znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 409/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. R. P., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. B. P., B. B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   sp.   zn.   2   T   29/2007 z 2. novembra 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 337/2007 z 27. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. R. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2010 doručená sťažnosť Mgr. R. P., Ž.(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. B. P., B. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 29/2007 z 2. novembra 2007 (ďalej len „rozsudok z 2. novembra 2007“) a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 337/2007 z 27. marca 2008 (ďalej len „rozsudok z 27. marca 2008“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu z 2. novembra 2007 v jeho prvom bode uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. b) s poukazom na ustanovenie § 138 písm. a) a i) Trestného zákona (ďalej len „Trestný zákon“), zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, 2 písm. a) a d) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a), d) a i) Trestného zákona, § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a § 140 písm. a) Trestného   zákona,   zločinu   poškodzovania   cudzej   veci   podľa   §   245   ods.   1,   2   písm.   a) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. d) a i) Trestného zákona, zločinu   útoku   na   verejného   činiteľa   podľa   §   323   ods.   1   písm.   a)   a ods.   2   písm.   c) s poukazom   na   § 138   písm.   a)   a   i)   Trestného   zákona,   zločinu   obmedzovania   osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 a 2 písm. a), b) a d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm.   a),   d)   a   i),   §   139   ods.   1   písm.   h)   a   §   140   písm.   c)   Trestného   zákona,   zločinu nedovoleného   ozbrojovania   a obchodovania   so   zbraňami podľa   §   294   ods.   2   Trestného zákona.   Okresný   súd   v druhom   bode   rozsudku   z   2.   novembra   2007   uznal   sťažovateľa vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. c) s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. h) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona.

Sťažovateľ podal proti   rozsudku   okresného súdu   z 2. novembra 2007 odvolanie. Krajský súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom z 27. marca 2008, ktorým podľa § 321 ods. 1 písm. d) a 2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa sťažovateľa vo   výroku   o   vine v prvom   bode,   v   časti   týkajúcej   sa   právnej   kvalifikácie, v celom výroku o treste a aj vo výroku o zhabaní veci. Krajský súd ďalej rozhodol, že v prvom a druhom bode zostáva rozsudok okresného súdu z 2. novembra 2007 v častiach týkajúcich sa skutku nezmenený. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku v prvom bode uznal krajský súd sťažovateľa vinným pri nezmenenom skutkovom základe zo spáchania obzvlášť   závažného   zločinu   vraždy   podľa   §   145   ods.   1   a   2   písm.   b)   s   poukazom   na ustanovenie § 138 písm. i) Trestného zákona, zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) a d) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a), d) a i) Trestného zákona, § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a § 140 písm. a) Trestného zákona, zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. d) a i) Trestného zákona, zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) a 2 písm. c) s poukazom na § 138 písm. a) a i) Trestného zákona, zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 a ods. 2 písm. a), b) a d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a), d) a i), § 139 ods. 1 písm. a)   a   h)   a   §   140   písm.   c)   Trestného   zákona,   zločinu   nedovoleného   ozbrojovania a obchodovania   so   zbraňami podľa   §   295   ods.   1   písm.   b)   a ods.   3   písm.   a)   Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona. Sťažovateľ teda podľa krajského súdu „-   iného   úmyselne   usmrtil   a   spáchal   taký   čin   závažnejším   spôsobom   konania (organizovanou skupinou),

- neoprávnene vnikol do obydlia iného, neoprávnene tam zotrval a spáchal taký čin závažnejším spôsobom konania (so zbraňou, násilím, organizovanou skupinou) z osobitného motívu (na objednávku) a voči chránenej osobe (dieťaťu),

- poškodil cudziu vec a spôsobil tak na cudzom majetku malú škodu, a spáchal taký čin závažnejším spôsobom konania (násilím, organizovanou skupinou),

- použil násilie v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa a spáchal taký čin závažnejším spôsobom konania (so zbraňou, organizovanou skupinou),

- inému bez oprávnenia bránil užívať osobnú slobodu a spáchal taký čin závažnejším spôsobom   konania   (so   zbraňou,   násilím   organizovanou   skupinou),   z osobitného   motívu (v úmysle uľahčiť iný trestný čin) a na chránenej osobe (dieťati a verejnom činiteľovi),

-   hromadil   strelné   zbrane   a   výbušniny,   spáchal   taký   čin   závažnejším   spôsobom (organizovanou skupinou)“.

