znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 408/2010-87

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Petra   Brňáka,   zo   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a   sudcu   Jána Lubyho v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou T., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. T. K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 392/2007 z 23. marca 2009, za účasti Krajského súdu v Bratislave a vedľajšieho účastníka JUDr. Š. H., takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva obchodnej spoločnosti P., a. s., podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   6   Co 392/2007 z 23. marca 2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 392/2007 z 23. marca 2009 v časti   jeho   výroku,   v   ktorom   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn. 19 C 139/2005   z   18.   júna   2007,   že   „Žalovaný   je   povinný   zaplatiť   žalobcovi   náhradu nemajetkovej ujmy 1 000 000 Sk v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku“, a v časti jeho výroku, že „Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 2 272,37 € do rúk advokátky JUDr. E. Ľ.“, z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3.   Krajský   súd   v   Bratislave j e   p o v i n n ý   zaplatiť   náhradu   trov   konania obchodnej   spoločnosti   P.,   a.   s.,   v   sume 457,44   € (slovom   štyristopäťdesiatsedem   eur a štyridsaťštyri centov) na účet Advokátskej kancelárie T., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľa   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. I. ÚS 408/2010 z 10. novembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 392/2007 z 23. marca 2009 (ďalej len „rozsudok z 23. marca 2009“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnej pozícii odporcu v konaní o ochranu osobnosti vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 19 C 139/2005. Navrhovateľom v tomto konaní bol JUDr. Š. H. (ďalej   len   „navrhovateľ“),   ktorý   sa   žalobou   o   ochranu   osobnosti   domáhal   zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 1 000 000 Sk a uverejnenia ospravedlnenia v denníku S.

Sťažovateľ ako vydavateľ denníka S. uverejnil 28. februára 2005 v tomto denníku článok,   ktorý   pozostával   z   častí   s   názvom „Sudcovia,   čo   súdili   za   prejavy   viery,   sa neospravedlnili“, ďalej „Súdy sa minulosti ešte nezbavili“, „Prípady ľudí stíhaných pre náboženstvo“ a „Exminister Č. si pamätá len jednu potrestanú sudkyňu“, ktorý obsahoval kritické vyjadrenie „nedávny predseda Najvyššieho súdu Š. H. odsúdil ešte ako okresný sudca v roku 1985 na 28 mesiacov nepodmienečne katolíckeho kňaza B. C. J.“ (ďalej len „článok“).

V   žalobe   o   ochranu   osobnosti   navrhovateľ   tiež   namietal,   že   v   denníku   S. z 28. februára 2005 bolo na 4. strane uvedené hodnotenie: „nedávny predseda Najvyššieho súdu SR Š. H. v minulom režime v rozpore s platnou ústavou sa podieľal ako sudca na vrchole   štátomocenskej   pyramídy   na   prenasledovaní   nevinných   ľudí,   ich   odsúdením   za prejavy viery, a teda ani v minulosti sa nesprával tak ako od sudcu spoločnosť očakáva a že taký človek ako žalobca by v nových demokratických pomeroch nemal robiť sudcu.“

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 19 C 139/2005 z 18. júna 2007 (ďalej len „rozsudok z 18. júna 2007“) uložil sťažovateľovi povinnosť uverejniť v denníku S. text ospravedlnenia navrhovateľovi a povinnosť zaplatiť mu 1 000 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy.

Po podaní odvolania sťažovateľom krajský súd rozsudkom z 23. marca 2009 zmenil rozsudok z 18. júna 2007 tak, že späťvzatie návrhu vo výroku «V sprievodnom texte podľa obsahu článku pod názvom „Sudcovia, čo súdili za prejavy, sa neospravedlnili“ denníka S. uverejneného v pondelok 28. februára 2005 bolo na titulnej strane a na strane 4 bolo uvedené i to, že nedávny predseda Najvyššieho súdu SR Š. H. v minulom režime v rozpore s platnou   ústavou   sa   podieľal   ako   sudca   na   vrchole   štátomocenskej   pyramídy   na prenasledovaní nevinných ľudí, ich odsúdením za prejavy viery, a teda ani v minulosti sa nesprával tak ako od sudcu spoločnosť očakáva a že taký človek ako žalobca by v nových demokratických   pomeroch   nemal   robiť   sudcu» pripustil,   rozsudok   súdu   prvého   stupňa v tejto   časti   zrušil   a   konanie   zastavil.   Krajský   súd   súčasne   rozsudok   z   18.   júna   2007 vo zvyšnej časti potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „jeho právo na súdnu ochranu bolo porušené nakoľko súdy porušili právo na spravodlivý proces pretože:

a) rozhodnutie súdu nebolo dostatočne odôvodnené,

b) sa súdy nevysporiadali s obranou sťažovateľa,

c)   súdy   porušili   základné   princípy   OSP,   keď   neskúmali   pasívnu   legitimáciu sťažovateľa“.

Za   nedostatočné   považuje   sťažovateľ   odôvodnenie   rozsudku   z   23.   marca   2009, z ktorého nie je zrejmé odôvodnenie právneho názoru krajského súdu. Sťažovateľ v článku uviedol, že „nedávny predseda Najvyššieho súdu Š. H. odsúdil ešte ako okresný sudca v roku   1985   na   28   mesiacov   nepodmienečne   katolíckeho   kňaza   B.   C.   J.“. Rozsudkom krajského   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   bol   sťažovateľ   zaviazaný ospravedlniť sa navrhovateľovi za uverejnený text „nedávny predseda Najvyššieho súdu Š. H. v minulom režime odsúdil za prejavy viery ešte ako okresný sudca v roku 1985 na 28 mesiacov nepodmienečne katolíckeho kňaza B. C. J.“. Z uvedeného podľa sťažovateľa nie je zrejmé, ako mohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa výrokom, ktorý sa v texte článku nenachádzal.

Podľa sťažovateľa ani priznaná peňažná náhrada nemajetkovej ujmy nemá podklad vo vykonanom dokazovaní, „a to najmä preto, že súd nezistil, že dôstojnosť, vážnosť JUDr. Š. H. bola v spoločnosti v značnej miere znížená“.

Konajúce súdy sa podľa sťažovateľa tiež nevysporiadali s jeho obranou v konaní. Sťažovateľ   v   konaní   argumentoval,   že   vyjadrenie „Sudcovia,   čo   súdili   za   prejavy,   sa neospravedlnili“ je   hodnotiacim   úsudkom   nepodliehajúcim   testu   pravdivosti,   a   preto konajúce súdy mali zisťovať, či je možné logickým úsudkom dospieť k uvedenému názoru. Súdy podľa sťažovateľa v konaní tiež „nezistili ústavné predpoklady obmedzenia slobody prejavu   a   to   existenciu   opatrenia   stanoveného   zákonom,   ktoré   je   v   demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu jedného z vymedzených legitímnych cieľov, primeranosť sledovanému účelu“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na skutočnosť, že konajúce súdy neskúmali jeho pasívnu legitimáciu v konaní. Podľa sťažovateľa môže súd zaviazať na plnenie iba osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, a keďže sa v článku „nenachádzal výrok, ktorý bol deklarovaný ako neoprávnený zásah do cti, dôstojnosti a vážnosti JUDr. Š. H., nemohla sťažovateľovi vzniknúť hmotnoprávna povinnosť ospravedlniť sa, resp. poskytnúť JUDr.   Š.   H.   náhradu   nemajetkovej   ujmy.   Ak   táto   povinnosť   nevznikla,   nemohol   byť sťažovateľ v spore pasívne legitimovaný.“.

Porušenie slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy sťažovateľ zdôvodnil tvrdením o arbitrárnosti a ústavnej neudržateľnosti rozsudku z 23. marca 2009, v ktorom krajský   súd „neosvedčil   splnenie   podmienok   pre   obmedzenie   slobody   prejavu“. Podľa sťažovateľa   krajský   súd „mal   svojím   rozhodnutím   nájsť   a   zadefinovať   rovnováhu, primeranosť   medzi   právom   podľa   čl.   26,   ústavne   konformnými   možnosťami   jeho obmedzenia   a   právom   vyplývajúcim   z   čl.   19   Ústavy.   Krajský   súd   v   Bratislave   však v konečnom rozhodnutí bez zjavného dôvodu, ústavne nekonformným spôsobom priorizoval právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena pred právom sťažovateľa na slobodu prejavu.“.

