znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 408/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. C., Z, prechodne bytom P., zastúpenej JUDr. K. G. P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 Co/135/2010 z 31. marca 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 10 C/148/2007-840 z 12. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. C.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 15. augusta 2011   doručená   sťažnosť   Ing.   V.   C.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co/135/2010 z 31. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   10   C/148/2007-840   z 12.   marca   2010   (ďalej   aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti vyplynulo, že sa spolu s navrhovateľom v druhom rade R. A. (ďalej len „odporca v druhom rade“) na okresnom súde domáhala náhrady za živý a mŕtvy inventár po svojich právnych predchodcoch. Okresný súd ostatným rozsudkom   č.   k.   10 C/148/2007-840   z 12.   marca   2010   rozhodol   o finančných   nárokoch žalobcov   vo   vzťahu   k ustálenému   okruhu   povinných   osôb.   Krajský   súd   na   odvolanie sťažovateľky   a ďalších   účastníkov   konania   napadnutým   rozhodnutím   v časti   potvrdil a v časti zrušil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu.

3.   Sťažovateľka   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   napádala   jednak   postup okresného súdu a krajského súdu v jej právnej veci, keď argumentovala: „Mám za to, že krajský súd rovnako ako okresný súd nevykonaním podstatného dôkazu – oboznámenie administratívneho   spisu   za   účelom   zistenia,   či   rozhodnutie   R.   bolo   doručené   všetkým účastníkom konania – porušil právo navrhovateľky na súdnu ochranu. Jeho rozhodnutie ohľadne   nedostatku   pasívnej   legitimácie   odporcu   v prvom   rade   rovnako   ako   ohľadne právoplatnosti rozhodnutia za situácie, keď jedným z účastníkov je neexistujúci subjekt, je hypotetické, arbitrárne a, nepresvedčivé.“. Zároveň napadla aj právne závery krajského súdu «Mám za to, že ústavne nekonformným posúdením nároku... o vydanie náhrady za „zisk pri zbere úrody“ spočívajúcim v zamietnutí tohto nároku, bolo porušené... právo na súdnu ochranu. Interpretácia krajského súdu, na základe ktorej potvrdil zamietnutie nároku sťažovateľky na „zisk pri zbere úrody“ je prísne formalistická, bez zjavného posúdenia skutkových   okolností   prípadu,   za   ktorých   bol   majetok   odňatý,   v rozpore   s požiadavkou materiálnej ochrany práv, a teda v rozpore s princípom spravodlivosti.».

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „I.. Základné právo Ing. V. C. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy..., ako aj jej právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... č. k. 8 Co/135/2010-893 porušené bolo.

II. Základné právo Ing. V. C. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy..., ako aj jej právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru... rozsudkom okresného súdu... č. k. 10 C/148/2007-840 porušené bolo.

III.   Rozsudok   Krajského   súdu...   č.   k.   8   Co/135/2010-893   sa   zrušuje,   rozsudok Okresného súdu... č. k. 10 C/148/2007-840 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie.

IV.   Krajský   súd...   a Okresný   súd...   sú   povinní   spoločne   a nerozdielne   nahradiť navrhovateľke trovy konania... vo výške 261,82 EUR...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Sťažovateľka namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu. Nedostatky v ich postupe mali spočívať v nevykonaní riadneho   dokazovania,   a to   predovšetkým   v nevykonaní „...   podstatného   dôkazu   – oboznámenie administratívneho spisu za účelom zistenia, či rozhodnutie R. bolo doručené všetkým účastníkom konania...“. Zároveň namietala právne závery krajského súdu, ktorý rozhodujúc o ňou   deklarovaných   majetkových   nárokoch   «...   svojím   prísne reštriktívnym výkladom...   zákona   poprel   samotný   účel   zákona,   ktorým   je   „zmiernenie   následkov niektorých   majetkových   krívd,   ku   ktorým   došlo   voči   vlastníkom   poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989“».

II.A K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C/148/2007-840 z 12. marca 2010

8.   V   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   zakotvený   princíp   subsidiarity,   ktorý   znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami   iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže   domôcť   využitím   jej   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co/135/2010 z 31. marca 2011

10.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

11.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v súdnom   spore   (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

12. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. 8 Co/135/2010 z 31. marca 2011 v podstatnom uviedol:

«Odvolací   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   podľa   §   212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 OSP, a § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti o zamietnutie návrhu navrhovateľa v 1. a 2. rade voči odporcovi v 1. rade (bod V. výroku) je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť. V časti o zamietnutí návrhu navrhovateľov v 1. a 2. rade každého po sumu 79.665,41 eur spolu s požadovaným úrokom z omeškania z tejto sumy voči odporcom v 2. a 3. rade (bod VI. výroku) je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť a vo zvyšnej zamietajúcej časti ako aj a v časti   vyhovujúcich   výrokov   rozsudku   (bod   I.   -   IV.   výroku)   je   potrebné   napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. i/ OSP zrušiť a vec v týchto častiach vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Predmetom   tohto   konania   je   návrh   navrhovateľov   v   zmysle   poslednej   súdom pripustenej   úpravy   tohto   návrhu   voči   odporcom   v   1.   -   3.   rade,   ktorým   sa   domáhala navrhovateľka v 1. rade uloženia povinnosti odporcom v 1. - 3. rade nahradiť jej spoločne a nerozdielne ŽAMI v celkovej hodnote 187.545,64 eur s príslušenstvom, ako aj nahradiť navrhovateľovi v 2. rade odporcami v 1. - 3. rade spoločne a nerozdielne ŽAMI vo výške 187.545,64   eur   s   prísl.   Vychádzajúc   z   návrhu   navrhovateľovi   v   1.   a   2.   rade   títo   si uplatňovali   ŽAMI   v   celkovej   výške   11.300.000   Kčs,   pričom   do   tejto   sumy   zahŕňali i priemerný zisk z 240 ha pri zbere úrody, vo výške 4.800.000 Kčs.

V zmysle § 20 ods. 1 vety prvej, zák. č. 229/1991 Zb., na zabezpečenie prevádzky poľnohospodárskej výroby má pôvodný vlastník živého a mŕtveho inventára ako aj zásob právo na ich náhradu, pokiaľ ich vniesol do poľnohospodárskeho družstva, alebo mu boli odňaté v období od 25. 2. 1948 do 1. 1. 1990.

Vychádzajúc z tohto zákonného ustanovenia je zrejmé, že nárok, ktorý si uplatnili navrhovatelia vo výške 4.800.000 Kčs ako priemerný zisk z 240 ha pri zbere úrody, nespadá pod   reštitučný   nárok   uvedený   v   citovanom   zákonnom   ustanovení.   Vychádzajúc   z   tejto skutočnosti bolo potom potrebné zamietajúcu časť rozsudku súdu prvého stupňa týkajúci sa tejto sumy 159.330,80 Eur, ako vecne správne potvrdiť.

Keďže každý z navrhovateľov si voči odporcom v 1.   - 3.   rade uplatňoval právo v celkovej výške 187.545,64 eur (pôvodne 5.650.000 Sk), po odpočítaní vyššie uvedených 79.645, 41 eur (159.330,80 : 2), ktoré nie je možné považovať za reštitučný nárok v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia, zostáva predmetom konania, čiastka 107.880,23 eur zo strany navrhovateľov vo vzťahu k odporcom v 1. - 3. rade. Z tohto dôvodu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti o zamietnutí návrhu navrhovateľov v 1. a 2. rade každého po sumu 79.665,41 eur spolu s požadovanými úrokmi z omeškania z tejto sumy voči odporcom v 1. a 2. rade t. j. v bode VI. výroku potvrdil. Vo zvyšnej zamietajúcej časti, ako aj v časti vyhovujúcich výrokov rozsudku v bodoch I. - IV. výroku napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd zrušil a vec v týchto častiach vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Účastníkom   konania   sa   odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   keď   súd   pre   svoje skutkové   a   právne   závery   vychádzal   z   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu,   čo odvolatelia vo svojich odvolaniach aj namietali.

§ 20 ods. 1 veta druhá (z. č. 229/1991 Zb.) upravuje, že pokiaľ pôvodný vlastník zomrel, alebo bol vyhlásený za mŕtveho, má právo požadovať náhradu na zabezpečenie prevádzky poľnohospodárskej alebo lesnej výroby ďalšia oprávnená osoba uvedená v § 4 ods. 2. § 4 ods. 2 citovaného zákona potom upravuje okruh týchto oprávnených osôb. Je nepochybné, že v danom prípade navrhovatelia v 1. a 2. rade sú oprávnenými osobami v zmysle dedičských rozhodnutí po pôvodných vlastníkoch. Navrhovateľka v 1. rade po Š. A. a navrhovateľ v 2. rade po F. A. tak, ako na to poukázal súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia. Súd prvého stupňa však vo svojom rozhodnutí neriešil, či navrhovatelia vyzývali povinné osoby (povinnú osobu) na vydanie ŽAMI, teda voči komu, kedy a za čo si tento reštitučný nárok uplatnili a teda, či v tomto smere splnili zákonné podmienky v zmysle § 20 ods. 5 a § 13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb.

Ďalej   sa   súd   prvého   stupňa   nezaoberal   otázkou   splnenia   zákonnej   podmienky zabezpečenia   poľnohospodárskej   výroby   podľa   §   20   ods.   1   zákona   č.   229/1991   Zb. u navrhovateľa v 2. rade, keď tento bol zapísaný ako samostatne hospodáriaci roľník do evidencie   až   v   roku   1997   (č.   1.   44).   Táto   zákonná   podmienka   je   totiž   splnená pripravenosťou oprávnenej osoby začať prevádzku poľnohospodárskej výroby aj z hľadiska naplnenia administratívnoprávneho aktu vydania osvedčenia o zápise oprávnenej osoby do evidencie samostatne hospodáriacich roľníkov. Obdobne je potrebné preveriť, či u oboch navrhovateľov táto zákonná podmienka trvá.