V   sťažnosti   sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   on   sám   v   predmetnom   konaní   svoje výpovede, v ktorých popísal «skutkové konanie 4-tej osoby „I.“, ktorá jednala v rozpore s tým čo bolo dohodnuté a po vstupe do rodinného domu Igor usmrtil J. K.», ktoré podával počas celého konania, nezmenil na rozdiel od odsúdeného R. Č. a svedka J. R., ktorí svoje výpovede v konaní menili.

V priebehu dokazovania v predmetnej veci bolo podľa sťažovateľa rekonštrukciou trestného   činu   v   mieste   jeho   spáchania   (v   dome   K.)   na   základe   výpovedí   svedkov preukázané, že v čase výstrelu sa odsúdený R. Č. nachádzal na mieste, z ktorého nebolo možné vidieť sťažovateľa, resp. priestor, v ktorom sa v tom čase nachádzal.

Taktiež   svedok   J.   R.   v   priebehu   konania   menil   svoje   výpovede   vo   vzťahu k prítomnosti štvrtej osoby v dome. V prvotných výpovediach „pripúšťal prítomnosť 4-tej osoby a skutočnosť, že mal vedomosť o 4-tej osobe ktorá mala prevziať obsah trezoru“, neskôr uvedené skutočnosti začal v rámci svojich výpovedí „popierať a vylučovať“.

Výpoveď svedka P. P., že po vstupe policajtov do domu nevidel z neho žiadnu osobu vychádzať ani vchádzať, bola podľa sťažovateľa v rozpore s výpoveďami svedka J. R., sťažovateľa i svedkov nachádzajúcich sa v dome.

Svedkyňa maloletá Ľ. B. v konaní tvrdila, že videla osobu oblečenú celú v čiernom bez reflexnej vesty s nápisom POLÍCIA, ktorá išla vziať do kufra auta nejakú vec. Toto tvrdenie bolo podľa sťažovateľa vyvrátené výsledkami rekonštrukcie, ktoré preukázali, že auto   stálo   za   garážou   a   bolo   mimo   jej   zorného   poľa,   následkom   čoho   bola   absolútne vylúčená jej vizuálna kontrola predmetného priestoru.

Dokazovaním vykonaným v uvedenom konaní podľa sťažovateľa nebolo preukázané, že sa „v bode 1) obžaloby dopustil spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 2 písm. b) s poukazom na ustanovenie § 138 písm. a), i)“, napriek tomu však bol okresným súdom, ako aj krajským súdom uznaný za vinného z tohto skutku.

Podľa   sťažovateľa   výpovede,   ktoré   podal   v   konaní   v   čase,   keď   nemohol   mať vedomosť   o   zabezpečení   svojej   reflexnej   vesty   ako   dôkazu,   v   ktorých   hodnoverným spôsobom popísal dôvod a mechanizmus, akým sa krvné škvrny zavraždeného J. K. dostali, resp. mohli dostať na jeho odev (pri premiestňovaní osoby zavraždeného), spochybňujú hlavný dôkaz obžaloby, ktorým bola krvná škvrna s DNA zhodná s DNA zavraždeného J. K. na jeho reflexnej veste.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že rozsudok okresného súdu z 2. novembra 2007, ako aj rozsudok krajského súdu z 27. marca 2008 sú založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, čoho dôvodom   bolo podanie dovolania podľa   § 371 ods.   1 písm. i) Trestného poriadku.

