znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 41/01

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2001 predbežne prerokoval podnet VENUS PROJECT Slovakia, s. r. o., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., B., na začatie konania vo veci porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Daňového úradu Bratislava I a Daňového úradu Bratislava V a takto

r o z h o d o l :

Podnet VENUS PROJECT Slovakia, spol. s r. o., na začatie konania o d m i e t a z dôvodu jeho zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 9. apríla 2001 doručený podnet VENUS PROJECT Slovakia, s. r. o. (ďalej len „navrhovateľ“), na začatie konania   vo   veci   porušenia   jeho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Daňového úradu Bratislava I (ďalej len „daňový úrad I“) a Daňového úradu Bratislava V (ďalej len „daňový úrad V“).

Navrhovateľ uviedol, že daňový úrad V vykonával u neho daňovú kontrolu vo veci uplatnenia   nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „nadmerný odpočet z DPH“), a to za zdaňovacie obdobie III. a IV. štvrťroka 1998 a II. štvrťroka 1999. Daňový úrad V začal kontrolu ohľadom nadmerného odpočtu z DPH za III. štvrťrok 1998 dňa 4. novembra 1998 a protokol o vykonanej kontrole bol vyhotovený 18. októbra 1999,   za   IV.   štvrťrok   1998   dňa   5.   februára   1999   a protokol   o vykonanej   kontrole   bol vyhotovený   16.   novembra   1999   a za   II.   štvrťrok   1999   začal   uvedený   správca   dane predmetnú kontrolu dňa 17. augusta 1999 a protokol o vykonanej kontrole bol z 27. augusta 1999 s dodatkom z 19. novembra 1999.

Medzičasom   došlo   k zmene   sídla   navrhovateľa,   a   preto   na   základe   uvedených protokolov z daňových kontrol vydal už nový miestne príslušný správca dane – daňový úrad   I   rozhodnutia   o nepriznaní   nadmerného   odpočtu   z DPH   navrhovateľovi,   a   to   za III. štvrťrok 1998 dňa 26. novembra 1999 sp. zn. 600/322-138856/99, za IV. štvrťrok 1998 dňa 9. decembra 1999 sp. zn. 600/322-143156/99 a za II. štvrťrok 1999 dňa 26. novembra 1999 sp. zn. 600/322-138859/99.

Navrhovateľ proti uvedeným rozhodnutiam podal 15. decembra 1999 a 20. decembra 1999   odvolania,   v ktorých   namietal   porušenie   ustanovenia   §   15   ods.   4   zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o správe   daní   a poplatkov“) správcom dane, ktorý ho pri vykonaní dokazovania neprizval na vypočúvanie svedkov, čím mal   navrhovateľovi   znemožniť   klásť   svedkom   otázky.   Navrhovateľ   namietal   taktiež nedodržanie lehoty na ukončenie daňovej kontroly uvedenej v § 30a zákona o správe daní a poplatkov.

Ústredné daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky v Bratislave (ďalej len „ústredné daňové riaditeľstvo“) ako odvolací orgán uvedené rozhodnutia daňového úradu I začiatkom februára roku 2000 potvrdilo.

Navrhovateľ sa obrátil na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) s podnetom na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí ústredného daňového riaditeľstva. Najvyšší súd navrhovateľovi vyhovel, napadnuté rozhodnutia zrušil rozhodnutiami sp. zn. 5 Sž 52/00, 5 Sž 53/00 a 5 Sž 54/00 z 10. mája 2000 a vec vrátil ústrednému daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie.

Rozhodnutiami   z 13.   júna   2000   ústredné   daňové   riaditeľstvo zrušilo   predmetné rozhodnutia   daňového   úradu   I o nepriznaní nadmerného   odpočtu   z   DPH   a zároveň   dalo podnet daňovému úradu I na vykonanie opakovanej daňovej kontroly.

