znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 406/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného PetromHarakálym, Mlynská 28, Košice, veci namietaného porušenia jeho základného práva podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciachč. k. 4 Co 86/2012-72 z 21. mája 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalejlen „krajský súd“) č. k. 4 Co 86/2012-72 z 21. mája 2015 (ďalej len „rozsudok krajskéhosúdu“).

Zo sťažnosti vyplýva: «Sťažovateľ žalobou doručenou Okresnému súdu Košice 1 dňa 11.11.2003 si uplatnil právo   na   náhradu   škody   z   titulu   ublíženia   na   zdraví,   ktoré   utrpel   dňa   4.7.2001   ako spolujazdec   v   motorovom   vozidle   Renault...   voči ⬛⬛⬛⬛...   vlastníčke motorového   vozidla   zn.   Škoda   Forman...   zapísanej   v   technickom   preukaze,   t.   j. prevádzkovateľke, teda poistenej na základe ust. § 3 ods. 1 vyhl. č. 423/1991 Z. z... Pasívna   legitimácia   žalovanej   bola   založená   na   ustanovení   §   427   a   nasl. Občianskeho   zákonníka,   §   3   ods.   1,   ods.   3,   §   14   vyhl.   č.   423/1991   Zb.,   na   údaji z technického preukazu a na obsahu Uznesenia OR PZ Rožňava ČVS: OUV 356/Rv-01 zo 4.9.2001. Z Uznesenia OR PZ Rožňava vyplýva, že ⬛⬛⬛⬛ v trestnom konaní bola vypočutá ako majiteľka motorového vozidla (teda prevádzkovateľka a poistená.... Právny zástupca žalovanej ⬛⬛⬛⬛ na pojednávaní pred OS Košice 1 č. k. 12C 189/2003 dňa 26.1.2007 predložil nájomnú zmluvu. Na tomto pojednávaní bolo preukázané   aj   to,   že   nastala   zmena   obchodného   mena.   Z   pôvodného   nájomcu ⬛⬛⬛⬛ na...   Spoločnosť...   bola   vymazaná   z   obchodného registra k 2.12.2006.

Z predloženej nájomnej zmluvy je zrejmé, že dňa 17.2.1998 medzi prenajímateľkou (žalovanou), t. j. ⬛⬛⬛⬛ a nájomcom, t. j. spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛... bola   uzavretá   nájomná   zmluva   na   dobu   neurčitú.   Na   základe   nájomnej   zmluvy   došlo k nájmu motorového vozidla zn. Škoda Forman... Týmto motorovým vozidlom dňa 4.7.2001 bola spôsobená dopravná nehoda...

Sťažovateľ v predmetnom konaní pred OS Košice 1 č. k. 12C 189/2003 preukázal, že do   predloženia   nájomnej   zmluvy   žalovanou   na   pojednávaní   dňa   26.1.2007,   mu   nebolo možné   hodnoverne   zistiť   existenciu   dôkazu   s   právnym   účinkom,   ktorý   by   s   právnou určitosťou   preukazoval,   že   prevádzkovateľom   (poisteným)   je   niekto   iný   ako   žalovaná, vlastníčka motorového vozidla ⬛⬛⬛⬛...

Ani svedecké výpovede svedkov vypočutých v trestnom konaní nepreukazujú, že by poisteným (prevádzkovateľom) v zmysle § 3 ods. 1 vyhl. č. 423/1991 Z. z. je niekto iný ako ⬛⬛⬛⬛....

Predloženie nájomnej zmluvy bolo dôvodom, že sťažovateľ dňa 2.3.2007... navrhol, aby do konania na strane odporcu, ako odporca v 2. rade, vstúpila Slovenská kancelária poisťovateľov (SKP) Bratislava, a to na základe ustanovenia § 3 ods. 4 vyhlášky číslo 423/1991 Zb., keďže spoločnosť... ku dňu 2.12.2006 zanikla....

