znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 407/08-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2010 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka,   zo sudkyne Marianny Mochnáčovej   a sudcu Petra Brňáka o sťažnosti Š. H., U., zastúpeného JUDr. M. M., Advokátska kancelária M. a spol., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a práva   vlastniť   majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 14/2006 a jeho rozhodnutím z 18. júna 2007 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Š. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 a čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky,   právo   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv postupom Krajského súdu v Prešove v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Co 14/2006 a jeho rozhodnutím z 18. júna 2007   p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 14/2006 z 18. júna 2007 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 279/2007 z 24. januára 2008   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Prešov je   p o v i n n ý   zaplatiť Š. H. trovy právneho zastúpenia v sume 208,96   € (slovom dvestoosem eur a deväťdesiatšesť centov) na účet   právneho zástupcu JUDr. M. M. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra 2007 doručená sťažnosť Š. H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 14/2006 a jeho rozhodnutím z 18. júna 2007.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 14/2006 z 18. júna 2007 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) ako odvolací súd vo veci žalobkyne – advokátky JUDr. A. T. (ďalej len „žalobkyňa“ alebo „advokátka“) proti sťažovateľovi ako žalovanému o zaplatenie sumy 197 985 Sk s prísl. rozhodol tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 162 366,70 Sk s 8 % úrokom z omeškania od 13. apríla 2005 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 20. augusta 2007.

Podľa   tvrdení   sťažovateľa   krajský   súd   rozhodol   na   podklade   záverov,   ktoré sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň nimi neboli chránené označené základné práva a slobody, ktoré súdom všeobecného súdnictva ukladá ústava aj dohovor.

3. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 407/08-26 z 3. decembra 2008 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie. Listom z 2. februára 2009 požiadal sťažovateľa a krajský súd,   aby   sa   vyjadrili   ku vhodnosti   ústneho   pojednávania   vo   veci.   Krajský   súd   zároveň vyzval, aby podal svoje vyjadrenie k sťažnosti. Keďže obaja účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd sťažnosť prerokoval podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí senátu.

4. Krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 10008/2009 z 10. februára 2009 konštatoval iba skutočnosti   vyplývajúce zo spisu,   nepodal   však žiadne vyjadrenie k tvrdeniam   sťažovateľa,   podľa   ktorých   malo   dôjsť   k porušeniu   označených   práv priznaných   ústavou   a dohovorom,   a konštatoval,   že „okolnosti   uvádzané navrhovateľom v ústavnej   sťažnosti   považujeme   za   nedôvodné   a predmetnú   sťažnosť   navrhujeme zamietnuť“. II.

5. Zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj zo spisu Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 99/2005 (pôvodne vedeného pod sp. zn. 14 Ro 108/2005) vyplýva,   že   sťažovateľ   27.   januára   2004   uzavrel   so   žalobkyňou   dohodu   o podielovej odmene za poskytovanie právnej pomoci (ďalej len „dohoda“) v občiansko-právnom spore o ochranu osobnosti proti spoločnosti R., a. s., H. (spor je vedený na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 161/2003, sťažovateľ v ňom požaduje priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 000   Sk),   ktorá   bola stanovená percentuálnym podielom   z hodnoty   veci.   Následne 5. januára   2005   sťažovateľ   žalobkyni   oznámil,   že   od   dohody   odstupuje.   Z dôvodu,   že dohoda bola vypovedaná sťažovateľom, žalobkyňa vyčíslila svoju odmenu za poskytnuté právne služby podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   aj „vyhláška“)   a fakturovala   ju   sťažovateľovi   faktúrou   č.   2/2004   z 5.   apríla   2005   v sume 197 985,40 Sk, po zohľadnení zálohy, ktorú už sťažovateľ žalobkyni uhradil. Vzhľadom na to,   že   sťažovateľ   s uplatnenou   výškou   odmeny   advokátky   nesúhlasil   a vo   vyčíslenej čiastke   ju   odmietol   zaplatiť,   podala   žalobkyňa   na   okresnom   súde   návrh   na   vydanie platobného rozkazu. Vec bola následne prevedená do registra „C“.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   10   C   99/2005-43   z 25.   novembra   2005   zaviazal sťažovateľa   zaplatiť   advokátke   sumu   197   985,40   Sk   s   8   %   úrokom   z omeškania od 9. apríla 2005 do zaplatenia   a trovy konania vo výške 32 295 Sk, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský   súd   o odvolaní   rozhodol   sťažnosťou   napadnutým   rozsudkom   sp.   zn. 1 Co 14/2006 z 18. júna 2007 tak, že potvrdil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 162 366,70 Sk s 8 % úrokom z omeškania od 13. apríla 2005 do zaplatenia,   v prevyšujúcej   časti   rozsudok   zmenil   tak,   že   žalobu   zamietol   a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu krajského súdu 21. septembra 2007 dovolanie   a 22. októbra 2007 ústavnú sťažnosť. Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn.   4   Cdo   279/2007 z 24. januára 2008 dovolanie ako neprípustné odmietol.

