   že   z obsahu   spisu   sp.   zn. 4 C 966/98 „je možné vyvodiť záver, že k prieťahom v tomto konaní došlo“, avšak podľa neho s odvolaním sa aj na judikatúru ústavného súdu „tieto prieťahy nemali za následok sťažovateľom tvrdené porušenie jeho práva“, pretože práve správanie sťažovateľa, ktorý „nedbal daného mu poučenia i upozornenia na možnosť zastavenia konania a vady žaloby neodstránil“, malo za následok, „že súd nemohol v konaní pokračovať a meritórne vo veci rozhodnúť,   čím   by   mohol   v primeranom   čase   poskytnúť   žalobcovi   ochranu   jeho   práv uplatňovaných v konaní. Keďže tento stav trval až do rozhodnutia súdu o zastavení konania, nie je možné súhlasiť s tvrdením   sťažovateľa, že konaním súdu   došlo   k porušeniu   jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, lebo stav, keď súd vec meritórne prejednať nemohol, vyvolal svojím konaním práve sťažovateľ. Pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa pritom nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že po 22. 1. 2000“ (správne 21. 2. 2000) „súd pokračovať v konaní nemohol aj pre prekážky na strane sťažovateľa, ktorému   zlý   zdravotný   stav   bránil   pred   súdom   riadne   konať,   pričom   odpadnutie   tejto prekážky   sťažovateľ   doposiaľ   súdu   neoznámil,   ani   že   nevyužil   všetky   možnosti   na odstránenie prieťahov, najmä tiež podanie sťažnosti podľa zákona č. 80/1992 Zb. v znení neskorších   predpisov   (...)   sťažovateľ   skôr   opísaným   správaním   sťažuje   postup   súdu v konaní   nielen   v tomto   konkrétnom   prípade,   ale   aj   v ďalších,   keď   nedbá   na   poučenia a výzvy súdu a opakovanými neúplnými žalobami, často v rozsahu štvrťky papiera, sa voči tým istým účastníkom konania domáha v podstate tých istých nárokov. Pre vytvorenie si obrazu   v prílohe   predkladám   zoznam   vecí   vedených   u tohto   súdu   na   základe   žalôb sťažovateľa voči žalovaným Slovenská republika zastúpená Okresným úradom v Bardejove alebo Ministerstvom vnútra SR, prípadne priamo voči Okresnému súdu v Bardejove“.

Predseda okresného súdu preto navrhol, aby ústavný súd sťažnosť sťažovateľa „ako nedôvodnú   zamietol, lebo konaním Okresného súdu   Bardejov   nedošlo   k porušeniu   jeho práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   ani článku   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

V replike na vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa (pozri ďalej pod bodom 3) predseda okresného súdu uviedol, že „práve množstvo súdnych sporov tak ako sú uvedené v prílohe už označeného stanoviska zo dňa 7. 6. 2002 svedčia o tom, že sťažovateľ zneužíva svoje právo na súdnu ochranu, keď viacerými, vo väčšine prípadov neúplnými podaniami, sa domáha opakovane tých istých nárokov, na výzvy súdu adekvátne nereaguje, čím sťažuje postup v konaní“.

3. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu zdôraznil, že „uvádzané skutočnosti sú pre rozhodnutie o porušení môjho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   irelevantné. Predovšetkým je zavádzajúce ak predseda súdu prikladá prílohu – zoznam súdnych sporov, ktoré na danom súde vediem. Už zo samotného spisu sp. zn. 4 C 966/98 je zrejmé, že súd bez   závažných   dôvodov   opakovane   vo   veci   nekonal.   A preto   nemôžem   súhlasiť s vyjadrením   pána   predsedu   okresného   súdu.   Na   podanej   ústavnej   sťažnosti   v plnom rozsahu trvám“.

