znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 409/2014-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej, zo sudcu Petra Brňáka a sudcu MilanaĽalíka   prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenejadvokátom JUDr. Ivanom Husárom, Vojenská 14, Košice, vo veci namietaného porušeniajej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd rozsudkom Okresného súduKošice II sp. zn. 18 T 118/2012 z 26. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Základné práva ⬛⬛⬛⬛ zaručené v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   a právo   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudskýchpráv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 18 T 118/2012z 26. mája 2014 p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2014doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“),zastúpenej advokátom JUDr. Ivanom Husárom, Vojenská 14, Košice, vo veci namietanéhoporušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice II(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 T 118/2012 z 26. mája 2014 (ďalej aj „rozsudokokresného   súdu   z   26.   mája   2014“).   Sťažnosť   sťažovateľky   bola   doplnená   podanímdoručeným ústavnému súdu 18. júla 2014.

Zo sťažnosti vyplýva: «Sťažovateľka   je...   poškodená   stranou   v   trestnom   konaní   vo   veci   obžalovaného: ⬛⬛⬛⬛ pre prečin poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a) ods. 2 písm. b) Trestného zákona vedenej na OS Košice II pod číslom konania 8T 118/2012. Pôvodne   bol   obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ právoplatne   odsúdený   pre   trestný   čin poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a) ods. 2 písm. b) Trestného zákona rozsudkom OS Košice II spis. značka 8 T 118/2012 zo dňa 14. 01. 2013 a bol mu uložený podmienečný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   6   mesiacov   so   skúšobnou   dobou   v   trvaní 12 mesiacov a súčasne bol zaviazaný na náhradu škody poškodenej vo výške 3304,45 €. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 29. 1. 2013.

Odsúdený následne podal návrh na obnovu konania. O jeho návrhu rozhodol OS Košice II uznesením spis. značka 4 Nt 45/2013 z 21. 10. 2013... a to tak, že jeho návrhu vyhovel a zrušil výrok o treste uložený pôvodne vyššie uvedeným rozsudkom OS Košice II a všetky výroky na trest obsahovo nadväzujúce. K zrušeniu výroku o vine a na uvedený výrok nadväzujúceho výroku o náhrade škody uvedením rozhodnutím o povolení obnovy konania nedošlo...

Po   otvorení   hlavného   pojednávania   môj   splnomocnený   zástupca   samosudcu upozornil na skutočnosť, že uznesením Okresného súdu Košice II spis. značka 4 Nt 45/2013 z 21. 10. 2013 bol zrušený len výrok o treste a teda výrok o vine, ako aj naň nadväzujúci výrok o povinnosti nahradiť mi škodu zrušené nikdy neboli. Napriek uvedenej skutočnosti prvostupňový súd rozhodoval opätovane aj o vine obžalovaného a obžalovaného podľa § 285   psím.   b)   Trestného   poriadku   rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   II   spis.   značka 8T118/2012 zo dňa 26. 5. 2014... oslobodil a mňa odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Nakoľko sa obžalovaný aj prokurátorka vzdali práva podať proti rozsudku odvolanie, rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26. 5. 2014. Sťažovateľka podala   odvolanie   proti   výroku   o   náhrade   škody...   Došlo   tak   k   situácii   kedy   pôvodný právoplatný výrok o vine a na neho nadväzujúci výrok o náhrade škody uvedený v rozsudku OS Košice II spis, značka 8 T 118/2012 zo dňa 14. 01. 2013 nebol žiadnym rozhodnutím nikdy zrušený a zároveň (popri právoplatnom odsudzujúcom výroku a právoplatnom výroku o priznaní náhrady škody) tu jestvuje právoplatný rozsudok o oslobodení spod obžaloby a o „nepriznaní“   nároku   na   náhradu   škody   (keďže   ma   súd   s   mojim   nárokom   odkázal na občianske   súdne   konanie).   Postup   prvostupňového   sudu,   ktorý   napriek   existencii právoplatného rozhodnutia o vine a naň nadväzujúceho rozhodnutia o náhrade škody, o týchto   opätovne   rozhodoval,   nie   je   možné   označiť   inak,   iba   ako   absolútnu   svojvôľa konajúceho sudcu.