6.   Sťažovateľ   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   uviedol,   že «...   Krajský   súd v Prešove ako „primárny ochranca práva“ (ktorý je prvotne povolaný, ale aj zodpovedný za ochranu a dodržiavania základných ľudských práv a slobôd) zlyhal v oblasti ochrany subjektívnych   práv   sťažovateľa   (ktorý   má   v danom   prípade   aj   ústavný   rozmer),   a to vydaním   rozhodnutia,   ktoré   vykazuje   znaky   maximálnej   miery   arbitrárnosti   a svojvôle, a ktoré nemá legitímny základ, a súčasne nim boli porušené aj základné práva sťažovateľa, tak tieto okolnosti zakladajú ingerenciu ústavného súdu v danej právnej veci.».

Sťažovateľ   namietal   porušenie   práva   na   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia (ktoré   je   súčasťou   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru), ku ktorému   došlo   tým,   že   odvolací   súd   (ani   súd   prvého   stupňa)   žiadnym   spôsobom neodôvodnil, z akých právnych úvah vychádzal, keď zaviazal odporcu na náhradu úrokov z omeškania vo výške 8 % ročnej úrokovej sadzby, ďalej tým, že krajský súd neodôvodnil, či ustanovenia dohody uzavretej medzi žalobkyňou a sťažovateľom je možné považovať za dojednanie odstupného pri skončení zmluvy o poskytovaní právnych služieb, v dôsledku čoho už advokátke nepatrí žiadna náhrada vypočítaná ako tarifná odmena. Krajský súd sa v napadnutom   rozhodnutí,   v ktorom   uplatnil   výpočet   za   počet   vykonaných   úkonov, nevysporiadal   s námietkou   sťažovateľa   k stanoveniu   výšky   tarifnej   odmeny   v konaní o ochranu osobnosti a žiadnym spôsobom neoveroval odôvodnenosť a   počet žalobkyňou vykonaných úkonov.

III.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo...   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom,  ...   ktorý   rozhodne   o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Podľa § 137 Občianskeho súdneho poriadku trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov   a ich   zástupcov,   včítane   súdneho   poplatku,   ušlý   zárobok   účastníkov   a   ich zákonných   zástupcov,   trovy   dôkazov,   odmena   notára   za   vykonávané   úkony   súdneho komisára   a jeho   hotové   výdavky,   odmena   správcu   dedičstva   a   jeho   hotové   výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie konať čestne a svedomito,   dôsledne využívať všetky   právne   prostriedky   a uplatňovať   v záujme   klienta   všetko,   čo   podľa   svojho presvedčenia pokladá za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.

Podľa § 2 ods. 1 vyhlášky pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí právnych služieb môže advokát dohodnúť s klientom spôsob a výšku zmluvnej odmeny. Výška zmluvnej odmeny musí byť v súlade s dobrými mravmi.

Podľa § 2 ods. 2 vyhlášky ak nedôjde k dohode podľa odseku 1, na určenie odmeny advokáta sa použijú ustanovenia tejto vyhlášky o základnej sadzbe tarifnej odmeny.

