znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 408/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne prerokoval   sťažnosť   E.   K.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Ivetou   Rajtákovou, Advokátska   kancelária,   Štúrova   20,   Košice,   vo veci   namietaného porušenia   základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp. zn.   1   Co   45/2012 z 11. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2014 doručená sťažnosť E. K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 45/2012 z 11. decembra 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Z   obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že   sťažovateľka sa   návrhom   na začatie konania podaným Okresnému   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhala proti Allianz – Slovenskej poisťovni, a. s., ako odporcovi zaplatenia sumy 13 277,56 € z titulu poistného plnenia z poistnej udalosti.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   10   C   196/2007-434   z   5.   októbra   2011   (ďalej   len „rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľky zamietol a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania.

Krajský súd napadnutým rozsudkom na odvolanie sťažovateľky potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu a zmenil vo výroku o trovách konania tak, že účastníkom nepriznal trovy prvostupňového konania.

Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených práv rozsudkom krajského súdu a vo svojej sťažnostnej argumentácii cituje z napadnutého rozsudku krajského súdu:„Odvolací   súd   sa   zhoduje   predovšetkým   so   záverom   súdu   prvého   stupňa,   že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie vzniku poistnej udalosti, ktorá by v zmysle všeobecných poistných podmienok tvoriacich súčasť poistnej zmluvy mala za následok povinnosť žalovanej z takejto udalosti poskytnúť žalobkyni poistné plnenie.... O takomto závere svedčí okrem iného aj to, že neexistuje v konaní žiaden dôkaz, ktorý by potvrdzoval existenciu záplavy v okolí rodinného domu žalobkyne dňa 5. 6. 2006, a stopy záplavy nie sú zrejmé ani z fotodokumentácie vyhotovenej pracovníkom žalovaného bezprostredne pri obhliadke nehnuteľnosti po nahlásení poistnej udalosti.“ K uvedenému ďalej uvádza:

«Odporca dospel k uvedenému názoru, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno napriek skutočnosti, že neboli vykonané jej viaceré návrhy na doplnenie dokazovania, ktoré vzhľadom   na   enormné   množstvo   vykonaných   dôkazov,   na   ktoré   poukázala   v   odvolaní (hlásenie o poškodení majetku zo dňa 5. 6. 2006, súhrnná správa obce K. o povodni zo dňa

19. 6. 2006, záznam komisie z overovania nákladov vynaložených na výkon záchranných prác   a   výšky   škôd   spôsobených   následkami   povodní   v   územnom   obvode   K.   v   dňoch 3. 6. 2006 až 12. 6. 2006...), by vo vzájomnej súvislosti viedli k záveru, že by... dôkazné bremeno uniesla. Už súd prvého stupňa nevykonal navrhované dôkazy, akými bol znalecký posudok a obhliadka   terénu,   ktoré sťažovateľka navrhla z dôvodu,   že dovtedy   urobený znalecký posudok nezohľadňoval skutočnosť, že v obci bola zaznamenaná zvýšená zrážková činnosť, pričom preukázanie tejto skutočnosti bolo kľúčové pre rozhodnutie, či žalovaná mala povinnosť plniť alebo nie.

Napriek   uvedenému   návrhu   na   doplnenie   dokazovania   odvolací   súd   tomuto nevyhovel   a   požadoval   od   sťažovateľky   ďalšiu   fotodokumentáciu,   okrem   už   v   konaní vykonanej. Ako sťažovateľka uviedla na pojednávaní pred odvolacím súdom, že zo záplavy z roku   2006   takúto   fotodokumentáciu   nemá,   pretože   v   tom   čase   fotoaparát   nevlastnila (sťažovateľka v konaní pred odporcom doložila doklady o svojej   nepriaznivej sociálnej situácii) a preto ani nevie predložiť také fotografie, aké požaduje odvolací súd.