V danej kauze neboli podľa sťažovateľa splnené podmienky na obmedzenie slobody prejavu   tak,   ako ich   vypočítava   čl.   26   ods.   4 ústavy v   spojení s čl.   13 ods.   4 ústavy. „Konajúce súdy ich existenciu zväčša neposudzovali a tam, kde test ústavnej konformity obmedzenia práv vykonali sú ich závery nesprávne, negujúce podstatu a zmysel práva na slobodu prejavu.“

Uvedený záver sťažovateľ konkretizoval týmito tvrdeniami:

a)   Rozsudok   z   23.   marca   2009   nie   je   opatrením   stanoveným   zákonom,   pretože „v konaní   nebolo   preukázané,   že   dôstojnosť   a   vážnosť   JUDr.   Š.   H.   v spoločnosti   bola publikovaním predmetného článku dotknutá. Súdy tak nezistili prvý predpoklad možnosti prijať   opatrenie,   ktorým   možno   slobodu   prejavu   obmedziť...   Súdy   oprávnenosť,   resp. neoprávnenosť zásahu neskúmali. Ak by súdy neoprávnenosť zásahu skúmali, museli by dokazovaním zisťovať, či hodnotiaci úsudok napĺňa predpoklady neoprávnenosti. Súdy sa však zamerali na dokazovanie nepravdivosti výroku, ktorý v článku nikde nebol uvedený... Sťažovateľ namieta, že zverejnenie článku nie je neoprávneným zásahom do práv JUDr. Š. H. a preto neexistuje opatrenie, ktorým možno obmedziť slobodu prejavu. A teda ak by súdy postupovali súladne s Ústavou zistili by, že nie sú dané predpoklady na prijatie opatrenia, ktorým možno slobodu prejavu obmedziť a žalobu by zamietli.“.

b)   Nemôže   byť   nevyhnutné   obmedzovať   právo   novinárov   podľa   čl.   26   ústavy, a týmto obmedzením poskytnúť ochranu osobnostných práv navrhovateľa, pretože „osoba verejného záujmu musí zniesť väčší zásah do jeho osobnostných práv... Verejnosť má preto byť informovaná, či osoba, ktorá je reprezentantom justície na Slovensku svojou súčasnou ale i minulou prácou tieto garancie zákonnosti súdnictva napĺňa. Je legitímnym právom médií prinášať informácie z minulosti takejto osoby, tieto kriticky a polemicky hodnotiť, opierajúc sa pritom o histografiu a pramenné zdroje. Sťažovateľ pripomína, že v Článku pravdivo uviedol, že B. J. bol odsúdený JUDr. Š. H. za podvod, ale podľa pracovníkov Ústavu pamäti národa ako i iných osôb zaoberajúcich sa po odbornej stránke obdobím neslobody v rokoch 1948 – 1989 jeho prípad možno zaradiť medzi tie,   kde represívny aparát komunistického štátu stíhal osoby činné v rámci katolíckej cirkvi práve pre prejavy viery, i keď z obavy medzinárodnej kritiky toto navonok prezentoval ako majetkový delikt... Sťažovateľ zdôrazňuje, že suma informácií, ktorú poskytol v rámci Článku bola dostatočná na to, aby si čitatelia denníka S. mohli na vec urobiť vlastný názor (nikdy nebolo povedané, že B. J. bol odsúdený priamo za prejav viery a denník S. sa k téme ešte raz vrátil, kde úplne dopodrobna   vysvetlil   fakty   daného   prípadu,   pričom   tieto   neboli   inak   uvádzané   ani   v Článku)“. V tejto súvislosti podľa sťažovateľa nie je „nevyhnutné, aby súdy obmedzovali možnosť novinárov kriticky a polemicky sa vyjadrovať na adresu verejného činiteľa ak tieto vyjadrenia nevybočujú z rámca slušnosti a primeranosti v danom prípade a dotýkajú sa výlučne   iba   jeho   práce.   Sťažovateľ   má   za   to,   že   obmedzenie   slobody   prejavu   formou uloženia   sankcie   za   zverejnenie   Článku   nebolo   a   nie   je   v   demokratickej   spoločnosti nevyhnutné a teda ide o obmedzenie slobody prejavu realizované v rozpore s príslušnými ustanoveniami Ústavy SR.“.

c)   Obmedzenie   práva   slobody   prejavu   v   danom   prípade   nie   je   primerané sledovanému   účelu   z   dôvodu,   že   konajúce   súdy   nezistili   existenciu   predpokladov umožňujúcich obmedzenie slobody prejavu, napriek tomu túto obmedzili tým najprísnejším spôsobom, a to priznaním náhrady nemajetkovej ujmy.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 392/2007 zo dňa 23. 03. 2009 boli porušené právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa   na slobodu prejavu v zmysle čl.   26 ods.   1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 392/2007 zo dňa 23. 03. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia Krajského súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného   súdu   zaplatiť   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   výške   30 000 EUR.“

Sťažovateľ požiadal aj o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

K sťažnosti sťažovateľa sa na základe výzvy ústavného súdu podaním doručeným 25. novembra 2010 vyjadril krajský súd prostredníctvom svojej predsedníčky. Predsedníčka krajského súdu vo vyjadrení uviedla, že rozsudok krajského súdu považuje za dostatočne odôvodnený,   a   na   podporu   svojej   argumentácie   poukázala   na   odôvodnenie   rozhodnutia dovolacieho   súdu   v   predmetnej   veci   sp.   zn.   4   Cdo   328/2009.   V   súvislosti   s   námietku sťažovateľa,   podľa   ktorej   sa   súdy   zúčastnené na rozhodovaní   v   jeho veci   nedostatočne vysporiadali   s   jeho   obranou,   predsedníčka   krajského   súdu   poukázala   na   rozdiel   medzi hodnotiacim úsudkom, ktorý je vždy subjektívny a možno ho definovať aj ako kritiku, a skutkovými tvrdeniami, ktoré majú objektívnu povahu, t. j. možno ich overiť. Následne poukázala   na   rozdiel   medzi   oprávnenou   kritikou   a   kritikou   neoprávnenou,   ktorá   môže vyústiť   do   vážneho   zásahu   do   osobnosti   kritizovaného.   Pokiaľ   nemá   byť   kritika neoprávneným   zásahom   do   cti   kritizovaného,   je   potrebné,   aby   podklady,   na   ktorých hodnotenie spočíva (pokiaľ nejde o skutočnosti notoricky známe), boli v posudku konkrétne uvedené, aby adresát posudku mal možnosť úsudok preskúmať a vytvoriť si vlastný názor, a zároveň, aby nevznikli falošné predstavy o skutočnostiach, ktoré slúžili na hodnotenie ako podklad. Podľa predsedníčky krajského súdu rozsudok krajského súdu z 23. marca 2010 „dostatočne   vo   svojom   odôvodnení   rozoberá   článok   a   poukazuje   na   okolnosti,   ktoré zasiahli   do   osobnostných   práv   navrhovateľa“, a   zaoberá   sa   aj   tým,   či „bolo   možné dedukovať   súvis   medzi   súdením   kňaza   B.   J.   a   tým,   že   bol   veriaci“. Vo   vzťahu   k argumentácii sťažovateľa, že k neoprávnenému zásahu nemohlo dôjsť, lebo výrok „odsúdil za prejavy viery“ sa v článku nenachádzal, predsedníčka krajského súdu poukázala na to, že navrhovateľ v predmetnom konaní v tejto časti zobral svoj návrh späť, a preto bol krajským súdom   rozsudok   okresného   súdu   v   tejto   časti   zrušený   a   konanie o   nej   bolo   zastavené. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd vo svojom rozsudku z 23. marca 2010 „neosvedčil“ splnenie podmienok na obmedzenie slobody prejavu, a preto tento rozsudok   možno   považovať   za   arbitrárny   a   z   ústavného   hľadiska   neudržateľný, predsedníčka   krajského   súdu   poukázala   na   odôvodnenie   uznesenia   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 328/2009, v ktorom rozhodoval o dovolaní sťažovateľa a taktiež na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 326/09 zo 4. marca 2010. Následne uviedla, že z odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 23. marca 2010 „vyplýva, že neboli podané objektívne fakty, hoci bolo možné si tieto fakty sťažovateľom (prípadne pisateľkou článku) overiť, bolo možné požiadať dotknutú stranu o vyjadrenie, čo nebolo urobené“. Predsedníčka krajského súdu poukázala taktiež na to, že v priebehu konania sťažovateľ „nenamietal výpovede svedkov“ a nebolo preukázané, že by tvrdenia svedkov neboli pravdivé, ako aj na skutočnosť, že v čase, keď došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, tento vykonával len funkciu sudcu najvyššieho súdu.

Sťažovateľ   k   vyjadreniu   krajského   súdu   zaujal   stanovisko   v   podaní   doručenom ústavnému súdu   16. februára 2011, v ktorom   prevažne zotrval na svojich   argumentoch uvedených v sťažnosti. Vo vzťahu k argumentácii predsedníčky krajského súdu, v ktorej sa odvolávala,   resp.   poukazovala   na   odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Cdo 328/2009 z 25. marca 2010, sťažovateľ uviedol, že sa domnieva, že „posúdenie tejto otázky si vyžaduje hlbšiu analýzu ako je možné poskytnúť veci v prípade, ak sa dovolanie odmieta, teda v prípade, ak sa predmetom sporu, konkrétnou vecou Najvyšší súd Slovenskej republiky bližšie nezaoberal“. Taktiež zopakoval, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci sa nezaoberali jeho tvrdením, podľa ktorého k neoprávnenému zásahu nedošlo, pretože výrok   nimi   vyhodnotený   ako   neprípustný   sa   v   predmetnom   článku   nenachádzal.   Táto skutočnosť   vyplýva podľa   neho „jednak z odôvodnenia   Rozhodnutia a tiež   i   z obsahu Vyjadrenia – Krajský súd Bratislava považoval tento výrok za súčasť Výroku 2, teda tej časti veci, v ktorej JUDr. Š. H. zobral svoj návrh späť. Namietaný výrok je však súčasťou Výroku   1,   teda   tej   časti   veci,   v   ktorej   návrh   sčasti   nebol   vzatý   späť   a   súdy   sa   touto argumentáciou zaoberať mali.“. Sťažovateľ opätovne zdôraznil, že v danom prípade nie sú splnené ústavné predpoklady na obmedzenie práva na slobodou prejavu, pretože rozsudok krajského súdu z 23. marca 2010 nemožno považovať za opatrenie stanovené zákonom, ktorým   by   sa   malo   obmedziť   právo   sťažovateľa   na   slobodu   prejavu,   v   demokratickej spoločnosti   nemôže byť nevyhnutné obmedzovať právo novinárov podľa   čl.   26   ústavy, a týmto obmedzením poskytnúť ochranu práva subjektu absolútneho verejného záujmu pred polemikou   a   kritikou   jeho   profesionálnej   činnosti,   ako   aj   preto,   že   uvedený   rozsudok „nezakladá rovnováhu medzi obmedzením slobody prejavu a ochranou osobnostných práv JUDr. Š. H.“. Vo svojom stanovisku sťažovateľ ďalej doplnil svoju argumentáciu v tejto veci   poukázaním   na „najnovšiu   judikatúru   a   právnu   teóriu“. V   tejto   súvislosti   bližšie poukázal   na   trojstupňový   test   proporcionality   používaný   pri   zvažovaní   kolízie   dvoch základných práv. Následne sťažovateľ po zhodnotení jednotlivých otázok dôležitých pre vyčerpávajúce posúdenie kolízie slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti dospel k záveru, že v danom prípade ujma na slobode prejavu prevažuje mieru uspokojiteľnosti práva na ochranu osobnosti, a preto je potrebné dať prednosť slobode prejavu.