Okresný súd Košice 1 rozsudkom č. k. 12C 183/2010 dňa 14.2.2012, žalobu zamietol. Súd   prvého   stupňa   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   v   predmetnom   prípade nebolo sporné, kedy sa poškodený o škode dozvedel, ale bolo sporné, kedy sa dozvedel o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá (§ 106 Obč. zákonníka). Súd ustálil, že žalobca sa najneskôr   dňa   14.8.2003,   t.   j.   kedy   bol   oboznámený   žalobca   na   OS   v   Rožňave   s vyšetrovacím   spisom   (ale   vo   vyšetrovacom   spise   sa   nenachádza   predmetná   nájomná zmluva).   Týmto   dňom   začala   plynúť   dvojročná   premlčacia   doba,   ktorá   uplynula   dňom 14.8.2005. Žalobca podal návrh na pristúpenie žalovaného do konania 2.3.2007, teda po uplynutí zákonnej dvojročnej premlčacej doby.

Z   uvedeného   dôvodu   súd   žalobu   o   náhradu   škody   z   ublíženia   na   zdraví a o mimoriadnom zvýšení bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia zamietol... Proti rozsudku súdu prvého stupňa sťažovateľ... podal odvolanie... Sťažovateľ súčasne v odvolaní navrhol, aby KS v Košiciach v zmysle ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p., v prípade potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, lebo   vzhľadom   na   dôvody   odvolania   ide   o   rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného významu.

Krajský súd v Košiciach o návrhu sťažovateľa v zmysle ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p. vôbec nerozhodol a svoje konanie nezdôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Sťažovateľ   v   podanom   odvolaní   poukázal,   že   súd   prvého   stupňa   na   základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia vec z nasledovných dôvodov: Právny   názor   súdu   prvého   stupňa,   že   dňa   14.8.2003,   kedy   mal   byť   sťažovateľ oboznámený na OS Rožňava s vyšetrovacím spisom (nájomná zmluva však nie je obsahom vyšetrovacieho spisu), sa mal dozvedieť, kto je prevádzkovateľom motorového vozidla, teda kto je poisteným v zmysle § 3 ods. 1 vyhl. č. 423/1991 Z. z., tak týmto dňom, podľa názoru súdu, mu začala plynúť dvojročná premlčacia doba na náhradu škody a ktorá uplynula dňom 14.8.2005, nemá právne opodstatnenie.

Vykonaným   dokazovaním   v   konaní   na   OS   Košice   1   č.   k.   12C   189/2003   bolo preukázané,   že   vo   vyšetrovacom   spise   sa   nenachádza   nájomná   zmluva   na   predmetné motorové vozidlo zn. Škoda Forman..., ktorým bola škoda spôsobená....

Vo vyšetrovacom spise sa nenachádza ani iný dôkaz takej právnej sily, ktorý by preukázal   hodnoverným   spôsobom   zmenu   na   poste   prevádzkovateľa   predmetného motorového vozidla, teda poisteného (§ 3 ods. 1 vyhl. č. 423/1991 Z. z.)....

Sťažovateľ až predložením nájomnej zmluvy sa skutočne dozvedel, kto je skutočným prevádzkovateľom predmetného motorového vozidla, t. j. poisteným v zmysle § 3 ods. 1, ods. 4 vyhl. č. 423/1991 Z. z.

Predloženie nájomnej zmluvy bolo dôvodom, že sťažovateľ dňa 2.3.2007 na súdnom pojednávaní podal návrh, aby do konania na strane odporcu, ako odporca v 2. rade, vstúpila Slovenská kancelária poisťovateľov (SKP) Bratislava, a to na základe ustanovenia § 3 ods. 4 vyhlášky číslo 423/1991 Zb., v súčinnosti s § 28 ods. 2, 3 zákona číslo 381/2001 Z. z., keďže spoločnosť... ku dňu 2.12.2006 zanikla...