V ďalšom konaní je tiež potrebné zaujať súdom prvého stupňa stanovisko k otázke vzťahu lehoty na uplatnenie práva na vydanie ŽAMI do 31. 12. 1992 v zmysle § 20 zákona 229/1991   Zb.   v   znení   do   25.   8.   1993   a   následne   novely   tohto   ustanovenia   účinnej   od 26.8.1993, ktorá v odseku 5 vete tretej uvádza, že ak oprávnená osoba neuplatnila nárok pre   pochybnosť,   kto   je   povinnou   osobou,   právo   na   náhradu   zaniká   ak   sa   neuplatní   u povinnej osoby do 6 mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia M. (ďalej len „M.“) podľa § 21b ods. 2. Riešenie tejto právnej otázky nadväzuje na vyššie uvádzané skutkové zistenia a závery súdu o tom, kto kedy, voči komu a za čo si nárok na vydanie ŽAMI uplatnil.

Otázku   výzvy   oprávnených   osôb   povinným   (povinnej)   osobe   súd   prvého   stupňa neriešil. V návrhu z 31. 12. 1992 navrhovatelia nespomínajú žiadnu výzvu a na č. 1. 45 predkladajú výzvu z 28. 12. 1992 adresovanú Š. Z. na vydanie nehnuteľností (aj to bez zdokumentovania odoslania tejto výzvy).

Pokiaľ sa týka záverov súdu prvého stupňa ohľadom povinných osôb, ktoré boli označené rozhodnutím R. v N. č. k. 9/94/102 z 20. 6. 1994, odvolací súd sa s týmito závermi súdu prvého stupňa stotožňuje. Vzhľadom k poslednej zmene žalobného návrhu učineného zo strany navrhovateľov dňa 16. 12. 2009 je nimi potom aj upresnený okruh odporcov od ktorých požadujú svoj právny nárok z titulu náhrady za ŽAMI. (pri zohľadnení skutočnosti, že ostatní odporcovia buď zanikli výmazom z obchodného registra alebo sú v konkurze a SKP nesúhlasili, aby súd v konaní pokračoval).

Z týchto dôvodov s poukazom na uvedené rozhodnutie M. z 20. 6. 1994, kde odporca v 1. rade ako povinná osoba označený nebol, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti o zamietnutí návrhu navrhovateľov v 1. a 2. rade voči odporcovi v l. rade, t. j. v bode V. výroku potvrdil.

K   námietke   navrhovateľov   v   1.   a   2.   rade   ohľadom   nepriznania   im   majetkového podielu, odvolací súd uvádza, že tento nárok sa predmetom tohto konania nikdy nestal, ako to súd prvého stupňa správne uviedol. Nárok na ŽAMI podľa § 20 ods. 1 z. č. 229/1991 Zb. a nárok na vydanie majetkového podielu podľa § 13 ods. 2 z. č. 42/1992 Zb. sú samostatné a odlišné nároky, ktoré sa spravujú odlišným právnym režimom; náhrada ŽAMI sa nestáva súčasťou majetkového podielu.

Je potrebné prisvedčiť navrhovateľom, že súd prvého stupňa nešpecifikoval spôsob, ako dospel k výške priznanej náhrady za ŽAMI. Závery súdu prvého stupňa o nepreukázaní rozsahu prenajatej pôdy ich právnymi predchodcami vo výmere na 240 ha sú však správne. Na záver je potrebné uviesť na margo niektorých tvrdení navrhovateľov (... súd im priznal menej, než bolo ich právnym predchodcom odobraté...), že z. č. 229/1991 Zb. je jedným z reštitučných zákonov a všetky tieto zákony odškodňovali iba „niektoré majetkové krivdy“, spáchané na vlastníkoch pôdy v rozhodnom období. »

13.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

14. Podstatná argumentácia sťažovateľky spočívala (bod 3 a 7) v tom, že «Krajský súd... reštriktívnym výkladom... zákona poprel samotný účel zákona, ktorým je „zmiernenie následkov   niektorých   majetkových   krívd,   ku   ktorým   došlo   voči   vlastníkom poľnohospodárskeho   a lesného   majetku   v období   rokov   1948   až   1989“». V danej   veci ústavný   súd   nezistil,   že   by   napadnutý   postup   a rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 8 Co/135/2010 z 31. marca 2011 boli svojvoľné a že by tak zasahovali do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s požiadavkami   účastníka   konania.   Navyše   treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd   konštatuje,   že   krajský   súd konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych a procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 8 Co/135/2010 z 31. marca 2011 aj náležite odôvodnený.

16. V súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby   postup   súdu   bol   v súlade   so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky   odmietnuť   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že argumentácia sťažovateľky (pozri bod 3 a 7) sa podáva v rovine jednoduchého práva (akoby bol ústavný súd ďalším opravným prostriedkom vo veci sťažovateľky), a teda nedisponuje ani   potrebným   ústavným   rozmerom,   resp.   sťažovateľka   (kvalifikovane   zastúpená advokátkou)   svojej   tvrdenia   o porušení   označených   práv   bližšie   nepodporuje ústavnoprávnou argumentáciou.

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí okresného a krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011