Podaním   z   20.   decembra   2010   (doručeným   27.   decembra   2010)   navrhovateľ ústavnému   súdu   navrhol,   aby   pripustil   jeho   vstup   do   predmetného   konania   v   pozícii vedľajšieho účastníka na strane odporcu.

Navrhovateľ   vo   vyjadrení   k   sťažnosti   zo   7.   februára   2011   poukázal   na   to,   že sťažovateľ bol povinný vyčerpať v predmetnej veci aj dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok pred podaním sťažnosti, t. j. že ústavný súd nemá s ohľadom na § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) dostatok právomoci na prerokovanie tejto sťažnosti. V ďalšom obsahu svojho vyjadrenia okrem iného uviedol, že «Zmyslom výkonu slobody prejavu voči kritizujúcej osobe je pomôcť takejto osobe k náprave behom jeho životnej púte, nie ho uraziť, ponížiť, zosmiešniť, škandalizovať alebo inak znevážiť jeho ľudskú   dôstojnosť.   Aj   Sväté   písmo   hovorí,   že dobré   meno   je   viac   ako   veľké   bohatstvo (porov. Prísl. 22,1). Nespravodlivé pozbavenie dobrého mena je preto vážnejšie previnenie ako krádež. Ak niekto príde o majetok a je dostatočne šikovný, vie si ho znovu zadovážiť, alebo mu v núdzi pomôže rodina či priateľ. Ak však niekto príde o dobrú povesť, nikto mu ju nevráti späť. A to sa stalo aj v namietanej inkriminovanej veci a snahou sťažovateľa je nič viacej   (menej),   než   získať   „beztrestnosť“   pri   manipulácii   s   polopravdami   a   s   využitím emócií   zasiahnuť   do   mojich   najosobnejších   práv,   ktorými   sú   bezhraničná   úcta   ku kresťanským hodnotám, ktoré sú základom každej civilizovanej spoločnosti, vrátane našej (viď Preambulu ústavy a pod.).

Bežným spôsobom manipulácie u sťažovateľa je formulácia titulkov a tendenčných informácií, ktoré u bežného čitateľa vzbudia dojem chcený vydavateľom, že „som ako sudca odsúdil kňaza za jeho duchovenskú činnosť, a nie za bežný kriminálny čin“. Potom jeho obrana, že v článku o tom zmienka nebola – ale v sérii článkov to tak pôsobilo – nemôže mať úspech ani na Ústavnom súde SR rovnako, ako to bolo pred všeobecnými súdmi. Ja som osoba, ktorá si váži kresťanské hodnoty hlásané ktorýmkoľvek predstaviteľom cirkvi, preto sa ma bytostne dotkla uvedená manipulatívna informácia v sérii nadpisov a článkov inkriminovaného čísla novín. Mám veľmi dobré styky s vrcholnými cirkevnými predstaviteľmi   katolíckej   cirkvi   (návšteva   u   otca   pápeža,   návšteva   u   jeruzalemského patriarchu   pravoslávnej   cirkvi   T.   a   arménskeho   patriarchu   K.)   a   všetkým   som   musel vysvetľovať, ako to vlastne bolo a neviem, či som sa dostatočne vyvinil.

Prezident C. a predseda S., ktorí sa počas návštevy Slovenska so mnou osobne stretli, chceli, okrem iného, aj vysvetlenie čo je v skutočnosti pravdou.

Ako hlboko veriaceho kresťana ma mimoriadne negatívne považovali a stále (tak ako to prinášajú každodenné udalosti) nepriaznivo pôsobia na moju psychiku lži uverejnené v denníku S.

Verím, že si Ústavný súd SR dôkladne preverí celú kauzu a ponechá ju bez ďalšieho, teda sťažnosť odmietne alebo zamietne.».

Podaním   zo   7.   júna   2011   sa   k   podaniu   navrhovateľa   prostredníctvom   svojho právneho zástupcu vyjadril sťažovateľ, ktorý s poukazom na § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že „aplikujúc prísny výklad Zákona (zákona o ústavnom súde, pozn.), nemožno podľa názoru sťažovateľa priznať JUDr. Š. H. postavenie vedľajšieho účastníka v konaní o sťažnosti“. Podľa sťažovateľa v uvedenom prípade neprichádza do úvahy ani aplikácia § 93 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde v konaní o sťažnosti, pretože navrhovateľ v konaní pred krajským súdom nevystupoval na strane sťažovateľa a nemôže preukázať ani právny záujem na výsledku tohto konania. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby na vyjadrenie navrhovateľa neprihliadal. V ďalšom texte svojho vyjadrenia v časti nazvanej „Ad III.2 Argumenty týkajúce sa slobody prejavu a ochrany osobnosti“ sťažovateľ uviedol:

«JUDr.   Š.   H.   namieta,   že   sťažovateľ   zverejnením   článku   zasiahol   do   jeho osobnostných práv. Sťažovateľ je naopak toho názoru, že KS BA vec nesprávne právne posúdil, a že zverejnením článku nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv JUDr. Š. H.

JUDr.   Š.   H.   vo   vyjadrení   označuje   sťažovateľa   za   osobu,   ktorá   sa   uchyľuje   k manipulácií   informácií   za   účelom   očierniť   JUDr.   Š.   H..   Sťažovateľ   ako   vydavateľ periodickej tlače, ktorý okrem iného vydáva aj denník S., v ktorom vyšiel predmetný Článok sa ohradzuje proti takémuto tvrdeniu. Denník S. patrí medzi najvýznamnejšie mienkotvorné denníky v Slovenskej republike. Túto reputáciu a postavenie si zabezpečil a dokázal udržať vďaka profesionálnej spravodajskej činnosti, ktorou dokáže svojim čitateľom predkladať informácie   a   analýzy   aktuálnych   spoločenských   otázok   celosvetového,   slovenského   či regionálneho významu. Pri tejto činnosti autori článkov plne využívajú slobodu prejavu garantovanú Ústavou, Listinou základných práv a slobôd a medzinárodnými zmluvami o ľudských   právach,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná,   a umožňujú   tak   čitateľom realizovať svoje ústavné právo na informácie. Redaktori pri svojej činnosti upozorňujú na javy a skutočností, ktoré sú predmetom verejného záujmu a pri ktorých je zvýšený dopyt po informáciách   zo   strany   verejnosti.   Pri   potrebe   negatívneho   hodnotenia   akejkoľvek skutočnosti autori článkov využívajú garantovaný inštitút oprávnenej kritiky a hodnotiacich súdov. JUDr. Š. H. s cieľom preukázať, že je kresťansky založený človek sa v argumentácii odvoláva   na   Sväté   písmo,   tvrdí,   že   má   dobré   styky   s   predstaviteľmi   katolíckej   cirkvi. Sťažovateľ namieta, že tieto tvrdenia JUDr. Š. H. sú v danom prípade irelevantné. Nie sú to skutočnosti,   na   základe   ktorých   možno   posúdiť,   či   KS   BA   porušil   ústavné   práva Sťažovateľa. Je to len emotívna argumentácia JUDr. Š. H., ktorá podľa názoru Sťažovateľa dokonca nesúvisí ani s predmetom sporu vedenom všeobecnými súdmi vo veci ochrany osobnosti JUDr. Š. H..

JUDr. Š. H. namieta, že „dobre meno je viac ako veľké bohatstvo“. Sťažovateľ by si dovolil podotknúť, že práve JUDr. Š. H. v rôznych sporoch, ktorých účelom by mala byť zohľadňujúc   teda   Sväté   písmo,   očista   jeho   mena,   poskytnutie   morálnej   satisfakcie   si uplatňuje zaplatenie značných súm peňazí. A to či už v spore so Sťažovateľom – Sťažovateľ bol zaviazaný zaplatiť JUDr. Š. H. 33 000 eur, alebo podľa informácií z tlače i v spore proti S., s. r. o 31 457 eur. Takéto konanie politikov, verejne činných osôb viacerí odborníci kritizovali, vidia v tom práve zámer zbohatnúť.