Z ustanovenia § 3 ods. 4 vyhlášky číslo 423/1991 Z. z. vyplýva, že v prípade smrti poisteného alebo zániku právnickej osoby má poškodený priamo voči poisťovni právo, aby mu   škodu   nahradila   v   tom   istom   rozsahu,   v   akom   by   mu   ju   bola   povinná   nahradiť za poisteného, keby zostal nažive alebo keby právnická osoba nezanikla.

Uvedené skutočnosti preukazujú, že nárok sťažovateľa nie je v zmysle ustanovenia § 106   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   premlčaný.   Nie   je   premlčaný,   lebo   subjektívna premlčacia doba v zmysle ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka je dvojročná a pre začatie jej plynutia sa vyžaduje preukázaná vedomosť poškodeného (nestačí možnosť takej   vedomosti,   predpoklad   vedomosti)   a   v   danom   prípade   bola   potrebná   skutočná vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá tak, aby si sťažovateľ mohol svoj nárok uplatniť. Sťažovateľ v odvolaní deklaroval, že keď pasívna legitimácia Slovenskej kancelárie poisťovateľov vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 4 vyhl. číslo 423/1991 Z. z., tak sťažovateľovi vzniká originálny nárok na plnenie z poistenia voči poisťovni, a preto nároky sťažovateľa aj z   hľadiska   premlčania   podliehajú   režimu   špeciálneho   ustanovenia   §   104   Občianskeho zákonníka (1 plus 3 roky) a nie režimu ustanovenia § 106 Občianskeho zákonníka... Krajský súd... rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.... Sťažovateľ   tvrdí,   že   rozsudkom   Krajského   súdu...   bol   porušený   zákon,   porušený princíp   právnej   istoty   a   tiež   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na   súdnu   ochranu a spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, základné právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľ svoje tvrdenie opiera o nasledovné dôvody: Sťažovateľ navrhol odvolaciemu súdu podľa § 238 ods. 3 O. s. p., aby v prípade potvrdzujúceho rozsudku, odvolací súd vyslovil,   že dovolanie je prípustné, nakoľko ide rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Odvolací súd sa vôbec nezaoberal s návrhom žalobcu podaným podľa § 238 ods. 3 O. s. p., čo ani nezdôvodnil. Konal v rozpore aj s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p...

Rozhodnutia   súdov   týkajúce   sa   posúdenia   začiatku   plynutia   premlčacej   lehoty vychádzali   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   Súd   prvého   a   druhého   stupňa   pri rozhodovaní vo veci samej nesprávne posúdil prejednávanú vec, nerešpektoval zákon, ktorý sa na predmetný prípad vzťahuje. Odvolací súd, ako i súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil,   kedy   sťažovateľovi   skutočne   začala   plynúť   subjektívna   premlčacia   doba na uplatnenie práva na náhradu škody z titulu ublíženia na zdraví v zmysle ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka t. j., kedy sa sťažovateľ skutočne dozvedel kto za škodu zodpovedá.

Odvolací   súd,   ako   i   súd   prvého   stupňa   pri   rozhodovaní,   kedy   začala   plynúť subjektívna premlčacia doba, nebral do úvahy, že vo vyšetrovacom spise sa nenachádza nájomná zmluva, predmetom ktorej je nájom motorového vozidlo zn. Škoda Forman..., ktorým bola škoda spôsobená a ktorá má vplyv na určenie nositeľa pasívnej legitimácie. To,   že   vo   vyšetrovacom   spise   sa   nenachádzala   nájomná   zmluva   na   predmetné motorové vozidlo potvrdil aj súd na pojednávaní v predmetnej právnej veci dňa 14.2.2012... Vo vyšetrovacom spise, ktorý je zo strany súdu 1. a 2. stupňa rozhodujúcim pre určenie   začiatku   plynutia subjektívnej premlčacej doby   pre   uplatnenie práva   na   škodu z titulu ublíženia na zdraví, sa nenachádza žiadny taký dôkaz, ktorý by mal vplyv na zmenu v označení   prevádzkovateľa   motorového   vozidla,   t.   j.   poisteného   (§   3   ods.   1   vyhl. č. 423/1991 Z. z.) a ktorý by zakladal povinnosť zmeny v pasívnej legitimácii.