Krajský súd rozsudkom z 27. marca 2008 potvrdil výrok uvedený v druhom bode rozsudku okresného súdu z 2. novembra 2007 smerujúci proti sťažovateľovi, ktorým ho okresný   súd   uznal   vinným   zo   spáchania   obzvlášť   závažného   zločinu   vraždy   v   štádiu pokusu. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na to, že v priebehu dokazovania týkajúceho sa spáchania tohto zločinu boli v konaní vykonané v rozpore so zákonom vyšetrovací pokus, aj rekonštrukcia. Nezákonnosť dôkazov získaných z vykonania spomínaných procesných úkonov odvodzuje sťažovateľ z jeho „dvojjedinného procesného postavenia“, t. j. z toho, že v uvedenom konaní mu pri vykonávaní týchto úkonov prípravného konania bolo dané poučenie   nielen   ako   obvinenému,   ale   aj   ako   svedkovi.   Sťažovateľ   spochybňuje   súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v tejto veci prijatý záver týkajúci sa toho, že strely z jeho zbrane zasiahli poškodeného nstržm. J. K., poukazujúc na výsledky vyšetrovacieho pokusu, znalecký posudok predložený v konaní, ako aj výsluchy znalcov.

V predmetnom konaní vo vzťahu k druhému bodu výroku rozsudku okresného súdu z 2. novembra 2007 podľa sťažovateľa nedošlo ani k preukázaniu naplnenia subjektívnej stránky   uvedeného   trestného   činu   (zločinu   vraždy),   keďže   pri   postrelení   poškodeného „strelec konal inštinktívne v obave o vlastný život pred prenasledovateľmi, bez úmyslu vraždiť“. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci „v rámci vyhodnotenia skutkových zistení   vo   vzťahu   k   bodu   2)   nesprávne   právne   posúdili   skutkové   zistenia   a   aplikovali nesprávne   hmotnoprávne   ustanovenie“.   Podľa   názoru   sťažovateľa   vzhľadom   na   to,   že úmyselným   zavinením,   ktoré   je   obligatórnym   znakom   subjektívnej   stránky   skutkovej podstaty zločinu vraždy, jeho konanie nebolo pokryté, malo byť konanie strelca okresným súdom a krajským súdom posudzované „ako konanie smerujúce proti zdraviu v zmysle Druhého dielu Tr. zák.“.

Rozhodovanie   okresného   súdu   a   krajského   súdu   v   tejto   veci   bolo   založené   na nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   a   použití   iného   hmotnoprávneho ustanovenia, čo bolo dôvodom na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 Tdo 54/2008 zo 14. apríla 2010   (doručeným   sťažovateľovi   28.   mája   2010)   rozhodol   o   odmietnutí   dovolania sťažovateľa, pretože „v rozsahu námietok obvineného, nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo „Konaním Okresného súdu Banská Bystrica, vedeným pod sp. zn. 2 T 29/2007 zo dňa 2. 11. 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 5   To   337/2007   zo   dňa   27.   03.   2008“ porušené,   zruší   rozsudok   okresného   súdu z 2. novembra 2007 a rozsudok krajského súdu z 27. marca 2008 a vec vráti na ďalšie konanie, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € a trovy konania.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu z 2. novembra 2007 a rozsudkom krajského súdu z 27. marca 2008. K porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť v dôsledku toho, že

-dokazovanie   v   predmetnej   veci   neposkytlo   dostatočný   skutkový   základ   na prijatie záveru, že sa sťažovateľ skutku špecifikovaného v prvom bode rozsudku okresného súdu z 2. novembra 2007 dopustil (v tejto súvislosti poukázal na zmenu výpovedí R. a Č. vo vzťahu k prítomnosti štvrtej osoby v dome, spochybnil výpovede očitých svedkov, čo sa týka popisu vniknutia do domu, či prítomnosti obžalovaných v dome, ako aj pôvod krvných stôp na jeho veste),

-vo vzťahu ku skutku popísanému v druhom bode rozsudku z 2. novembra 2007 boli výsledky dokazovania súdom zle právne posúdené, resp. súd pri ich posúdení použil nesprávne   hmotnoprávne   ustanovenie   (v   tejto   súvislosti   poukázal   na   to,   že   znaleckým dokazovaním nebola stotožnená zbraň, z ktorej sa strieľalo na zraneného policajta, procesné pochybenie,   ku   ktorému   došlo   v   dôsledku   toho,   že   bol   v   tomto   konaní   vypočutý   ako obvinený a aj ako svedok, a na výsledky vyšetrovacieho pokusu, ktorý preukázal, že on na policajta nemohol strieľať, lebo mu v tom bránil horizont svahu).