JUDr. Š. H. sa označuje za osobu, ktorá si váži kresťanské hodnoty, má dobré styky s cirkevnými predstaviteľmi katolíckej cirkvi. To, že sa JUDr. Š. H. zúčastnil na oficiálnych návštevách pri výkone verejnej funkcie, ešte nič nenapovedá o jeho presvedčení. Uvedené skutočnosti nemajú relevanciu vo vzťahu ku konaniu o Sťažnosti.

JUDr. Š. H. v konaní na všeobecných súdoch ako aj vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa   veľmi   emotívne   akcentuje   svoju   vieru   ako   aj   vzťah   ku   katolíckej   cirkvi.   Je otázka ako vnímať úprimnosť takýchto vyjadrení JUDr. Š. H. cez skutočnosť, že bol od roku 1985 členom komunistickej strany. Túto skutočnosť sám na otázku súdu potvrdil vo svojej výpovedi v konaní na KS BA dňa 15. 05. 2008. Ak sa JUDr. Š. H. stal v čase normalizácie Členom komunistickej strany musel prezentovať ako sa vysporiadal so svojim náboženským presvedčením. I keď tieto fakty boli z konania KS BA známe, nijako na uvedenú skutočnosť pri rozhodovaní neprihliadal a v celom rozsahu uveril tvrdeniam JUDr. Š. H..

Tvrdenie   JUDr.   Š.   H.,   že   ho   prezident   C.,   či   predseda   S.   žiadali   o   poskytnutie vysvetlenia sú irrelevatné skutočnosti. Tieto tvrdenia mal JUDr. Š. H. uviesť v konaní vo veci a zároveň podporiť dôkazmi (výpoveďami svedkov – napr. prezidenta C. či predsedu S.). V konaní o Sťažnosti tieto tvrdenia nie sú právne významné. V konečnom dôsledku vyznievajú tieto tvrdenia až nedôveryhodné.»

Aj napriek tomu, že ustanovenie § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde je vo vzťahu k ustanoveniu § 93 ods. 1 OSP lex specialis, pričom v zmysle uvedeného sa navrhovateľom podľa žiadneho ustanovenia zákona o ústavnom súde nepriznáva postavenie vedľajšieho účastníka   (m.   m.   II.   ÚS   91/08,   II. ÚS 122/05),   ústavný   súd   nepochybuje   o   tom,   že navrhovateľ môže mať právny záujem na výsledku tohto konania pred ústavným súdom. Preto   mu,   aplikujúc   ústavne   konformný   výklad   zákona   (m.   m.   I.   ÚS   363/08),   priznal postavenie vedľajšieho účastníka konania a na jeho neskoršie vyjadrenie k sťažnosti pri svojom rozhodovaní prihliadal.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 10. novembra 2010 I. senát ústavného súdu v zložení Ján Luby (predseda senátu), Marianna Mochnáčová a Peter Brňák (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2011 účinného od 1. marca 2011 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Peter Brňák (predseda senátu), Marianna Mochnáčová (sudkyňa) a Ján Luby (sudca). Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v   odbore   rozhlasu   a   televízie   sa   môže   viazať na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   26 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu z 23. marca 2009. Argumenty sťažovateľa, ktorými odôvodňuje porušenie v sťažnosti označených práv, možno v podstate rozdeliť do dvoch smerov, a to na:

a)   námietky   sťažovateľa   namietajúce   jeho nesprávnosť   predovšetkým   v   dôsledku neexistencie zásahu sťažovateľa do práv navrhovateľa, podľa ktorých

- uvedený rozsudok krajského súdu je arbitrárny, resp. nie je dostatočne odôvodnený, pretože   z   neho   nie   je   zrejmé,   ako   mohlo   dôjsť   k   neoprávnenému   zásahu   do   práv navrhovateľa tvrdením „odsúdil katolíckeho kňaza za prejavy viery“, ktoré sa v uvedenom článku nenachádza a ktoré z článku „vydedukoval“ len navrhovateľ a viacerí ním navrhnutí svedkovia,

-   krajský   súd   sa   nevysporiadal   s   argumentáciou   sťažovateľa,   ktorou   preukazoval pravdivosť podkladov na vytvorenie hodnotového úsudku vyjadreného v článku v znení: „Sudcovia, čo súdili za prejavy viery sa neospravedlnili“, resp. nevysporiadal sa s otázkou, či je možné logickým úsudkom dospieť k názoru, ktorý je podstatou tohto hodnotiaceho úsudku   prezentovaného   v   článku   a   predpokladom   zistenia   neoprávnenosti   zásahu (z podkladov opierajúcich sa o historiografiu a pramenné zdroje),

-   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   tejto   veci   neskúmali   pasívnu   legitimáciu sťažovateľa, keďže v článku sa nenachádzal výrok deklarovaný ako neoprávnený zásah do cti, dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa, sťažovateľovi nemohla vzniknúť hmotnoprávna povinnosť ospravedlniť sa,

b)   námietky,   ktorými   sťažovateľ   namietal   neprimeranosť   sumy   navrhovateľovi priznanej nemajetkovej ujmy, podľa ktorých:

- priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľovi týkajúceho sa jej dôvodu   a   sumy   nemá   podklad   vo   vykonanom   dokazovaní,   ktoré   nepreukázalo,   že dôstojnosť a vážnosť navrhovateľa bola v spoločnosti znížená v značnej miere,

- obmedzenie práva slobody prejavu sťažovateľa v danom prípade nie je primerané sledovanému účelu, keďže konajúce súdy napriek neexistencii predpokladov umožňujúcich obmedzenie slobody prejavu sťažovateľa ju obmedzili tým najprísnejším spôsobom, a to priznaním náhrady nemajetkovej ujmy,

-   v   predmetnej   veci   neboli   splnené   ústavné   a   zákonné   predpoklady   obmedzenia slobody   prejavu   sťažovateľa   a   tam,   kde   test   ústavnej   komformity   obmedzenia   slobody prejavu súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci vykonali, sú ich závery nesprávne, negujú podstatu a zmysel práva na slobodu prejavu.

K   argumentácii   uvedenej   v   bode   a)   súvisiacej   s   namietanou   arbitrárnosťou rozsudku krajského súdu z 23. marca 2009 v dôsledku neexistencie zásahu sťažovateľa do práv navrhovateľa

Sťažovateľ   namietal   právne   posúdenie   veci   krajským   súdom.   Podľa   jeho   názoru v danom prípade vôbec k zásahu do základného práva navrhovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti osobnej cti a dobrej povesti a na ochranu mena nedošlo, pretože predmetný článok neobsahoval výrok, že navrhovateľ odsúdil kňaza za prejavy viery deklarovaný ako neoprávnený zásah do práv navrhovateľa. Na druhej strane je zo sťažnosti tiež zrejmé, že súdom   zúčastneným   na   rozhodovaní   v   tejto   veci   sťažovateľ   vyčíta,   že   sa   dostatočne nevysporiadali   s   otázkou   faktického   základu,   pre   vyslovenie   hodnotiaceho   úsudku predloženého v uvedenom článku. V prípadnom konflikte slobody prejavu na jednej strane (čl. 26 ods. 1 ústavy) a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena na strane druhej (čl. 19 ods. 1 ústavy) mali konajúce súdy v   okolnostiach   jeho   kauzy   uprednostniť   slobodu   prejavu   pred   ochranou   osobnosti navrhovateľa   a   zvážiť   nevyhnutnosť   opatrení   prijatých   na   účely   obmedzenia   slobody prejavu. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentoval aj poukazom na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).

Ústavný súd konštatuje, že konflikt dvoch už uvedených ústavou chránených hodnôt nie je možné vzhľadom na ich povahu vyriešiť normatívne, t. j. na všeobecnej úrovni pre každý jednotlivý prípad. Je tak úlohou orgánov aplikácie práva, predovšetkým všeobecných súdov,   aby   pri   prerokovávaní   konkrétneho   sporu   zisťovaním   miery   dôležitosti   oboch v kolízii   stojacich   ústavných   hodnôt   dospeli   k   záveru   o   potrebe   uprednostnenia   jednej z nich. To korešponduje s už judikovaným názorom ústavného súdu, podľa ktorého všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva   alebo slobody   nedôjde   k   neprimeranému obmedzeniu,   či   dokonca   popretiu   iného práva alebo slobody (IV. ÚS 256/07). Ak záver všeobecných súdov plynúci z porovnávania dvoch   ústavou   chránených   hodnôt   nie   je   arbitrárny   alebo   zjavne   neodôvodnený,   a   tak súčasne ústavne neudržateľný, nemá ústavný súd dôvod zasahovať doň. Ústavný súd totiž v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   s   výnimkou   ich   arbitrárnosti   alebo   zjavnej   neodôvodnenosti   majúcej za následok   porušenie   základného   práva   (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00,   III.   ÚS   151/05, III. ÚS 344/06). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Podľa   judikatúry   ESĽP,   ktorú   ústavný   súd   konštantne   zohľadňuje   vo   svojej rozhodovacej   činnosti,   sloboda   prejavu   predstavuje   jeden   zo   základných   pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa   nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú   alebo   znepokojujú   štát   alebo   časť   obyvateľstva.   Vyžaduje   si   to   pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49).

