znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 409/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp   10197/2012   až   sp.   zn.   Rvp   10199/2012   a sp.   zn.   Rvp   10201/2012,   zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD.,   A., s.   r. o., B., vo veci   namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej   Bystrici   č.   k.   16   CoE   113/2012-85   z 25. apríla   2012   v   spojení   s   postupom   a uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 2 Er 2181/2007-57 z 20. januára 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 1 CoE 151/2012-80 z 24. apríla 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 15 Er 281/2009-51 z 30. januára 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE 198/2012 z 25. apríla 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 15 Er 329/2009-48 z 31. januára 2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej   Bystrici   č.   k.   17 CoE 98/2012-58   z   15. mája   2012   v   spojení   s   uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 1 Er 1859/2006-25 z 12. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10197/2012 až sp. zn. Rvp 10199/2012 a sp. zn. Rvp 10201/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 10197/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. júla 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich   práv podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 CoE 113/2012-85 z 25. apríla 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný   súd“)   č.   k.   2   Er   2181/2007-57   z 20. januára   2012,   postupom   a   uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 1 CoE 151/2012-80 z 24. apríla 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 15 Er 281/2009-51 z 30. januára 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE 198/2012 z 25. apríla 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 15 Er 329/2009-48 z 31. januára 2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 CoE 98/2012-58 z 15. mája 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 1 Er 1859/2006-25 z 12. januára 2012.

2.   Zo   sťažností   a z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní   vrátiť   podľa   podmienok   dojednaných   v úverových   zmluvách.   Vzhľadom na skutočnosť,   že   dlžníci   dobrovoľne   nepristúpili   k úhrade   svojich   záväzkov,   ich pohľadávky voči sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových   zmluvách obsahujúce   aj   rozhodcovskú   doložku   boli   sťažovateľkou   začaté rozhodcovské   konania   pred   ňou   zvoleným   rozhodcovským   súdom   –   spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava. Rozhodcovské rozsudky tohto   súdu,   a to   sp.   zn.   SR   02552/10   z 22.   apríla   2010   (vec   vedená   pod   sp. zn. Rvp 9927/2012),   sp. zn.   SR   5843/07   z 10.   augusta   2007   (vec   vedená   pod   sp. zn. Rvp 10197/2012),   sp.   zn.   SR   01990/09   z 26.   mája   2009   (vec   vedená   pod   sp. zn. Rvp 10198/2012), sp.   zn.   SR 03059/09   z 9. júna   2009   (vec   vedená   pod   sp. zn. Rvp 10199/2012)   a   sp.   zn.   SR   1973/06   z 9. júna   2006   (vec   vedená   pod   sp. zn. Rvp 10201/2012)   boli   exekučným   titulom   na   vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor   na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutí, t. j. exekúciu. V priebehu   exekučného   konania   okresný   súd   uzneseniami   č.   k.   2 Er 2181/2007-57 z 20. januára 2012, č. k. 15 Er 281/2009-51 z 30. januára 2012, č. k. 15 Er 329/2009-48 z 31.   januára   2012   a č.   k.   1   Er   1859/2006-25   z 12.   januára   2012   rozhodol   o zastavení prebiehajúceho   exekučného   konania.   Krajský   súd   na   odvolania   sťažovateľky   svojimi napadnutými rozhodnutiami potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

3. Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej činnosti   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ktorým   vytkla   ich   nesprávnosť   z   hľadiska právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný a krajský súd „... svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím chybnej aplikácie   a interpretácie...“,   za   súbežného   porušenia   viacerých   procesných   pravidiel spočívajúcich v tom, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci, b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, c) svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, d) rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového   stavu,   pretože   nevykonal   náležite   dokazovanie...“.   Sťažovateľka   zároveň poskytla   ústavnému   súdu   na zváženie   vlastnú   interpretáciu   právnych   predpisov vzťahujúcich   sa   na jej   právnu   vec,   keď   uviedla,   že „Zákonodarca   priznal   všeobecným súdom   právomoc   posudzovať   zákonnosť   rozhodnutí   rozhodcovských   súdov   iba   v rámci konania   o zrušení   rozhodcovského   rozsudku,   teda   iba   v rámci   konania   zvláštneho, uskutočňovaného   na   základe   zákona,   ktorý   bol   na   úpravu   rozhodovania   sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí... prijatý. Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho   vykonateľnosti,   či   rozhodnutie   (iný   titul)   je   z hľadísk   zakotvených   v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku všeobecného   súdu,   ani   rozsudku   rozhodcovského   súdu.   Exekučný   súd   nedisponuje právomocou   rušiť   či   meniť   rozhodnutie,   ktoré   je   exekučným   titulom.“.   V   závere   svojej argumentácie   zdôraznila,   že „Exekúcia   bola   začatá   zákonným   spôsobom,   na   základe vykonateľného   a platného   exekučného   titulu,   ktorý   naďalej   existuje   a zotrváva   platným, právoplatným   a vykonateľným.   Súd   po   vykonaní   prieskumu   exekučného   titulu   vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší   napadnuté   rozhodnutia   okresného   a krajského   súdu   a veci   vráti   na ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).   V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade   s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