Sťažovateľka preto pred odvolacím súdom navrhla vykonanie ďalšieho dokazovania (okrem vyššie uvedeného kontrolného znaleckého posudku a obhliadky terénu), keď navrhla doplniť   dokazovanie   výsluchom   svedkyne   A.   M.,   sestry   sťažovateľky   ohľadne   okolností a rozsahu zaplavenia jej pozemku a návrh na doplnenie dokazovania v tomto štádiu konania odôvodňuje tým, že takýto návrh nemohla žalobkyňa predniesť pred súdom prvého stupňa s poukazom   na   to,   že   bola   s   touto   svedkyňou,   ktorá   je   jej   sestrou   rozhádaná   kvôli starostlivosti o ich chorú matku. Medzičasom sa však vzťahy usporiadali a preto navrhla vykonanie tohto dôkazu až teraz.

Odporca aj tento návrh na doplnenie dokazovania zamietol... Z prednesu sťažovateľky jasne vyplynulo, že až teraz má vedomosť o tom, že o tejto skutočnosti jej sestra vie vypovedať, keďže vzhľadom na to, že už nie sú rozhádané, od nej zistila, že táto sestra bola svedkom predmetnej udalosti.

Uvedený   postoj   súdu   prvého   stupňa   a   odporcu,   kedy   mnohé   navrhnuté   dôkazy odmietli vykonať a ďalšie mnohé dôkazy vyhodnotili tak, že neboli dostatočné na unesenie dôkazného bremena, sťažovateľke znemožnil domáhať sa svojho práva na súde v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR....

Tento postoj odporcu je o to viac zvláštny a odporujúci faktickému realizovaniu práva domáhať sa svojho práva na súde, keď tento odmietol vykonať tieto navrhované dôkazy, keď sám v súvislosti s náhradou trov konania uviedol, že:

„Odvolací   súd   zastáva   názor,   že...,   ale   aj   s   poukazom   na   okolnosti   sporu,   kde do určitej   miery   má   aj   žalovaná   povinnosť   čo   najlepšie   zadokumentovať   situáciu po nahlásení   poistnej   udalosti,   pričom   pri   obhliadke   rodinného   domu   žalobkyne pracovníčkou poisťovne neboli fotografie vyhotovené tak, aby bola jednoznačne zachytená situácia a jej okolia rodinného domu, z ktorej by sa dalo jednoznačne usúdiť, či došlo alebo nedošlo   v   záplave,   ako   zachytiť   prípadne   stopy   po   záplave   existujú   dôvody   hodné osobitného zreteľa, za ktorých súd nemusí výnimočne súd priznať úspešnému účastníkovi náhradu trov konania (§ 150 ods. 1 O. s. p.).“

Odporca tak na jednej strane uznal, že žalovaná porušila svoju povinnosť vyhotoviť predmetné fotografie spôsobom, z ktorého by bolo zrejmé, či predmetnú udalosť možno považovať za poistnú udalosť, na druhej strane nevykonaním navrhnutých dôkazov nedal možnosť sťažovateľke iným spôsobom dokázať svoje tvrdenia.

V tejto súvislosti, kedy sa odporca dostatočne nevysporiadal s navrhnutými dôkazmi (kontrolný   znalecký   posudok,   obhliadka   terénu,   výsluch   svedkyne),   rozsudok   Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/45/2012 zo dňa 11. 12. 2013 nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, keď sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s otázkou, prečo tieto navrhované dôkazy nepovažoval za relevantné....

Ako   bolo   vyššie   uvedené,   odporca   vo   svojom   rozsudku   nedal   žiadnu   odpoveď na otázku,   prečo nepovažoval   za relevantné   vykonať   kontrolné znalecké dokazovanie či obhliadku   terénu,   napriek   tomu,   že   tieto   skutočnosti   boli   namietané   už   v   odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„Práva   sťažovateľky   na...   spravodlivé   súdne   konanie   zakotvené   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru... domáhanie sa svojho práva na súde Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   SR,   boli   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   1Co/45/2012   zo   dňa 11. 12. 2013 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 1Co/45/2012 zo dňa 11. 12. 2013 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v petite sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľky na poskytnutie poistného plnenia.

Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol: „Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a vyslovil, že žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanej trovy konania 1.079,65 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodol   tak   o   nároku   žalobkyne   na   plnenie   z   poistnej   zmluvy   uzavretej   medzi účastníkmi konania... keď tvrdila, že v nočných hodinách dňa 5. 6. 2006 došlo v dôsledku silných a nepretržitých dažďov v obci K. k rozsiahlej a mohutnej záplave, pri ktorej sa vybrežila rieka T., následkom čoho bol v obci vyhlásený III. stupeň povodňovej aktivity. Záplava postihla aj jej majetok, keď bola zatopená časť pozemku, dom, dvor a záhrada, a voda následne zaplavila suterén, pivnice a kotolňu.... Svoje tvrdenia o príčinách škodovej udalosti   v   priebehu   konania   upresnila,   keď   tvrdila,   že   v   období   od marca   2006, pri intenzívnych dažďoch voda nevsiakla do zeme, ale ostala na povrchu a keďže nemala kde odtiecť, v okolí jej a susediacich domov sa vytvorila súvislá vodná plocha. Voda tak stála   približne   dva   mesiace   a   postupne   prerážala   cez   murivo   a   základy   do priestorov suterénu,   pivníc   a   kotolne   a   zatekala   aj   do   iných   miestností.   Z   uvedeného   dôvodu   sa narušila   aj   statika   domu.   Jej   konečné   skutkové   tvrdenie   o   príčinách   vzniku   škodovej udalosti tak bolo, že nešlo o prívalovú vodu, ale príčinou záplavy boli silné atmosférické zrážky a následné vytvorenie súvislej vodnej plochy, ktorá presiakla do rodinného domu, čím došlo ku škode na jej majetku....

Z   výsledkov   vykonaného   dokazovania   (vrátane   znaleckého   dokazovania)   mal   súd prvého stupňa preukázané, že žalobkyňa nepredložila žiaden priamy dôkaz o tom, že ku škodovej udalosti došlo spôsobom, ktorý je definovaný v poistnej zmluve a vo všeobecných poistných   podmienkach.   Konštatoval,   že   zo   svedeckých   výpovedí   svedkov   M.   a P.   B. jednoznačne vyplynulo, že v okolí domu žalobkyne v roku 2006 neboli žiadne viditeľné znaky po záplavovej vlne. O záplave nesvedčí ani potvrdenie vtedajšieho starostu obce, ktorý na pojednávaní pred súdom vyhlásil, že v čase zaplavenia domu žalobkyne na mieste samom nebol, preto ani pomery ohľadom záplavy jej rodinného domu nemôže potvrdiť. V roku 2006 bolo poskytnuté v obci K. v súvislosti so záplavou odškodnenie iba štyrom obyvateľom, aj to z rodinných domov, ktoré boli bližšie k T. Prvostupňový súd zdôraznil, že žalobkyňa vo svojej výpovedi upresnila, že voda sa dostala do suterénu, pivníc a kotolne cez murivo, pričom presakovala aj do iných miestností, čo potvrdzuje to, že išlo o priesak vody cez nedostatočne izolovanú stavbu a nie záplavu, či povodeň. Vychádzal zo záverov znaleckého posudku, keď znalec jednoznačne určil príčinu škôd na nehnuteľnosti a to jej nedostatočnou izoláciou, teda následkom vád vyhotovenia stavby. Zároveň konštatoval, že ak by aj bolo preukázané zaplavenie nehnuteľnosti žalobkyne a nie priesak spodnej vody, znalec   v   znaleckom   posudku   konštatoval,   že   škody   vzniknuté   na   nehnuteľnosti   by   boli prítomné bez ohľadu na to, či by bola záplava, alebo nie, pretože škody by boli spôsobené presakovaním   vody   nedostatočnou   izoláciou   stavby.   Uzavrel,   že   žalobkyňa   neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie toho, že došlo k ňou tvrdenej poistnej udalosti. Zároveň vyslovil, že ak by aj takúto skutočnosť preukázala, došlo by k prerušeniu príčinného vzťahu, pretože   ku   škode   by   došlo   bez   ohľadu   na   záplavu   a   to   presakovaním   spodnej   vody v dôsledku nedostatočnej izolácie stavby. Z uvedených dôvodov žalobu žalobkyne zamietol... Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podala včas odvolanie žalobkyňa.... Odvolací   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   a   konanie   mu predchádzajúce podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p.   na nariadenom odvolacom pojednávam zopakoval dokazovanie postupom podľa § 213 ods. 3 O. s. p. a to opätovným výsluchom žalobkyne a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a rozhodnutie súdu, je vecne správne.