Podľa   §   10   vyhlášky   podielová   odmena   môže   byť   dohodnutá   vo   forme   podielu na hodnote   veci,   ktorá   je   predmetom   konania   pred   súdom   alebo   iným   orgánom,   ak   je výsledok   tohto   konania   podľa   okolností   prípadu   veľmi   neistý   a advokát   o tom   klienta poučil.

Podľa § 11 ods. 1 vyhlášky advokát má právo na dohodnutú podielovú odmenu len za predpokladu,   že   klient,   s ktorým   sa   dohodol   na   poskytnutí   právnych   služieb   za   túto odmenu, mal plný úspech vo veci.

Podľa § 11 ods. 2 vyhlášky ak sa skončí konanie uvedené v § 10 len čiastočným úspechom klienta, advokát má právo na pomernú časť dohodnutej podielovej odmeny.

Podľa § 11 odseku 3 vyhlášky ak nemal klient ani čiastočný úspech vo veci, advokát má právo požadovať od klienta iba náhradu hotových výdavkov.

Podľa   §   13   ods.   6   vyhlášky   ak   nemožno   hodnotu   veci   alebo   práva   vyjadriť v peniazoch   alebo   ak   ju   možno   zistiť   len   s nepomernými   ťažkosťami,   základná   sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna desatina výpočtového základu.

8. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu.   Aj   zákonná   úprava   platenia   a   náhrady   trov   konania   obsiahnutá   najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08, II.   ÚS   82/09).   Súčasťou   trov   konania   je   aj   odmena   za   zastupovanie,   ak   je   zástupcom advokát (§ 137 Občianskeho súdneho poriadku).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   v zásade   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

9.   Na   základe   uvedených   právnych   záverov   posúdil   ústavný   súd   námietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 Co 14/2006 z 18. júna 2007 predovšetkým z hľadiska rešpektovania záruk vyplývajúcich mu z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ako   už   bolo   uvedené,   sťažovateľ   namieta   predovšetkým   porušenie   práva na odôvodnenie   napadnutého   rozsudku,   v rámci   ktorého   krajský   súd   neuviedol   žiadne skutočnosti   na   uplatnenie   náhrady   úrokov   z omeškania   vo   výške   8   %   (I.),   krajský   súd (zhodne   s okresným   súdom)   bez   náležitého   odôvodnenia   uplatnil   pri   výpočte   odmeny advokátky tarifnú odmenu pred zmluvnou dohodou (II.), pri uplatňovaní tarifnej odmeny za vykonané   úkony   sa   krajský   súd   žiadnym   spôsobom   sa   nezaoberal   argumentáciou sťažovateľa pre výpočet tarifnej odmeny v spore na ochranu osobnosti (III.) a nepreskúmal počet a odôvodnenosť úkonov vykonaných advokátkou, hoci tieto boli medzi účastníkmi sporné (IV.).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   zdôraznil,   že   jedným   z   princípov   spravodlivého súdneho   konania,   ako   ich   garantuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   aj   právo   na   náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom,   jasne   a zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.   Princíp   spravodlivosti   („fairness“)   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07).

Namietané   uznesenie   krajského   súdu   v odôvodnení   nereaguje   na   sťažovateľom uplatnené námietky, a tým podľa názoru ústavného súdu nespĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru ani z čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže nedostatočným, nepreskúmateľným spôsobom odôvodňuje výpočet odmeny advokátky za poskytnuté úkony právnej služby.

