znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 407/2014-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   H.,   zastúpeného   spoločnosťou   Beňo   &   partners advokátska   kancelária,   s. r. o.,   Námestie   sv.   Egídia   95,   Poprad,   za   ktorú   koná   konateľ a advokát   JUDr.   Jozef   Beňo,   PhD.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   4   S   200/2009-73   zo 7. decembra   2012   a   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo 19/2013 zo 17. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2014 doručená faxom sťažnosť (31. marca 2014 poštou rovnopis sťažnosti s opravami) M. H. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   spoločnosťou   Beňo   &   partners   advokátska kancelária, s. r. o.,   Námestie   sv.   Egídia   95,   Poprad,   za   ktorú   koná   konateľ   a   advokát JUDr. Jozef Beňo, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len   „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 S 200/2009-73 zo 7. decembra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžo 19/2013 zo 17. decembra 2013 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 628 z 18. decembra 2008 (ďalej len „personálny rozkaz ministra vnútra“) prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona Národnej rady slovenskej republiky č. 73/1998 Z. z. o štátnej   službe   príslušníkov   Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon č.   73/1998 Z.   z.“) z dôvodu,   že zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Rozhodnutím   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   č.   SLV-17/PK-2009 z 1. apríla   2009   (ďalej   len   „rozhodnutie   ministerstva   vnútra“)   bol   zamietnutý   rozklad podaný   sťažovateľom   proti   personálnemu   rozkazu   ministra   vnútra   a   personálny   rozkaz ministra vnútra bol potvrdený.

Sťažovateľ sa žalobou podanou krajskému súdu domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia   ministerstva   vnútra   v   správnom   súdnictve   a   navrhoval   zrušiť   rozhodnutie ministerstva vnútra.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   4   S   200/2009-73   zo   7.   decembra   2012   žalobu sťažovateľa zamietol.

Najvyšší   súd   na   odvolanie   sťažovateľa   rozsudkom   sp.   zn.   5   Sžo   19/2013 zo 17. decembra 2013 potvrdil rozsudok krajského súdu.

Podľa sťažovateľa rozsudkom krajského súdu, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a vo svojej sťažnostnej argumentácii namieta doručovanie vyjadrenia žalovaného k odvolaniu sťažovateľovi až po vyhlásení rozsudku najvyššieho súdu, nevysporiadanie sa najvyššieho súdu s odvolacími dôvodmi sťažovateľa v odvolaní podanom proti rozsudku krajského súdu a arbitrárnosť záverov krajského súdu aj najvyššieho súdu.

K namietanej arbitrárnosti záverov krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol:

„...   správny   orgán   okrem   výsluchu   sťažovateľa   nevykonal   žiadny   dôkaz na preukázanie   záveru,   že   dňa   18.   4.   2008   sa   sťažovateľ   dopustil   hrubého   porušenia služobnej   prísahy.   Správny   orgán   založil   svoje   rozhodnutie   výlučne na dôkazoch vykonaných   v   trestnom   konaní,   v   ktorom   bol   sťažovateľ   v   postavení poškodeného. V tomto ohľade je nesprávne tvrdenie súdov, že žalovaný prevzal dôkazy z priestupkového konania - žalovaný preukázateľne prevzal dôkazy z trestného konania, ktoré boli použité v priestupkovom konaní. Navyše je nepravdivé tvrdenie odvolacieho súdu v tom, že sťažovateľ v konaní o prepustenie nenavrhoval žiadne dôkazy v svoj prospech, nakoľko minimálne v rozkladnom konaní navrhoval výsluch M. L.)

Ak   nie   je   správny   orgán   v   konaní   o   prepustenie   zo   služobného   pomeru   viazaný prebiehajúcim   trestným   alebo   priestupkovým   konaním   ako   ani   jeho   výsledkom,   musí v konaní postupovať samostatne, t. j. v súlade s ustanovením § 233 ods. 2 z. č. 73/1998 Z. z musí sám navrhnúť a vykonať dôkazy, ktoré sú spôsobilé objasniť, či k porušeniu služobnej prísahy   došlo.   A   až   keď   takto   vykonané   dôkazy   preukazujú   hrubé   porušenie   služobnej prísahy, môže správny orgán rozhodnúť o prepustení.

Nie je totiž možné prijať záver žalovaného v tom, že správny orgán na jednej strane nie   je   viazaný   iným   prebiehajúcim   konaním   ale   súčasne   je   oprávnený   voľne   prenášať a hodnotiť ako svoje dôkazy vykonané v tomto inom, doposiaľ neskončenom konaní, tak ako to urobil žalovaný....

