znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 408/2015-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Spišákom, Idanská 17, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp. zn. 4 Co 39 2014 z 29. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra 2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len   „listina“),   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 39/2014 z 29. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   vystupuje   v   procesnom   postavení žalovenej v konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.   35 C 292/2010   o   vyslovenie   neúčinnosti právneho   úkonu.   Okresný   súd   v   tomto konaní rozhodol rozsudkom z 31. októbra 2013 tak, že:

„ad 1. - určil, že kúpna zmluva o prevode nehnuteľnosti uzavretá dňa 1.4.2009 medzi ⬛⬛⬛⬛... ako predávajúcim a žalovanou ako nadobúdajúcou, na základe ktorej predávajúci previedol na nadobúdajúcu vlastnícke právo

a) k spoluvlastníckemu podielu o veľkosti 4/9 k celku na: pozemku parc. č. o výmere 536 m2 druh pozemku záhrady, pozemku parc. č. o výmere 560 m2 druh pozemku záhrady, pozemku parc. č. o výmere 225 m2 druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, pozemku parc. č. o výmere 102 m2 druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, pozemku parc. č. o výmere 39 m2 druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, zapísaných na pre obec ⬛⬛⬛⬛, kat. územie, vedenom Správou katastra Košice a

b) k spoluvlastníckemu podielu o veľkosti V2 k celku na: stavbe – rodinný dom súp. č. postavenej   na   parcele   č. a   stavbe   –   rodinný   dom   č.   súp. postavenej   na   parc.   č.,   zapísaných   na ⬛⬛⬛⬛ pre   obec ⬛⬛⬛⬛, kat. územie ⬛⬛⬛⬛, vedenom Správou katastra Košice, je voči žalobcovi právne neúčinná

ad 2. - uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 1.167,68 € do rúk právneho zástupcu žalobcu, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“Na základe odvolania podaného sťažovateľkou krajský súd namietaným rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd, ako aj krajský súd „rozhodovali na základe neúplne   zisteného   skutkového   stavu   veci,   pretože   aj   napriek   žiadosti   sťažovateľky   tieto všeobecné súdy nezisťovali skutočnosť, či dom odporkyne na parc. reg. C-KN č. je samostatným   užívaniaschopným   domom   so   samostatnou   bytovou   jednotkou,   čo   na pojednávaní   dňa   31.10.2013   uviedla   do   zápisnice,   že   navrhuje   vykonať   dokazovanie znalcom na zistenie a preukázanie tejto skutočnosti....

Na rozdiel o názoru odvolacieho súdu podľa záveru súdu prvého stupňa je však sťažovateľka ⬛⬛⬛⬛ blízkou osobou pretože s odvolaním na tvrdenie žalobcu medzi ⬛⬛⬛⬛ a jeho manželkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ na jednej strane a sťažovateľkou ako žalovanou, je bližší rodinný a citový vzťah, ktorý by zakladal presvedčenie, že by žalovaná ujmu, ktorú by utrpela jej sestra (resp. švagor ?), dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.

S uvedeným záverom Krajského súdu v Košiciach sa sťažovateľka nestotožňuje a má za to, že v konaní pred týmto súdom ako aj nakoniec pred súdom prvého stupňa došlo k porušeniu   procesných   práv   sťažovateľky   ako   účastníka   súdneho   konania,   a   tým   aj k porušeniu Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj Listinou základných práv a slobôd jej zaručených základných práv a slobôd....

Sťažovateľka je vzhľadom k záveru odvolacieho súdu, že je dlžníkovi blízkou osobou len kvôli vzájomnému postaveniu parciel reg. C-KN č., č. a č. a   tiež   záveru   odvolacieho   súdu,   že   ide   len   o   jeden   bytový   dom   s   dvomi samostatnými bytovými jednotkami, ktorý tvorí s pozemkami jeden oplotený celok s jediným spoločným prístupom – schodiskom toho názoru, že toto tvrdenie odvolacieho súdu nemá oporu   vo   vykonanom   dokazovaní,   pričom   obidva   súdy   v   tomto   smere   vôbec   nezistili skutkový stav veci odborným posúdením, čo je v rozpore s ust. § 127 ods. 1 a § 153 ods. 1 O. s. p. Súdy obidvoch stupňov okrem iného takto ani nezistili, že žalovaná má prístup do svojho domu zo svojej garáže mimo schodiska.