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   aj   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako ESĽP) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02,   resp. Matoušková   v.   Slovenská   republika,   rozsudok   ESĽP   z 12.   novembra   2002).   Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

4.1   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je   konanie okresného súdu vo veci vyplývajúcej z pracovných vzťahov sťažovateľa, ktoré sa začalo 13. júla 1998 a ktoré vo vzťahu k okresnému súdu (s prihliadnutím na výsledok odvolacieho konania) skončilo 25. februára 2002, t. j. predložením spisu okresného súdu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 10. decembra 2001 o zastavení   konania   z dôvodu,   že   sťažovateľ   ani   na   opakovanú   výzvu   okresného   súdu neodstránil vady žaloby.

Z hľadiska kritéria „zložitosť veci“ nemožno posúdenie otázky, či podaný návrh na začatie konania (žaloba) spĺňa alebo nespĺňa predpísané obsahové a formálne náležitosti vrátane posúdenia postupu pri odstránení jeho vád a vyvodenia príslušných procesných dôsledkov za ich neodstránenie, považovať vzhľadom na zásadu iura novit curia za takú okolnosť, ktorú by mal ústavný súd v kontexte namietaného porušenia označeného práva zohľadniť v prospech konajúceho všeobecného súdu.

4.2   Podľa   predsedu   okresného   súdu   to   bolo   práve   správanie   sťažovateľa,   ktorý „nedbal daného mu poučenia i upozornenia na možnosť zastavenia konania a vady žaloby neodstránil“, ktoré malo za následok, „že súd nemohol v konaní pokračovať a meritórne vo veci rozhodnúť, čím by mohol v primeranom čase poskytnúť žalobcovi ochranu jeho práv uplatňovaných v konaní“, t. j. stav, ktorý „trval až do rozhodnutia súdu o zastavení konania“.

Ústavný súd je toho názoru, že posudzovanú dĺžku konania nemožno pripísať len správaniu sťažovateľa, tak ako to tvrdil predseda okresného súdu. Sťažovateľ na výzvy súdu na odstránenie vád svojho návrhu na začatie konania promptne reagoval a z tohto hľadiska nie je možné zistiť v jeho postupe prieťahy. Na druhej strane treba súhlasiť s predsedom okresného   súdu,   že   sťažovateľ   ani   na   opakovanú   výzvu   okresného   súdu   neodstránil nedostatky   svojej   žaloby,   v dôsledku   čoho   bolo   konanie   o nej   nakoniec   právoplatne zastavené, a preto nedostatky žaloby, ktoré bránili okresnému súdu odstrániť stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v cit. článkoch ústavy a Dohovoru (napr. I. ÚS 27/02), nemožno   v žiadnom   prípade   prenášať   na   konajúci   všeobecný   súd   ani   mu   vyčítať,   že opakovane vyzval sťažovateľa na odstránenie vád jeho návrhu na začatie konania, pretože takýto postup bol evidentne na prospech sťažovateľa. K tomu treba dodať, že požiadavka na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   na   konanie v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom   návrhu   na   začatie   konania,   ktorý   spĺňa   všetky   zákonom   predpísané   obsahové a formálne náležitosti (mutatis mutandis I. ÚS 3/02 a I. ÚS 86/02). Podanie návrhu na začatie konania, ktorý nespĺňa predpísané náležitosti, a neodstránenie jeho nedostatkov, tak ako si to vyžaduje príslušný procesný predpis, ani na výzvu súdu, sú spravidla prejavom nedostatočného záujmu takéhoto účastníka konania o odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa tento účastník konania nachádzal počas súdneho konania, ktoré takýto jeho návrh vyvolal.   Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   uznal, že   k prieťahom   -   dĺžke   konania od   jeho začatia   až   do   15.   októbra   1999,   keď   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   svoju   druhú „odpoveď   na výzvu“ (pozri   časť   II   bod   3 nálezu),   došlo   výlučne v dôsledku   správania sťažovateľa.