Navyše, Trestný poriadok pripúšťa použitie určitých dôkazov výhradne v trestnom konaní   a   ktoré   v   zmysle   ustálenej   judikatúry   nie   je   možné   použiť   v   iných   konaniach... Vykonanie dôkazov tohto druhu je považované za natoľko závažný zásah do základných ľudských práv, že ho zákon pripúšťa výlučne len v trestnom konaní. V danom prípade je takým dôkazom odobratie vzorky na účel analýzy deoxyribonukleovej kyseliny podľa § 155 Trestného   poriadku...   pre   vykonanie   tohto   dôkazu   je   potrebný   súhlas   sudcu,   resp. v prípravnom konaní prokurátora. Tento dôkaz je možné použiť výlučne v trestnom konaní a v   žiadnom   inom   konaní,   t.   j.   ani   v   priestupkovom   konaní   a   už   vôbec   nie   v   konaní o prepustenie   policajta   zo   služobného   pomeru.   Odobratie   vzorky   DNA   a   vyhotovenie znaleckého posudku bolo jednoznačne vykonané v trestnom konaní (a nie v priestupkovom ako mylne uvádzajú súdy) a ako také bolo prebraté do priestupkového konania a súčasne aj do konania o prepustenie. Na vykonanie takého dôkazu by (s výnimkou trestného konania) musel dať sťažovateľ súhlas, inak je jeho použitie nezákonné z dôvodu porušenia práva na súkromie a telesnú integritu fyzickej osoby....

Podľa názoru sťažovateľa má správny orgán v konaní o prepustenie zo služobného pomeru buď vyčkať na právoplatnosť rozhodnutia o priestupku, čím má spáchanie skutku za preukázané a môže rozhodnúť o prepustení na základe právoplatného rozhodnutia alebo má konať nezávisle od priestupkového orgánu ale vtom prípade je povinný sám, zvláštnej iniciatívy vykonať dokazovanie nezávisle od priestupkového konania. Je v tom prípade tiež povinný vyporiadať sa s námietkami policajta nezávisle od toho ako sa s nimi vyporadúva priestupkový orgán.

Okrem toho, ak skutočne nie je správny orgán viazaný výsledkom trestného alebo priestupkového konania a koná vo veci prepustenia samostatne, je zrejmé, že správny orgán začal   konanie   vo   veci   prepustenia   zo   služobného   pomeru   5   mesiacov   po   skončení 2 mesačnej prekluzívnej lehoty na vydanie rozhodnutia o prepustení. Táto lehota začína plynúť   odo   dňa,   kedy   sa   nadriadený   policajta   dozvie   o   dôvode   prepustenia,   v   danom prípade najneskôr deň nasledujúci po dopravnej nehode. (Sťažovateľ bol ihneď po nehode hospitalizovaný a nenastúpil na ďalší výkon služby.)“

Sťažovateľ v ďalšej časti svojej argumentácie o arbitrárnosti záverov napadnutých rozsudkov   namieta   samotné   závery   znaleckého   posudku   z   odboru   cestnej   dopravy vyhotoveného   v   trestnom   konaní   a   použitého   v   priestupkovom   konaní   a   aj   v   konaní o prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru a uviedol: „Znalecké posudky z odboru cestnej dopravy, analýzy DNA a zdravotníctva sú zamerané iba na zodpovedanie otázky, či je možné, aby vodičom vozidla bol sťažovateľ. Ani jeden z posudkov sa nezaoberá otázkou pravdepodobnosti   verzie   sťažovateľa.   Lekársky   a   dopravný   posudok   konštatujú,   že skutočnosť, že sťažovateľ bol vodičom vozidla je pravdepodobná, nikde sa však neuvádza miera tejto pravdepodobnosti toho, že sťažovateľ vodičom nebol a že nehodu prežil ako spolujazdec.“