Súd   prvého   stupňa   vo   veci   vykonal   dokazovanie,   ktoré   zodpovedá   úprave   §   120 ods. 1 O. s. p., keď vykonal v podstate všetky účastníkmi, navrhnuté dôkazy na preukázanie ich tvrdení, tieto správne vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 O. s. p., preto odvolací súd považuje za správne jeho skutkové závery a aj následné právne posúdenie nároku, ak nárok žalobkyne na poistné plnenie zamietol.

Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu veci, preto odvolací súd na skutkové zistenia uvedené v napadnutom rozsudku a právne normy, ktoré použil súd prvého stupňa poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje (§ 219 ods. 2   O.   s.   p.).   Iba   na   doplnenie   správnosti   dôvodov   v   rozsudku   súdu   prvého   stupňa a k odvolacím námietkam žalobkyne dodáva:

Odvolací súd sa zhoduje predovšetkým so záverom súdu prvého stupňa, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie vzniku poistnej udalosti, ktorá by v zmysle   všeobecných   poistných   podmienok   tvoriacich   súčasť   poistnej   zmluvy   mala za následok povinnosť žalovanej z takejto udalosti poskytnúť žalobkyni poistné plnenie. V konaní nebolo sporným, že medzi účastníkmi bola uzavretá Poistná zmluva dňa 5.9.2005,   predmetom   ktorej   bolo   poistenie   majetku   -   nehnuteľnosti   žalobkyne   na   dobu neurčitú,   so   začiatkom   poistenia   dňa   6.   9.   2005.   Tak   ako   správne   v   odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval aj súd prvého stupňa, v zmysle Všeobecných poistných podmienok prináležiacich k tejto zmluve bol rodinný dom žalobkyne poistený pre riziká uvedenej   v   čl.   5   poistných   podmienok,   t.j.   pre   prípad   krádeže   vlámaním,   vandalizmu po vlámaní,   náhly   zosuv   pôdy,   zrútenie   skál,   pádu   stromov,   stožiarov   alebo   iných predmetov, lavíny, ťarchy snehu, povodne, záplavy, zemetrasenie, výbuchu sopky, mrazu na vodovodných zariadeniach alebo vykurovacích systémoch a nárazu vozidla alebo jeho nákladu. Poistné podmienky povodeň definovali ako zaplavenie územných celkov vodou, ktorá   sa   vyliala   z brehov   vodných   tokov,   priehrad   alebo   vodných   nádrží,   alebo   ktorá pretrhla   ich   brehy   alebo   hrádze,   následkom   dosiahnutia   najmenej   desaťročného maximálneho prietoku a záplavu definovali ako zaplavenie väčších územných celkov, ktoré nemajú   prirodzený   odtok   a/   vodou   z   atmosférických   zrážok,   b/   alebo   prívalom   vody spôsobeným   porušením   vodného   diela   alebo   dažďom,   následkom   ktorých   je   vytvorenie súvislej vodnej plochy určitú dobu stojacej alebo prúdiacej v mieste poistenia. Z poistných podmienok zároveň vyplýva, že poistenie sa nevzťahuje na škody spôsobené na predmete poistenia v dôsledku zvýšenia hladiny podzemnej vody (čl. 7 bod 9. 3 písm. c/ poistných podmienok).

