znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 407/2011-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť N. Č., D., Ing. V. R. a P. R., obaja bytom D., zastúpených JUDr. K. B., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 680/00, postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 313/2002 a Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 337/2006, 17 Co 338/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť N. Č., Ing. V. R. a P. R. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2011 (na výzvu ústavného súdu doplnená podaním z 25. júla 2011) doručená sťažnosť N. Č., Ing. V. R. a P. R. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 680/00, postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 313/2002 a Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 337/2006, 17 Co 338/2006.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovatelia (a ich právni   predchodcovia)   boli   žalobcami   v súdnom   spore   o zrušenie   a vysporiadanie podielového spoluvlastníctva vedenom pôvodne (od 14. augusta 2000) na Okresnom súde Trenčín a následne (po rozhodnutí krajského súdu z 18. marca 2003 o vylúčení všetkých sudcov Okresného súdu Trenčín a pridelení veci Okresnému súdu Považská Bystrica) na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   5   C   313/2002.   Okresný   súd   po   vykonanom   rozsiahlom dokazovaní (v rámci ktorého sa uskutočnili tváromiestna obhliadka a znalecké dokazovania) rozhodol v merite veci rozsudkom č. k. 5 C 313/2002-174 zo 6. marca 2006 a doplňujúcim rozsudkom č. k. 5 C 313/2002-232 z 25. septembra 2006. Na základe odvolaní všetkých účastníkov konania (sťažovateľov podaním zo 14. októbra 2006) konal vo veci krajský súd, ktorý po vykonanom dokazovaní (včítane kontrolného znaleckého dokazovania, obhliadky a zameraní nehnuteľnosti na mieste samom) rozhodol rozsudkom č. k. 17 Co 337/2006-382, 17   Co   338/2006   z 24. novembra   2009   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   zmenil. Druhostupňový rozsudok napadli žalovaní (v I. až III. rade) 25. januára 2010 dovolaním, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp.   zn.   5   Cdo   93/2010   z 29. novembra   2010   tak,   že   zrušil   rozsudok   krajského   súdu z 24. novembra 2009 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (súdny spis bol vrátený krajskému   súdu   26.   januára   2011).   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   17   Co   26/2011-442 a 17 Co 27/2011 z 2. marca 2011 zrušil prvostupňový rozsudok zo 6. marca 2006 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

3. Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli: „V predmetnej veci jednoznačne prichádzalo k prieťahom zavinenými jednotlivými konajúcimi súdmi. Doposiaľ boli vydané dva   rozsudky,   na   základe   nezmyselných   požiadaviek   odporcov   a   hlavne   na   základe nepravdivých   a   zavádzajúcich   tvrdení.   Súdny   spor   ohľadne   vyporiadania   a   rozdelenia parcely č. 1159/4 pokračuje a vrátil sa do doby, keď bol pred 8 rokmi OS v Považskej Bystrici dňa 20. 03. 2003 ustanovený ten istý znalec Ing. S., ktorého ustanovil OS Považská Bystrica aj dňa 12. 04. 2011... Sťažovatelia zastávajú názor, že jednotlivé konajúce súdy nepostupovali v konaní o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva tak, že by ich postupy   bolo   možné   kvalifikovať   ako   rešpektovanie   a   dodržiavanie   citovaného   článku Ústavy a Dohovoru. Naopak prieťahy v konaní zo strany jednotlivých konajúcich súdov neboli   ničím   odôvodnené.   Dôsledkom   postupu   jednotlivých   konajúcich   súdov   je pretrvávajúci   stav   právnej   neistoty...   Dotknuté   súdy   konajú   vo   veci   liknavo,   neúnosne a neodôvodnene vec komplikujú tým, že namiesto logického a reálneho rozdelenia veci - pozemku   v   rovnakom   podiele   medzi   účastníkmi   sa   zaoberajú   návrhmi,   nepravdivými a zavádzajúcimi   informáciami   odporcov,   ktoré   nemajú   žiadne   opodstatnenie   ani   oporu v zákone. Takýto postup konajúcich súdov vedie k už uvádzanej právnej neistote a nervozite sťažovateľov...“