Sťažovateľ   namieta,   že   konajúce   súdy   sa   žiadnym   spôsobom   nevysporiadali so skutočnosťou, že dosiaľ nebolo rozhodnuté o jeho žiadosti o prepustenie zo služobného pomeru, ktorú doručil svojmu nadriadenému písomne ešte 31. októbra 2008 a o ktorej malo byť rozhodnuté do 30 dní jeho uvoľnením zo služobného pomeru v súlade s § 191 ods. 1 a 8 zákona č.   73/1998 Z. z., pričom sťažovateľ bol personálnym rozkazom ministra vnútra z 18. decembra   2008   prepustený   zo   služobného   pomeru   z   dôvodu,   že   zvlášť   hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Sťažovateľ namieta aj to, že „časť personálneho spisu týkajúca sa tejto veci nebola súčasťou spisu, ktorý bol predložený na súd prvého stupňa. Aj samotný sťažovateľ sa o tejto skutočnosti   dozvedel   až   v priebehu konania   pri   štúdiu súdneho   spisu.   Samotná   žiadosť o uvoľnenie   spolu   s   vyjadrením   nadriadeného   bola   sťažovateľovi   doručená   až   na   jeho písomnú žiadosť dňa 2. 10. 2012. Ide pritom o vec, ktorá bezprostredne s prepustením súvisí,   nakoľko   ak   by   správny   orgán   postupoval   zákonne,   k   prepusteniu   by   objektívne nemohlo   dôjsť.   Konanie   o   uvoľnenie   zo   služobného   pomeru   je   rovnako   personálnym konaním ako konanie o prepustenie.

V   zmysle judikatúry Najvyššieho súdu je   pritom neúplnosť   správneho   spisu   vždy dôvodom na   zrušenie   rozhodnutia,   nakoľko   nie je možné preskúmať postup,   ktorý jeho vydaniu predchádzal.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Sžo/19/2013 zo dňa 17. 12. 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu, sp. zn. 4S/200/2009 zo dňa 7. 12. 2012 bolo porušené ústavné právo sťažovateľa zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy SR.

Ústavný súd rozhodnutie Najvyššieho súdu zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky,   aby   vo   veci   znovu   konal   a   rozhodol.   Alternatívne:   Ústavný   súd rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   a   rozhodnutie   Krajského   súdu   zrušuje   a   vec   vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   v   petite   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   (ktorým   bola zamietnutá   jeho   žaloba   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   ministerstva   o potvrdení personálneho   rozkazu   o   prepustení   sťažovateľa   zo   služobného   pomeru   príslušníka Policajného   zboru)   a   rozsudkom   najvyššieho   súdu   (ktorým   bol   v   odvolacom   konaní potvrdený rozsudok krajského súdu).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

K namietanému porušeniu základného práva rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je v jeho právomoci preskúmanie namietaného rozsudku krajského súdu, pretože   na   základe   prípustného   opravného   prostriedku   jeho   preskúmanie   patrilo do právomoci všeobecných súdu. Sťažovateľ prípustný riadny opravný prostriedok aj využil a   proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   odvolanie,   na   základe   ktorého   bol   rozsudok krajského súdu v odvolacom konaní preskúmaný najvyšším súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmieta sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd v ďalšom preskúmal možnosť porušenia základného práva sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu.