9.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 10197/2012 až sp. zn. Rvp 10199/2012 a sp. zn. Rvp 10201/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc na totožnosť   v osobe   sťažovateľky   a okresného   a   krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými uzneseniami okresného súdu

10. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ   môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

11.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

12. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný   prostriedok   (čo   sťažovateľka   aj   využila),   a preto   sťažnosť   v   tejto   časti   bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

14.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

15. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

16.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

17. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená   a   v prípade   veci vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   9927/2012   rozhodol   o zamietnutí   žiadosti   súdneho   exekútora o udelenie   poverenia   na   výkon   exekúcie,   mal   právomoc   skúmať   prípustnosť   exekúcie z hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu,   ktorým   bol   rozhodcovský   rozsudok rozhodcovského   súdu;   uvedené   konanie   pred   rozhodcovským   súdom   nadväzovalo na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.

18. Z napadnutých rozhodnutí krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa so závermi rozhodnutí okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil na § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení s § 57 ods. 2 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to z toho dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v danej veci exekučným titulom, nebol uznaný za spôsobilý exekučný titul, a to z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako absolútne neplatnej zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve,   ktorej   účinky   spôsobujú   značnú   nerovnováhu   medzi   právami   a povinnosťami zmluvných strán v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa. Právomoc rozhodcovského súdu bola teda založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní.

19. Krajský súd vo svojich všetkých napadnutých rozhodnutiach dôsledne vyložil svoje   úvahy   týkajúce   sa   posúdenia   v týchto   veciach   rozhodujúcej   okolnosti,   a to rozhodcovskej doložky, ako neprijateľnej zmluvnej podmienky (od ktorej sťažovateľka aj odvíjala príslušnosť ňou zvoleného rozhodcovského súdu na konanie a ktorého rozsudok bol exekučným titulom, pozri bod 2) vo vzťahu k normám spotrebiteľskej legislatívy.

19.1 Krajský   súd   v uznesení   č.   k.   16   CoE   113/2012-85   z   25.   apríla   2012 v podstatnom dôvodil: „Keďže v zmluve zakomponovaná rozhodcovská doložka je v rozpore so zákonom, v danej veci absentuje riadny exekučný titul, nakoľko rozhodcovský rozsudok bol vydaný rozhodcovským súdom na základe takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. V danej veci sú tak splnené podmienky na zastavenie exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm.   g)   Exekučného   poriadku,   resp.   §   45   ods.   1,   2   zákona   č.   244/2002   Z.   z. o rozhodcovskom konaní.“

19.2 Krajský súd v uznesení č. k. 1 CoE 151/2012-80 z 24. apríla 2012 v podstatnom dôvodil: «Preskúmaním rozhodných skutočností zistených z predloženého spisu sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa v tom, že Zmluva o úvere č. 6740837, ktorú dňa 4. 9. 2008 uzatvorili oprávnený ako veriteľ a povinná ako dlžníčka a predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 10 000,- Sk, je spotrebiteľskou zmluvou s poukazom na § 52 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (4. 9. 2008). V zmysle § 52 ods. 1 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva   bez   ohľadu   na právnu formu,   ktorú   uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Je nepochybné, že v prejednávanom prípade sa oprávnený v postavení veriteľa zaviazal poskytnúť povinnému (dlžníkovi) finančné prostriedky (formou úveru)   za   odplatu,   pričom   oprávnený   je   podnikateľom,   ktorý   pri   uzatváraní   a   plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. V zmysle § 52 ods. 3 OZ sa takáto osoba považuje za dodávateľa. Dlžník (povinný) sa v predmetnej zmluve zaviazal vrátiť poskytnuté finančné prostriedky a uhradiť celkové náklady spojené s úverom. Podľa   §   52   ods.   4   OZ   spotrebiteľom   je   fyzická   osoba,   ktorá   pri   uzatváraní   a   plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uzatvorenej zmluvy vyplýva, že dlžník, ktorý uzatvoril predmetnú zmluvu o úvere za   účelom   poskytnutia   finančných   prostriedkov   na   účely   povolania,   je   v   postavení spotrebiteľa podľa § 52 ods. 1 a § 52 ods. 4 OZ...

