znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 406/2012-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   augusta   2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   V.   K.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a ľudských slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 64/2011 z 28. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012 doručená sťažnosť Ing. V. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a ľudských slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   práva   na   účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 154c ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 64/2011 z 28. marca 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Dňa 12. 7. 2000 bol v regionálnom denníku „K.“ publikovaný článok s názvom „Rekonštrukcia námestia v Š. presiahne 40 miliónov – vysoké náklady chceli dať prešetriť prokuratúre“.   Aj   keď   článok   napísal   redaktor   denníka,   jeho   osobný   vklad   do   článku predstavovala   len   redakčná   úprava   informácií,   poskytnutých   redaktorovi   starostom mestskej časti K. Po obsahovej stránke sa jednalo o interpretáciu vyjadrení starostu a o citácie z jeho vyjadrení, bez akéhokoľvek hodnotiaceho úsudku zo strany redaktora. Článok bol spracovaný a publikovaný na základe požiadavky starostu.

Nakoľko podľa názoru spol. F. s. r. o. boli zverejnené informácie hrubo nepravdivé a poškodzujúce jej dobré meno, spoločnosť sa žalobou o ochranu dobrej povesti domáhala voči žalovanej mestskej časti zverejnenia ospravedlnenia a zaplatenia nemajetkovej ujmy. Spor bol vedený na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 20C 1216/2000. Celé konanie sa týkalo najmä dokazovania pravdy publikovaných informácií žalovanou mestskou časťou, resp. dokazovania nepravdivosti a poškodzujúceho charakteru zverejnených informácií. Rozhodnutím súdu zo dňa 25. 5. 2010 som sa stal vedľajším účastníkom konania na strane žalobcu.

Rozsudkom zo dňa 11. 11. 2010, sp. zn. 20C/1216/2000 súd žalobu zamietol... Doručený rozsudok som napadol odvolaním... Odvolací Krajský súd Košice vytýčil na deň 28. 3. 2012 odvolacie pojednávanie a v uvedený   deň   rozsudkom   sp.   zn.   1Co/64/2011   prvostupňové   rozhodnutie   potvrdil  ... Odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny, avšak z iných dôvodov, než ktorými   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   súd   prvostupňový   a   to,   z   nedostatku   pasívnej legitimácie žalovaného...»

Sťažovateľ videl porušenie ním označených základných a iných práv v nesprávnych právnych   záveroch   v   rozsudku   krajského   súdu   a   v   jeho   nedostatočnom   odôvodnení a uviedol:

«Súd nepriznal žalovanej mestskej časti K. pasívnu legitimáciu s poukázaním na fakt, že článok v denníku napísal redaktor denníka ako jeho zamestnanec a s odkazom na súdnu prax (Zborník stanovisiek, správ a rozhodnutí Najvyššieho súdu III str. 181 až 182) a § 10 zák. č. 81/1966 o periodickej tlači teda nesie zodpovednosť za článok vydavateľ denníka. Z tohto dôvodu sa súd obsahom podaného odvolania a ani odôvodnením prvostupňového rozhodnutia ani nezaoberal...

K záveru o porušení mojich základných práv som dospel na podklade rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 31. 3. 2009, sp. zn. 23Cdo 1014/2007. V tomto rozhodnutí dospel súd k záveru, že pokiaľ bol zdrojom poškodzujúcej informácie subjekt, medzi ktorého povinnosti patrí obstarávanie informácií daného typu a ich zverejňovanie a pokiaľ   tlačové   periodikum   informáciu   zverejnilo   bez   pridania   vlastných   hodnotiacich úsudkov   a   typ   informácie   spadá   do   publikačnej   oblasti   periodika,   potom   je   tlačové periodikum   iba   nástrojom   zverejnenia   a   autorom   a   subjektom   zodpovedným   za   obsah informácie je jej zdroj.

Som presvedčený, že vo veci 20C/1216/2000 sa jedná o analogickú situáciu: Z výpovede redaktora vyplynulo,   že článok bol publikovaný z iniciatívy starostu, ktorý si redaktora na rozhovor na danú tému „objednal“. Rozhovor redaktora so starostom sa uskutočnil   v kancelárii   starostu   na miestnom úrade,   v   pracovnej   dobe.   Publikované informácie poskytol redaktorovi starosta ako štatutárny zástupca obce.