Takýmto dôkazom nie sú ani výpovede svedkov v trestnom konaní o tom, že dopravná nehoda bola spôsobená „zapožičaným“ motorovým vozidlom, lebo nepreukazujú existenciu nájomnej zmluvy, nepreukazujú kto je prenajímateľom motorového vozidla, nepreukazujú dobu   zapožičania   motorového   vozidla   (či   išlo   o   krátkodobé,   dlhodobé   zapožičanie). Uvedené ešte nepreukazuje, že nájomca motorového vozidla mohol byť prevádzkovateľom motorového vozidla, teda poisteným (§ 1 ods. 1, § 3 ods. 1 vyhl. č. 413/1991 Z. z.), pasívne legitimovaným....

Odvolací   súd   pri   svojom   rozhodnutí   nevychádzal   z   ustanovenia   zákona   §   106 Obč. zákonníka, že pre začatie plynutia premlčacej doby sa vyžaduje skutočná preukázaná vedomosť (nestačí možnosť takej vedomosti), kedy sa poškodený dozvie o škode a tom, kto za vzniknutú   škodu   zodpovedá   tak,   aby   si   mohol   svoj   nárok   uplatniť   v   žalobnom   návrhu na súde. Odvolací súd v rozpore so zákonom, pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby určil dobu, kedy sťažovateľ mohol predpokladať, kto je prevádzkovateľom motorového vozidla...

Subjektívna premlčacia doba v zmysle ustanovenia § 106 Občianskeho zákonníka je dvojročná... pre začatie jej plynutia sa vyžaduje preukázaná vedomosť (nestačí možnosť takej vedomosti, respektíve predpoklad vedomosti) poškodeného, aby si mohol svoj nárok uplatniť...

Odvolací   súd   nesprávne   právne   posúdil   aj   skutočnosť   uvedenú   v   odvolaní sťažovateľa, že pri pasívnej legitimácii Slovenskej kancelárii poisťovateľov..., na základe ustanovenia § 3 ods. 4 vyhlášky číslo 423/1991 Z. z., a definícii poistnej udalosti v zmysle § 3   ods.   3   vyhl.   č.   423/1991   Z.   z.,   citované   ustanovenie   upravuje   originálny   nárok sťažovateľa   na   plnenie   z   poistenia.   Preto   nároky   sťažovateľa   aj   z   hľadiska   premlčania podliehajú režimu špeciálneho ustanovenia § 104 Občianskeho zákonníka (1 plus 3 roky) a nie režimu ustanovenia § 106 Občianskeho zákonníka.

Pri pasívnej legitimácii založenej na ust. § 3 ods. 4 vyhlášky číslo 423/1991 Z. z. ustanovenie § 106 Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy preto, lebo škodca je neznámy, nie je splnená podmienka z § 106 Obč. zákonníka..., keď sa poškodený dozvie o škode a o tom kto za škodu zodpovedá.

Nárok v predmetnom prípade uplatnený proti poisťovni (SKP) podľa... § 3 ods. 4 vyhlášky číslo 423/1991 Z. z., nie je založený na povinnosti na náhradu škody, ale len upravuje postup pri uplatňovaní nároku na poistné plnenie proti neznámemu škodcovi... Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal aj na ustanovenie § 15 zákona číslo 381/2001 Z. z. v platnom znení, ktoré sa na prejednávaný prípad nevzťahuje.