V   niektorých   situáciách   však   musí   sloboda   prejavu   ustúpiť.   Limitačné   klauzuly v čl. 26 ods. 4 ústavy explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o   obmedzenia,   ktoré   musia   zodpovedať   vždy   demokratickému   charakteru   spoločnosti („opatrenia   v   demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné“).   Dôvodom   takéhoto   obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“,   teda   okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného   práva   na   ochranu   osobnosti   v   rozsahu   garantovanom   v   čl.   19   ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby   pred   neoprávnenými   zásahmi   zo   strany   iných   súkromných   osôb   (vrátane navrhovateľa) alebo štátu (m. m. IV. ÚS 107/2010).

Keďže   sťažovateľovi   bola   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   19   C   139/2005 z 18. júna   2007   uložená   povinnosť   uverejniť   v   denníku   S.   text   ospravedlnenia navrhovateľovi a povinnosť zaplatiť mu náhradu   nemajetkovej   ujmy, ktoré krajský   súd namietaným   rozsudkom   potvrdil,   je   nepochybné,   že   rozhodnutiami   všeobecných   súdov došlo   k   zásahu   do   ústavou   garantovanej   slobody   prejavu   sťažovateľa,   t.   j.   došlo   k   jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či v danom prípade išlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu.

Z   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   obmedzenie   akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej   spoločnosti   na   dosiahnutie   sledovaného   cieľa,   t.   j.   ospravedlňuje   ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03).

V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľa na zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto   okolností   bolo   z   hľadiska   ústavnej   akceptovateľnosti   namietaného   rozsudku krajského súdu kľúčové posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľa primeraný, t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.

Ústavný   súd   preto   pristúpil   k   preskúmaniu   proporcionality   medzi   zásahom   do slobody   prejavu   sťažovateľa   a   ústavnými   garanciami   práva   na   súkromie   navrhovateľa. Na ten   účel,   obdobne   ako   v   iných   porovnateľných   prípadoch   (napr.   II.   ÚS   152/08, II. ÚS 326/09), ústavný súd vykonal test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu).

1. KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť   č.   21980/93).   Novinári   majú   (sociálnu)   povinnosť   poskytovať   informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie   dostať.   Novinárom   je   dokonca   umožnené   používať   určitú   mieru   preháňania a provokácie (Perna c/a Taliansko). Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne z presvedčivosti jeho argumentácie. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd ešte podotýka, že v predmetnej veci je sťažovateľ vydavateľom denníka S., v ktorom bol inkriminovaný článok uverejnený. Sťažovateľ je v danom prípade teda   „nositeľom“   slobody   prejavu,   a   preto   sa   na   neho   vzťahuje   zvýšená   ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri   rozhodovaní   predmetnej   veci   zo   strany   všeobecných   súdov   primeraným   spôsobom zohľadniť.

2. O KOM bol inkriminovaný článok a do koho osobnostnej sféry zasahoval Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači týkajú a do ktorých osobnostnej sféry   negatívne   zasahujú,   resp.   môžu   zasahovať.   Hranice   akceptovateľnosti   šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“ občanov.

V danom prípade inkriminovaný článok obsahoval informácie týkajúce sa v tom čase sudcu najvyššieho súdu – navrhovateľa, t. j. osoby vo verejnej funkcii, ktorý navyše pôsobil pred uverejnením uvedeného článku v rokoch 1998 – 2003 aj ako jeho predseda, t. j. osoba verejnosti známa. Sudca ako reprezentant verejnej moci musí byť uzrozumený s tým, že jeho postup môže byť predmetom kritiky, a preto uňho treba predpokladať vyšší stupeň tolerancie   a   nadhľadu   než   napr.   u   bežných   ľudí.   Ešte   vyššie   je   postavená   miera akceptovateľnosti prípustnej kritiky u sudcov najvyššieho súdu vzhľadom na predmet ich rozhodovacej činnosti, resp. skutočnosti, že rozhodujú o najzávažnejších prípadoch, ktoré sú zväčša   verejnosti   známe,   je   táto   miera   vyššia   než   u   sudcov   súdov   nižšieho   stupňa.   V okolnostiach   posudzovanej   veci   je   potrebné   brať   do   úvahy,   že   inkriminovaný   článok priniesol tvrdenia, ktoré sa týkali výkonu súdnictva navrhovateľom v časoch neslobody, t. j. informácie, ktoré nemali súkromnú povahu, ale týkali sa jeho profesnej činnosti   a boli príspevkom   do   verejnej   diskusie   týkajúcej   sa   vyrovnania sa   súčasného   súdnictva,   ktoré neprešlo po roku 1989 osobitnou obmenou, so skutočnosťou, že v ňom pôsobia a rozhodujú sudcovia, ktorí túto funkciu zastávali i v časoch neslobody, kedy pri výkone ich funkcie, vzhľadom na v tom čase platné právne predpisy, nemohli vždy rešpektovať základné ľudské práva a slobody. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že poslaním tlače je nepochybne šíriť   informácie   a   myšlienky   o otázkach   verejného   záujmu,   pričom   zároveň   je nespochybniteľným   právom   verejnosti   takéto   informácie   prijímať   (dostať).   Otázkou verejného záujmu je teda nepochybne aj činnosť sudcov či okolnosti súvisiace s výkonom tejto funkcie.

Na druhej strane sa inkriminovaný článok nepochybne týkal aj navrhovateľa a bol objektívne spôsobilý svojím obsahom vyvolať negatívny zásah do jeho osobnostnej sféry, keďže navrhovateľ v ňom bol identifikovaný svojím menom i postavením v justícii, ktoré v tom čase zastával.

3. ČO bolo obsahom inkriminovaného článku Pri   posudzovaní   proporcionality   medzi   slobodou   prejavu   a   právom   na   ochranu osobnosti   sa   ústavný súd zameral aj na obsah prejavu sťažovateľa, ktorý   mal spôsobiť neprípustný zásah do osobnostných práv navrhovateľa.

V článku uverejnenom v denníku S. 28. februára 2005 pod názvom „Sudcovia, čo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“ bolo uvedené: „... ďalší sudca Najvyššieho súdu a jeho nedávny predseda Š. H. odsúdil ešte ako okresný sudca v roku 1985 na 28 mesiacov nepodmienečne katolíckeho kňaza B. C. J.“.

Z   citovaného   vyplýva,   že   obsahom   inkriminovaného   článku   boli   (ako   už   bolo uvedené)   nepochybne   veci   dôležitého   verejného   záujmu   –   verejná   diskusia   o   stave súdnictva v súvislosti s výkonom verejnej funkcie sudcov z obdobia neslobody. Išlo o veci, o   ktorých   sú   novinári,   masmédiá,   a   teda   aj   sťažovateľ   v   súlade   so   svojimi   úlohami a poslaním v demokratickej spoločnosti povinní informovať, pričom verejnosť má právo takéto   informácie   dostať   (získať).   Sťažovateľ   v   danom   prípade   informoval   o   otázkach legitímneho verejného záujmu.

Čo sa týka osoby navrhovateľa, sťažovateľ čo do skutkových zistení uverejnil iba pravdivú informáciu, podľa ktorej navrhovateľ v minulosti odsúdil katolíckeho kňaza na a uložil mu nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 28 mesiacov. Zasadenie tejto informácie do celkového kontextu článku v spojení s jeho nadpisom však naznačovali, že navrhovateľ v minulosti odsúdil kňaza za prejavy viery.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa neexistencie neoprávneného zásahu   do   práv   navrhovateľa,   ústavný   súd   konštatuje,   že   považuje   za   nesporné,   že výpovedná   hodnota   inak   pravdivého   tvrdenia   môže   byť s   ohľadom   na   kontext   článku, v ktorom je uvedené, značne skreslená, resp. deformovaná (skreslenie môže byť spôsobené formou   jeho podania   alebo zasadením   tvrdenia   do   takých   súvislostí   či   okolností,   ktoré objektívne vyvolá dojem skresľujúci pravdu), a to až do takej miery, že zhodnotením inak pravdivého tvrdenia dospeje čitateľ k nepravde, ktorá môže zasiahnuť do práv iných.Na druhej strane je potrebné zdôrazniť, posudzujúc uvedený článok ako celok, že jeho účelom nebolo uraziť, ponížiť či znevážiť navrhovateľa, resp. kritizované osoby, t. j. článok   sa   neobmedzoval   len   na   kritiku   navrhovateľa,   ale   bol   príspevkom   do celospoločenskej diskusie o otázke verejného záujmu, t. j. o privilegovanej téme požívajúcej vysokú mieru ochrany slobody prejavu.

4. KDE bol inkriminovaný článok uverejnený Užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje,   tým   vyššia   je   ochrana   osobnostných   práv.   Sporný   článok   bol   uverejnený v denníku S., ktorý má celoslovenskú pôsobnosť a vysoký náklad, nie však v televízii či v inom elektronickom médiu, ktoré treba z hľadiska tohto kritéria posudzovať prísnejšie. V danom prípade je však nutné vnímať kritérium miesta zaznenia sporných výrokov v   spojení   s   kritériom   ich   autora.   Ak   je   ich   autorom   novinár,   tak   jeho   privilegované postavenie   do   určitej   miery   neutralizuje   kritérium   miesta   ich   zaznenia   (m.   m. IV. ÚS 139/2010).

