SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 409/2014-31
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej, zo sudcu Petra Brňáka a sudcu MilanaĽalíka prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátom JUDr. Ivanom Husárom, Vojenská 14, Košice, vo veci namietaného porušeniajej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd rozsudkom Okresného súduKošice II sp. zn. 18 T 118/2012 z 26. mája 2014 a takto
r o z h o d o l :
Základné práva ⬛⬛⬛⬛ zaručené v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 18 T 118/2012z 26. mája 2014 p o r u š e n é n e b o l i.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),zastúpenej advokátom JUDr. Ivanom Husárom, Vojenská 14, Košice, vo veci namietanéhoporušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice II(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 T 118/2012 z 26. mája 2014 (ďalej aj „rozsudokokresného súdu z 26. mája 2014“). Sťažnosť sťažovateľky bola doplnená podanímdoručeným ústavnému súdu 18. júla 2014.
Zo sťažnosti vyplýva: «Sťažovateľka je... poškodená stranou v trestnom konaní vo veci obžalovaného: ⬛⬛⬛⬛ pre prečin poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a) ods. 2 písm. b) Trestného zákona vedenej na OS Košice II pod číslom konania 8T 118/2012. Pôvodne bol obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ právoplatne odsúdený pre trestný čin poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a) ods. 2 písm. b) Trestného zákona rozsudkom OS Košice II spis. značka 8 T 118/2012 zo dňa 14. 01. 2013 a bol mu uložený podmienečný trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní 12 mesiacov a súčasne bol zaviazaný na náhradu škody poškodenej vo výške 3304,45 €. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 29. 1. 2013.
Odsúdený následne podal návrh na obnovu konania. O jeho návrhu rozhodol OS Košice II uznesením spis. značka 4 Nt 45/2013 z 21. 10. 2013... a to tak, že jeho návrhu vyhovel a zrušil výrok o treste uložený pôvodne vyššie uvedeným rozsudkom OS Košice II a všetky výroky na trest obsahovo nadväzujúce. K zrušeniu výroku o vine a na uvedený výrok nadväzujúceho výroku o náhrade škody uvedením rozhodnutím o povolení obnovy konania nedošlo...
Po otvorení hlavného pojednávania môj splnomocnený zástupca samosudcu upozornil na skutočnosť, že uznesením Okresného súdu Košice II spis. značka 4 Nt 45/2013 z 21. 10. 2013 bol zrušený len výrok o treste a teda výrok o vine, ako aj naň nadväzujúci výrok o povinnosti nahradiť mi škodu zrušené nikdy neboli. Napriek uvedenej skutočnosti prvostupňový súd rozhodoval opätovane aj o vine obžalovaného a obžalovaného podľa § 285 psím. b) Trestného poriadku rozsudkom Okresného súdu Košice II spis. značka 8T118/2012 zo dňa 26. 5. 2014... oslobodil a mňa odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Nakoľko sa obžalovaný aj prokurátorka vzdali práva podať proti rozsudku odvolanie, rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26. 5. 2014. Sťažovateľka podala odvolanie proti výroku o náhrade škody... Došlo tak k situácii kedy pôvodný právoplatný výrok o vine a na neho nadväzujúci výrok o náhrade škody uvedený v rozsudku OS Košice II spis, značka 8 T 118/2012 zo dňa 14. 01. 2013 nebol žiadnym rozhodnutím nikdy zrušený a zároveň (popri právoplatnom odsudzujúcom výroku a právoplatnom výroku o priznaní náhrady škody) tu jestvuje právoplatný rozsudok o oslobodení spod obžaloby a o „nepriznaní“ nároku na náhradu škody (keďže ma súd s mojim nárokom odkázal na občianske súdne konanie). Postup prvostupňového sudu, ktorý napriek existencii právoplatného rozhodnutia o vine a naň nadväzujúceho rozhodnutia o náhrade škody, o týchto opätovne rozhodoval, nie je možné označiť inak, iba ako absolútnu svojvôľa konajúceho sudcu.