Sťažovateľka   ako   účastník   konania   má   právo   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych záveroch musia byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia najmä zo strany účastníkov konania, ktorým je takéto rozhodnutie určené.“.

Podľa sťažovateľky „Žalobca v konaní jednoznačne nepreukázal existenciu úmyslu ⬛⬛⬛⬛ ukrátiť   ho   ako   veriteľa   realizovaným   právnym   úkonom   v   konaní odporovaného právneho úkonu, resp. vedomosť sťažovateľky o takomto úmysle, teda nie je splnená základná zákonná podmienka, aby mohol súd jeho žalobe vyhovieť a žaloba je nedôvodná.

Sťažovateľka   podľa   jej   názoru   nie   je   osobou   blízkou   dlžníkovi   žalobcu ⬛⬛⬛⬛,   ale   v   konaní   aj   tak   preukázala,   že   prípadný   úmysel   dlžníka   ukrátiť odporovaným právnym úkonom žalobcu ako veriteľa nemohla aj pri náležitej starostlivosti poznať, a to aj napriek tomu, že vyvinula starostlivosť za účelom rozpoznania tohto úmyslu dlžníka a išlo pritom o náležitú starostlivosť.

Sťažovateľka bola postupom súdov obidvoch stupňov zbavená možnosti produkovať aj ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, čím došlo k porušeniu jej procesných práv ako účastníka konania, ktorých dôsledok sa prejavil vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

Odvolací   súd   potvrdil   v   plnom   rozsahu   rozsudok   prvostupňového   súdu,   pričom rovnako   ako   súd   prvého   stupňa   sa   dostatočne   nevysporiadal   so   skutkovými   tvrdenia sťažovateľky   vznesenými   ňou   v   konaní   pred   obidvoma   súdmi   a   poukázal   len   na nepresvedčivé skutkové zistenia súdu prvého stupňa, pričom sa bez vykonaného odborného dokazovania   znalcom   z   príslušného   odboru   odchýlil   od   záveru   súdu   prvého   stupňa, na ktorých tento súd definoval žalovanú ako blízku osobu dlžníka.

Odvolací súd podľa názoru sťažovateľky tiež konal aj v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 písm. a) OSP, podľa ktorého mal obligatórne nariadiť pojednávanie, pretože vo veci bolo   potrebné   zopakovať   alebo   doplniť   dokazovanie.   Odvolací   súd   svojim   faktickým postupom odňal žalobkyni možnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu jej ústavného práva na spravodlivý proces zahŕňajúce právo na verejné prerokovanie veci.“.

Sťažovateľka je toho názoru, že rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu ňou označených práv.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla, že sťažnosť podáva z opatrnosti, aby dodržala zákonom určenú lehotu na jej podanie, pretože súčasne podala dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dosiaľ nerozhodol.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 11 ods. 1 a 36 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd a základné právo na spravodlivý proces a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29.4.2015 v konaní vedenom pod sp.zn. 4Co/39/2014-298 porušené bolo.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   zo   dňa   29.4.2015   sp. zn. 4Co/39/2014-298 sa zrušuje.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný vyplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie.

4. Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   uhradiť   sťažovateľke   trovy   právneho zastúpenia v sume 296,44 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. Jána Spišáka v lehote dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v   občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   ňou   označených   práv rozsudkom   krajského   súdu,   proti   ktorému   využila   možnosť   podať   mimoriadny   opravný prostriedok – dovolanie, o ktorom dosiaľ nebolo najvyšším súdom rozhodnuté.

Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky má najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011, I. ÚS 480/2013).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   svoje   námietky   uplatnila   v   sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti rozsudku krajského súdu odmietnuť   pre   jej   predčasnosť,   pretože   o   ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenie sťažovateľka   namieta,   bude   ešte   rozhodovať   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací.   Podanie dovolania a súbežne s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľku   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu   ochranu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   konštatuje,   že   v   prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému   rozsudku   krajského   súdu   (porovnaj   tiež   rozsudok   Európskeho   súdu   pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2015