9.1 V prvej uplatnenej námietke sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že „odvolací súd ani súd prvého stupňa žiadnym spôsobom neuviedli, z akých právnych úvah vychádzali, keď   zaviazali   odporcu   na   náhradu   úrokov   z omeškania   vo   výške   8   %   ročnej   úrokovej sadzby. Len z ich poukazov na ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka možno usúdiť,   že   sa   výška   danej   úrokovej   sadzby   mala   stanoviť   v zmysle   občianskoprávnych predpisov. Uvedené ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka však odvoláva na vykonávací   predpis,   ktorým   je   v danom   prípade   Nariadenie   Vlády   SR   č. 87/1995   Z.   z. V zmysle § 3 uvedeného nariadenia, výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) stanovil ako prvý deň omeškania   deň   13.   04.   2005.   V tomto   období   však   úroková   sadzba   bola   3   %,   a teda dvojnásobok tejto úrokovej sadzby predstavuje 6 %. Nie je preto zrejmé,   z akých úvah vychádzali súdy (odvolací ako i súd prvého stupňa), keď stanovili výšku úrokovej sadzby 8 % ročne. Uvedené rozhodnutia preto neboli náležite odôvodnené, pričom výšku úrokovej sadzby neodôvodnila ani navrhovateľka v žalobnom návrhu.“.

Vo vzťahu k uplatnenej námietke ústavný súd uvádza:

Krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí   s poukazom   na   ustanovenie   §   517   ods.   2 Občianskeho   zákonníka   odlišne   od   rozsudku   okresného   súdu   stanovil   deň,   od   ktorého sa sťažovateľ ocitol v omeškaní s peňažným plnením, a stanovil výšku úrokov z omeškania vo výške 8 % bez uvedenia, na základe akého právneho predpisu postupoval pri jej určení.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu,   má   veriteľ   právo   požadovať   od   dlžníka   popri   plnení   úroky   z   omeškania,   ak   nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku   z   omeškania   ustanovuje   vykonávací   predpis.   Vykonávacím   predpisom je v danom   prípade   nariadenie   vlády   Slovenskej   republiky   č.   87/1995   Z.   z.,   ktorým sa vykonávajú   niektoré   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   (v   znení   platnom do 31. decembra 2008),   ktorý   v ustanovení § 3 upravuje, že výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska   platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Overením na oficiálnej stránke Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) www.nbs.sk ústavný súd zistil, že diskontná sadzba NBS za obdobie od 1. marca 2005 do 28. februára 2006 predstavovala 3 %, v dôsledku čoho bol krajský súd oprávnený priznať žalobkyni úroky z omeškania vo výške 6 % ročne. Krajský súd v napadnutom rozsudku prevzal   výšku   úrokov a jej výpočet tak, ako ho uplatnila žalobkyňa a rozhodol o nej okresný súd, pričom stanovenie jej výšky nijakým spôsobom neodôvodnil, v dôsledku čoho je táto časť jeho rozhodnutia arbitrárna a nepreskúmateľná.  

9.2   V druhej   námietke   uplatnenej   sťažovateľom   proti   rozsudku   krajského   súdu sa uvádza, že krajský súd (zhodne s okresným súdom) bez náležitého odôvodnenia uplatnil pri výpočte odmeny advokátky tarifnú odmenu pred zmluvnou dohodou a nevysporiadal sa s jeho námietkami uvedenými v odôvodnení odvolania, v ktorom predovšetkým namietal, že «Ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   majú   podľa   výslovnej   úpravy   §   2   ods.   3 Občianskeho zákonníka zásadne dispozitívny charakter. Táto zásada znamená, že v rámci zmluvnej autonómie si subjekty občianskoprávnych vzťahov môžu tieto vzťahy upraviť a ich obsah usporiadať slobodne,   odlišne aj od úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, pokiaľ   im   to   zákon   výslovne   nezakazuje   alebo   pokiaľ   z povahy   príslušného   zákonného ustanovenia nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť....

Zmluvná voľnosť preto umožňuje subjektom občianskoprávnych vzťahov najlepšie realizovať vlastné osobné a hospodárske predstavy a zámery v súlade s ich individuálnymi záujmami   a potrebami.   Občianskoprávne   vzťahy   sa   teda   vyznačujú   autonómiou   vôle zmluvných strán a zmluvnou voľnosťou, čo znamená, že až na zákonom ustanovené prípady, sa   môžu   účastníci   záväzkového   vzťahu   odchýliť   od   zákonnej   právnej   úpravy   a tak prispôsobiť obsah vzájomných práv a povinností svojím predstavám a potrebám.