Z uvedeného vyplýva, že podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietaná arbitrárnosť záverov prijatých v tejto veci okresným súdom v rozsudku z 2. novembra 2007 a krajským súdom v rozsudku z 27. marca 2008.

II.A K namietanému porušeniu práv rozsudkom okresného súdu z 2. novembra 2007

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

V prvostupňovom   konaní   vedenom   okresným   súdom   mal   sťažovateľ   možnosť dovolávať   sa   ochrany   svojich   práv   a slobôd   v rámci   konania   o odvolaní   (§   306   a nasl. Trestného   poriadku)   na   krajskom   súde,   ktorému   prináleží   právomoc   zrušiť   rozsudok okresného súdu z 2. novembra 2007 a vrátiť mu vec na ďalšie konanie alebo sám rozhodnúť [§   317   a nasl.   Trestného   poriadku].   Vzhľadom   na princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva z citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc   preskúmavať rozsudok okresného súdu z 2. novembra 2007, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal krajský súd, ktorý rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti uvedenému rozsudku. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

II.B K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu z 27. marca 2008

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd v zmysle svojej judikatúry považuje rozhodnutia všeobecných súdov za protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú v súlade   so   svojou   judikatúrou,   v   ktorej   zaujal   názor,   že   v   prípade   podania   opravného prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti   ústavnému   súdu   je   sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu v tomto prípade vo vzťahu k rozsudku krajského súdu z 27. marca 2008 (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, resp. porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu z 27. marca 2008, v rámci ktorého krajský súd zhodnotil odôvodnenie rozsudku okresného súdu z 2. novembra 2007, plne odkázal   na   skutkové   závery   vyplývajúce   z   neho   a   následne   sa   vysporiadal   aj s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v jeho odvolaní obsahovo identickou s obsahom odôvodnenia jeho dovolania proti rozsudku krajského súdu z 27. marca 2008 i sťažnosti ústavnému súdu. Krajský súd v rámci odôvodnenia rozsudku z 27. marca 2008 okrem iného uviedol:

„Vo vzťahu   k   namietaným   skutkovým   a   následne   právnym   záverom   zo   strany obžalovaných P.   a Č.   je   potrebné uviesť,   že prvostupňový súd vykonal   všetky   dostupné dôkazy a tieto aj náležité vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti. Dospel potom aj podľa názoru odvolacieho súdu v zásade k správnym skutkovým záverom. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy   svoje   skutkové   zistenia   oprel   i   akými   právnymi   úvahami   sa   spravoval,   keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa ustanovení v otázkach viny.

Krajský súd si v zásade osvojuje skutkové závery prvostupňového súdu a v tomto smere v podrobnostiach odkazuje aj na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu skutky sa stali a čo sa týka obzvlášť závažných zločinov vraždy spáchal ich obžalovaný P.