4.3 Toto správanie sťažovateľa však podľa názoru ústavného súdu nemalo žiadny podstatný vplyv na ďalší postup okresného súdu, t. j. na jeho postup od 16. októbra 1999 až do jeho uznesenia z 10. decembra 2001 o zastavení konania. Ak totiž na jednej strane aj nedostatky   (nejasnosť)   žalobného   návrhu,   prípadne   jeho   časté   zmeny   atď.   môžu   byť posúdené ako dôvod vzniknutých prieťahov, ktoré treba plne pripísať na vrub sťažujúceho sa žalobcu (pozri napr. I. ÚS 108/02), tak na druhej strane podľa názoru ústavného súdu aj proti správaniu žalobcu, ktoré spôsobuje prieťahy v súdnom konaní alebo ho neprimerane predlžuje,   Občiansky   súdny   poriadok   poskytuje   všeobecnému   súdu   viaceré   procesné prostriedky, ktoré dovoľujú za dodržania všetkých garancií spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 a n. ustanovení siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru ukončiť toto správanie účastníka konania prípadne aj meritórnym zamietnutím jeho žaloby.

Z uznesenia okresného súdu z 10. decembra 2001 vyplýva, že posledným úkonom, ktorý   tomuto   uzneseniu   predchádzal,   bola   odpoveď   sťažovateľa   z 15.   októbra   1999   na výzvu okresného súdu zo 4. októbra 1999 na odstránenie vád žaloby, a teda okresný súd prinajmenej od 16. októbra 1999 do 10. decembra 2001 neurobil vo veci žiadny úkon, t. j. počas vyše 2 rokov a jedného mesiaca.

Predseda okresného súdu   nečinnosť súdu v tomto období ospravedlňoval tým, že 21. februára 2000 sťažovateľ doručil okresnému súdu „Univerzálne ospravedlnenie“. Tento argument však ústavný súd nemohol zohľadniť, pretože okresný súd pred vydaním svojho uznesenia z 10. decembra 2001 sa už na sťažovateľa so žiadnou požiadavkou o odstránenie vád   žaloby   neobrátil   ani   ho   inak   nevyzval   na   súčinnosť,   a teda   tak   ako   uvedené „ospravedlnenie“ sťažovateľa nezabránilo okresnému súdu rozhodnúť 10. decembra 2001, tak mu nemohlo ani zabrániť, aby obdobným spôsobom okresný súd nerozhodol aj skôr (pozri časť II bod 3 a 4 nálezu).

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v posudzovanom konaní   došlo   k prieťahu,   ktorý   možno   pričítať   postupu   okresného   súdu,   a že   medzi skutočnosťami, ktorými sa ho snažil ospravedlniť predseda okresného súdu, ústavný súd nezistil žiadnu, na ktorú by bolo možné v súlade s jeho doterajšou judikatúrou prihliadnuť (napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 28/01, I. ÚS 159/02).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   porušenie   namietaného   práva Dohovor a príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa účinnosti právneho prostriedku nápravy vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdne konanie v primeranej lehote (napr. sťažnosť č. 57984/00 Milan Andrášik v. Slovenská republika, rozhodnutie   o prijateľnosti   z 22. októbra   2002;   rozsudok   D.   K v.   Slovenská   republika zo 6. mája 2003) v kontexte s čl. 154c ods. 1 ústavy ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím aj na prieťahy spôsobené sťažovateľom (pozri bod 4.2 tejto časti) považuje za primerané vo výške 20 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov   konania   vo   výške   8   000   Sk   z dôvodu   trov   jeho   právneho   zastúpenia   advokátom JUDr. J. T., Advokátska kancelária, P. Náhrada sa priznala za dva úkony právnej pomoci (príprava   a prevzatie   veci,   vyjadrenie   z 18.   septembra   2002)   v hodnote   po   3   900   Sk (základom pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej pomoci bola nominálna mesačná mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2001   vo   výške 11 693 Sk) a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu po 100 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3 a § 24 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Vyplatenie tejto náhrady   nebolo   možné   uložiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   pretože   ani sťažovateľ, ani jeho právny zástupca tento účet nešpecifikovali pri uplatnení tejto náhrady. Ústavný   súd   preto   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto   rozhodnutia   pod bodom 3.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2003