To potom znamená, že v prvom rade platí to, čo si zmluvné subjekty spolu dohodli (ich dohoda je potom rovnako záväzná ako sám zákon – lex contraktus). Ak však subjekty už raz uzavrú podľa svojho slobodného rozhodnutia určitú zmluvu (či už pomenovanú alebo nepomenovanú), platí, že túto zmluvu sú povinní plniť (pakta sunt servanda), a to aj keby plnenie   bolo   pre   niektorú   zo   zmluvných   strán   nevýhodné,   napr.   aj   oproti   úprave obsiahnutej   v dispozitívnych   ustanoveniach   príslušných   právnych   predpisov. Nepomenovaná (v zákone výslovne neupravená) zmluva, je rovnako záväzná ako zmluva pomenovaná (v zákone výslovne upravená ako určitý zmluvný typ), ak je uzavretá v súlade s právom,   teda   ak   predovšetkým   neodporuje   obsahu   alebo   účelu   zákona,   alebo ho neobchádza alebo ak sa neprieči dobrým mravom. Najmä pri posudzovaní súladu takejto zmluvy s dobrými mravmi treba prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Z uvedeného jednoznačne vyplýva záver, že účastníci sa dohodli na určitej forme „odškodnenia“ a toto výslovne označili ako odstupné, ktoré prináleží navrhovateľke ako advokátke   pre   prípad,   že   odporca   ako   klient   odstúpi   od   dohody   v čase   po   začatí poskytovania právnych služieb zo strany advokáta.».

Ústavný súd vo vzťahu k druhej uplatnenej námietke uvádza:

Účastníci   ako   subjekty   občianskoprávneho   vzťahu   využili   dispozitívny   charakter ustanovení Občianskeho zákonníka a postupovali aj v súlade s v čase uzatvárania zmluvy platnou   vyhláškou   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnej pomoci. V dôvodovej správe k tejto vyhláške, ktorá zrušovala vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.   240/1990   Zb.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnej   pomoci v znení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   44/1991   Zb., sa uvádza,   že „základný   princíp   priority   zmluvnej   odmeny   samozrejme   zostáva zachovaný.... Návrh vyhlášky tradične uprednostňuje dohodu advokáta s klientom, lebo ich vzájomný vzťah sa predovšetkým vytvára na vzájomnej dôvere.... Systematika vyhlášky sa zakladá na preferovaní zmluvnej odmeny a v príde že k zmluve nedôjde – zákonom striktne určenej   odmeny,   ktorá   sa   odvíja   od   tradične   zaužívanej   advokátskej   tarify.  ...   Jediným obmedzením zmluvnej odmeny jej je súlad s dobrými mravmi.“.

  V rámci   zmluvnej   voľnosti   a podľa   svojich   individuálnych   záujmov   a potrieb sťažovateľ uzavrel 27. januára 2004 s advokátkou dohodu. V bode IV uvedenej dohody je upravené: „Za poskytovanú právnu pomoc určenú v článku I. tejto zmluvy sa klient zaväzuje v súlade s § 10 a § 11 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. platiť advokátovi dohodnutú podielovú odmenu   vo výške   20   %   z hodnoty   veci.“ Z úvodného   ustanovenia   zmluvy   vyplýva, že úlohou   advokátky   bolo   poskytnúť   sťažovateľovi   právnu   pomoc   v konaní   o   ochranu osobnosti   proti   spoločnosti   R.,   a.   s.   H.   Sťažovateľ   požadoval   od uvedenej   spoločnosti zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 000 Sk. K uzavretiu dohody došlo podľa ustanovení § 10 a § 11 vyhlášky.