Odvolací   súd   opiera   svoje   rozhodnutie   o   dnes   už   ustálenú   rozhodovaciu   prax Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR. Záver súdov o neprípustnosti exekúcie v obdobných veciach (bez zmeny právneho prostredia – právnej úpravy, judikatúry) nemôže zvrátiť nová argumentácia, podľa ktorej by exekúcia mala byť prípustná, pretože čo i len jeden   súdmi   uznaný   dôvod   neprípustnosti   exekúcie   spôsobuje,   že   exekúciu   už   nemožno vykonať.   Ak teda súdy už dali odpoveď prečo (na základe akých dôvodov) je exekúcia neprípustná, pričom tieto dôvody neprípustnosti stále existujú aj v prejednávanej veci, nové argumenty „prípustnosti“ exekúcie sú pre rozhodovanie bezvýznamné. V tejto súvislosti odvolací   súd   poukazuje   tiež   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktorá nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias vs. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins vs. Francúzsko z 19. 02. 1998). Za podstatné pre rozhodnutie odvolací súd považuje tie argumenty, ktoré už boli   predmetom   posudzovania   súdov,   a   výsledkom   ktorého   bolo   konštatovanie neprípustnosti exekúcie, pričom tieto závery si osvojil a poukázal na ne. Preto sa odvolací súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   podrobnejšie   nevenuje   všetkým   odvolacím argumentom.»

19.3 Krajský súd v uznesení sp. zn. 1 CoE 198/2012 z 25. apríla 2012 v podstatnom dôvodil „Krajský   súd   odvolaním   napadnuté   uznesenie   ako   vecne   správne   podľa   §   219 ods. 1   a   2   O.   s.   p.   potvrdil,   pretože   aj   podľa   odvolacieho   súdu   rozhodcovská   doložka v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle § 54 ods. 5 OZ v platnom znení. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení okresného súdu, na ktoré poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p.. Naviac súd poukazuje na ustanovenia § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (platnom v znení rozhodnom období).“

19.4 Krajský súd v uznesení č. k. 17 CoE 98/2012-58 z 15. mája 2012 v podstatnom dôvodil: „Odvolací   súd   sa   zaoberal   preskúmaním   rozhodcovskej   doložky   v   súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok   uvedených   v   odvolaní   dospel   k   záveru,   že   rozhodcovská   doložka   začlenená do rámca   podmienok   štandardnej   zmluvy   spôsobuje   hrubý   nepomer   v   právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods.   1 OZ).   Rozhodcovská doložka sa neodlišuje od ostatného textu všeobecných podmienok a podpis spotrebiteľa sa nenachádza za všeobecnými podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale na prvej strane úverovej zmluvy. Ak úver bol poskytnutý na základe štandardnej formulárovej zmluvy, povinná ju mohla prijať ako celok vrátane úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky   alebo   ju   odmietnuť   ako   celok.   Je   zrejmé,   že   oprávnený   od   počiatku   sledoval koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy, boli tieto riešené na rozhodcovskom súde za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Rozhodcovský   rozsudok   nemôže   byť   exekučným   titulom,   keďže   rozhodcovská   doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku neplatná (§ 53 ods. 4 OZ). Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej   nevedomosti,   či   nečinnosti.   Pri   ochrane   spotrebiteľa   preto   v   súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal). Pokiaľ   právomoc   rozhodcovského   súdu   bola   založená   na   absolútne   neplatnom zmluvnom   dojednaní,   je   nesporné,   že   rozhodcovský   rozsudok   ako   celok   bol   vydaný   v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.“