K namietanému porušeniu základného práva rozsudkom najvyššieho súdu

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

V   súvislosti   s   namietaným   tvrdením   sťažovateľa   o   porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydaným v správnom súdnictve v súvislosti s jeho nedostatočným odôvodnením bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale „len“ preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí   a   postupov,   o   ktorých   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho   konania   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne   predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd v zásade nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný   súd   posudzoval   z   tohto   aspektu   aj   dôvodnosť   námietok   sťažovateľa   proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: «Najvyšší súd z administratívneho spisu, súčasťou ktorého bol aj kompletný spisový materiál prvostupňového správneho orgánu ako i vyšetrovací spis č. ČVS:ORP74/D1-PP- 2008 Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Poprade mal za preukázané, že podaním zo   dňa   21.   novembra   2008   bol   nadriadenému   žalobcu   doručený   spisový   materiál v priestupkovej veci žalobcu na disciplinárne konanie. Z predmetného spisu vyplýva, že uznesením zo dňa 18. apríla 2008 bolo začaté trestné stíhanie za prečin ublíženia na zdraví z dôvodov, že dňa 18. apríla 2008 a 00:30 hod. viedol nestotožnený vodič osobné motorové vozidla značky Renault   19 evidenčné číslo...   po ceste 111/5401 v smere Stará Lesná - Tatranská Lomnica,   kde v kilometri 7,1 za doposiaľ nezistených okolností pri prejazde pravotočivej zákruty zišiel vozidlom mimo cestu a prednou časťou vozidla narazil do svahu jarku,   kde ostalo   vozidlo   stáť   a   kde žalobcu našli náhodne   okolo   cestujúci zdravotníci so sanitným vozidlom na zadných sedadlách. Ten utrpel zlomeniny 2. a 8. rebra, otras mozgu, tržné rany na tvári, na pravom kolene, pomliaždenie rúk, ľavého kolená, oboch predkolení s predpokladanou dobou liečenia 6 týždňov. Vyšetrujúci orgán dal vypracovať znalecké   posudky,   a   to   Z.   H.,   znalcom   v   odbore   zdravotníctvo   a   farmácia   -   odvetvie traumatológia a P. O., znalcom v odbore doprava cestná. Zo záverov znalcov skúmajúcich príčinu vzniku poranení žalobcu ako i technických príčin a následkov dopravnej nehody vyplýva, že žalobca v čase nehody viedol predmetné motorové vozidlo. Z ďalších lekárskych nálezov vyplýva, že v čase, kedy žalobca viedol motorové vozidlo bol pod vplyvom alkoholu. Dňa 21. novembra 2008 obdržal žalobca oznámenie o začatí konania vo veci prepustenia zo služobného pomeru. Z vyjadrenia k predmetnému oznámeniu vyplýva, že žalobca potvrdil okolnosť, že v čase pred nehodou požíval alkoholické nápoje, avšak vylúčil, že by v takomto stave viedol motorové vozidlo. Z dôvodu, že si na nehodu nespomínal, nevedel označiť, kto motorové vozidlo viedol. Dňa 21. novembra 2008 bola spísaná zápisnica o výsluchu vo veci prepustenia   zo   služobného   pomeru,   v   ktorej   žalobca   potvrdil,   že   v   danom   čase   pred nehodou požíval alkoholické nápoje a vylúčil, že by bol schopný po požití takého množstva alkoholu   riadiť   motorové   vozidlo.   Dňa   22.   novembra   2008   bol   spracovaný   návrh   na prepustenie   žalobcu   zo   služobného   pomeru   ku   ktorému   zaujal   stanovisko   aj   príslušný odborový   zväz,   ktorý   nemal   námietky   k   predloženému   návrhu.   V   spise   sa   nachádzajú hodnotenia   služobnej   činností   žalobcu,   záznam   o   odmenách   a   trestoch,   záznamy   z oboznámenia sa z rozkazmi ministra vnútra Slovenskej republiky týkajúcich sa úloh na zvýšenie   morálneho   stavu   a disciplíny   príslušníkov   policajného   zboru.   Na   základe dôkazných prostriedkov zadovážených najmä z priestupkového konania, ktoré tvoria súčasť spisového materiálu, bol dňa 18. decembra 2008 vydaný personálny rozkaz Ministra vnútra Slovenskej   republiky   č. 628,   ktorým   bol   žalobca   prepustený   zo   služobného   pomeru príslušníka   policajného   zboru   podľa   §   192   ods.   1   písm.   e/   zákona   č.   73/199S   Z.   z.. Predmetné rozhodnutie vychádzalo zo skutočnosti, že žalobca zvlášť hrubo porušil služobnú prísahu tým, že nebol disciplinovaným príslušníkom policajného zboru, keďže po tom, ako požil alkoholické nápoje viedol osobné motorové vozidlo a spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej sám sebe pôsobil úraz, čím porušil ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 315/1996 Z. z. ako aj § 48 ods. 3 písm. a/, g/ a h/ zákona č. 73/1998 Z. z., pretože sa mimo štátnej služby nezdržal konania, ktoré mohlo narušiť vážnosť policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor a nedodržal služobnú disciplínu.

Úlohou správneho súdu v preskúmavacom konaní bolo posúdiť, či správne orgány postupovali v súlade so zákonom a či konaním žalobcu boli naplnené znaky prepúšťacieho dôvodu podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. z hľadiska závažnosti možného negatívneho vplyvu na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Najvyšší   súd   v   prvom   rade   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   preskúmavané rozhodnutie   bolo   vydané   v   rámci   samostatného   personálneho   konania,   ktoré   nemá charakter konania o trestnom obvinení.