Som   presvedčený,   že   pokiaľ   by   nebola   žalovaná   obec   ktorá   nepravdivé a poškodzujúce   informácie   poskytla   redaktorovi   prostredníctvom   svojho   štatutárneho orgánu (starostu), ale žalovaný by bol denník ktorý poskytnuté informácie uverejnil, v spore by nebolo možné uspieť a denník by sa žalobe ubránil. K tomto presvedčeniu ma vedú nasledovné úvahy...

Zverejnené   informácie   sa...   nesporne   týkali   činnosti   obce   a   táto   ich   poskytnutie nemohla odmietnuť, nehovoriac o tom, že ich zverejnenie v tlači bolo iniciované samotnou obcou. Informácie boli na zverejnenie poskytnuté štatutárnym zástupcom obce v súlade s jeho právomocami (§ 13 ods. 1, 4, 5 zákona o obecnom zriadení). Z § 13 ods. 2 Zákona o obecnom   zriadení   vyplýva   povinnosť   starostu   poskytovať   pravdivé   informácie,   resp. s prihliadnutím   na   právo   na   nevedomý   omyl,   zákaz   poskytovať   vedome   nepravdivé informácie.

Úlohou regionálneho denníka K. a náplňou jeho činnosti je zverejňovanie informácií zo života mesta K. a jeho mestských častí. V danom prípade nie je možné dospieť k záveru o pochybení denníka, nakoľko informácie na zverejnenie mu poskytol štatutárny zástupca mestskej časti/obce, jednalo sa o informácie verejného charakteru zo života mestskej časti, zdroj informácie mal zákonnú povinnosť poskytnúť len pravdivé informácie a keďže ich poskytol   priamo   najvyšší   zákonný   predstaviteľ   mestskej   časti,   nielen   že   nebol   dôvod poskytnutým informáciám neveriť či ich pravdivosti nedôverovať, ale nebolo ich ani kde ďalej overiť. Nikto „vyššie postavený“, „kompetentnejší“ či „zodpovednejší“ na stranne zdroja informácie už nejestvuje. Redaktor denníka poskytnuté informácie nekomentoval a nepripojil   k   nim   vlastný   hodnotiaci   úsudok.   Informácie   poskytol   orgán   verejnej   moci, denník mal právo spoliehať sa na to, že tieto informácie sú pravdivé.

K zásahu   do práv   žalobkyne teda nedošlo zverejnením   skreslených informácií či komentárom   redaktora,   ale zverejnením nepravdivých informácií   poskytnutých orgánom verejnej moci, týkajúcich sa jeho činnosti, ktoré bol tento orgán povinný poskytovať, pričom týmto orgánom poskytnuté informácie boli vedome nepravdivé. Tohto si bola evidentne vedomá aj žalovaná mestská časť, nakoľko jej obrana v celom prvostupňovom konaní bola založená na predkladaní „dôkazov pravdy“ vo vzťahu k ňou poskytnutým informáciám. Všetky tieto skutočnosti ma vedú k záveru, že žaloba proti denníku by nemohla byť úspešná...

Z predmetnej veci vyplýva, že porušiteľom práva žalobkyne nemôže byť nikto iný, než buď žalovaná mestská časť, alebo denník. Ako som už vyššie dôvodil aj s poukazom na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 23Cdo/1014/2007, v tomto špecifickom prípade je podľa môjho názoru zodpovednosť denníka vylúčená. Rozhodnutie odvolacieho súdu o nežalovateľnosti mestskej časti však v takomto prípade vedie priamo k porušeniu môjho základného práva zaručeného čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pretože nikto tretí už ako zodpovedný do úvahy neprichádza.

Odvolací súd síce radikálne zmenil dôvod svojho potvrdzujúceho rozhodnutia a tento aj   odôvodnil,   odôvodnenie   však   nie   je   dostatočné,   nakoľko   súd   sa   nevysporiadal so špecifickým postavením zdroja/poskytovateľa informácie a bez posúdenia tejto otázky, len prosté poukázanie na zodpovednosť podľa § 10 zák. č. 81/1966 Zb., nesie podľa môjho laického názoru zjavné znaky formalizmu...