4. Keďže sťažnosť (z 8. júla 2011) nespĺňala zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predpísané náležitosti, ústavný súd listom z 18. júla 2011 vyzval sťažovateľov na odstránenie   nedostatkov   ich   sťažnosti   (najmä   predloženie   splnomocnenia   na   ich zastupovanie advokátom a preukázanie využitia právneho prostriedku – podanie sťažností na prieťahy v konaní adresované predsedom vo veci konajúcich súdov podľa zákona č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon o súdoch“), resp. zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“)

5.   Sťažovatelia   v odpovedi   z 25.   júla   2011   na   výzvu   ústavného   súdu   uviedli: „Konanie o rozdelenie a vysporiadanie podielového spoluvlastníctva nehnuteľnosti bolo začaté na... Okresnom súde Trenčín, a to podaním návrhu zo dňa 14. 08. 2000. Nakoľko podpredseda   Okresného   súdu   Trenčín...   je   rodinným   príbuzným   odporcov...,   vec   bola rozhodnutím Krajského súdu Trenčín preložená na rozhodnutie Okresnému súdu Považská Bystrica. Krajský súd v Trenčíne tak po 20 mesiacoch rozhodol z dôvodu zaujatosti všetkých sudcov Okresného súdu Trenčín. Už v tom čase sme zo strany odporcov čelili vyhrážkam, ktorými nám neustále pripomínali, že podpredseda Okresného súdu Trenčín je ich rodinný príslušník, ktorý sa dobre pozná nielen so sudcami Okresného súdu v Trenčíne (čo vlastne priznali i samotní sudcovia vyjadrením ich zaujatosti), ale tiež so sudcami v Považskej Bystrici...   Na   základe...   uvedeného   sme   sa   práve   z   dôvodu   spornej   objektívnosti,   resp. nezávislosti Okresného   súdu   Považská Bystrica   rozhodli   nepodať   sťažnosť   na predsedu menovaného súdu, ale sme využili naše zákonom dané právo a požiadali sme v otázke prieťahov   v   konaní   o   pomoc   verejného   ochrancu   práv...   V   súčasnosti,   keď   je   vec   po dovolacom   konaní   opäť   vrátená   na   OS   Považská   Bystrica,   sme   sťažnosť   na   prieťahy v zmysle § 3 ods. 7, § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch nepodali, nakoľko sudkyňa, ktorá vo veci aj naďalej rozhoduje (JUDr. L.) je súčasne predsedom Okresného súdu... Z obdobných   dôvodov,   ako   sme   vyššie   uviedli,   sme   nepodali   ani   sťažnosť   na   prieťahy   v odvolacom konaní predsedovi Krajského súdu v Trenčíne. Počas odvolacieho konania sme boli   svedkami   toho,   ako   sa   tesne   pred   pojednávaním,   pred   pojednávacou   miestnosťou, objavil podpredseda Okresného súdu Trenčín (Mgr. F. B.), ktorý živo komunikoval tak s odporcami ako aj so sudcami rozhodujúcimi vo veci. Máme za to, že ak všetci sudcovia Okresného súdu Trenčín vyjadrili svoju zaujatosť práve kvôli príbuzenskému vzťahu medzi Mgr. B. (podpredseda OS Trenčín) a odporcami, potom s prihliadnutím na skutočnosť, že OS Trenčín a KS Trenčín sídlia v jednom meste je zrejmé, že aj tu mal uvedený príbuzenský vzťah   veľký   vplyv.   Navyše   v   konaní   pred   Krajským   súdom   Trenčín   odporcov   vo   veci zastupoval syn menovaného podpredsedu Okresného súdu Trenčín, Mgr. M. B...“

6. Verejný ochranca práv v „Upovedomení o výsledkoch vybavenia podnetu“ sp. zn. 1189/2006/VOP   z 5.   mája   2006   v zásadnom   uviedol: „Neprimeraná   dĺžka   predmetného konania   bola   v   podstatnej   miere   spôsobená   právnou   a   faktickou   zložitosťou   veci... Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   som   dospel   k   záveru,   že   postupom   Okresného   súdu Považská Bystrica v konaní, vedenom pod sp. zn. 5 C 313/02, nie je preukázané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov... Chápem, že vzhľadom na Vašu zložitú situáciu si želáte, aby príslušný súd rozhodol vo veci čo najskôr a odstránil tak právnu neistotu, v ktorej sa nachádzate. S porozumením preto vnímam Vašu snahu využiť všetky možnosti podpory pri vyriešení Vášho problému a teda aj skutočnosť, že ste sa na mňa obrátili s podnetom. Váš podnet som preskúmal v rozsahu, v akom mi to umožňuje zákon č. 564/2001 Z. z. Vo veci termínu vydania konečného rozhodnutia v predmetnom konaní vo Váš prospech Vám však nemôžem poskytnúť pomoc...“

