znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 409/08-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť L. Z., L., zastúpeného advokátom Mgr. P. N., L., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co 76/2007 z 12. decembra 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. Z. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2008 doručená sťažnosť L. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 76/2007 z 12. decembra 2007. Dňa 2. októbra 2008 bol ústavnému súdu doručený návrh na odloženie vykonateľnosti rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 5 Co 76/2007 a sťažnosť bola doplnená uznesením o zastavení exekúcie, ktoré vydal   Okresný   súd   Levice   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   14   Er/316/2005   z 23. septembra 2008 a ktoré sťažovateľ napadol odvolaním.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   napáda   rozsudok   krajského   súdu,   ktorý   potvrdil rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 7   C 95/2005   z 19.   januára 2007 o určení,   že zmluva o pôžičke uzavretá medzi sťažovateľom a P. P. je neplatná. Zmluva o pôžičke bola právnym dôvodom spísania notárskej zápisnice o uznaní dlhu P. P. Keďže zmluva o pôžičke bola právoplatne   vyhlásená   za   neplatnú,   krajský   súd   prijal   názor,   že   notárska   zápisnica neobsahuje právny dôvod, a teda nie je možné exekúciu nariadiť.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza najmä tieto argumenty:

- rozpor v právnom názore jednotlivých senátov toho istého krajského súdu,

- rozpor rozhodnutia krajského súdu z 12. decembra 2007 s nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. júla 2000, ktorý z veľkej časti používa ako argumentáciu a zdôvodnenie v texte svojej sťažnosti.

V sťažnosti   sťažovateľ   požadoval,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol,   že rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn. 5   Co   76/2007   z 12.   decembra 2007   boli   porušené označené základné práva, a navrhol, aby ústavný súd zrušil rozhodnutie krajského súdu z 12. decembra 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   nie   je   zjavne   neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,   I. ÚS 25/05,   I. ÚS 74/05,   IV. ÚS 55/05,   I. ÚS 158/05,   I. ÚS 213/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd konštatuje, že nenašiel v sťažnosti také dôvody, na základe ktorých by sa mal odchýliť od svojej judikatúry. V už uvedenom náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. júla 2000 je uvedené, že:

„Zákon nerozlišuje medzi exekučnými titulmi z hľadiska toho, či mu predchádzalo, alebo nepredchádzalo preskúmanie veci súdom z hľadiska hmotného práva. V tomto zmysle notárska zápisnica ako vykonateľný exekučný titul požíva rovnakú súdnu ochranu, aká sa poskytuje   vykonateľnému   rozhodnutiu   súdu.   V tejto   súvislosti   však   treba   dodať,   že   by nebolo   možné   pripustiť   exekúciu   na   základe   exekučnej   notárskej   zápisnice,   a to   práve s ohľadom   na   jej   mimosúdny   spôsob   vzniku,   vtedy,   ak   by   sa   ňou   mohli   porušiť   také princípy zákonnej alebo ústavnej hodnoty, na ktorých je potrebné bezpodmienečne trvať, tak ako to už bolo naznačené vyššie. Len v tomto prípade na základe notárskej zápisnice ako exekučného   titulu   napriek   splneniu   predpísaných   náležitostí   vykonateľnosti   by   nebolo možné, podľa názoru ústavného súdu, priznať oprávnenej osobe právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Inak jej však táto ochrana patrí rovnako, ako patrí oprávnenej osobe v prípade vykonateľného súdneho rozhodnutia. V tomto rozsahu je preto čl. 46 ods. 1 ústavy aplikovateľný aj na notársku zápisnicu ako exekučný titul.“

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   opísaným   skutkovým stavom   podriadil   pod   skutkový   stav   opísaný   v uvedenom   náleze   ústavného   súdu.   Jeho sťažnosť spočíva v prevažnej miere v tvrdeniach spochybňujúcich vykonané dokazovanie a závery, ktoré z nich vyvodili všeobecné súdy. Úlohou ústavného súdu je však ochrana ústavnosti,   a nie   „bežnej   zákonnosti“.   Teda   úlohou   ústavného   súdu   je   predovšetkým skúmať, či napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov neboli porušené základné práva alebo slobody sťažovateľa. Polemika s právnymi závermi rozhodnutí všeobecných súdov stavia ústavný súd do pozície tretej inštancie v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavný súd konštatuje, že uvedeným postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označených   základných   práv   alebo   slobôd,   reálnosť ktorých by mohol posúdiť po ich prijatí na ďalšie konanie. Z citovaného nálezu ústavného súdu možno jasne vyvodiť, že by nebolo možné pripustiť exekúciu na základe exekučnej notárskej   zápisnice,   ak by sa   ňou   mohli   porušiť   také   princípy   zákonnej   alebo ústavnej hodnoty, na ktorých je potrebné bezpodmienečne trvať. A práve ústavný súd je toho názoru, že tento stav tu existuje. Nie je možné trvať na exekúcii, ak „dôvod exekúcie“, teda dôvod záväzku, tu nie je. Všeobecný súd úplne logicky argumentoval a používal pritom platné právo a judikatúru. Rozdielny názor na interpretáciu obyčajného práva konajúcim súdom sám osebe nemôže založiť porušenie práva na súdnu ochranu či spravodlivý proces. Taktiež možno   dodať,   že   obsahom   inštitútu   legitímneho   očakávania   je   určitý   kvalifikovaný a opodstatnený   predpoklad,   a nie   každý   dojem,   ktorý   účastník   konania   počas   konania nadobudne.   Tento   predpoklad   na   spravodlivé   rozhodnutie   ústavný   súd   videl   práve   vo svojej stabilizovanej judikatúre, a preto od nej nevidel dôvod odklonu. Na záver ústavný súd poznamenáva,   že   konanie   pred   ním   ako   súdom   verejného   práva,   nie   je   konaním o majetkoprávnych   nárokoch   sťažovateľa,   ale   jeho   predmetom   sú   výlučne   otázky ústavnoprávne, ktoré síce formálne naznačuje, ale v skutočnosti len polemizuje s výkladom jednoduchého práva.

Ústavný súd na záver konštatuje, že postupom dotknutých súdov nijako nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu ústavou garantovaných práv.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2008