Predbežne,   pred   odborným   doplnením   tejto   sťažnosti   prípadne   ustanoveným právnym   zástupcom   namietam,   že   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   boli   porušené   moje základné   práva   na   spravodlivé   prejednanie   a   rozhodnutie   mojej   veci,   na   dostatočné, správne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a právo na účinný a efektívny prostriedok nápravy zaručené čl. 46 ods. 1 v spojení s porušením čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1, čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1, čl. 13 Dohovoru, v spojení s porušením čl. 1 Dohovoru, prípadne aj ďalšie základné práva, na ktorých definovanie a popis moje laické znalosti nestačia...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie ním označených základných a iných práv a ním označených článkov ústavy, listiny a dohovoru rozsudkom krajského súdu, zrušil tento rozsudok a priznal mu „náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, v sume 200,- €, ako aj náhradu trov konania a právneho zastúpenia“.

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov na zastupovanie v konaní o ním podanej sťažnosti, a to s poukazom na svoju zlú finančnú situáciu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že na odvolanie sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka na strane žalobcu krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 C 1216/2000-295 z 11. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu – spoločnosti F., s. r. o., proti žalovanému „Mestská časť K.“ o ochranu dobrej povesti. Podľa sťažovateľa krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu na základe nesprávnych právnych záverov a svoje   rozhodnutie   dostatočne   neodôvodnil,   čím   porušil   označené   základné   a   iné   práva sťažovateľa.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľa   nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, krajský súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa v jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu a svoje závery ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, keď uviedol:

„Vzhľadom k tomu, že odvolanie vo veci bolo podané iba vedľajším účastníkom na strane žalobcu a vzhľadom na jeho právne postavenie v občianskom súdnom konaní, skúmal odvolací súd ako predbežnú otázku prípustnosť takto podaného odvolania.

Podľa § 93 ods. 4 O. s. p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník.   Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Ako vedľajší účastník v konaní na strane žalobcu vystupuje fyzická osoba Ing. V. K. Tento bol spoločníkom ako aj konateľom spoločnosti pôvodného žalobcu predtým, ako na jej   majetok   bol   vyhlásený   konkurz.   Za   takejto   situácie   odvolací   súd   vyvodil   záver,   že odvolanie podané vedľajším účastníkom neodporuje úkonom ani záujmom žalobcu, ktorý v súčasnej   dobe   vykonáva   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu   –   pôvodného   žalobcu.   S poukazom   na   tieto   závery   odvolací   súd   považuje   odvolanie   vedľajšieho   účastníka   za prípustné.

Na   základe   toho   odvolací   súd   preskúmal   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   ako   aj konanie ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p. na nariadenom odvolacom pojednávaní a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka nie je dôvodné. Odvolací súd považuje zamietavý výrok rozsudku súdu prvého stupňa za vecne správny,   aj   keď   má   za   to,   že   jeho   vecná   správnosť   vyplýva   z iných   formálnoprávnych dôvodov, než ktoré uviedol súd prvého stupňa.

Žalobca sa v konaní domáha v rámci práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby jednak morálnej satisfakcie spočívajúcej v povinnosti žalovaného ospravedlniť sa a jednak náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nebolo v konaní sporné, že k tvrdenému zásahu zo strany žalovaného malo dôjsť obsahom článku uverejnenom v denníku K. zo dňa 12.   7.   2000.   Vykonaným   dokazovaním   bolo   taktiež   preukázané,   že   autorom   článku   bol redaktor   denníka   K.   S.,   ktorý   tento   článok   napísal   v   rámci   plnenia   svojich pracovnoprávnych povinností z pracovného pomeru, ktorý mal s vydavateľom uvedeného denníka.   Za   takejto situácie bolo preto povinnosťou súdu prvého stupňa vyporiadať   sa v prvom   rade so   základnými   formálnymi otázkami zodpovednosti,   teda predovšetkým   či možno žalovaného v konaní považovať za pasívne legitimovaný subjekt.

Podľa § 10 ods. 1 zák. č. 81/1966 o periodickej tlači, za periodickú tlač zodpovedá vydavateľ, za ostatné hromadné informačné prostriedky príslušná organizácia, na ktorú sa vzťahujú všetky ďalšie ustanovenia platné pre vydavateľa.

Podľa   ods.   2   z   poverenia   vydavateľa   riadi   hromadný   informačný   prostriedok šéfredaktor.   Ďalej   sa   na   riadení   hromadného   informačného   prostriedku   môže   podieľať redakčná rada. Rozsah jej účasti na riadení hromadného informačného prostriedku, jej zodpovednosť, spôsob vymenovania a odvolávania jej členov určí vydavateľ.

Podľa   ods.   3   ak   vydavateľ   určí   šéfredaktora,   zodpovedá   vydavateľovi   za   obsah jednotlivého   vydania   hromadného   informačného   prostriedku,   najmä   za   to,   aby   obsah hromadného   informačného prostriedku neporušil   zákonom chránené záujmy spoločnosti občanov a organizácií.