Naviac   podotýkame,   že   okrem   vyššie   uvedeného   najzávažnejšieho   Ústavného problému došlo v konaní aj k ďalším podľa názoru sťažovateľky protiprávnym veciam. Dôvodom   povolenia   obnovy   konania   malo   byť   nevypočutie   svedka   -   súdneho exekútora ⬛⬛⬛⬛ v pôvodnom konaní. Uvedený svedok bol na HP vypočutí pričom   neuviedol   nič,   čo   by   nebolo   pôvodne   konajúcemu   súdu   známe   aj   v   pôvodnom konaní, teda žiadnym spôsobom nemohla uvedená výpoveď zakladať nejakú zmenu týkajúcu sa skutkového stavu veci...

Súčasne   bol   uvedený   svedok   vypočutý   bez   toho,   aby   bol   pozbavený   povinnosti mlčanlivosti v zmysle platného Exekučného poriadku...

Nakoľko je podľa názoru sťažovateľky pôvodný výrok o vine a náhrade škody naďalej právoplatný   a   súčasne   existuje   aj   odlišné   právoplatné   rozhodnutie   toho   istého   súdu   - rozsudok   OS   Košice   II   spis.   značka   8   T   118/2012   zo   dňa   26.   05.   2014   ktorým   došlo k oslobodeniu obžalovaného súdom v zmysle ust. § 285 písm. b) Trestného poriadku - existuje tak stav ktorý je v právnom štáte neakceptovateľný nakoľko o tej istej veci nemôžu existovať   dve   rozdielne   právoplatné   rozhodnutia.   Poškodená   je   tak   vystavená   závažnej právnej neistote nakoľko nevie ktorým rozhodnutím sa má riadiť a najmä nevie či je povinná pôvodne priznanú škodu, ktorú jej obžalovaný medzičasom uhradil obžalovanému vrátiť alebo si ju môže ponechať.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „Základné   právo ⬛⬛⬛⬛...   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a základné právo vlastniť majetok v zmysle článku 20 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Okresného súdu Košice II spis. značka 18 T 118/2012 zo dňa 26. 5. 2014 porušené bolo.

Rozsudok Okresného súdu Košice II spis. značka 18 T 118/2012 zo dňa 26. 5. 2014 sa zrušuje a vracia sa na ďalšie konanie.

... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3000 €..., ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresnému   súdu   Košice   II   ukladá   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   právnemu zástupcovi JUDr. Ivanovi Husárovi za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR, vo výške 497,52 €... do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením č. k. I.ÚS 409/2014-14 z 13. augusta 2014 ju prijal na ďalšie konanie.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   vyjadril   predseda   okresného   súdupodaním sp. zn. 1SprV/571/2014 z 3. septembra 2014, v ktorom uviedol:

„V súlade s ustanovením § 31 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, po oboznámení s predloženou sťažnosťou a uznesením, kde sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv Vám oznamujem, že ako orgán riadenia a správy súdu zabezpečujem riadenie súdu v oblasti výkonu súdnictva sledovaním rozhodovacej činnosti sudcov z hľadiska plynulosti súdneho konania.   Z   uvedených   dôvodov   nie   som   oprávnený   posudzovať   vecnú   stránku   prijatej sťažnosti, keďže sťažnosť sa vzťahuje na rozhodnutie Okresného súdu Košice II.“

Právny   zástupca   k vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   v   podaníz 24. septembra 2014 uviedol:

„S   názorom   predsedu   Okresného   súdu   Košice   II   o   tom,   že   nie   je   oprávnený posudzovať   vecnú   stránku   prijatej   sťažnosti   nakoľko   vykonáva   dohľad   nad   výkonom súdnictva   iba   z   pohľadu   plynulosti   súdneho   konania   nesúhlasíme.   Uvedené   stanovisko vzhľadom   na   absenciu   vyjadrenia   k   podstate   Ústavnej   sťažnosti   považuje   sťažovateľka za nepriame   akceptovanie   dôvodnosti   podanej   Ústavnej   sťažnosti.   Podľa   názoru sťažovateľky k nezaujatiu stanoviska k podstate Ústavnej sťažnosti došlo iba preto aby súd nemusel priznať pochybenie a opodstatnenosť sťažovateľkinej sťažnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené preto navrhujeme Ústavnej sťažnosti sťažovateľky vyhovieť v celom rozsahu. Zároveň súdu oznamujeme, že medzičasom bola sťažovateľka opakovane vyzvaná právnou   zástupkyňou ⬛⬛⬛⬛ na   úhradu   sumy   4 162,20   €.   Naplnila   sa   tak predpoveď   sťažovateľky,   že   v   súvislosti   s   napadnutým   rozhodnutím   Okresného   súdu Košice II dôjde k vzniku ďalších stresových situácií na jej strane. Uvedené dávame súdu na vedomie   s   ohľadom   na   uplatnenú   požiadavku   priznania   náhrady   nemajetkovej   ujmy spôsobenej napádaným rozsudkom Okresného súdu Košice II.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnomsúde“)   vo   veci   sťažnosti   sťažovateľa   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretožepo oboznámení   sa   s   ich   stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senátpredmetnú   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov,ich zástupcov a verejnosti, len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahuna vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 409/2014-14 z 13. augusta 2014 prijal podľa § 25ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v senáte ústavnéhosúdu   v   zložení   Peter   Brňák   (predseda   senátu),   Marianna   Mochnáčová   (sudkyňa)a Milan Ľalík   (sudca).   V   zmysle   rozvrhu   práce   ústavného   súdu   na   rok   2015   účinnéhood 1. marca 2015 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Marianna Mochnáčová(predsedníčka senátu), Peter Brňák (sudca) a Milan Ľalík (sudca). Z uvedeného dôvodu vecprerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedenév záhlaví tohto nálezu.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať saochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávislea nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutáochrana   v   medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnuochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovisúdneho   konania   sa   táto   ochrana   poskytne   v   zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričomvýklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovaťzákladné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právona spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov ma rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku ak súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí,odkáže   poškodeného   s   jeho   nárokom   na   náhradu   škody   vždy   na   konanieo občianskoprávnych veciach, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho úlohou zastupovať všeobecnésúdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Ústavný   súdje v súlade   so   svojou   všeobecnou   právomocou   vyjadrenou   v   čl.   124   ústavy   súdnymorgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak ibaz hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetomkontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavneneodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, bolirelevantné aj v danej veci.

Ústavný súd zo sťažnosti a z príloh, ktoré sťažovateľka pripojila k sťažnosti, zistiltieto skutočnosti:

Obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „obžalovaný“)   bol   na základe   obžalobyprokurátora   Okresnej   prokuratúry   Košice   II   sp.   zn.   4   Pv   653/11   (ďalej   len   „obžalobaprokurátora“) rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 T 118/2012 zo 14. januára 2013 (ďalejaj „rozsudok   okresného   súdu   zo 14. januára   2013“),   ktorý   nadobudol   právoplatnosť29. januára 2013, uznaný vinným z prečinu poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1písm. a) a ods. 2 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol mu uložený podmienečný trestodňatia slobody v trvaní 6 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní 12 mesiacov a bola muuložená povinnosť nahradiť sťažovateľke škodu v sume 3 304,45 €.

Okresný   súd   o   návrhu   obžalovaného   na   obnovu   konania,   ktoré   bolo   ukončenérozsudkom okresného súdu zo 14. januára 2013, rozhodol uznesením sp. zn. 4 Nt 45/2013z 21. októbra 2013 (právoplatné 21. októbra 2013) tak, že zrušil výrok o treste uložený murozsudkom okresného súdu zo 14. januára 2013, ako aj všetky výroky na zrušený výrokobsahovo nadväzujúce.

Po   povolení   obnovy   konania   rozhodol   okresný   súd   o   obžalobe   prokurátorarozsudkom č. k. 8 T 118/2012-123 z 26. mája 2014 tak, že obžalovaného podľa § 285písm. b) Trestného poriadku spod obžaloby prokurátora oslobodil, pretože skutok nie jetrestným činom, a sťažovateľku ako poškodenú s jej nárokom na náhradu škody odkázalna občianske súdne konanie. Obžalovaný a prokurátor sa práva na odvolanie proti tomutorozsudku okresného súdu vzdali.