Zo skutočnosti, že pri poskytovaní právnych služieb sa klient s advokátkou dohodli na tom, že sa uplatní podielová odmena, možno vyvodiť, že výsledok konania bol v danom prípade neistý. Jeho neistota vyplýva jednak z toho, že pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy   v konaniach   o   ochranu   osobnosti   neexistujú   stanovené   pravidlá,   súdy   postupujú v takýchto konaniach značne rozdielne (pozri napr. rozsudok Okresného súdu Čadca sp. zn. 11 C 99/2006 – 10 000 Sk, Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 11 C 81/2001 – 200 000 Sk, Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7 C 178/2005 – 1 000 000 Sk a iné) a „hodnotu veci“ v takýchto prípadoch nie je možné ani reálne stanoviť. Žiadna hodnota veci nie je uvedená ani   v samotnej dohode uzavretej medzi žalobkyňou a sťažovateľom. Hodnota sporu 2 000 000 Sk vyplynula z ďalších skutočností uvedených v prílohe sťažnosti. Pri   uplatnení ustanovení   §   11   vyhlášky   by   predstavovala dohodnutá   podielová   odmena advokátky   pri plnom úspechu vo veci sumu 400 000 Sk, advokátka   by mala právo iba na pomernú časť dohodnutej podielovej odmeny pri čiastočnom úspechu klienta a v prípade, že by nemal klient ani čiastočný úspech vo veci, mohla by požadovať od klienta iba náhradu hotových   výdavkov.   Uvedené   ustanovenie   vyhlášky   by   sa   uplatnilo   v prípade, ak by advokátka zastupovala klienta až do právoplatného ukončenia sporu.

Zmluva uzavretá medzi sťažovateľom a advokátkou obsahuje bod VI, podľa ktorého „zrušiť   zmluvu   je   možné   dohodou   strán   alebo   jednostranným   odstúpením   účastníka účinným ku dňu doručenia písomného odstúpenia. Ak od dohody odstúpi klient je povinný zaplatiť   advokátovi   odstupné   vo   výške   dovtedy   vynaložených   nákladov   zvýšených   o 100 %.“.

Zmluva   medzi   sťažovateľom   a advokátkou   bola   uzavretá   27.   januára   2004 a k odstúpeniu sťažovateľa od dohody došlo k 5. januáru 2005. Právne zastúpenie klienta tak trvalo necelý rok, za ktorý podľa vyčíslenia advokátky došlo k vykonaniu desiatich úkonov,   ktorých   hodnotu   vyčíslila   čiastkou   197   985,40   Sk   s 8   %   úrokom   z omeškania a trovami   konania   v sume   32   295   Sk,   keďže   pri   výpočte   odmeny   po   zrušení   dohody uplatnila   hodnotu   jedného   úkonu   v   sume   16   650   Sk   (vypočítanej   z uplatnenej   výšky nemajetkovej ujmy ako hodnoty sporu).

Uvedený   spôsob   výpočtu   odmeny   advokátky   považuje   ústavný   súd za neopodstatnený, opomínajúci ustanovenia Občianskeho zákonníka, zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii v znení neskorších predpisov a vyhlášky a v rozpore s uzavretou dohodou a dobrými mravmi.

Podľa názoru ústavného súdu ak sťažovateľ so žalobkyňou platne uzavreli zmluvu o poskytnutí právnej pomoci, v ktorej si dohodli podielovú odmenu advokátky, a v bode VI zmluvy si účastníci špeciálne upravili možnosti odstúpenia oboch účastníkov a osobitne aj klienta, znamená to, že ak došlo k ukončeniu právneho zastúpenia z dôvodov na strane sťažovateľa, táto skutočnosť nemôže ísť na ťarchu advokátky a táto nemôže byť zbavená práva na odmenu za právne služby reálne poskytnuté do doby ukončenia zastupovania. Do úvahy   neprichádza   priznanie   podielovej   odmeny.   Osobitné   ustanovenie   článku VI zmluvy však zakladá   nárok na zaplatenie   všetkých vo veci dovtedy vynaložených nákladov spojených so zastupovaním klienta, zvýšených o 100 %, ktoré možno považovať za odstupné – sankciu za účinné odstúpenie klienta od zmluvy.  