7. Sťažovatelia (z dôvodov uvedených v bodoch 5 a 6) požiadali ústavný súd, aby pri posudzovaní ich sťažnosti prihliadol na ustanovenie § 53 ods. 2 (keďže nesplnili podmienku podľa § 53 ods. 1) zákona o ústavnom súde („V zmysle ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde Ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa. S poukazom na toto zákonné ustanovenie uvádzame, že z našej strany nedošlo k podaniu sťažnosti na prieťahy v konaní jednotlivým predsedom príslušných súdov z dôvodov, ktoré veríme, že Ústavný súd posúdi ako dôvody hodné osobitného zreteľa...“).

8. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Ústavný súd vyslovuje, že nekonaním Okresného súdu Trenčíne, Okresného súdu v Považskej Bystrici a Krajského súdu v Trenčíne vo veci sťažovateľov... došlo k porušeniu ich ústavného práva na prerokovanie veci bez prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Ústavný súd priznáva sťažovateľom 1/, 2/ a 3/ titulom porušenia ich základného práva finančné zadosťučinenie vo výške 1000,00 EUR za každý rok trvania súdneho konania... Sťažovateľom sa priznáva tiež náhrada trov právneho zastúpenie vo výške 454,- Eur...“

II.

9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Odmietnuť   môže   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

12. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

13.   V   prípadoch   sťažností   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   v   ktorých   je   namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje   preukázanie   využitia   právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov a od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona o súdoch.

14.   Ústavný   súd   už   viackrát   rozhodol   (m.   m.   I.   ÚS   21/99,   IV.   ÚS   153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal do 19. augusta 2009 k dispozícii podľa zákona o štátnej správe súdov a v súčasnosti podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   (§   53   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

15. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

16.   V   súvislosti   s   tým   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vyčerpanie   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

17. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,   že   k   jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

18.   Sťažovatelia   v   prerokúvanej   veci   nesplnili   požiadavku   namietania   prieťahov v konaní pred orgánom štátnej správy súdov ani nepreukázali, že ju nesplnili z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje,   aby   sťažovateľ   konal   v   súlade   s   pravidlami,   ktoré   s   uplatnením   daného prostriedku súvisia“.

19.   Dôvody   uvádzané   sťažovateľmi   v bode   5   (v   podstate   zaujatosť   vo   veci konajúcich sudcov) nekvalifikuje ústavný súd ako dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde) už aj z toho dôvodu, že sťažovatelia mohli v priebehu doterajšieho konania (na okresnom súde a aj krajskom súde) uplatniť námietku zaujatosti proti sudcovi/sudcom týchto súdov podľa § 15 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ak mali pochybnosti o ich nezaujatosti. Túto možnosť   však   sťažovatelia   nevyužili.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   tiež   na skutočnosť,   že   v posudzovanej   veci   doteraz   konali   Okresný   súd   Trenčín,   okresný   súd, krajský súd a najvyšší súd, teda štyri rôzne súdy, voči ktorým súdom sťažovatelia ani raz nenamietali prieťahy v konaní (nečinnosť) tak, ako to ukladá zákon o súdoch (vigilantibus iura scripta sunt).

20. Nad rámec veci ústavný súd dodáva, že posudzovaná dĺžka konania (od času začatia konania pred okresným súdom) – vzhľadom na skutočnosť, že (i) vo veci bolo rozhodnuté v troch stupňoch a následne ostatným rozhodnutím krajský súd zrušil a vrátil vec okresnému súdu (pozri bod 2) a že (ii) ide o skutkovo náročnú vec (v závislosti od znaleckého dokazovania) – bola v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu na hrane jej ústavnoprávnej relevancie.  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011