znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 406/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 6981/2010, Rvp 6982/2010, Rvp 6983/2010, Rvp 6984/2010 a sp. zn. Rvp 6985/2010, zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol.   s r.   o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami Krajského   súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoE 110/2010 z 22. júna 2010, sp. zn. 4 CoE 211/2010 z 31. mája 2010, sp. zn. 17 CoE 112/2010 z 23. júna 2010, sp. zn. 17 CoE 196/2010 z 23. júna 2010 a sp. zn. 17 CoE 84/2010 z 23. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 6981/2010, Rvp 6982/2010, Rvp 6983/2010, Rvp 6984/2010 a sp. zn. Rvp 6985/2010   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 6981/2010.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. októbra 2010   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 CoE 110/2010 z 22. júna 2010, sp. zn. 4 CoE 211/2010 z 31. mája 2010, sp. zn. 17 CoE 112/2010 z 23. júna 2010, sp. zn. 17 CoE 196/2010 z 23. júna 2010 a sp. zn. 17 CoE 84/2010 z 23. júna 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

2. Zo   sťažností   a z ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v rámci   svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe   zmlúv   o úvere   uzavretých   v priebehu   februára   2007   až   októbra   2007   poskytla viacerým   fyzickým   osobám   úvery   v sume   331,94   €   a 265,55   €,   ktoré   spolu   s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 6-mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 6982/2010), v 8-mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 6984/2010) a v 12-mesačných   splátkach   (veci   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   6981/2010,   Rvp   6983/2010   a   Rvp 6985/2010).   Keďže   dlžníci   neuhradili   niekoľko   po   sebe   idúcich   splátok,   dostali   sa   do omeškania   so   splácaním   úveru,   čím   sa   tento   stal   okamžite   splatným.   Sťažovateľka opakovane   vyzvala   dlžníkov   na   úhradu   úveru.   Keďže   dlžníci   neuhradili   dlžné   čiastky, sťažovateľka zahájila rozhodcovské   konania pred rozhodcovským súdom, ktoré skončili nálezmi rozhodcovského súdu, ktoré majú povahu exekučného titulu.

2.1 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6981/2010 bol 16. februára 2008 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom   Partizánske   (ďalej   len   „okresný   súd“)   17.   marca   2008   začal   nútený   výkon rozhodnutia.   Okresný   súd   popri   konaní   o vstupe   vedľajšieho   účastníka   do   konania z vlastného podnetu uznesením sp. zn. 2 Er 2171/2008 z 8. februára 2010 exekúciu zastavil. Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 19 CoE 110/2010 z 22. júna 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

2.2 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6982/2010 bol 16. marca 2008 podaný návrh na výkon   exekúcie súdnemu exekútorovi,   ktorý   na základe poverenia udeleného okresným súdom 7. apríla 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd popri konaní o vstupe vedľajšieho účastníka do konania   z vlastného podnetu uznesením sp. zn. 2 Er 2215/2008 z 1.   marca   2010   exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 CoE 211/2010 z 31. mája 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

2.3 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6983/2010 bol 25. augusta 2008 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 2. októbra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd popri konaní o vstupe vedľajšieho účastníka do konania   z vlastného podnetu uznesením sp. zn. 2 Er 2462/2008 z 10. februára 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 CoE 112/2010 z 23. júna 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

2.4 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6984/2010 bol 25. augusta 2008 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 2. októbra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd popri konaní o vstupe vedľajšieho účastníka do konania z vlastného podnetu uznesením sp. zn. 3 Er 2463/2008 z 5.   februára   2010   exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 CoE 196/2010 z 23. júna 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

2.5 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6985/2010 bol 23. septembra 2008 podaný návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného okresným súdom 6. novembra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd   popri konaní o vstupe vedľajšieho účastníka do konania z vlastného podnetu uznesením sp. zn. 4 Er 2534/2008 z 15. januára 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 17 CoE   84/2010   z 23.   júna   2010   tak,   že   potvrdil   prvostupňové   uznesenie   ako   vecne a právne správne.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom okresného súdu, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva „vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“. Sťažovateľka uviedla   v sťažnosti podrobne okolnosti, ktoré znamenajú porušenie práva sťažovateľky na spravodlivý proces. Za také považuje predovšetkým skutočnosť, že došlo k porušeniu   princípu   rovnosti   zbraní   a kontradiktórnosti   konania,   keď   okresný   súd z vlastného   podnetu,   t.   j.   bez   podnetu   exekútora,   sťažovateľky   alebo   povinného   začal konanie   na   zastavenie   exekúcie,   pričom   pred   začatím   tohto   konania   nedal   možnosť účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k začatiu   konania   o zastavení   exekúcie. Sťažovateľka   namietala aj   vykonanie   dokazovania, ku   ktorému   došlo   bez znalosti   vôle účastníkov konania, keďže im nebol daný priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom, resp. možnosť navrhnúť dôkazy nové.

Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Spoločné prerokovanie veci

5. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

6.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 6981/2010, Rvp 6982/2010, Rvp 6983/2010, Rvp 6984/2010 a sp. zn. Rvp 6985/2010 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľky   a krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

7. Podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   každý   má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8. Sťažovateľka namietala, že okresným súdom boli   porušené jej práva a slobody vyplývajúce   z čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a to   tým   spôsobom,   že   okresný   súd   z vlastného podnetu   popri   konaní   o vstupe   vedľajšieho   účastníka   do   konania   začal   konanie   na zastavenie exekúcie, pričom účastníkom exekučného konania neposkytol priestor vyjadriť sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. Takýmto postupom podľa tvrdení sťažovateľky nahradil   vôľu   jedného   z účastníkov   exekúcie   na   jej   úkor,   čím   stratila   právnu   istotu a legitímne očakávanie užívať svoj   majetok nastolený vydaním   poverenia na vykonanie exekúcie   a následným   začatím   núteného   výkonu   práva   exekúciou.   Sťažovateľka   ďalej namietala,   že   okresný   súd   ani   krajský   súd   nezdôvodnili,   z akých   dôvodov   a   v danom okamžiku   (či   pre   zmenu   zákonných   alebo   iných   podmienok   pre   výkon   exekúcie   alebo porušenie   povinností   exekútorom)   začal   okresný   súd   konanie   na   zastavenie   exekúcie, pričom neidentifikovali ochraňovaný verejný záujem, ktorý by   bol nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv účastníkov exekučného konania. K porušeniu označeného práva došlo podľa sťažovateľky aj tým, že okresný súd a krajský súd v priebehu konania na zastavenie   exekúcie   vykonali   dokazovanie   z vlastného   podnetu   a bez   znalosti   vôle účastníkov   konania,   pričom   súdy   týmto   nedali   priestor   na   vyjadrenie   sa   k vykonaným dôkazom ani možnosť navrhnúť nové dôkazy.

9.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   skúmal,   či   ochranu sťažovateľkou   namietanému   porušeniu   práva   neposkytujú   všeobecné   súdy   na   základe opravných prostriedkov, ktoré je potrebné považovať za účinné právne prostriedky nápravy. Z obsahu   sťažností   a k nim   pripojených   príloh   vyplýva,   že   v uvedených   prípadoch sťažovateľka   pred   podaním   sťažností   ústavnému   súdu   nevyčerpala   všetky   právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže nepodala dovolanie proti napadnutým uzneseniam krajského súdu,   a to   napriek   tomu,   že   sťažovateľkou   v sťažnosti   uvádzané   dôvody   predstavujú dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. Podľa uvedenej právnej normy dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ak teda prvostupňové súdy v exekučných veciach podľa   tvrdenia   sťažovateľky   neposkytli   účastníkom   konania   možnosť   vyjadriť   sa k vykonaným dôkazom, ani im nedali možnosť nové dôkazy, ktoré by zvrátili rozhodnutie exekúciu zastaviť,   navrhnúť, potom exekučné súdy, a teda aj krajský súd, napadnutými uzneseniami odňali sťažovateľke možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

10. Vzhľadom na to, že sťažovateľka napriek uvedeným skutočnostiam dovolania v uvedených   prípadoch   nepodala,   ústavný   súd   vychádzajúc   zo   svojej   subsidiárnej právomoci sťažnosti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

11.   Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

12.   Sťažovateľka   vo   svojom   návrhu   žiadala,   aby   ústavný   súd   v súvislosti s napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   vyslovil   porušenie   práva   podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   a zrušil   tieto   rozhodnutia.   Z obsahu   sťažností   vyplýva,   že   ich podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľky   so zastavením   konania   v   exekučných   veciach,   čím podľa jej názoru bolo porušené jej právo vlastniť majetok v zmysle dodatkového protokolu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

13. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje   za   potrebné   upriamiť   pozornosť   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6   ods. 1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   sťažovateľkou   označeného   práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v   spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný   súd   navyše   konštatuje,   že   nie   je   daná   ani   taká   príčinná   súvislosť   medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Preto   sú   sťažnosti   v tomto   rozsahu   zjavne   neopodstatnené   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.

Navyše, ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami   súdov   prvého   stupňa   dospel   k záveru,   že   z   odôvodnenia   napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy svojím   postupom   aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a rozhodovali   v zmysle   ustálenej   judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

14.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   uzatvára,   že   nebola   preukázaná   príčinná súvislosť medzi označeným právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, porušenie ktorého sťažovateľka   namieta,   a napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   a preto   ústavný   súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010