5. KEDY bol inkriminovaný článok uverejnený Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi nepreukázal, že v čase uverejnenia tohto článku existovali informácie (údaje), ktorými disponoval a získal ich z Ústavu pamäti národa, a na základe ktorých by oprávnene mohol v tom čase navrhovateľa zaradiť medzi sudcov, ktorí v čase neslobody odsúdili za prejavy viery. V prípade ak by takýmito údajmi v tom   čase   disponoval,   tak   sa   uvedený   stav   jeho   poznania   mal   odzrkadliť   aj   v   popise okolností   spochybňujúcich   odsúdenie   katolíckeho   kňaza   za   podvod.   Sprostredkovanie týchto   informácií   malo byť teda   zo   strany   sťažovateľa   o   to   opatrnejšie,   že   neexistoval dôvod, pre ktorý by informácia pri jej neskoršom zverejnení stratila na význame či hodnote pri dlhodobo prebiehajúcej verejnej diskusii.

6. AKO boli informácie v inkriminovanom článku formulované Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje   medzi   faktami   a   hodnotiacimi   úsudkami.   Existenciu   faktov   možno   preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko, spomínaný rozsudok; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí   vychádzať   z   dostatočného   faktického   základu   (Jerusalem   c.   Rakúsko,   rozsudok z 27. februára 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú   z hľadiska ústavnej   akceptovateľnosti   posudzované   hodnotiace   úsudky,   tak   je   ochrana   výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé.

Ústavný   súd súhlasí   so   záverom   krajského   súdu,   z   ktorého   vyplýva, že samotné pravdivé tvrdenie sťažovateľa o navrhovateľovi, podľa ktorého odsúdil v roku 1985 ako sudca   Okresného   súdu...   na   28   mesiacov   nepodmienečne   katolíckeho   kňaza   B.   C.   J., nemožno   izolovať   od   článku   ako   celku,   ktorého   cieľom   bolo   spochybnenie   morálnej spôsobilosti niektorých sudcov pôsobiacich v období neslobody zastávať funkciu sudcu v súčasnosti, o čom napokon svedčí aj samotný názov článku „Sudcovia, čo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“.

Aj podľa názoru ústavného súdu malo použitie ináč pravdivého výroku v celkovom kontexte článku jednoznačne priamy vplyv na spochybnenie dôvodu odsúdenia kňaza B. C. J. uvedeného v článku (z celkového kontextu článku vyplýva, že kňaz bol navrhovateľom odsúdený za prejavy viery), a tým vytvorilo predpoklad na prijatie hodnotového úsudku týkajúceho sa spochybnenia morálnej spôsobilosti navrhovateľa zastávať funkciu sudcu v súčasnosti.   Z   uvedeného   následne   vyplýva,   že   vo   vzťahu   k navrhovateľovi   hodnotiaci úsudok nevychádzal z pravdivo podaných východísk, resp. v článku preň nebol poskytnutý dostatočný   faktografický   základ.   Napriek   tomu   bol   v predmetnom   článku   prezentovaný hodnotiaci súd vyslovený kategoricky bez toho, aby dával priestor čitateľom sformovať si vlastný názor na dôvod odsúdenia uvedeného kňaza, resp. dôvod spochybnenia morálnej spôsobilosti navrhovateľa zastávať funkciu sudcu. Z uvedených dôvodov sa ústavný súd stotožňuje so záverom krajského súdu, podľa ktorého pre vyslovenie v článku uvedeného hodnotového   úsudku   vo   vzťahu   k   navrhovateľovi   neexistovala   dostatočná   skutková základňa odôvodňujúca jeho opodstatnenosť, a preto došlo k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa.

Ústavný   súd   súhlasí   s   názorom   sťažovateľa,   že   kritika   spoločenských   javov   je potrebná a v zásade ju nemožno považovať za zásah do práv chránených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ak však zo skutkových okolností uvedených v článku nemožno vyvodiť zodpovedajúce závery, nejde o právom prípustnú kritiku, ale o tvrdenie, ktoré nemá základ v skutkovom deji. Za pravdivé opísanie skutkových okolností nemožno považovať také, keď autor článku síce uvedie pravdivé skutočnosti, ale niektoré skutočnosti vynechá alebo ich nerozvedie do tej miery, aby si čitatelia mohli vytvoriť vlastný názor na vec. Tento spôsob opísania skutkového deja čitateľovi neumožňuje v konečnom dôsledku urobiť si vlastný   hodnotiaci   úsudok,   resp.   má   za   následok   skreslenie   jeho   hodnotiaceho   úsudku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na rozhodnutie ESĽP z 27. februára 2001 vo veci Jerusalem c. Rakúsko, v ktorom uviedol, že tam, kde vyhlásenie prerastie do hodnotiaceho výroku,   proporcionalita   zásahu   môže   závisieť   na   tom,   či   existuje   dostatočná   skutková základňa pre napadnuté vyhlásenie, pretože dokonca aj hodnotiaci výrok bez akejkoľvek skutkovej základne na jeho podporu môže byť prehnaný.

S ohľadom na uvedené ústavný súd v závere konštatuje, že v posudzovanej veci sťažovateľ,   ktorý   má   ako   vydavateľ   denníka   S.   pri   ochrane   slobody   prejavu   v   zmysle judikatúry ESĽP i ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnil v tomto periodiku príspevok do verejnej diskusie o stave súdnictva týkajúcej sa vykonávania funkcie sudcov osobami, ktoré v časoch neslobody súdili ľudí za prejavy viery. Ústavný súd rovnako ako judikatúra   ESĽP   nepopiera   právo   novinára   dopustiť   sa   aj   určitého   zjednodušenia,   či dokonca nepresnosti, avšak za súčasného rešpektovania zásady, že uverejnenie informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam (porovnaj k tomu napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 156/99). Táto zásada však v uvedenom prípade   zo   strany   sťažovateľa   dodržaná   nebola,   o   čom   svedčí   voľba   kategorických jednoznačných formulácií, ktoré nedávali čitateľom možnosť vytvoriť si vlastný názor pre nedostatok obsiahnutých informácií, ale naopak nútili ho k tomu, aby prijal tvrdenie autora článku (svedkyne, pozn.), že aj v tomto prípade došlo k odsúdeniu osoby za prejav viery. Pritom   použitím   podmienečného   spôsobu   vyjadrovania   v   súvislosti   s   popisom   konania navrhovateľa   v   minulosti   sa   takémuto   zásahu   do   jeho   práv   mohol   sťažovateľ   veľmi jednoducho vyhnúť.

Za   daných   okolností   možno   podľa   názoru   ústavného   súdu   z   ústavného   hľadiska akceptovať záver   krajského   súdu,   že pri   konflikte   slobody   prejavu   a práva   na ochranu osobnosti bolo v danom prípade potrebné uprednostniť ochranu práva na ochranu osobnosti navrhovateľa,   t.   j.   že   sťažovateľ   uverejnením   uvedeného   článku   prekročil   ústavou   mu garantovanú slobodu   prejavu   a   neprípustným   spôsobom   zasiahol   do   osobnostných   práv navrhovateľa.

Obsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 23. marca 2009 z pohľadu námietok sťažovateľa týkajúcich sa neexistencie zásahu do práv navrhovateľa je podľa ústavného súdu možné považovať za zrozumiteľný a jasný, plne rešpektujúci požiadavky čl. 46 ods. 1 ústavy, krajský súd sa v ňom vysporiadal so všetkými zásadnými otázkami podstatnými pre rozhodnutie   o   existencii   zásahu,   ako   aj   s   obranou   sťažovateľa   ústavne   dostatočne konformným spôsobom.

K argumentácii uvedenej v bode b), ktorou sťažovateľ namietal neprimeranosť sumy   navrhovateľovi   priznanej   nemajetkovej   ujmy,   resp.   neprimeranosť   opatrení prijatých v záujme obmedzenia slobody prejavu

Ústavný   súd   pri   preskúmavaní   tejto   námietky   sťažovateľa   vychádzal   z   toho,   že v tomto prípade je nutné stanoviť intenzitu zásahu do práva na ochranu osobnosti v kontexte so   slobodou   prejavu,   a   to   so   zreteľom   na   zásadu   primeranosti   vo   vzťahu   k   priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy ako najprísnejšej sankcie uloženej sťažovateľovi. Ústavný súd preto   skúmal,   ako   sa   s   uvedenou   námietkou   sťažovateľa   o   neprimeranosti   uloženia povinnosti   zaplatiť   navrhovateľovi   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vysporiadal   krajský   súd a ako svoje právne a skutkové závery odôvodnil.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku z 23. marca 2009 vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy analyzoval okolnosti, za ktorých došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, v nadväznosti na závažnosť ujmy, ktorá mu v dôsledku neoprávneného zásahu vznikla. K samotnému zásahu podľa krajského súdu došlo v podobe publikovania   výrokov   v   spornom   článku „Sudcovia,   čo   súdili   za   prejavy   viery,   sa neospravedlnili“.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 23. marca 2009 vo vzťahu k priznanej náhrade   nemajetkovej   ujmy   okrem   iného   vyplýva,   že „o náhrade   imateriálnej   ujmy v peniazoch možno hovoriť iba vtedy,   ak sa zásah do cti a dôstojnosti dotkne mravnej integrity fyzickej osoby natoľko, že sa zároveň zníži jej vážnosť u iných a tým sa ohrozí jej postavenie, uplatnenie v spoločnosti a súčasne nepostačuje iba zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia. Súdu sa v konaní musí preto preukázať, že sú tu okolnosti dokazujúce, že v danom   konkrétnom   prípade   nepostačí   ospravedlnenie   a   to   predovšetkým   z   hľadiska intenzity, rozsahu a trvania nepriaznivých následkov vzniknutých navrhovateľovi vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine a spoločnosti. Ustanovenie § 13 OZ upravuje iba satisfakciu za   to,   že   už   k   zásahu   do   osobnosti,   ktorý   bol   objektívne   spôsobilý   privodiť   ujmu   do osobnosti občana, došlo.

Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu   osobnosti   nie   je   jediným   a   výlučným   kritériom   pre   určenie   výšky   náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení výšky sa musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých   k   porušeniu   práva   došlo.   Tieto   okolnosti   môžu   byť   významné   tak   u   osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Berie sa do úvahy napr. to, či   k   následkom   zásahu   došlo   len   v   mieste   bydliska   žalobcu   alebo   v   širšom   okolí.   Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa berie do úvahy, či zásah bol realizovaný v denníku, ktorý vychádza v značnom náklade, patrí medzí najčítanejšie, či sa stal na titulnej strane novín, mal zvýraznený titulok, bol na osobitnej farebnej podtlači. Berie sa do úvahy i pracovné zaradenie osoby, ktorá tvrdí, že do jej práv bolo zasiahnuté, či došlo k ujme na cti v očiach pracovného kolektívu takejto osoby, či je navrhovateľ známy napríklad čitateľom.

Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že autorka článku uverejnila v článku tvrdenia, ktoré sa nezakladajú na pravde. Pri ich uverejnení vychádzala z tvrdení Ústavu pamäti národa a bez toho, aby si overila skutočnosti, ktoré tvrdila, ako aj prípadné ďalšie skutočnosti z právneho hľadiska.

Predmetný   článok   bol   uverejnený   na   titulnej   strane   denníka,   ktorý   vychádza v značnom náklade. V konkrétny deň vyšiel v počte 78.880 kusov. Titulok bol zvýraznený čiernou tlačou v rozmeroch 0,9 cm.

Z   vykonaného   dokazovania   výsluchom   svedkov   pred   súdom   prvého   stupňa   bolo preukázané,   že   predmetné   články   zasiahli   do   práv   navrhovateľa   veľmi   vážne,   najmä v rodinných a priateľských vzťahoch, ale aj vo vzťahoch pracovných. Navrhovateľ v čase zásahu bol a je sudcom Najvyššieho súdu SR, ktorého sudcom je doteraz, hoci pre výkon inej   funkcie   má   prerušený   výkon.   V   minulom   období   vykonával   funkciu   predsedu Najvyššieho súdu SR. Navrhovateľ ako sudca nie je a nebol známy len v mieste svojho bydliska, Z titulu svojej práce a v minulosti výkonu funkcie predsedu Najvyššieho súdu bol a je   známy   v   rozsahu   celého   územia   Slovenska   a   to   nielen   v   sudcovskej   obci   (medzi sudcami), ale aj čitateľmi denníka, ide o denník s veľkým nákladom, distribuovaný po celom území Slovenska.

Je potrebné si uvedomiť, že navrhovateľ bol a je sudcom (napriek funkciám, ktoré vykonával,   prípadne   v   súčasnosti   vykonáva).   Preto   je   potrebné   zachovať   autoritu a nestrannosť   justície,   čo   predstavuje   jednu   zo   základných   ústavných   hodnôt   právneho štátu,   ktorá   môže   byť   ohrozená,   ak   budú   sudcovia   vystavení   bezdôvodnej   kritike.   Je nesporné, že je potrebná nutnosť dôvery v právny poriadok a justície, ochrana autority a nestrannosti   súdnictva,   výkon   spravodlivosti,   ako   aj   brať   do   úvahy   nemožnosť   sudcu reagovať   na   kritiku   svojej   osoby.   V   danom   prípade   uvedený   článok,   dotýkajúci   sa navrhovateľa, nespĺňal tieto kritéria. Skutočnosť, že bol nepravdivý a napísaný spôsobom, ako   je   uvedené   vyššie,   u   navrhovateľa   odporca   narušil   tieto   atribúty   a   spochybnil navrhovateľa ako jedného z členov sudcovského zboru a tým jeho autoritu, nestrannosť, vykonávanie spravodlivosti. Opomenul, že sudca nemá možnosť s prihliadnutím na § 30 zákona č. 385/2000 Z. z. sa proti takýmto zásahom ani brániť.

Priznaná nemajetková ujma vo výške 1.000.000,- Sk je preto primeraná. Je nesporné, že zásahy do cti navrhovateľa, najmä v jeho rodinnom a pracovnom živote, ako aj medzi priateľmi,   spôsobili   nepravdivé   tvrdenia,   že   odsúdil   katolíckeho kňaza   za prejavy viery uverejnené na strane prvej denníka S. zo dňa 28. 2. 2005.“.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   krajský   súd   pri   svojom   rozhodovaní   o   priznaní nemajetkovej   ujmy   zvažoval,   že   neoprávnený   zásah   do   práv   na   ochranu   osobnosti   bol spôsobený článkom so zvýraznenými titulkami a v denníku s vysokým nákladom, ďalej že tento   zásah   smeroval   proti   navrhovateľovi,   ktorý   je   sudca,   navyše   bol   predsedom najvyššieho   súdu,   t.   j.   je   považovaný   za   osobu   známu   širokej   verejnosti,   a   následkom uvedeného zásahu bolo spochybnenie autority, nestrannosti a vykonávania spravodlivosti navrhovateľom,   resp.   cti   a   dôstojnosti   navrhovateľa   najmä   v   rodinnom   a   pracovnom prostredí. S odvolaním sa na uvedené dôvody krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu z   18.   júna 2007,   ktorým   navrhovateľovi   bola okrem   iného   priznaná nemajetková   ujma v sume 1 000 000 Sk.

V   konaniach   o   ochranu   osobnosti   má   fyzická   osoba   v   súlade   s   §   13   ods.   2 Občianskeho zákonníka právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to najmä v prípadoch, ak došlo k zníženiu jej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti. Pri určení jej sumy prihliada všeobecný súd hlavne na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za akých došlo k porušeniu jej práv. Ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka teda nelimituje súd pri priznaní rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy. Posúdenie týchto okolností ponecháva na úvahu súdu, pričom táto úvaha nemôže prekračovať únosnú mieru, ale musí spočívať na logických a legitímnych faktoch. Je nepochybné, že hranice, v rámci ktorých by sa mala pohybovať takáto úvaha súdu, musia byť istým spôsobom dané, pričom táto ich danosť   je   závislá   od   individuality   každého   prípadu   a   zároveň   musí   byť   podmienená dôvodmi,   na   ktorých   sa   priznanie   zakladá.   To   však   neznamená,   že   priznanie   náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí mať pre určitý okruh zásahov do práv spojených s ochranou osobnosti taký rozsah, pri iných zase onaký. Podstatná je jedinečnosť prípadu, a s   tým   spojená   konkrétna   intenzita   zásahu   a   jej   následky.   Na   základe   toho   potom všeobecný súd rozhodne o návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práv a v odôvodnení svojho rozhodnutia uvedie dôvody, ktoré ho k vysloveniu takéhoto záveru viedli.

Inak povedané, zváženie možností odškodnenia, resp. odstránenia následkov zásahu do práva na ochranu osobnosti je vecou voľnej úvahy súdu. Zákon pritom súdu stanovuje len jedno z kritérií, ktoré má pri tomto zvažovaní vziať do úvahy, a to, či zásahom došlo k zníženiu   dôstojnosti,   resp.   vážnosti   osoby   v   značnej   miere.   Z   uvedeného   vyplýva povinnosť súdu v každom prípade brať do úvahy pri rozhodovaní o priznaní nemajetkovej ujmy intenzitu   zásahu, avšak rozhodne ho nezbavuje povinnosti prihliadať aj na ďalšie okolnosti   prípadu.   Neprimerané   sankcie   zo   strany   súdov   by   totiž   v   takýchto   prípadoch mohli spôsobiť odradenie šíriteľov informácií – predovšetkým novinárov (tlače) od plnenia, resp. vykonávania ich základnej funkcie „strážneho psa“ v demokratickej spoločnosti.

V uvedenom prípade je odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 23. marca 2009 týkajúce sa priznania nemajetkovej ujmy navrhovateľovi prima facie arbitrárne a zjavne neodôvodnené (in abstracto), neprimerane prísne, nevyvážené, nezohľadňujúce argumenty sťažovateľa   ani   okolnosti   predmetnej   veci   (in   concreto).   Podľa   názoru   ústavného   súdu namietanie   porušenia   (aj)   základného   práva   na   súdnu   ochranu   je   v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho interpretácii neprichádza do úvahy zužujúci výklad a ani   také   formálne   interpretačné   postupy,   následkom   ktorých   by   mohlo   byť   jeho neodôvodnené   (svojvoľné)   obmedzenie,   či   dokonca   popretie.   V okolnostiach   danej   veci arbitrárnosť namietaného rozsudku krajského súdu v časti o priznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi ústavný   súd   posúdil   v súvislosti   s tým,   čo   bolo   v hre   medzi   účastníkmi súdneho konania, aké dôkazy účastníci v tomto smere predložili a samotnými závermi (ich nenáležitým vyhodnotením) zo strany krajského súdu. Krajský súd napríklad v súvislosti s výškou   priznanej   nemajetkovej   ujmy   nijako   nezohľadnil   a ani   nevyhodnotil   fakt,   že navrhovateľ   v priebehu   odvolacieho   konania   zobral   sčasti   návrh   späť   (čo   krajský   súd pripustil,   pozn.),   pričom   okresný   súd   priznal   tú   istú   sumu   (1 000 000 Sk)   z   titulu nemajetkovej ujmy aj v spojitosti s touto časťou pôvodného návrhu.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol (I. ÚS 243/07), že „všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie   musí   byť   konzistentné   a jeho   argumenty   musia   podporiť   príslušný   záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel,   boli   pre   širšiu   právnickú   (ale   aj   laickú)   verejnosť   prijateľné,   racionálne,   ale v neposlednom   rade   aj   spravodlivé   a presvedčivé.   V prípade,   keď   sú   právne   závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii   súdneho   rozhodnutia   nevyplývajú,   treba   také   rozhodnutie   považovať   za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy...“.