Daňový   úrad I až   dňa 11. decembra   2000 zrušil   svoje   rozhodnutia, čím   podľa navrhovateľa porušil jeho právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože v primeranej lehote nezrušil svoje nezákonné rozhodnutia a predĺžil tým stav právnej neistoty navrhovateľa, i keď dňa 27. júla 2000 začal už opakovanú daňovú kontrolu. V uvedený deň sa dohodol s navrhovateľom na termíne predloženia dokladov, a to na 11. august 2000. Správca dane však podľa tvrdenia navrhovateľa doklady ku daňovej kontrole prevzal až 6. septembra 2000 s odôvodnením, že jeho zamestnanci čerpajú dovolenky.

Podľa tvrdenia navrhovateľa mu správca dane v rozpore s ustanovením § 15 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov vrátil účtovné doklady až po viac ako 2 mesiacoch – 7. novembra 2000, hoci ich bol povinný vrátiť najneskôr do 30 dní od ich prevzatia.

Navrhovateľ sa obrátil dňa 2. januára 2001 so sťažnosťou na prieťahy v konaní na ústredné   daňové   riaditeľstvo,   ktoré   však   aj   jeho   doplnenú   sťažnosť   považovalo   za neopodstatnenú z dôvodu,   že na daňovú   kontrolu   sa   nevzťahujú lehoty   určené   v §   30a zákona o správe daní a poplatkov.

Navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho podnet na konanie a vydal tento nález:   „Ústavný   súd   vyslovuje,   že   konaním   Daňového   úradu   Bratislava   V pri   kontrole a Daňového   úradu   Bratislava   I pri   opakovanej   kontrole   nároku   na   vrátenie   nadmerného odpočtu   dane   z pridanej   hodnoty   za   zdaňovacie   obdobia   III.,   IV.   štvrťroka   1998 a II. štvrťroka 1999 bolo porušené ústavné právo spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia, s. r. o., so sídlom Miletičova 23, 821 09 Bratislava, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

II.

  Ústavný súd je podľa čl. 130 ods. 3 ústavy oprávnený konať o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich práv.

Ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a rovnako skúma, či neexistujú dôvody, ktoré bránia prijatiu podnetu na konanie. „Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný..., ako aj návrhy zjavne   neopodstatnené  ...   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania...“ (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, na ktorý sa navrhovateľ odvoláva, každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Navrhovateľ sa domáhal podaním podnetu na ústavný súd ochrany svojho práva, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov. Odvolával sa na to, že správca dane pri   daňovej   kontrole   ohľadom   uplatnenia   nadmerného   odpočtu   dane   z pridanej   hodnoty nedodržuje lehoty na ukončenie daňovej kontroly uvedené v § 30a zákona o správe daní a poplatkov, ďalej namietal, že správca dane vykonávajúci daňovú kontrolu v primeranej lehote   nezrušil   svoje   nezákonné   rozhodnutia   a predĺžil   tak   stav   právnej   neistoty navrhovateľa.

Odhliadnuc   od   toho,   že   §   30a,   na   ktorý   sa   navrhovateľ   odvolával,   od   účinnosti novely zákona č. 367/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č.   511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, teda od 29. decembra 1999, sa na daňovú kontrolu nepoužije,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   nemožno   vyvodzovať   len   zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách. Iný záver nevyplýva ani z tej judikatúry ústavného súdu, ktorú navrhovateľ označil v podnete, najmä z rozhodnutia II. ÚS 62/99, ktoré vychádza z právneho stavu platného pred uvedenou novelou.

Z údajov uvedených v podnete vyplýva, že v rozhodujúcom čase v trvaní približne 1   rok   a 4   mesiace   (od   26.   novembra   1999,   kedy   bolo   vydané daňovým   orgánom   prvé rozhodnutie,   do   9.   apríla 2001, kedy   bol ústavnému súdu   doručený   predmetný   podnet) rozhodovali daňové orgány opakovane v dvoch inštanciách a raz najvyšší súd ako správny súd.

S ohľadom na túto skutočnosť neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup daňových orgánov mohol po prijatí podnetu na konanie kvalifikovať ako porušenie práva   navrhovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v zmysle citovaného článku ústavy.

Z týchto   dôvodov   sa   podnet   navrhovateľa   na   prvý   pohľad   a bez   najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.