Na prejednávaný prípad sa vzťahuje vyhláška číslo 423/1991 Z. z., lebo právne vzťahy vzniknuté zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla do 31.12.2001 sa spravujú podľa doterajších právnych predpisov (§ 28 ods. 2 zákona číslo 381/2001 Z. z.).»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 4 Co 86/2012-72 zo dňa 21.5.2015 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Co 86/2012-72 zo dňa 21.5.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   zaplatiť   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa náhradu trov konania sťažovateľa do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkýchhľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhupre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základnýmprávom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahomdo takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistírelevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom aleboslobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosťsťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahomzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobnézáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupomustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnúodlišnosť (II. ÚS 27/07).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základnéhopráva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhaťochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávislea nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziachzákonov,   ktoré   ustanovenia   o   súdnej   ochrane   vykonávajú,   a   teda   že   základné   právona súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitejkvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať (napr. III. ÚS 124/08).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. čl. 46 ústavy a právpodľa čl. 6 dohovoru rozsudkom krajského súdu. K namietanému porušeniu označenýchpráv malo dôjsť tým, že krajský súd pri posúdení plynutia subjektívnej premlčacej lehotyna náhradu škody na zdraví vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávneposúdil   aj   skutočnosť,   že   pri   pasívnej   legitimácii   Slovenskej   kancelárie   poistiteľovBratislava   ide   o originálny   nárok   na   plnenie   z poistenia,   a   preto   nároky   sťažovateľaz hľadiska premlčania podliehajú režimu podľa § 104 Občianskeho zákonníka. Sťažovateľtiež namieta, že krajský súd sa nezaoberal jeho návrhom podaným podľa § 238 ods. 3Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a ani neuviedol dôvody, pre ktoré satýmto návrhom nezaoberal.

Sťažovateľ podal proti Slovenskej kancelárii poisťovateľov (ďalej len „žalovaný“)žalobu   o   náhradu   škody   z   ublíženia   na   zdraví   a   o   mimoriadnom   zvýšení   bolestnéhoa sťaženia spoločenského uplatnenia, o ktorej rozhodol Okresný súd Košice I (ďalej len„okresný   súd“)   rozsudkom   č. k.   12 C   183/2010-47   zo   14.   februára   2012   (ďalej   len„rozsudok okresného súdu“) tak, že žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudkuokresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresnéhosúdu potvrdil. V odvolaní proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ namietal, že okresnýsúd vychádzal „z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom pochybenie súdu spočíva v tom,   že na zistený skutkový stav súd, v súvislosti so vznesením námietky premlčania žalovaným,   aplikované   ust.   §   106   ods.   1   OZ,   bolo   interpretované   nesprávne“, a   tiežnamietal, že „pochybenie súdu... spočíva v tom, že súd na zistený skutkový stav, v súvislosti so vznesením námietky premlčania žalovaným, neaplikoval príslušné právne normy, ktorými boli ustanovenia § 101, § 104 Občianskeho zákonníka“. Podstatou odvolania boli tedarovnaké skutočnosti, ako sťažovateľ namieta v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

Ústavný súd pripomína, že nie je vo veciach patriacich do právomoci všeobecnýchsúdov alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležitezistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súdvyvodil. Úloha   ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha   základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súdzasiahnuť len vtedy ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maloza   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I. ÚS 13/00,I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že je vecou všeobecného súdu, ktorúprávnu normu z právneho poriadku Slovenskej republiky aplikuje a ako ju interpretuje.Navyše   treba   dodať,   že   všeobecný   súd   je   primárne   zodpovedný   za   výklad   a   aplikáciuzákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4ústavy). Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí však byť v súlades ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   svojou   sťažnosťou   vlastne   pokračujev polemike so všeobecnými súdmi na úrovni nimi aplikovaného práva, a to uplatnenímpodstatnej časti argumentácie, o ktorú oprel už svoje odvolanie proti rozsudku okresnéhosúdu s tým, aby ústavný súd preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu, očakávajúcspochybnenie   krajským   súdom   podanej   interpretácie   a následnej   aplikácie   relevantnýchprávnych noriem.

O arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené rozhodnutie všeobecného súdu by mohlovo veci sťažovateľa ísť iba v prípade, ak by bolo založené na zrejmom a neopodstatnenomvybočení zo štandardov výkladu práva, ktoré sú v súdnej praxi všeobecne rešpektované,a jeho východiskom by bola nepredvídateľná interpretačná svojvôľa. K takémuto zjavnémuaplikačnému excesu spôsobilému založiť porušenie základného práva na súdnu ochranua práva na spravodlivý proces však podľa názoru   ústavného súdu v posudzovanej veciv konaní krajského súdu nedošlo.

K tomuto názoru dospel ústavný súd vychádzajúc z relevantnej časti odôvodnenianapadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorom sa uvádza:

«Žalobca svoju žalobu o náhradu škody pre ublíženie na zdraví oprel o ustanovenie § 427 a nasl. OZ a žaloval najprv ⬛⬛⬛⬛ a po rozšírení žaloby aj Slovenskú kanceláriu   poisťovateľov,   keďže   firma ako   prevádzateľ   motorového   vozidla, s ktorým bola škoda spôsobená zanikla. Aj odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa vysloveným v napadnutom rozsudku, že žalobca už z vyšetrovacieho spisu. pripojeného v konaní   pred   Okresným súdom Rožňava sp. zn.   6C/59/2003 pri náležitej opatrnosti (a zastúpený advokátom) mohol získať informáciu o okolnostiach vzniku škody a o zodpovednosti konkrétnej osoby. Vodič vozidla Hoppej, ktorý nehodu spôsobil tak urobil na pracovnej ceste a spoločnosť nahlásila poisťovni poistnú udalosť. Skutočne preto už najneskôr po vyhlásení rozsudku Okresným súdom Rožňava dňa 14.8.2003 žalobca mohol predpokladať kto je prevádzateľom vozidla, aj preto   že komerčný právnik firmy ⬛⬛⬛⬛ vo svojej výpovedi dňa 22.8.2001 jednoznačne uviedol, že vozidlo zn. Forman vlastnícky patrilo p., ktoré dlhodobo prenajala firme na služobné účely a k nehode došlo pri služobnej ceste, vodičom bol zamestnanec firmy. Preto ak svoju žalobu rozšíril až v roku 2007, urobil tak po uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty v zmysle ustanovenia 106 os. 1 OZ. Že bolo možné správne vyvodiť z okolností, za ktorých škoda vznikla, pasívnu legitimáciu spoločnosti v konaní, svedčí aj tá skutočnosť, že, ktorý bol v dôsledku nehody ako spolujazdec žalobcu taktiež poškodený na zdraví, viedol konanie pred Okresným súdom Rožňava pod sp. zn. 5C/148/2005 práve proti tomuto žalovanému.

V ustanovení § 104 OZ je určený začiatok premlčacej doby pri právach na plnenie z poistenia, kde premlčacia doba začína plynúť až za rok po poistnej udalosti.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ vyhl. MF SR č. 423/1991 Zb., ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky   zákonného   poistenia   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou motorového vozidla, prevádzkovateľ a vodič motorového vozidla, na ktorého sa vzťahuje zákonné   poistenie   (ďalej   len   „poistený“),   má   právo,   aby   poisťovňa   za   neho   nahradila v rozsahu   a   vo   výške   podľa   osobitných   právnych   predpisov   poškodeným   uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla inému na zdraví, pokiaľ poistený za túto škodu zodpovedá podľa zákona a ak sa ďalej neustanovuje inak. Podľa ods. 4 v prípade smrti poisteného alebo zániku právnickej osoby má poškodený priamo voči poisťovni právo, aby mu škodu nahradila v tom istom rozsahu, v akom by mu ju bola   povinná   nahradiť   za   poisteného,   keby   zostal   nažive   alebo   keby   právnická   osoba nezanikla.

Podľa   §   28   ods.   381/2001   Z. z.   o   povinnom   zmluvnom   poistení   zodpovednosti za škodu   spôsobenú   prevádzkou   motorového   vozidla   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov práva a povinnosti Slovenskej poisťovne, a.s., vzniknuté zo zákonného poistenia prechádzajú 1. januára 2002 na kanceláriu.