Sťažovateľka namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu z 26. mája 2014.Podľa   sťažovateľky   k   porušeniu   jej   práv   malo   dôjsť   tým,   že   okresný   súd   rozsudkomz 26. mája   2014   vydaným   po   povolení   obnovy   konania   uznesením   z   21.   októbra   2013obžalovaného spod obžaloby oslobodil a sťažovateľku ako poškodenú odkázal s jej nárokomna náhradu škody na občianske súdne konanie, a to napriek tomu, že uznesením z 21.októbra 2013 v konaní o návrhu na obnovu konania okresný súd zrušil iba výrok o tresteuložený   obžalovanému   rozsudkom zo   14.   januára   2013   a   ďalšie   výroky   naň   obsahovonadväzujúce, t. j. výrok o vine obžalovaného a výrok, ktorým bol obžalovaný zaviazanýnahradiť sťažovateľke ako poškodenej škodu, neboli uvedeným rozsudkom zrušené.

V   rámci   základného   trestno-procesného   vzťahu   existujúceho   vo   fáze   súdnehokonania   je   jednou   zo   strán   obžalovaný   so   svojím   právom   na   spravodlivé   preskúmaniea rozhodnutie   o   oprávnenosti   jeho   trestného   obvinenia   a   druhou   stranou   tohto   vzťahu,ktorá uplatňuje trestné obvinenie, je prokurátor zastupujúci štát. V uvedenom základnomtrestno-procesnom vzťahu, v ktorom sa rozhoduje otázka viny a trestu, má síce poškodenýprávo aktívne vystupovať pri zisťovaní skutkového stavu veci, nemá však postavenie stranyoprávnenej uplatňovať trestné obvinenie, preto pre uvedenú časť trestného konania nemôžedisponovať základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúcim kvalitu súdnehokonania, teda spravodlivý proces, a ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.

Poškodený, ktorý má v trestnom konaní právo uplatniť nárok na náhradu škodya tento nárok aj uplatnil, je procesnou stranou v tzv. adhéznom konaní (prebiehajúcomkontinuálne so súdnym konaním o vine), v ktorom sa rozhoduje o ním uplatnenom nárokuna náhradu škody spôsobenej trestným činom a v rámci ktorého mu je garantované základnéprávo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tomu zodpovedá aj právna úprava a síce § 307 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,podľa ktorého môže rozsudok napadnúť odvolaním môže poškodený iba pre nesprávnosťvýroku o náhrade škody.

Poškodený   tak   disponuje   opravným   prostriedkom   len   proti   rozhodnutiu   súduo uplatnenom nároku na náhradu škody, nemôže však napadnúť odvolaním rozsudok v častitýkajúcej   sa   rozhodovania   o   vine   a   treste   obžalovaného.   Z   uvedeného   dôvodu   právapoškodeného podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo podľa čl. 6 ods. 1výrokom, ktorým sa rozhoduje o vine a treste obžalovaného, nemôžu byť porušené.

Náležité preskúmanie podozrenia zo spáchania trestného činu, teda vecne správnerozhodnutie o otázke viny a spravodlivé potrestanie páchateľa je oprávnením a povinnosťouštátu, zastúpeného prokurátorom, ktorý zabezpečuje ochranu práv a oprávnených záujmovfyzických   a   právnických   osôb,   záujmov   spoločnosti   a   ústavného   zriadenia   Slovenskejrepubliky, ktorou napĺňa účel trestného práva (m. m. III. ÚS 100/2010).

Z uvedeného vyplýva, že rozsudkom okresného súdu z 26. mája 2014 vo výrokuo vine, teda v časti, ktorou okresný súd obžalovaného oslobodil spod obžaloby, nemohlodôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľky.

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľky výrokom rozsudkuokresného súdu z 26. mája 2014, ktorým rozhodol o uplatnenom nároku na náhradu škodysťažovateľky ako poškodenej, ústavný súd konštatuje, že okresný súd aplikoval relevantnúprávnu   normu,   keď   podľa   §   288   ods.   3   Trestného   poriadku,   vzhľadom   na   to,že obžalovaného spod obžaloby oslobodil, odkázal sťažovateľku s jej nárokom na náhraduškody   na   občianske   súdne   konanie.   Okresný   súd   teda   postupoval   v   súlades procesnoprávnymi predpismi trestného konania, a preto výkon jeho právomoci v tejto častirozhodovania považuje ústavný súd za zlučiteľný s obsahom čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že poškodený v trestom konaní nemôže podaťodvolanie proti výroku o vine a treste, ale iba proti výroku, ktorým bolo rozhodnuté o jehonároku na náhradu škody.