V súlade s citovanou zákonnou úpravou sa vyvíjala aj súdna prax a to v tom smere, že   u   neoprávnených   zásahov   vykonaných   tlačou   (rozhlasom   alebo   televíziou)   treba rozlišovať prípady, keď autorom článku je tretia osoba od prípadu, keď ide o pracovníka vydavateľstva   (rozhlasu,   televízie).   Ak   je   pisateľom   článku   uverejneného   v   tlači   osoba rozdielna od pracovníkov vydavateľskej organizácie, možno sa domáhať ochrany proti tejto osobe   priamo   zodpovednej   za   urobený   zásah.   Ak   je   však   pisateľom   článku   (režisérom, redaktorom   uskutočnenej   relácie   programu   a   pod.),   pracovník   organizácie,   je   zásah spôsobený   organizáciou,   pokiaľ   je   doložené,   že   pracovník   konal   v   rámci   plnenia   úloh organizácie (Zborník stanovisiek, správ a rozhodnutí Najvyššieho súdu III str. 181 až 182). V súlade s uvedenou súdnou praxou ako aj právnou úpravou odvolací súd vyvodil, že pokiaľ bolo v konaní preukázané, že pisateľom sporného článku bol redaktor – zamestnanec vydavateľa   príslušného   denníka   je   treba   jednoznačne   prípadnú   zodpovednosť   za   obsah tohto   článku   vyvodzovať   výlučne   u   vydavateľa.   Takýto   záver   teda   vylučuje   priamu zodpovednosť osoby, rozhovor s ktorou bol podkladom pre napísanie článku redaktorom. Takýto záver zároveň vylučuje pasívnu legitimáciu a teda aj priamu zodpovednosť za obsah článku žalovaným.

Vzhľadom   na   takýto   právny   záver,   ktorý   nebol   do   odôvodnenia   prvostupňového rozsudku pojatý, odvolací súd v záujme predídenia tzv. neočakávanému rozhodnutiu vytýčil vo veci odvolacie pojednávanie na ktorom umožnil účastníkom konania ako aj vedľajšiemu účastníkovi   vyjadriť   sa   k   uvedenej   právnej   otázke   súvisiacej   s   pasívnou   legitimáciou v konaní.

K stanovisku   vedľajšieho   účastníka   k tejto otázke uvádza,   že toto   nepovažuje za dôvodné, keďže na zodpovednosti vydavateľa nemení nič skutočnosť, že tento článok vznikol na základe nahratého rozhovoru so starostom obce, ako ani tvrdená skutočnosť, že pri širšom výklade ho možno považovať za určitú formu inzercie v denníku, ktorú vykonal starosta   mestskej   časti.   V   danom   prípade   totiž   zjavne   nešlo   o   článok,   ktorý   by   bol umiestnený v osobitne vyradenej časti denníka vyhradeného pre inzerciu, z ktorého by jasne vyplývalo, že vydavateľ nezodpovedá za obsah takto uverejnených inzercií.

S poukazom na uvedené závery má odvolací súd za to, že žalovaný nie je v konaní pasívne   legitimovaný   a   preto   považuje   výrok   zamietavého   rozsudku   za   vecne   správny a takto ho podľa § 219 O. s. p. potvrdil...“

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že na základe zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov bolo v Slovenskej republike na sprístupnenie právnej pomoci osobám   v   hmotnej   núdzi   zriadené   Centrum   právnej   pomoci   (ďalej   aj   „centrum“). S účinnosťou   od   1.   januára   2012   sa   systém   sprístupňovania   právnej   pomoci   osobám v hmotnej   núdzi   prostredníctvom   centra   vzťahuje   aj   na   väčšinu   konaní   pred   ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy (vrátane konania o sťažnosti sťažovateľa, pozn.). S účinnosťou od 1. januára 2012 došlo taktiež k zmene ustanovenia § 30 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého účastníka, ktorý požiada o ustanovenie advokáta, a u ktorého sú predpoklady, aby bol oslobodený od súdnych poplatkov, súd odkáže na centrum. O tejto možnosti súd účastníka poučí.

Ústavný   súd   z tohto   dôvodu   už   právneho   zástupcu   v obdobných   veciach neustanovuje a sťažovateľ má možnosť obrátiť sa so žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu na centrum.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012