Taktiež treba poukázať na to, že skutkový stav veci pokiaľ ide o konanie žalobcu nezlučiteľné s výkonom štátnej služby policajta bol v danej veci bol dostatočne preukázaný. Najvyšší súd k námietke žalobcu, že krajský súd neprihliadol na jednu zo základných zásad trestného konania a to na zásadu prezumpcie neviny žalobcu a následne krajský súd nevykonal   dodatočne   dokazovanie   uvádza,   že   táto   je   právne   irelevantná   a   v súlade   so svojou   konštantnou   judikatúrou   (pozri   bližšie   napr.   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   vo   veciach   sp.   zn.   8Sžo/92/2009,   sp.   zn.   1Sžo/98/2008,   sp.   zn. 1Sžo/108/2008, sp. zn. 1Sžo/91/2008, sp. zn. 8Sžo/125/2008, 6Sžo/50/2012), zdôrazňuje, že konanie o prepustení zo služobného pomeru a trestné konanie sú samostatnými konaniami s osobitnou právnou úpravou, pričom v konaní o prepustení zo služobného pomeru pre zvlášť   hrubé   porušenie   služobnej   prísahy   alebo   služobnej   povinnosti   nemožno   vydanie rozhodnutia viazať a podmieňovať rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní. Kým v konaní   o   prepustení   zo   služobného   pomeru   postačí   preukázanie   porušenia   služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom s podmienkou, že ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, v trestnom konaní podmienkou rozhodnutia o   uznaní viny   je   preukázanie   spáchania skutku,   ktorý   má   povahu trestného   činu   alebo prečinu. O prepustení policajta zo služobného pomeru teda rozhoduje príslušný nadriadený a tento si podľa zákona č. 73/1998 Z. z. vo veci robí vlastný úsudok a v samostatnom personálnom   konaní   rozhoduje   nezávisle   na   výsledku   trestného   konania.   Porušenie služobnej   prísahy   alebo   služobnej   povinnosti   zvlášť   hrubým   spôsobom   teda   nemožno podmieňovať   spáchaním   trestného   činu,   a   na   tomto   základe   účinne   sa   domáhať trestnoprávnej   zásady   prezumpcie   neviny.   Táto   zásada   platí   v   trestnom   konaní   a   nie v konaní vo veciach služobného pomeru policajta.

K   námietke   nevykonania   dôkazov   krajským   súdom   najvyšší   súd   uvádza,   že   pre správny   súd   je   rozhodujúci   skutkový   stav,   ktorý   tu   bol   v   čase   vydania   napadnutého rozhodnutia   (§   250i   ods.   1   OSP)   a   že   správny   súd   nie   je   súdom   skutkovým   a   sám dokazovanie zásadne nevykonáva.

K námietke použitia dôkazov z priestupkového konania treba poukázať na citované ustanovenie § 238 ods. 1 až 4 zákona č. 73/1998 Z. z., ktoré použitie takýchto dôkazov nevylučuje; rozhodujúce je, aby takéto dôkazy boli získané v súlade so zákonom (za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi). Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje i na to, že podľa obsahu   administratívneho   spisu,   ktorého   súčasťou   je   aj   priestupkový   spis,   bol   žalobca v konaní o prepustenie zo služobného pomeru riadne oboznámený s dôkazmi, bola mu daná možnosť vyjadriť sa a bol aj ústne vypočutý, pričom na svoju obranu neuviedol žiadne podstatné skutočnosti ani   nenavrhoval vykonať   dôkazy vo   svoj prospech,   o čom svedčí i zápisnica o výsluchu žalobcu ako účastníka konania vo veci prepustenia zo služobného pomeru z 21. novembra 2008 (č. l. 19 administratívneho spisu).

K námietke žalobcu, že mu nebola preukázaná vina, najvyšší súd dáva do pozornosti, že   účelom   konania   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   o   prepustení   žalobcu zo služobného pomeru nie sú otázky jeho viny alebo neviny, ale len otázka, či sú splnené zákonné   predpoklady   na   prepustenie   policajta   zo   služobného   pomeru   (pozri   k   tomu napr. uznesenie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   III.   ÚS   366/06-9,   sp.   zn. III. ÚS 263/06-14, sp. zn. III. ÚS 345/04-11), keďže, ako je už tiež uvedené vyššie konanie o skončení služobného pomeru z dôvodu uvedeného v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. je osobitným konaním vzťahujúcim sa na udržanie alebo skončenie služobného pomeru.

Žalovaný teda v predmetnom konaní rozhodoval už len o ďalšom trvaní služobného pomeru žalobcu. V samostatnom personálnom konaní pre rozhodnutie postačuje porušenie zákona, ktoré zákon predpokladá a stanoveným spôsobom postihuje.

I   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   boli   v   danom   prípade   naplnene   znaky prepúšťacieho dôvodu podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z., pretože žalobca konaním podrobne opísaným vyššie, služobnú prísahu a služobné povinnosti zvlášť hrubým spôsobom porušil tak, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby (k tomu pozri bližšie napr. rozhodnutia najvyššieho súdu vo veciach sp. zn. 5Sžo/190/2010 či sp. zn. 6Sžo/238/2010).