Naviac podotýkame, že okrem vyššie uvedeného najzávažnejšieho Ústavného problému došlo v konaní aj k ďalším podľa názoru sťažovateľky protiprávnym veciam. Dôvodom povolenia obnovy konania malo byť nevypočutie svedka - súdneho exekútora ⬛⬛⬛⬛ v pôvodnom konaní. Uvedený svedok bol na HP vypočutí pričom neuviedol nič, čo by nebolo pôvodne konajúcemu súdu známe aj v pôvodnom konaní, teda žiadnym spôsobom nemohla uvedená výpoveď zakladať nejakú zmenu týkajúcu sa skutkového stavu veci...
Súčasne bol uvedený svedok vypočutý bez toho, aby bol pozbavený povinnosti mlčanlivosti v zmysle platného Exekučného poriadku...
Nakoľko je podľa názoru sťažovateľky pôvodný výrok o vine a náhrade škody naďalej právoplatný a súčasne existuje aj odlišné právoplatné rozhodnutie toho istého súdu - rozsudok OS Košice II spis. značka 8 T 118/2012 zo dňa 26. 05. 2014 ktorým došlo k oslobodeniu obžalovaného súdom v zmysle ust. § 285 písm. b) Trestného poriadku - existuje tak stav ktorý je v právnom štáte neakceptovateľný nakoľko o tej istej veci nemôžu existovať dve rozdielne právoplatné rozhodnutia. Poškodená je tak vystavená závažnej právnej neistote nakoľko nevie ktorým rozhodnutím sa má riadiť a najmä nevie či je povinná pôvodne priznanú škodu, ktorú jej obžalovaný medzičasom uhradil obžalovanému vrátiť alebo si ju môže ponechať.“
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „Základné právo ⬛⬛⬛⬛... na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a základné právo vlastniť majetok v zmysle článku 20 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Okresného súdu Košice II spis. značka 18 T 118/2012 zo dňa 26. 5. 2014 porušené bolo.
Rozsudok Okresného súdu Košice II spis. značka 18 T 118/2012 zo dňa 26. 5. 2014 sa zrušuje a vracia sa na ďalšie konanie.
... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3000 €..., ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresnému súdu Košice II ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi JUDr. Ivanovi Husárovi za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR, vo výške 497,52 €... do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením č. k. I.ÚS 409/2014-14 z 13. augusta 2014 ju prijal na ďalšie konanie.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda okresného súdupodaním sp. zn. 1SprV/571/2014 z 3. septembra 2014, v ktorom uviedol:
„V súlade s ustanovením § 31 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, po oboznámení s predloženou sťažnosťou a uznesením, kde sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv Vám oznamujem, že ako orgán riadenia a správy súdu zabezpečujem riadenie súdu v oblasti výkonu súdnictva sledovaním rozhodovacej činnosti sudcov z hľadiska plynulosti súdneho konania. Z uvedených dôvodov nie som oprávnený posudzovať vecnú stránku prijatej sťažnosti, keďže sťažnosť sa vzťahuje na rozhodnutie Okresného súdu Košice II.“
Právny zástupca k vyjadreniu predsedu okresného súdu v podaníz 24. septembra 2014 uviedol:
„S názorom predsedu Okresného súdu Košice II o tom, že nie je oprávnený posudzovať vecnú stránku prijatej sťažnosti nakoľko vykonáva dohľad nad výkonom súdnictva iba z pohľadu plynulosti súdneho konania nesúhlasíme. Uvedené stanovisko vzhľadom na absenciu vyjadrenia k podstate Ústavnej sťažnosti považuje sťažovateľka za nepriame akceptovanie dôvodnosti podanej Ústavnej sťažnosti. Podľa názoru sťažovateľky k nezaujatiu stanoviska k podstate Ústavnej sťažnosti došlo iba preto aby súd nemusel priznať pochybenie a opodstatnenosť sťažovateľkinej sťažnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené preto navrhujeme Ústavnej sťažnosti sťažovateľky vyhovieť v celom rozsahu. Zároveň súdu oznamujeme, že medzičasom bola sťažovateľka opakovane vyzvaná právnou zástupkyňou ⬛⬛⬛⬛ na úhradu sumy 4 162,20 €. Naplnila sa tak predpoveď sťažovateľky, že v súvislosti s napadnutým rozhodnutím Okresného súdu Košice II dôjde k vzniku ďalších stresových situácií na jej strane. Uvedené dávame súdu na vedomie s ohľadom na uplatnenú požiadavku priznania náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej napádaným rozsudkom Okresného súdu Košice II.