Napriek skutočnosti, že poškodený v prípade zániku spoločnosti, ktorá za škodu zodpovedá, má nárok priamo voči kancelárii, neznamená to, že ide o nárok z poistnej zmluvy, ktorej účastníkom bol poškodený, ale je to stále nárok na náhradu škody, ktorý hradí kancelária v rozsahu, v akom by ju hradila za poisteného (ktorý za škodu zodpovedá). Nemožno preto aplikovať ustanovenie § 104 OZ ako pri plnení z poistenia, ale ustanovenie § 106 ods. 1 OZ, ako to správne uzavrel súd prvého stupňa. Na podporu takého záveru je potrebné uviesť, že ak by firma nezanikla v čase uplatnenia nároku žalobcom (rozšírenia žaloby v roku 2007), nemohlo by sa premlčanie nároku posudzovať podľa § 104 ale stále podľa § 106 ods. 1 O. s. p.»

Ústavný súd v súvislosti s už citovaným odôvodnením rozsudku krajského súduuvádza,   že   pokiaľ   sťažovateľ   iba   opätovne   uvádza   námietky,   ktoré   už   boli   predmetompreskúmavania   krajským   súdom   na   základe   ním   podaného   odvolania   proti   rozsudkuokresného súdu, a požaduje, aby ústavný súd vec opätovne posúdil a stotožnil sa s jehoprávnym posúdením nároku na náhradu škody, stavia tak ústavný súd do pozície ďalšejinštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží vzhľadom na čl. 124ústavy.   Podľa   uvedeného   článku   ústavy   je   ústavný   súd   nezávislým   súdnym   orgánomústavnosti. Skutočnosť, že okresný súd a krajský súd vo svojich rozsudkoch vyslovili právnezávery,   s   ktorými   sťažovateľ   nesúhlasí,   nezakladá   bez   ďalšieho   oprávnenosť   ústavnejsťažnosti a nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostitohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajskéhosúdu svojím vlastným.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že k porušeniu jeho základných práv malo dôjsť tiež tým, žekrajský súd sa nezaoberal jeho návrhom podľa § 238 ods. 3 OSP, čo ani nezdôvodnil.

Podľa § 238 ods. 3 OSP dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výrokusvojho   potvrdzujúceho   rozsudku,   že   je   dovolanie   prípustné,   pretože   ide   o   rozhodnutiezásadného právneho významu.

Ústavný súd konštatuje, že posúdenie toho, či ide o rozhodnutie zásadného právnehovýznamu, je plne v kompetencii odvolacieho súdu. Názor sťažovateľa o tom, či o takétorozhodnutie ide, je irelevantný.

Odvolací súd nie je povinný rozhodovať o návrhu účastníka, ktorým sa domáha, abyodvolací súd vo výroku svojho rozsudku podľa § 238 ods. 3 OSP vyslovil, že dovolanieproti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, jeprípustné,   pretože   ide   o   rozhodnutie   zásadného   právneho   významu,   a   teda   nemá   anipovinnosť odôvodňovať, prečo takémuto návrhu nevyhovel.

V súvislosti s týmto argumentom sťažovateľa ústavný súd tiež konštatuje, že pokiaľuž pred rozhodnutím krajského súdu o odvolaní sťažovateľ, resp. jeho právny zástupcažiada, aby krajský súd rozhodol podľa § 238 ods. 3 OSP, že ide o rozhodnutie zásadnéhoprávneho významu, v podstate pripúšťa aj taký výklad relevantných právnych noriem, akýkrajský súd aj v jeho veci použil a ktorý zároveň v sťažnosti namieta.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že niet žiadnej spojitosti medzinapadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   základného   právasťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S poukazom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neodôvodnenosti.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   bolo   bez   právneho   významuzaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2015