Ako z príloh, ktoré sťažovateľka predložila ústavnému súdu, vyplýva, obžalovanýpodal   okresnému   súdu   návrh,   ktorým   sa   domáhal,   aby   okresný   súd   sťažovateľku   akoodporkyňu zaviazal zaplatiť sumu 3 863,94 € s prísl, pričom nárok na zaplatenie časti tejtosumy vo výške 3 304,45 € odôvodňuje tým, že túto sumu uhradil sťažovateľke na základerozsudku   okresného   súdu   zo   14.   januára   2013,   pričom   rozsudkom   okresného   súduz 26. mája 2014 bol spod obžaloby okresného prokurátora oslobodený.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky, že okresný súd nie je oprávnený posudzovaťzáväznosť dvoch protichodných právoplatných rozhodnutí vydaných v tej istej trestnej veci,ústavný súd dáva do pozornosti ustanovenie § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku(ďalej   len   „OSP“),   podľa   ktorého   súd   je   viazaný   rozhodnutím   ústavného   súdu   o   tom,či určitý   právny   predpis   je   v   rozpore   s ústavou,   so zákonom   alebo   s   medzinárodnouzmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazanýrozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajúzákladných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánovo tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľaosobitných predpisov, a kto ich ho spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vznikualebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania, súd však nie je viazaný rozhodnutímv   blokovom   konaní.   Z   citovaného   ustanovenia   §   135   ods.   1   OSP   vyplýva,   že   súd   jepri rozhodovaní viazaný iba výrokom rozsudku, z ktorého vyplýva, že bol spáchaný trestnýčin, a o tom, kto je páchateľom trestného činu. Oslobodzujúcim rozsudkom súd viazanýnie je.   Zároveň   je   potrebné   uviesť,   že   obžalovaný   bol   oslobodený   spod   obžalobypodľa § 285 písm. b) Trestného poriadku, teda preto, že skutok, pre ktorý bolo proti nemuvedené trestné stíhanie, nie je trestným činom. Oslobodenie spod obžaloby neznamená,že sa skutok nestal, a teda že ním obžalovaný nemohol spôsobiť škodu, náhrady ktorejsa sťažovateľka v trestnom konaní domáhala, a teda že v konečnom dôsledku nemá nárok nanáhradu škody.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poukázať   na   to,   že   sťažovateľka   v doplnenípodania   doručenom   ústavnému   súdu   18.   júla   2014   uvádza,   že   z   obsahu   odôvodneniauznesenia   Krajského súdu v   Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5   To 33/2014z 12. júna   2014   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“),   ktorým   krajský   súd   zamietolodvolanie sťažovateľky proti výroku rozsudku okresného súdu z 26. mája 2014 o náhradeškody   ako   podané   neoprávnenou   osobou,   vyplýva,   že   krajský   súd   uznáva   nesprávnosťnapadnutého rozsudku okresného súdu z 26. mája 2014, ale z formálnych dôvodov imnemôže vyhovieť. Ústavný súd však musí konštatovať, že toto tvrdenie sťažovateľky nie jepravdivé. Krajský súd v odôvodnení uznesenia naopak spochybňuje postup okresného súdupri rozhodovaní o návrhu na obnovu konania, ktoré bolo skončené rozsudkom okresnéhosúdu zo 14. januára 2013, keď okresný súd na základe návrhu obžalovaného na obnovukonania zrušil iba výrok o treste, a to napriek tomu, že návrh na obnovu konania sa týkalvýroku o vine.

Z   uvedeného   dôvodu   má   ústavný   súd   tiež   pochybnosti   o   správnosti   postupuokresného   súdu   pri   rozhodovaní   o   návrhu   obžalovaného   na   obnovu   konania,   ktorýoslobodzujúcemu rozsudku okresného súdu z 26. mája 2014 predchádzal.

Uvedené závery boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, že základné právasťažovateľky zaručené v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené čl. 6 ods. 1dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu porušené neboli.

Pokiaľ   ide   o   návrh   sťažovateľky   zrušiť   napadnutý   rozsudok   okresného   súduz 26. mája 2014 a priznať jej primerané zadosťučinenie a úhradu trov konania, ústavný súduvádza, že tieto výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže ústavný súd vyslovil,že v sťažnosti označené práva sťažovateľky porušené neboli, jej uvedenými návrhmi sapri svojom rozhodovaní už nezaoberal.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015