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnomsúde“) vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretožepo oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru,že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senátpredmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov,ich zástupcov a verejnosti, len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahuna vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 409/2014-14 z 13. augusta 2014 prijal podľa § 25ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v senáte ústavnéhosúdu v zložení Peter Brňák (predseda senátu), Marianna Mochnáčová (sudkyňa)a Milan Ľalík (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2015 účinnéhood 1. marca 2015 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Marianna Mochnáčová(predsedníčka senátu), Peter Brňák (sudca) a Milan Ľalík (sudca). Z uvedeného dôvodu vecprerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedenév záhlaví tohto nálezu.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať saochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávislea nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutáochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnuochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovisúdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričomvýklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovaťzákladné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právona spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov ma rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku ak súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí,odkáže poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody vždy na konanieo občianskoprávnych veciach, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho úlohou zastupovať všeobecnésúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súdje v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnymorgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak ibaz hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetomkontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, bolirelevantné aj v danej veci.
Ústavný súd zo sťažnosti a z príloh, ktoré sťažovateľka pripojila k sťažnosti, zistiltieto skutočnosti:
Obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „obžalovaný“) bol na základe obžalobyprokurátora Okresnej prokuratúry Košice II sp. zn. 4 Pv 653/11 (ďalej len „obžalobaprokurátora“) rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 T 118/2012 zo 14. januára 2013 (ďalejaj „rozsudok okresného súdu zo 14. januára 2013“), ktorý nadobudol právoplatnosť29. januára 2013, uznaný vinným z prečinu poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1písm. a) a ods. 2 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol mu uložený podmienečný trestodňatia slobody v trvaní 6 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní 12 mesiacov a bola muuložená povinnosť nahradiť sťažovateľke škodu v sume 3 304,45 €.
Okresný súd o návrhu obžalovaného na obnovu konania, ktoré bolo ukončenérozsudkom okresného súdu zo 14. januára 2013, rozhodol uznesením sp. zn. 4 Nt 45/2013z 21. októbra 2013 (právoplatné 21. októbra 2013) tak, že zrušil výrok o treste uložený murozsudkom okresného súdu zo 14. januára 2013, ako aj všetky výroky na zrušený výrokobsahovo nadväzujúce.
Po povolení obnovy konania rozhodol okresný súd o obžalobe prokurátorarozsudkom č. k. 8 T 118/2012-123 z 26. mája 2014 tak, že obžalovaného podľa § 285písm. b) Trestného poriadku spod obžaloby prokurátora oslobodil, pretože skutok nie jetrestným činom, a sťažovateľku ako poškodenú s jej nárokom na náhradu škody odkázalna občianske súdne konanie. Obžalovaný a prokurátor sa práva na odvolanie proti tomutorozsudku okresného súdu vzdali.