Obžalovaný   P.   od   počiatku   aj   v   odvolaní   popiera   spáchanie   týchto   obzvlášť závažných   zločinov   v   snahe   vy   viniť   sa   z   tejto   najzávažnejšej   trestnej   činnosti.   Jeho obhajoba v tomto smere je však vyvrátená dôkazmi, ktoré na seba nadväzujú a umožňujú utvoriť   si   ucelený   a   jednoznačný   obraz   o   tejto   trestnej   činnosti.   Čo   sa   týka   násilného usmrtenia poškodeného J. K. aj krajský súd považuje za potrebné poukázať, že odsúdený R. prichádzal na teritórium v Banskej Bystrici len sporadicky kvôli štúdiu a obžalovaný Č. skoro   vôbec.   Možno   potom   uveriť   ich   tvrdeniu,   že   túto   trestnú   činnosť   zorganizoval obžalovaný P., ako osoba znalá pomerov. Napokon aj stretnutia za účelom plánovania akcie a rozdelenia úloh medzi ich troch sa odohrali v byte, ktorý obýval obžalovaný P. Čo sa týka samotného usmrtenia poškodeného, obžalovaný P. sa obhajuje tiež tým, že J. K. mala usmrtiť štvrtá osoba, ktorá vstúpila do domu. Prítomnosť štvrtej osoby v dome, ktorá sa mala podieľať na prepade a na usmrtení poškodeného, jednoznačne vylúčili R. i Č. Napokon   neregistrovali   ju   ani   ostatní   svedkovia   prítomní   v   dome   v   čase   prepadu.   Aj nezainteresovaní svedkovia P. P., maloletí N. a B., ktorí sa prizerali vniknutiu do domu, sledovali i pobyt a odchod zamaskovanej skupiny, registrovali prítomnosť len troch osôb. Títo svedkovia sledovali a potvrdili aj príchod dvoch uniformovaných policajtov, ktorých už potom nevideli vyjsť. Znaleckým skúmaním bolo nepochybne preukázané, že poškodený J. K. bol usmrtený strelnou zbraňou - pištoľou, ktorú, ako uvádzal svedok Ing. R. R., kúpil od neho obžalovaný P. i keď nedošlo k samotnému prepísaniu zbrane. O pôvode tlmiča, ktorým bola zbraň opatrená dodatočne, tento svedok nič nevedel. Obžalovaný P. však tvrdil, že túto zbraň obstaral R. Z dôkazov je tiež nepochybne, že na tejto zbrani a tiež na reflexnej veste, ktorú mal na sebe obžalovaný P., i na kukle, ktorú mal nasadenú, keďže to bolo preukázané skúškou   DNA   zo   zistených   lupín,   sa   nachádzali   pritom   krvné   striekance,   ktoré   podľa analýzy DNA pochádzali z krvi nebohého J. K. Obžalovaný P. sa snažil tieto krvné stopy spochybniť a vysvetliť tým, že mali vzniknúť náhodným oterom. Znalci z oblasti súdneho lekárstva však jednoznačne v znaleckom posudku uvádzali, že po výstrele došlo k spätnému vytrysknutiu krvi a aj vypočutá znalkyňa z oblasti kriminalistickej biológie na hlavnom pojednávaní   uviedla,   že   iné   vysvetlenie,   ako   to,   že   ide   o   krvné   striekance   po   strelnom poranení, neprichádza do úvahy. Z toho vyplýva, že to bol práve obžalovaný, ktorý v čase výstrelu musel stáť nad poškodeným a strieľať do neho z bezprostrednej blízkosti.