20.   Ústavný   súd   preskúmal   výklad   krajského   súdu   a jeho   úvahy   vo   vzťahu   aj k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako právny podklad na začatie exekučného konania voči dlžníkovi. Krajský súd správne posúdil právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkom ako spotrebiteľský právny vzťah a následne vychádzajúc   z príslušných   ustanovení   §   52   a §   53   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“) a naň nadväzujúcu legislatívnu úpravu   zákona   č.   258/2001   Z.   z.   o spotrebiteľských   úveroch   v platnom   znení,   ako   aj s poukazom   na   ustanovenia   smernice   Rady   93/13/EHS   z 5.   apríla   1993   o nekalých podmienkach   v spotrebiteľských   zmluvách,   ako   aj   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu a európskych súdnych inštitúcií aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského práva.   Ako   rozporné   s týmito   právami   následne   vyhodnotil   aj   tie   ustanovenia   zmluvy o úvere zakladajúce právomoc rozhodcovského súdu na konanie z viacerých dôvodov, ako napr. absencia individuálne dojednanej takejto podmienky, reálna nemožnosť dlžníka ako spotrebiteľa ovplyvniť jej obsah koncipovaný formulárovou zmluvou a ďalšie. Pokiaľ je teda   právomoc   rozhodcovského   súdu   založená   na   absolútne   neplatnom   zmluvnom dojednaní, je nepochybné, že aj samotný rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému   voči   povinnému   vznikol   nárok,   ktorý   by   bol   vynutiteľný   v exekučnom konaní.

21.   Krajský   súd   v rozsahu   svojej   prieskumnej   právomoci   odvolacieho   súdu   teda preskúmal   v rozsahu   sťažovateľkou   uplatnených   odvolacích   dôvodov   napadnuté rozhodnutia okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania   pred   udelením   poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ale   kedykoľvek v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

22.   Záver   krajského   súdu   o oprávnení   okresného   súdu   preskúmavať   súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach   Exekučného   poriadku,   a nielen   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku. Z ustanovenia   §   57   ods.   1   Exekučného   poriadku   napr.   vyplýva   viacero   dôvodov,   kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre   ktorý   exekúciu   nemožno   vykonať §   57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného   poriadku. Z ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť súdu zastaviť exekučné konanie, ak to vyplýva aj z iného právneho predpisu alebo Exekučného poriadku. Takýmto právnym   predpisom   bol   v okolnostiach   posudzovanej   právnej   veci   sťažovateľky nepochybne   zákon   o rozhodcovskom   konaní,   ktorý   vo   svojom   ustanovení   §   45   ods.   1 písm. c) v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zaväzuje súd na zastavenie prebiehajúceho exekučného   konania,   ak   rozhodcovský   rozsudok   zaväzuje   účastníka   rozhodcovského konania   na   plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné,   právom   nedovolené   alebo   odporuje dobrým mravom.

23. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť   exekučného   titulu   v ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

24.   Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   poukazuje   aj   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže   byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   stránke   formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

25. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v konaní   (obdobne   napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

II.D K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

26. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Podľa   čl.   1   dodatkového protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

27. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutí krajského súdu a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutí okresného súdu krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového   protokolu,   keďže   všeobecné   súdy   v posudzovanom   prípade   ústavne konformným   spôsobom   interpretovali   a aplikovali   príslušné   právne   normy   (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

28. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom a rozhodnutiami   krajského   súdu   (tak   aj   rozhodnutí   okresného   súdu   vzhľadom   na ich potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   a právom   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.E K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru uznesením napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

29.   Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické   alebo   iné   zmýšľanie,   národnostný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

30.   Ustanovenie čl.   12 ods.   2 ústavy má charakter ústavného princípu,   ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).

31. Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva,   z ktorej   vyplýva,   že   uvedený   článok   iba   dopĺňa   ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

32.   Porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   porušenie   zákazu   diskriminácie   zaručeného v čl. 14   dohovoru   odôvodňovala   sťažovateľka   tým,   že   mala   v konaní   pred   všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súdy konali bez jej   vedomia   a pod.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   porušenie   označených   článkov   ústavy a dohovoru   sťažovateľka   spája   s porušením   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto nemohol konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru,   a   to   z dôvodu   absencie   akejkoľvek   spojitosti   (príčinnej   súvislosti)   medzi namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru a namietaným postupom a rozhodnutím   krajského   súdu.   Z   tohto   dôvodu   je   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v tejto   jej ostatnej časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

33. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012