Sťažovateľka namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu z 26. mája 2014.Podľa sťažovateľky k porušeniu jej práv malo dôjsť tým, že okresný súd rozsudkomz 26. mája 2014 vydaným po povolení obnovy konania uznesením z 21. októbra 2013obžalovaného spod obžaloby oslobodil a sťažovateľku ako poškodenú odkázal s jej nárokomna náhradu škody na občianske súdne konanie, a to napriek tomu, že uznesením z 21.októbra 2013 v konaní o návrhu na obnovu konania okresný súd zrušil iba výrok o tresteuložený obžalovanému rozsudkom zo 14. januára 2013 a ďalšie výroky naň obsahovonadväzujúce, t. j. výrok o vine obžalovaného a výrok, ktorým bol obžalovaný zaviazanýnahradiť sťažovateľke ako poškodenej škodu, neboli uvedeným rozsudkom zrušené.
V rámci základného trestno-procesného vzťahu existujúceho vo fáze súdnehokonania je jednou zo strán obžalovaný so svojím právom na spravodlivé preskúmaniea rozhodnutie o oprávnenosti jeho trestného obvinenia a druhou stranou tohto vzťahu,ktorá uplatňuje trestné obvinenie, je prokurátor zastupujúci štát. V uvedenom základnomtrestno-procesnom vzťahu, v ktorom sa rozhoduje otázka viny a trestu, má síce poškodenýprávo aktívne vystupovať pri zisťovaní skutkového stavu veci, nemá však postavenie stranyoprávnenej uplatňovať trestné obvinenie, preto pre uvedenú časť trestného konania nemôžedisponovať základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúcim kvalitu súdnehokonania, teda spravodlivý proces, a ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.
Poškodený, ktorý má v trestnom konaní právo uplatniť nárok na náhradu škodya tento nárok aj uplatnil, je procesnou stranou v tzv. adhéznom konaní (prebiehajúcomkontinuálne so súdnym konaním o vine), v ktorom sa rozhoduje o ním uplatnenom nárokuna náhradu škody spôsobenej trestným činom a v rámci ktorého mu je garantované základnéprávo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Tomu zodpovedá aj právna úprava a síce § 307 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,podľa ktorého môže rozsudok napadnúť odvolaním môže poškodený iba pre nesprávnosťvýroku o náhrade škody.
Poškodený tak disponuje opravným prostriedkom len proti rozhodnutiu súduo uplatnenom nároku na náhradu škody, nemôže však napadnúť odvolaním rozsudok v častitýkajúcej sa rozhodovania o vine a treste obžalovaného. Z uvedeného dôvodu právapoškodeného podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo podľa čl. 6 ods. 1výrokom, ktorým sa rozhoduje o vine a treste obžalovaného, nemôžu byť porušené.
Náležité preskúmanie podozrenia zo spáchania trestného činu, teda vecne správnerozhodnutie o otázke viny a spravodlivé potrestanie páchateľa je oprávnením a povinnosťouštátu, zastúpeného prokurátorom, ktorý zabezpečuje ochranu práv a oprávnených záujmovfyzických a právnických osôb, záujmov spoločnosti a ústavného zriadenia Slovenskejrepubliky, ktorou napĺňa účel trestného práva (m. m. III. ÚS 100/2010).
Z uvedeného vyplýva, že rozsudkom okresného súdu z 26. mája 2014 vo výrokuo vine, teda v časti, ktorou okresný súd obžalovaného oslobodil spod obžaloby, nemohlodôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľky.
Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľky výrokom rozsudkuokresného súdu z 26. mája 2014, ktorým rozhodol o uplatnenom nároku na náhradu škodysťažovateľky ako poškodenej, ústavný súd konštatuje, že okresný súd aplikoval relevantnúprávnu normu, keď podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku, vzhľadom na to,že obžalovaného spod obžaloby oslobodil, odkázal sťažovateľku s jej nárokom na náhraduškody na občianske súdne konanie. Okresný súd teda postupoval v súlades procesnoprávnymi predpismi trestného konania, a preto výkon jeho právomoci v tejto častirozhodovania považuje ústavný súd za zlučiteľný s obsahom čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že poškodený v trestom konaní nemôže podaťodvolanie proti výroku o vine a treste, ale iba proti výroku, ktorým bolo rozhodnuté o jehonároku na náhradu škody.