V prípade ukončenia konania, ak by mal sťažovateľ vo veci plný úspech, odmena advokátky by predstavovala 400 000 Sk, pomerný úspech vo veci na 50 % by znamenal odmenu vo výške 200 000 Sk. V danom prípade, po odstúpení sťažovateľa od   zmluvy po necelom roku poskytovania právnej pomoci, predstavuje advokátkou vyčíslená odmena viac   ako   200   000   Sk.   Pre   úplnosť   ústavný   súd   poznamenáva,   že   konanie   o ochranu osobnosti, v ktorom mala byť právna pomoc poskytovaná, nie je ani v čase rozhodovania o ústavnej sťažnosti a po viac ako 6,5 rokoch od začatia konania právoplatne ukončené.

9.3   Sťažovateľ   v podanom   odvolaní   namietal   aj   skutočnosť,   že   ak   krajský   súd nezobral   do   úvahy   existujúcu   dohodu   o odmene   a pri   výpočte   odmeny   uplatnil   tarifnú odmenu,   mal   jej   výšku   stanoviť   podľa   §   13   ods.   6   vyhlášky,   t.   j.   ako   jednu   desatinu výpočtového základu,   a to s ohľadom na skutočnosť, že hodnotu veci v spore o ochranu osobnosti nemožno vyjadriť v peniazoch.   Na podporu svojho názoru uviedol stanovisko vyslovené v uznesení   Vrchného súdu   v Prahe sp.   zn.   1 Co 182/94   z 5.   novembra 1994 a odvolal   sa   aj   na   judikatúru   ústavného   súdu   pri   výpočte   primeraného   finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd sa vzhľadom na vyslovený názor k námietke uvedenej v bode 9.2, podľa ktorého mal krajský súd uplatniť pri výpočte odmeny advokátky zmluvnú odmenu, touto časťou sťažnosti nezaoberal.

9.4 Poslednou sťažovateľom uplatnenou námietkou je počet úkonov uskutočnených advokátkou   pri   poskytovaní právneho   zastúpenia.   Napriek   skutočnosti,   že ich   počet   bol medzi účastníkmi sporný, odvolací súd sa   overovaním počtu vykonaných úkonov a ich účelnosťou pre dané konanie nezaoberal. Ako to vyplýva zo spisu okresného súdu sp. zn. 10   C   99/2005,   krajský   súd   v konaní   žiadal   29.   novembra   2006   o zapožičanie   spisu okresného súdu z hlavného konania vedeného vo veci pod sp. zn. 8 C 161/03, okresný súd mu však oznámil, že spis nie je možné zapožičať, lebo v dôsledku podaného dovolania bude predložený najvyššiemu súdu. V ďalšom období   krajský súd opätovne   21. mája 2007 žiadal   o zapožičanie   spisu,   okresný   súd   mu   oznámil,   že   spis   nie   je   možné   zapožičať z dôvodu,   že pre   podaný   návrh   na   vylúčenie   konajúceho   sudcu   bude   predložený na rozhodnutie krajskému súdu. Z uvedeného vyplýva, že v čase rozhodovania o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu o   výške odmeny advokátky krajský súd spis z hlavného   konania   vo   veci   nemal   k dispozícii   a vykonané   úkony   a ich   odôvodnenosť a účelnosť nijakým spôsobom nepreveroval.

Rozhodnutie krajského súdu neobsahuje žiadne závery o tom, že sa súd námietkou sťažovateľa uvedenou v bode IV zaoberal, a prečo ju neuznal za opodstatnenú.

