znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 406/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. W. zastúpeného advokátom Mgr. Rastislavom Otrubom, Kvačalova 1227/55, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 72/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. W. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2014   doručená   sťažnosť   P.   W.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   zastúpeného   advokátom   Mgr. Rastislavom   Otrubom,   Kvačalova   1227/55,   Žilina,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods.   2   a čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 72/2010.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 72/2010 z 10. septembra 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uznaný vinným z pokračovacieho zločinu krátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 4 Trestného zákona. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 1 To 17/2013 z 26. marca 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu zamietol. Dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) odmietol uznesením sp. zn. 5 Tdo 55/2013 z 24. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ uvádza: „V trestnej veci vedenej na Okresnom súde Martin pod spis. zn.: 3 T/72/2010 bolo v rámci prípravného konania vykonaných množstvo procesných úkonov (výsluchov   svedkov),   avšak   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní   došlo   pri   vykonávaní procesných úkonov k porušeniu zásady uvedenej v § 2 ods. 9 Tr. por., v zmysle ktorej každý proti   komu   sa   vedie   trestné   stíhanie,   má   právo   na   obhajobu...   Poverený   vyšetrovateľ obhajcovi   sťažovateľa   písomne   oznámil   termín   plánovaných   úkonov   a   to   na   deň: 05. 01. 2010, 08. 01. 2010 a 11. 01. 2010 - avšak predvolanie bolo doručené obhajcovi dňa 04. 01. 2010, čím nebola dodržaná minimálna lehota na prípravu.

Sťažovateľ   resp.   jeho   obhajca,   musí   mať   vždy   reálnu   možnosť   realizovať   právo na obhajobu. Obvinený môže svoje základné právo realizovať až po tom, ako bol riadne upovedomený   o   čase   a   mieste   vykonania   výsluchu   konkrétneho   svedka   -   čo   sa   však v uvedenom   prípade   nestalo...   Keďže   vo   vyššie   uvedených   prípadoch   absentujú   dôkazy o vykázaní doručenia predvolaní na jednotlivé vyšetrovacie úkony - nie je možné považovať takto vykonané úkony za vykonané v súlade s Trestným poriadkom, ale aj s Dohovorom, čo však Okresný súd Martin v spojení s Krajským súdom Žilina neskúmal.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľa uvedené v či. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR v konaní vedenom na Okresnom súde Martin, pod. spis. zn.: 3 T 72/2010 bolo porušené.

Ústavný   súd   zrušuje   rozsudok   Okresného   súdu   Martin...   v   konaní   vedenom   pod spis. zn.: 3 T 72/2010 v spojení s uznesením Krajského súdu Žilina, ktoré bolo vydané dňa 26. 03. 2013 v konaní vedenom pod spis. zn.: 1 To 17/2013 a vec sa vracia Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   podľa   čl.   127   ods.   3   Ústavy   SR   finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR.

Ústavný súd priznáva odmenu a náhradu hotových výdavkov právnemu zástupcovi sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 72/2010.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému   právu   alebo slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta a   ktorý   jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   najmä   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa sťažovateľ   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa nemá ústavný súd dôvod spochybňovať. Sťažovateľ v sťažnosti namietal iba porušenie svojich základných práv postupom okresného súdu, a nie aj postupom krajského súdu a najvyššieho súdu. V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený namietať porušenie svojich základných práv,   ku   ktorému   malo   dôjsť   v   konaní   pred   okresným   súdom   podaním   odvolania na krajskom súde, o čom sťažovateľ vedel, odvolanie podal a krajský súd o ňom rozhodol. Z toho   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   k   dispozícii   účinný   právny   prostriedok   na   ochranu svojich   práv,   o   ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť   krajský   súd,   čo   vylučuje   právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Ústavný súd dodáva, že aj v prípade, ak by sťažovateľ namietal porušenie svojich práv postupom krajského súdu, resp. najvyššieho súdu, ústavný súd by musel jeho sťažnosť odmietnuť ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je lehotou objektívnou, čo znamená,   že   jej   zmeškanie   nie   je   možné   odpustiť   (napr.   III.   ÚS   298/06).   Uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 24. októbra 2013. Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti na okresnom súde zistil, že uznesenie najvyššieho súdu bolo   sťažovateľovi   doručené   12.   novembra   2013.   Sťažnosť   sťažovateľa   bola   podaná na poštovú prepravu 26. februára 2014, teda po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014