Podľa ústavného súdu podstatným v okolnostiach danej veci bolo prihliadnuť na skutočnosť, že navrhovateľ ako osoba verejne známa zastávajúca funkciu sudcu najvyššieho súdu   má   medze   prípustnej   kritiky   vytýčené   menej   prísne,   a   taktiež   na   to,   že   účelom uvedeného   článku   bolo   prispieť   k   verejnej   diskusii   o   veciach   verejného   záujmu,   a   nie poškodenie dobrého mena navrhovateľa alebo kritika nestrannosti a nezávislosti súdnictva. V danom prípade bol uvedený článok príspevkom do verejnej diskusie o stave súdnictva, konkrétne   o   morálnej   spôsobilosti   sudcov   pôsobiacich   v   období   neslobody   súdiť v súčasnosti, v prípade, ak súdili osoby za prejavy ich viery na základe vtedy platných zákonov, ktoré však odporovali a popierali v súčasnosti už v spoločnosti plne rešpektované základné ľudské práva a slobody. O miernosti tónu uvedeného článku svedčí aj cieľ tohto článku, ktorým je získanie morálneho zadosťučinenia spoločnosti formou ospravedlnenia sa týchto   sudcov,   nie   ich   odstúpenie   či   odvolanie.   V tejto   súvislosti   krajský   súd   nedal presvedčivú   odpoveď   ani   na   otázku,   či   v okolnostiach   danej   veci   predmetom posudzovaného článku bola kritika osoby sudcu, alebo išlo o kritiku súdneho rozhodovania (rozhodnutia),   ktoré   rozlišovanie   má   pri   ochrane   osobnosti   a prípadnom   priznaní nemajetkovej ujmy nepochybne právny význam.

Nedostatočným   sa   podľa   ústavného   súdu   javí   aj   odôvodnenie   závažnosti navrhovateľovi spôsobenej ujmy v rozsudku z 23. marca 2009, ktoré krajský súd založil na výpovediach rodiny, priateľov a spolupracovníkov navrhovateľa. V tejto súvislosti krajský súd   nezohľadnil   fakt,   že   v   článku   vyslovená   kritika   sa   týkala   síce   osobnej   morálnej spôsobilosti navrhovateľa, avšak hodnotenej v súvislosti s jeho profesionálnou činnosťou, a spôsobená závažná ujma na cti a dôstojnosti navrhovateľa by sa s ohľadom na sumu priznanej nemajetkovej ujmy mala odraziť aj na jeho profesionálnej kariére. Navrhovateľ sa v období krátkom po vydaní uvedeného článku stal ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky a neskôr kontinuálne predsedom najvyššieho súdu. Uvedený všeobecne známy kariérny, resp. profesionálny postup navrhovateľa narušenie jeho odbornej povesti, príp. jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti v značnej miere nesignalizuje.

Zohľadnená pri rozhodovaní o priznaní nemajetkovej ujmy mala byť aj skutočnosť, že sťažovateľ následne v tom istom denníku uverejnil články vysvetľujúce pozadie prípadu, ktorý bol dôvodom, pre ktorý bol navrhovateľ v uvedenom článku sťažovateľom menovaný. Tvrdenie   sťažovateľa   v   článku   tak   síce   neskôr,   ale   predsa   dostalo   určitý   faktografický základ,   ktorý   tomu   istému   okruhu   čitateľov   dával   možnosť   vytvoriť   si   o   prijatých hodnotových súdoch vlastný záver.

V neposlednom   rade   ústavný   súd   dodáva,   že   navrhovateľ   ako   sudca   nebol   voči skutočnostiam uvedeným v posudzovanom článku celkom bezbranný. Disponoval pomerne širokou   paletou   prostriedkov,   ako   reagovať   na   zverejnenú   kritiku   jeho   osoby,   čo   – predovšetkým v zastávaných verejných funkciách (či už ako predseda najvyššieho súdu, minister   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   alebo   predseda   Súdnej   rady   Slovenskej republiky)   –   v nie   malom   rozsahu   aj   využíval   (prostredníctvom   médií,   profesionálneho servisu cez tlačových hovorcov a pod.). Ústavný súd v okolnostiach danej veci generálne predostiera, že v súdnych sporoch, v ktorých sa sudca domáha ochrany osobnosti, a o to viac značných   finančných   náhrad,   vzniká   legitímny   problém   „sudca   súdi   sudcu“   so zvýšeným rizikom možného korporatívneho správania sa predstaviteľov súdnej moci, čo pri opakovane   pochybných   či   nedostatočne   vyargumentovaných   záveroch   môže   ohroziť legitimitu celého sudcovského stavu.

Podľa   ústavného   súdu   s   ohľadom   na   uvedené   bude   potrebné,   aby   krajský   súd opätovne   s   prihliadnutím   na   uvedené   závery   preskúmal   a   zvážil   z   pohľadu   ich nevyhnutnosti rozsah opatrení prijatých pre účely obmedzenia slobody prejavu sťažovateľa a satisfakcie navrhovateľa, t. j. opätovne zvážil otázku, či v okolnostiach danej veci je potrebné navrhovateľovi   priznať nemajetkovú   ujmu, a   pokiaľ by dospel   k   pozitívnemu záveru o nej, aby prehodnotil s prihliadnutím na všetky okolnosti tohto prípadu jej rozsah. V takomto   prípade   ale   musí krajský   (všeobecný)   súd   v odôvodnení   rozhodnutia presvedčivým a ústavne konformným spôsobom vyvrátiť všetky ústavným súdom nastolené pochybnosti a výhrady uvedené v tomto rozhodnutí.

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že obmedzenie slobody prejavu sťažovateľa,   ktoré   malo   za   následok   rozhodnutie   o   povinnosti   zaplatiť   navrhovateľovi nemajetkovú ujmu, nemožno vo vzťahu k sledovanému legitímnemu cieľu považovať za primerané a legitímne odôvodnené. Ústavný súd preto konštatuje, že rozsudkom krajského súdu z 23. marca 2009 došlo tak ako to je uvedené vo výrokovej časti nálezu, k porušeniu čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody   porušil,   vo   veci   konal.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   alebo   ak   je   to   možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), obnovil stav pred porušením.

Keďže rozsudkom krajského súdu z 23. marca 2009 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) v časti jeho výroku,   v   ktorom   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   (okresného   súdu   sp.   zn. 19 C 139/2005   z   18.   júna   2007) „Žalovaný   je   povinný   zaplatiť   žalobcovi   náhradu nemajetkovej ujmy 1.000.000,- Sk v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku“, a v časti jeho   výroku „Odporca   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľovi   trovy   odvolacieho   konania v sume 2.272,37 € do rúk advokátky JUDr. E. Ľ.“, a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Vo zvyšku zostáva potvrdzujúci výrok krajského súdu bez zmeny.

Povinnosťou   krajského   súdu   v   ďalšom   konaní   bude   najmä   odstrániť   vytýkané nedostatky a rešpektovať relevantné ústavné princípy.

Podľa   § 36   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za tri úkony právnej služby (jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2009 – prevzatie a príprava zastupovania, jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2010 – vyjadrenie k stanovisku odporcu z 15. februára 2011 a jeden úkon právnej   služby   vykonaný   v roku   2011   –   vyjadrenie   k stanovisku   vedľajšieho   účastníka konania   zo   7.   júna   2011).   Vychádzal   pritom   z   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení   s   §   1   ods.   3 vyhlášky   je   odmena   advokáta   (základná   tarifa)   v   konaní   pred ústavným   súdom   za   jeden   úkon   právnej   služby   1/6   z   výpočtového   základu,   ktorý predstavoval za rok 2009 sumu 695,41 €, za rok 2010 sumu 721,40 €, za rok 2011 sumu 741 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 115,90 € a režijný paušál v sume 6,95 € pre rok 2009, 120,23 € a režijný paušál 7,21 € pre rok 2010 a 123,50 € a režijný paušál 7,41 € pre rok 2011.

Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom tak predstavuje celkovú sumu 381,20 € (115,90 € + 6,95 € + 120,23 € + 7,21 € +123,50 € + 7,41 €   =   381,20   €).   Odmena   advokátovi   za   poskytnuté   právne   služby   v   konaní   pred ústavným súdom zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát je jej platcom) tak predstavuje celkovú sumu 457,44 € (DPH v sume 20 % z 381,20 € = 76,24 €, celková odmena 381,20 € + 76,24 € = 457,44 €). Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011