Sťažovateľ tiež namietal, že ani okresný súd a ani krajský súd nepreverovali počet úkonov   vykonaných advokátkou vo veci. Krajský súd nemal k dispozícii spis okresného súdu z hlavného konania, na základe ktorého by mohol overiť reálny počet vykonaných úkonov, ku ktorým by mal príležitosť vyjadriť sa aj sťažovateľ.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu,   v ktorom sa tento   nevysporiadal   so   všetkými   sťažovateľom   v odvolaní   uvedenými   skutočnosťami, treba   ako   celok   (v   ktorom   nepoukázal   ani   na   iné   chyby   rozsudku   okresného   súdu) považovať za nepresvedčivé, nepreskúmateľné, arbitrárne a porušujúce čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Tak   rozhodnutím   okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu   bola   popretá   zásada zmluvnej voľnosti, v rámci ktorej môžu účastníci občiansko-právnych vzťahov uzatvárať dohody   o poskytovaní   služieb   (v   danom   prípade   právnych   služieb   v zastupovaní   pred súdom), pričom uprednostnenie výpočtu odmeny podľa tarify pred zmluvou, ktorá bola záväzná pre jej účastníkov,   možno označiť za nezákonné a porušujúce aj čl.   46   ods.   1 ústavy.

10. Sťažovateľ namietal v sťažnosti aj porušenie práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Pokiaľ ide o vlastnícke právo, jeho obsah nie je predmetom ústavnej úpravy, ale upravuje ho na základe ústavného zmocnenia zákon (m. m. PL. ÚS 38/95, I. ÚS 97/09). Týmto zákonom je Občiansky zákonník, ktorý obsah vlastníckeho práva vymedzuje tak, že vlastník veci je predmet svojho vlastníctva oprávnený držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním, čo vychádza z rímsko-právnej koncepcie obsahu vlastníckeho práva (ius possidendi, ius utendi et fruendi, ius dispondendi). Novovytváranou judikatúrou sa   postupne   stáva   taká   prax   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   všeobecný   súd   môže   byť porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť a pokojne   užívať   majetok)   aj   bez   porušenia   ústavno-procesných   princípov   postupu vyplývajúcich   z čl.   46   až čl.   48   ústavy   (I.   ÚS   131/09,   II.   ÚS   111/08,   III.   ÚS   196/08, IV. ÚS 360/04). Keďže ústavný súd vyslovil, že postupom a rozsudkom krajského   súdu bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu,   zaoberal   sa samostatne aj otázkou,   či   z tohto   porušenia   nevyplynul   aj   zásah   do   základného   práva   sťažovateľa vlastniť a pokojne užívať majetok.

Pri   tomto   skúmaní   ústavný   súd   vychádzajúc   aj   z toho,   že   krajský   súd   ústavne neakceptovateľným   rozsudkom,   ktorým   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu ochranu, rozhodol o povinnosti sťažovateľa zaplatiť peňažné nároky advokátky, vyslovil záver, že došlo k porušeniu jeho práva podľa   čl. 20 ods.   1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru (bod 1 výroku nálezu). Na základe právoplatného rozsudku krajského súdu   sťažovateľ   zaplatil   finančnú   čiastku   (odmenu   advokátky   s úrokom   z omeškania), v dôsledku   čoho   stratil   možnosť   slobodne   užívať   a   disponovať   uvedenou   finančnou čiastkou, resp. použiť ju pre ďalšie zhodnocovanie, podnikanie či osobné účely.

IV.

11.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že namietaným rozsudkom krajského súdu boli porušené sťažovateľom označené práva podľa ústavy a dohovoru, zároveň rozhodol aj o zrušení tohto rozsudku (a zrušení na neho nadväzujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní) a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Po zrušení rozhodnutia bude úlohou krajského súdu sa vecou opätovne zaoberať, vo veci rozhodnúť v súlade s právnymi názormi ústavného súdu, svoje rozhodnutie náležite odôvodniť a predovšetkým sa vyjadriť ku vzneseným námietkam, argumentom a návrhom (hlavne dôkazným) sťažovateľa.

12.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli   v dôsledku právneho zastúpenia advokátom JUDr. M. M., Advokátska kancelária M. a spol., s. r. o., B.. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk (591,58 €), keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2007. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11   ods.   2   a   §   14   ods.   1   písm.   a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to každý úkon po 98,58 €, t. j. spolu 197,16 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 5,90 € (§ 16 ods. 3 uvedenej vyhlášky) predstavuje sumu 208,96 €. Priznanú náhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku) (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2010