Vecnú správnosť napadnutého rozsudku nemohla ovplyvniť ani námietka žalobcu nepreskúmateľnosti   právneho názoru   krajského súdu,   podľa   ktorého,   „ak medzi   dôkazy patril aj znalecký posudok, zásada voľného hodnotenia dôkazov sa má použiť „obmedzene“ a že žalobcovi nie je zrejmé, čo mal krajský súd týmto na mysli, resp. na základe akého právneho predpisu sa má dospieť k tejto výnimke, nakoľko podľa už citovaného ustanovenia § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Záverom najvyšší súd považuje za potrebné dodať, že zákon č. 73/1998 Z. z. poskytol vybraným   skupinám   štátnych   zamestnancov   a   v   nadväznosti   na   nich   aj   ich   rodinným príslušníkom lepšie sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, než má väčšina pracovníkov   a   zamestnancov,   ktorých   pracovný   režim   upravuje   Zákonník   práce.   Preto najvyšší súd považuje za prirodzené, že na druhej strane kladie zákon vyššie podmienky profesionálneho   a   morálneho   charakteru   pre   výkon   služby,   ktorých   porušenie, nekompromisne sankcionuje. To v konečnom dôsledku znamená, že zákon vyžaduje striktné dodržiavanie svojich ustanovení, prísnejších než iné zákony (Zákonník práce) vo vzťahu k plneniu služobných povinností.

Najvyšší súd na tomto mieste dáva tiež do: pozornosti, že služobný pomer policajta vznikajúci   mocenským   aktom   služobného   funkcionára   (rozhodnutím   o   prijatí)   je   svojou povahou   právnym   pomerom   štátnozamestnaneckým   -   verejnoprávnym   a   po   celou   dobu svojho priebehu sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je naopak pomerom súkromnoprávnym a účastníci ktorého majú rovné postavení. Služobný pomer sa od pomeru pracovnoprávneho   výrazne   odlišuje   aj   spôsobmi   svojho   skončenia   -   služobný   pomer policajta   sa   tiež   končí   mocenským   aktom   -   rozhodnutím   o   prepustení   policajta zo služobného pomeru zo zákonom stanovených dôvodov.

Najvyšší súd, tiež posúdiac formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, zhodne s názorom krajského súdu, nevzhliadol ich nezákonnosť....»

Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri hodnotení zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku   v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl.   127 ods.   2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou   úpravou,   či   nedostatočne   odôvodnený.   Najvyšší   súd   sa   dostatočne   vysporiadal s odvolacími   námietkami   sťažovateľa   a   náležite   odôvodnil   svoj   záver   o   zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu (rozhodnutia ministerstva vnútra potvrdzujúceho personálny rozkaz   ministra   vnútra   o   prepustení   sťažovateľa   zo   služobného   pomeru   príslušníka Policajného zboru).

V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   arbitrárne   či   zjavne neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na preukázané skutkové   a právne skutočnosti (IV. ÚS   150/03,   I.   ÚS   301/06).   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozhodnutia presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na   konštatovanie,   že   sťažovateľ   v   tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené   účastníkom   konania   (aj   keď   tento   ich   vníma   ako relevantné),   ale len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   nedoručil   sťažovateľovi vyjadrenie žalovaného k odvolaniu sťažovateľa, v okolnostiach danej veci nie je možné hodnotiť   ako   procesné   pochybenie   takej   intenzity,   ktoré   by   bolo   spôsobilé   vyvolať porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a odôvodňovalo zásah ústavného súdu v rámci jeho právomocí.

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľa,   že   dôkazy   vykonané   v   trestnom   konaní, v ktorom   sťažovateľ   nemá   postavenie   obvineného,   následne   použité   v   priestupkovom konaní   vedenom   proti   sťažovateľovi   ako   obvinenému,   nemohli   byť   zákonne   použité v konaní   o prepustení   sťažovateľa   zo   služobného   pomeru,   ústavný   súd   zdôrazňuje, že pripojenie priestupkového spisu, súčasťou ktorého boli znalecké posudky, a prihliadnutie na   ich   závery   pri   učinení   záverov   o   naplnení   dôvodnosti   prepustenia   sťažovateľa zo služobného pomeru nie je možné hodnotiť ako postup ústavne rozporný so základným právom sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj   stabilná rozhodovacia   činnosť ústavného súdu   (II.   ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu, a preto je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014