Ako z príloh, ktoré sťažovateľka predložila ústavnému súdu, vyplýva, obžalovanýpodal okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhal, aby okresný súd sťažovateľku akoodporkyňu zaviazal zaplatiť sumu 3 863,94 € s prísl, pričom nárok na zaplatenie časti tejtosumy vo výške 3 304,45 € odôvodňuje tým, že túto sumu uhradil sťažovateľke na základerozsudku okresného súdu zo 14. januára 2013, pričom rozsudkom okresného súduz 26. mája 2014 bol spod obžaloby okresného prokurátora oslobodený.
Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky, že okresný súd nie je oprávnený posudzovaťzáväznosť dvoch protichodných právoplatných rozhodnutí vydaných v tej istej trestnej veci,ústavný súd dáva do pozornosti ustanovenie § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku(ďalej len „OSP“), podľa ktorého súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom,či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnouzmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazanýrozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajúzákladných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánovo tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľaosobitných predpisov, a kto ich ho spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vznikualebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania, súd však nie je viazaný rozhodnutímv blokovom konaní. Z citovaného ustanovenia § 135 ods. 1 OSP vyplýva, že súd jepri rozhodovaní viazaný iba výrokom rozsudku, z ktorého vyplýva, že bol spáchaný trestnýčin, a o tom, kto je páchateľom trestného činu. Oslobodzujúcim rozsudkom súd viazanýnie je. Zároveň je potrebné uviesť, že obžalovaný bol oslobodený spod obžalobypodľa § 285 písm. b) Trestného poriadku, teda preto, že skutok, pre ktorý bolo proti nemuvedené trestné stíhanie, nie je trestným činom. Oslobodenie spod obžaloby neznamená,že sa skutok nestal, a teda že ním obžalovaný nemohol spôsobiť škodu, náhrady ktorejsa sťažovateľka v trestnom konaní domáhala, a teda že v konečnom dôsledku nemá nárok nanáhradu škody.
Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že sťažovateľka v doplnenípodania doručenom ústavnému súdu 18. júla 2014 uvádza, že z obsahu odôvodneniauznesenia Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 33/2014z 12. júna 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“), ktorým krajský súd zamietolodvolanie sťažovateľky proti výroku rozsudku okresného súdu z 26. mája 2014 o náhradeškody ako podané neoprávnenou osobou, vyplýva, že krajský súd uznáva nesprávnosťnapadnutého rozsudku okresného súdu z 26. mája 2014, ale z formálnych dôvodov imnemôže vyhovieť. Ústavný súd však musí konštatovať, že toto tvrdenie sťažovateľky nie jepravdivé. Krajský súd v odôvodnení uznesenia naopak spochybňuje postup okresného súdupri rozhodovaní o návrhu na obnovu konania, ktoré bolo skončené rozsudkom okresnéhosúdu zo 14. januára 2013, keď okresný súd na základe návrhu obžalovaného na obnovukonania zrušil iba výrok o treste, a to napriek tomu, že návrh na obnovu konania sa týkalvýroku o vine.
Z uvedeného dôvodu má ústavný súd tiež pochybnosti o správnosti postupuokresného súdu pri rozhodovaní o návrhu obžalovaného na obnovu konania, ktorýoslobodzujúcemu rozsudku okresného súdu z 26. mája 2014 predchádzal.
Uvedené závery boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, že základné právasťažovateľky zaručené v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené čl. 6 ods. 1dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu porušené neboli.
Pokiaľ ide o návrh sťažovateľky zrušiť napadnutý rozsudok okresného súduz 26. mája 2014 a priznať jej primerané zadosťučinenie a úhradu trov konania, ústavný súduvádza, že tieto výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže ústavný súd vyslovil,že v sťažnosti označené práva sťažovateľky porušené neboli, jej uvedenými návrhmi sapri svojom rozhodovaní už nezaoberal.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. apríla 2015