V priebehu konania bolo povinnosťou žalobkyne nielen tvrdiť vznik poistnej udalosti, ale za situácie, že jej vznik žalovaná popierala, túto skutočnosť aj v konaní pred súdom preukázať.

Odvolací súd zhodne so záverom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že z výsledkov vykonaného   dokazovania   nemožno   uzavrieť,   že   došlo   k   poistnej   udalosti   tak,   ako   túto označila žalobkyňa, t. j. že následkom dlhotrvajúcich atmosférických zrážok sa v okolí jej rodinného domu vytvorila súvislá vodná plocha, a následne táto záplavová voda presiakla do jej rodinného domu, čím jej vznikla škoda na majetku. O takomto závere svedčí okrem iného aj to, že neexistuje v konaní žiaden dôkaz, ktorý by potvrdzoval existenciu záplavy v okolí   rodinného   domu   žalobkyne   dňa   5.6.2006   a   stopy   záplavy   nie   sú   zrejmé   ani z fotodokumentácie   vyhotovenej   pracovníkom   žalovaného   bezprostredne   pri   obhliadke nehnuteľnosti po nahlásení poistnej udalosti. Žalobkyňa pritom na odvolacom pojednávaní uviedla, že zo záplavy v roku 2006 fotodokumentáciu nemá vyhotovenú, pretože v tom čase fotoaparát nevlastnila a ani nevedela, aké podklady budú potrebné pre posúdenie poistnej udalosti. Ak aj následne vyhotovovala fotografie, tieto zachytávajú následky udalosti v jej rodinnom dome a nie jej samotný vznik a príčiny.

Odvolací   súd   preto   nepovažoval   za   dôvodný   ani   návrh   žalobkyne   na   doplnenie dokazovania predložením originálu fotodokumentácie žalovanej (kópie týchto fotografií sa nachádzajú   v   spise),   z   ktorej   je   zrejmé,   že   okrem   jednej   fotografie   zachycujúcej   stav rodinného domu z pohľadu z ulice, z ktorej ale nie je možné dospieť k záveru o zaplavení pozemku   žalobkyne,   ostatné   fotografie   zachytávajú   stav   vo   vnútri   domu,   preto   ich posudzovanie z hľadiska odvolacieho konania nemá význam.

Účastníci   konania   boli   na   pojednávaní   vo   veci   dňa   5.   10.   2011   poučení   podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O. s. p.   o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Za takejto situácie odvolací   súd   nepovažoval   za   dôvodný   ani   návrh   na   doplnenie   odkazovania   výpoveďou svedkyne   A.   M.,   sestry   žalobkyne,   a   to   aj   s   poukazom   na   to,   že   skutočnosť,   že vzťah žalobkyne   so   svedkyňou   nebol   dobrý   nebránila   tomu,   aby   žalobkyňa   svedkyňu   navrhla vypočutie   pred   súdom   prvého   stupňa   a   jej   povinnosťou   by   bolo,   bez   ohľadu   na vzťah so žalobkyňou vypovedať, pokiaľ bola v konaní navrhnutá jej výpoveď na dôkaz.

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny... potvrdil.“

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods.   1   dohovoru)   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Po   preskúmaní rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľky nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom   aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho   právomocami   ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol   svojvoľný   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobený   v   zrejmom   omyle a v nesúlade   s   platnou   právnou   úpravou,   či   nedostatočne   odôvodnený.   Krajský   súd   sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky a náležite odôvodnil svoj záver o tom, že sťažovateľka nepreukázala svoje nároky na poskytnutie poistného plnenia, a tým bol naplnený dôvod na zamietnutie jej návrhu okresným súdom.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj   stabilná rozhodovacia   činnosť ústavného súdu   (II.   ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, a preto je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014