Vo vzťahu k druhému skutku, ani krajský súd neuveril tvrdeniu obžalovaného P., že on pri úniku vozidlom a jeho následnom zastavení pri prenasledovaní policajnou hliadkou, nestrieľal   na   policajta   a   tohoto   netrafil.   Obžalovaný   P.   v   odvolaní   poukázal   na   to,   že možnými strelcami, ktorí mohli zasiahnuť príslušníka policajnej hliadky nstržm. K., mohli byť R. i Č. a táto skutočnosť nebola vyvrátená. Obžalovaný P.   už od počiatku sa snažil zbaviť viny v tomto smere okrem iného už tvrdením, že vozidlo pri úniku riadil on. R. a Č. pritom jednoznačne uvádzali, že vozidlo riadil Č. a P. sedel vzadu, za sedadlom vodiča, pričom tieto výpovede boli jednoznačne potvrdené aj porovnaním pachových stôp, z ktorých je jednoznačné, že obžalovaný P. sedel skutočne za sedadlom vodiča. Obžalovaný P. tiež tvrdil, že po vyskočení z auta čupeli s R. v jarku, neďaleko auta, pričom R. mu mal dať do rúk dve policajné pištole, ktoré vzali z domu policajtom a mal mu vytiahnuť spoza opasku jeho legálne držanú pištoľ, pričom mal dôvodiť tým, že tá je presnejšia. Tvrdil, že až keď zišiel po pod svah ku koľajniciam, počul streľbu, on nikoho strieľať nevidel, avšak keď ho dobehol R., mal mu povedať, že on strieľal po policajtoch. Na druhej strane R. ako svedok tvrdil,   že   to   bol   práve   P.,   ktorý   strieľal   po   policajtoch   a   obžalovaný   Č.   jednoznačne uvádzal, že síce použil zbraň, lebo sa zľakol, keďže policajti strieľali na auto, kde sa on nachádzal. On však strieľal tak, aby policajtov netrafil, navyše bolo to smerom na ľavoboku od auta. Z vyšetrovacieho pokusu vyplynulo pritom, že zo svojej pozície Č. podľa smeru strelných   kanálov,   nemohol   nstržm.   K.   vôbec   trafiť.   Podľa   strelných   kanálov   a   podľa zábleskov, ktoré vyšpecifikovali policajti, že vychádzali z jarku, bolo možne ustáliť, že na nstržm. K. bolo strieľané z priekopy, nachádzajúcej sa po pravej strane vozidla, na ktorom unikali   obžalovaní,   pričom   odvolací súd   poukazuje   tiež na to,   že na tomto mieste boli nájdené   nábojnice,   ktoré   podľa   zistení   kriminalistického   ústavu   z odboru   balistiky,   boli vystrelené   zo   zbrane   Glock   17C,   výr.   č.   HAS873,   patriacej   obžalovanému   P.   Z   tela poškodeného nstržm. K. bol navyše vybratý projektil a úlomok z projektilu, pričom tieto projektily vykazovali druhotnú zhodnosť so strelami vystrelenými skúšobnou zbraňou zo zbrane   Glock   17C   patriacej   obžalovanému   P.   a   s   veľkou   pravdepodobnosťou   podľa znaleckého posudku   kriminalistického   ústavu boli   vystrelené z nej.   Je pritom absolútne nelogické, aby si P. a R. v časovom strese, keď policajné auto pri prenasledovaní bolo tesne za nimi, stačili vymeniť zbrane, resp. aby R. dal P. policajné zbrane a sám spoza opaku P. vytiahol   P.   osobnú   zbraň.   Navyše   R.   po   tom,   keď   sa   doznal   a   začal   spolupracovať s políciou, označil kde po rozobratí zbrane rozhádzal súčasti tejto zbrane a označil polícii i miesto, kde nechal svoju osobnú zbraň. V prípade, že na poškodeného nstržm. K. nemohol strieľať   Č.,   správne   potom   prvostupňový   súd   vyhodnotil   výpoveď   R.   ako   dôveryhodnú, keďže   ten   vypovedal   ako   Č.,   avšak   na   výpovediach   sa   nemohli   dohodnúť,   lebo   utekali oddelene a keď boli vzatí do väzby nemali možnosť sa dohodnúť.“

Ústavný súd sa taktiež oboznámil s obsahom rozsudku okresného súdu z 2. novembra 2007 v rozsahu, v ktorom sa naň odvolal krajský súd v odôvodnení rozsudku z 27. marca 2008.

Z obsahu rozsudku krajského súdu z 27. marca 2008 je zjavné, že tento vychádzal zo skutkových záverov okresného súdu, s ktorými sa plne stotožnil. Rozsudok okresného súdu   z   2.   novembra   2007   obsahuje   podrobný   popis   v   predmetnej   veci   vykonaných dôkazných prostriedkov a z nich vyplývajúcich skutkových záverov. Sťažovateľ v rámci svojej   argumentácie   v   predmetnom   konaní   spochybňuje   predovšetkým   správnosť zhodnotenia vykonaného dokazovania, resp. vykonaných dôkazných prostriedkov a z neho vyplývajúcich záverov. Krajský súd sa v odôvodnení rozsudku z 27. marca 2008 dôsledne s touto   argumentáciou   sťažovateľa   zaoberal   a   hodnoverne   sa   s   ňou   vysporiadal s poukázaním na výsledky vykonaného dokazovania. Samotná nespokojnosť sťažovateľa s uvedenými   závermi   krajského   súdu   však   nesvedčí   o   arbitrárnosti   preskúmavaného rozhodnutia   a   nemôže   byť   bez   ďalšieho   ani   dôvodom   na   vyslovenie   porušenia   ním označených práv.

Z uvedeného vyplýva, že podľa ústavného súdu odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 27. marca 2008 je založené na dostatočných a relevantných dôvodoch, poskytuje odpoveď na všetky skutkovo i právne relevantné otázky významné pre rozhodnutie v tejto veci.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti ani z rozsudku krajského súdu z 27. marca 2008 nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených krajským súdom, a teda o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 11. novembra 2010