znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 407/2010-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   februára   2011 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra Brňáka v konaní o sťažnosti H. H., H., zastúpenej advokátom JUDr. J. F.,   Advokátska kancelária, T., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 8 Sžo 190/2009 a takto  

r o z h o d o l :

1. Základné právo H. H. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   8   Sžo 190/2009 zo 17. augusta 2010   p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 190/2009 zo 17. augusta 2010   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť H. H. trovy konania v sume 149,23 € (slovom stoštyridsaťdeväť eur a dvadsaťtri centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. F. v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.  

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra 2010   doručená   sťažnosť   H.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie v úvodnej časti označených základných práv v konaní pred všeobecnými správnymi súdmi najmä rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 190/2009 zo 17. augusta 2010, ktorým jej nebol „uznaný“ reštitučný titul na vydanie v návrhu špecifikovaných nehnuteľností v katastrálnom území H. podľa zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých   opatreniach   na   usporiadanie   vlastníctva   k pozemkom   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“).

2. Sťažovateľka žiadala vydať nález, v ktorom ústavný súd vysloví, že

a)   jej   základné   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods.   1   listiny   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 190/2009 zo 17. augusta 2010,   ktorým   potvrdil   rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   2   Sp   27/2008 z 20. marca 2009, boli porušené,

b) zrušuje rozsudok najvyššieho súdu v celom rozsahu a vec mu vracia na ďalšie konanie, a že

c) najvyšší súd je povinný zaplatiť jej trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia, a to v sume 149,23 € do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu č...., VS..., vedený v...  

3.   Sťažovateľka   namietala,   že   všeobecné   súdy   nesprávne   právne   posúdili   jej   nesporný reštitučný   nárok   na   vydanie   nehnuteľností   podľa   §   3   ods.   1   písm.   n)   zákona č. 503/2003 Z. z.   pri   absencii   aspoň   minimálnych   štandardov   na   zákonný   a spravodlivý súdny proces, čím najmä najvyšší súd zasiahol do jej základných práv a slobôd tak, ako to uviedla v podanej sťažnosti.

4. Ústavný   súd   sťažnosť   prerokoval   a   uznesením   č. k. I. ÚS 407/2010-13 z 27. októbra 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

5. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 8. februára 2011 nechal rozhodnutie na úvahu ústavnému súdu potom, ako tento nálezom sp. zn. IV. ÚS 209/2010 zo 16. septembra 2010 už rozhodol v obdobnej veci. Na ústnom pojednávaní netrval žiaden z účastníkov konania.

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

7.   Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   napadnutými rozhodnutiami orgánov verejnej moci uvedenými v sťažnosti došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

9.   Podľa   čl. 46   ods.   1 ústavy   a čl. 36   listiny   každý   sa   môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

10.   Ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   uviedol,   že   podstata základného   práva   na   súdnu   ochranu   spočíva   v oprávnení   každého   reálne   sa   domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov,   ktoré   ustanovenie   o súdnej   ochrane   vykonávajú,   a teda   že   základné   právo   na súdnu   ochranu   nespočíva   len   v   práve   domáhať sa   súdnej   ochrany,   ale túto   aj v určitej kvalite,   t.   j.   zákonom   ustanoveným   postupom   súdu,   dostať.   Zdôraznil,   že   ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom – ďalej len „OSP) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

11.   Do   obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   aj   ochrana,   ktorá   sa účastníkovi   konania   poskytuje   pri   rozhodovaní   o opravných   prostriedkoch   proti rozhodnutiam správnych orgánov (§ 250l a nasl. OSP), t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania) domáha ochrany svojich práv pred príslušným súdom s plnou jurisdikciou z dôvodov, uplatnenie ktorých umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany v konaní podľa III. hlavy V. časti OSP, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie tejto právnej ochrany však prirodzene nemožno považovať za právo na úspech v predmetnom konaní (mutatis mutandis II. ÚS 4/94), ak každé rozhodnutie všeobecného odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

12.   Ústavný   imperatív   konať   iba   na   základe   ústavy,   v jej   medziach   a v   rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje všetky orgány verejnej moci, vrátane súdov rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným právam   a slobodám   fyzických   osôb   a   právnických   osôb,   rešpektujúc   pritom   princípy materiálneho právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy).

13. Materiálny právny štát je vystavaný, okrem iného, na dôvere občanov v právo a právny poriadok. Podmienkou takej dôvery je stabilita právneho poriadku a dostatočná miera právnej istoty občanov; táto je ovplyvňovaná nielen legislatívnou činnosťou štátu (tvorbou práva), ale tiež činnosťou orgánov verejnej moci aplikujúcich právo, lebo najskôr aplikáciou a interpretáciou právnych noriem sa vytvára vo verejnosti vedomie toho, čo je a čo nie je právom. Stabilitu práva, právnu istotou jednotlivca a v končenom dôsledku tiež mieru   dôvery   občanov   v platné   právo a v inštitúcie   právneho   štátu   ako   také   preto ovplyvňuje   aj   to,   akým   spôsobom   orgány   aplikujúce   právo,   teda   predovšetkým   súdy, ktorých základnou úlohou je poskytovať ochranu právam, pristupujú k výkladu právnych noriem aj s ohľadom na existujúcu judikatúru. Ostatne, na takom význame judikatúry je vybudovaná aj doterajšia rozhodovacia prax ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý považuje za zákon v materiálnom zmysle aj judikatúru súdov (porov. Kruslin v. Francúzsko z 24. apríla 1990, Mueller a spol. v. Švajčiasrsko z 24. mája 1988 a pod).

14.   V žiadnom   prípade   nemožno   akceptovať   výklad,   podľa   ktorého   netreba rešpektovať existujúcu judikatúru k riešenému problému, alebo jej zmenu možno dosiahnuť aj mimo procedúru ustanovenú v § 21 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

15. Podstatou ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s právnym posúdením jej reštitučnej veci najvyšším (ale aj krajským) súdom, konkrétne s jeho záverom, že predmetné pozemky   jej   nemožno   vydať,   lebo   tieto   prešli na štát podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. a tento prechod vlastníctva nie je uvedený   v   ustanovení   §   3   zákona č.   503/2003   Z.   z.   ako   reštitučný   dôvod,   a to   aj   napriek   tomu,   že   v inej   obdobnej   veci najvyšší súd rozsudkom z 27. novembra 2009 sp. zn. 6 Sžo 240/2008 (o ktorom sa ani len nezmienil) tento reštitučný titul uznal.

16.   Ústavný   súd   takýto   postup   najvyššieho   súdu   považuje za   neprípustný   nielen z dôvodov uvedených v bodoch 12 a 13 tohto nálezu, ale najmä preto, že najvyšší súd sa aj v dnešnej dobe stotožňuje s konaním orgánov štátnej moci z   rozhodného obdobia, teda z obdobia, keď dochádzalo   k   mocenskému   zneužívaniu   práva   totalitným   režimom vo   vzťahu   k ľudským   právam   občanov,   a tiež,   že   neuznáva   účel   reštitučných   zákonov, ktorých zmyslom je snaha (alebo aspoň by mala byť) demokratických orgánov verejnej moci vrátane súdov zmierniť majetkové krivdy postihnutým osobám tak, že sa uplatní priorita restitutio in integrum, teda požiadavky individuálnej a materiálnej spravodlivosti vo   vzťahu   k   vydaniu veci pred právnym formalizmom výkladu ustanovenia § 3 ods. 1 písm. m) a n) zákona č. 503/2003 Z. z., pravda za splnenia aj ostatných podmienok pre uplatnenie reštitučného nároku (porov. aj IV. ÚS 209/2010, na ktoré dôvody tiež odkazuje).

17. Správna je preto námietka sťažovateľky, že výklad ustanovenia § 3 zákona č. 503/2003 Z. z. všeobecnými súdmi treba hodnotiť výrazom zjavného a neodôvodneného, či nespravodlivého vybočenia (excesu) zo štandardného výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný   (a   predstavuje   tým   nepredvídateľnú   interpretačnú   ľubovôľu),   resp.   je v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti.

18.   Pojem   ľubovôle   môže   mať   dvojaký   význam:   môže   ísť   o ľubovôľu   v zmysle materiálnom, t. j. z hľadiska spravodlivosti a racionality (účelu) rozhodnutia vo veci, a ďalej o ľubovôľu   v postupe   a obsahu   rozhodnutia,   v zmysle   nerešpektovania   alebo   absencie vopred daných pravidiel a alternatív rozhodovania.

19. Ak je k dispozícii viac výkladov právnej normy, mal najvyšší súd voliť ten, ktorý vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do toho ktorého základného práva či slobody, resp. je ústavne   konformný.   Spoločným   znakom   ústavného   práva   k právu   súkromnému   je,   že ústavná úprava predovšetkým ľudských práv vyžaruje nielen do pozitívnej úpravy, ale aj do bezprostrednej   realizácie   súkromného   práva,   a to   aj   v rovine   procesnoprávnej   (súdnej). Ochranu základným právam a slobodám sú povinné podľa svojej ústavnej funkcie (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy) poskytovať hlavne všeobecné (správne) súdy, a to bez ohľadu na to, či tieto práva majú pôsobiť vertikálne alebo horizontálne.

20. Z uvedených dôvodov musel ústavný súd konštatovať, že záver najvyššieho súdu vo vzťahu k reštitučnému nároku sťažovateľky bol zjavne arbitrárny, preto ním porušil jej právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

21. Ústavný súd preto pristúpil k zrušeniu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde a k vráteniu veci tomuto súdu na ďalšie konanie (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

22. Tvrdeniu sťažovateľky o zásahu aj do jej vlastníckeho práva však ústavný súd neprisvedčil, lebo čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu   je   spravidla chránené vlastníctvo už existujúce, a nie tvrdený reštitučný nárok naň   (porov.   Malhous   v.   Česká   republika,   Gratzinger   v.   Česká   republika,   Kopecký   v. Slovenská republika ap.); preto v tejto časti ústavný súd sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.

23. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia advokátom   JUDr.   J.   F.;   sťažovateľka   žiadala   úhradu   trov   konania   v sume   149,23   €. Vzhľadom   na   to,   že   trovy   konania   požadované   sťažovateľkou   neprevyšovali   sumu vypočítanú   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov,   ústavný   súd   ich   priznal   v sume   ňou   požadovanej   (bod   3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účel právneho zástupcu   sťažovateľky   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   (§   31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

24. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2011