znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 405/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Horanským, Staničná 1, Piešťany, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 240/2015 z 27. mája 2015 a uzneseniami Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 51 C 285/2014 z 19. januára 2015 a sp. zn. 51 C 285/2014 z 24. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a práva podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a   politických   právach   (ďalej   len   „medzinárodný pakt“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 5 Co 240/2015   z 27. mája   2015 (ďalej   len „uznesenie krajského súdu“) a uzneseniami Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 51 C 285/2014 z 19. januára 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 19. januára 2015“) a sp. zn. 51 C 285/2014 z 24. marca 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 24. marca 2015“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   príloh   k   nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol navrhovateľom v súdnom konaní o ochranu osobnosti a o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 90 000 € vedenom okresným súdom pod sp. zn. 51 C 285/2014 proti odporcovi ⬛⬛⬛⬛. Sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok za podaný návrh, a preto bol okresným súdom 12. novembra 2014 vyzvaný na jeho zaplatenie s následkom zastavenia konania, ak k jeho úhrade nedôjde. Sťažovateľ súdny poplatok nezaplatil, a preto uznesením okresného súdu z 19. januára 2015 bolo konanie zastavené s tým, že o náhrade trov   konania   bude   rozhodnuté   samostatným   uznesením.   Uznesením   z   24.   marca   2015 okresný súd rozhodol, že sťažovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 238,39 € na účet jeho právneho zástupcu poukazujúc na § 146 ods. 2 prvú vetu, § 149 ods. 1 a § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) z dôvodu,   že   sťažovateľ   nezaplatením   súdneho   poplatku   za   návrh   na   začatie   konania procesne zavinil, že súdne konanie bolo zastavené. Uvedené uznesenie okresného súdu sťažovateľ   napadol   odvolaním,   v   ktorom   uviedol,   že   odporcovi   nevznikli   žiadne   trovy účelne vynaložené na bránenie svojho práva, keďže okresný súd bezdôvodne zaslal návrh na začatie konania odporcovi pred zaplatením súdneho poplatku.

Krajský   súd   namietaným   rozhodnutím   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   podľa § 219   ods.   1   OSP   ako   vecne   správne   napriek   tomu,   že   v   jeho   odôvodnení   paradoxne konštatoval, že „Okresný súd Bratislava III napriek skutočnosti, že súdny poplatok z návrhu zaplatený   nebol   a   bez   toho,   aby   navrhovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   vyzval, doručil návrh spolu s prílohami odporcovi za účelom vyjadrenia sa k návrhu v lehote 15 dní, hoci tak urobiť nemal. Zároveň uviedol, že takéto konanie je v rozpore so zásadou hospodárnosti   konania   a   neprípustnosťou   umelého   navyšovania   trov,   nakoľko pred zaplatením poplatku súd prvého stupňa v konaní ďalej pokračovať nemôže. Zároveň konštatoval,   že   nakoľko   Okresný   súd   Bratislava   III,   nakoľko   príslušný   na   konanie   bol Okresný súd Bratislava II, mal vec bez ďalšieho iba odstúpiť na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava II.“. Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že trovy konania vznikli nezákonnosťou postupu Okresného súdu Bratislava III. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na § 10 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za   výpis   z   registra   trestov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdnych poplatkoch“),   v   zmysle   ktorého   okresný   súd   zastavil   konanie   v   rozpore   s   týmto ustanovením.   Okresný   súd   Bratislava   III   doručil   žalobu   sťažovateľa   odporcovi,   aby   sa vyjadril, a preto už nemohol vydať uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku   ani   uznesenie   o   trovách   konania.   Krajský   súd   v   tejto   nezákonnosti   podľa sťažovateľa   ďalej   pokračoval,   keď   svojím   rozhodnutím   uznesenie   okresného   súdu z 24. marca 2015 potvrdil.

Namietané rozhodnutia okresného súdu, ako aj krajského súdu podľa sťažovateľa „trpia hrubými pochybeniami, nedostatkami a porušeniami zákona, ktorých prejavom je zjavne   nezákonnosť,   nedostatočná   odôvodnenosť,   dôkazná   nepodloženosť, nepreskúmateľnosť   a   až   arbitrárnosť   týchto   rozhodnutí   a   konajúcich   súdov,   ktorých podstatou   sú   závažné   porušenia   viacerých   základných   princípov   (zásad)   materiálneho právneho   štátu...   a   princípu,   že   právo   nemôže   vzniknúť   (vzísť)   z   bezprávia a nespravodlivosti],   čo   všetko   v   konečnom   dôsledku   vyústilo   na   úkor   sťažovateľa   až do odmietnutia poskytnúť mu súdnu ochranu a spravodlivosť (denegatio iustitiae) a tiež do fatálneho a ústavne neakceptovateľného a netolerovateľného porušenia základných práv sťažovateľa (ako účastníka súdneho konania), predovšetkým do porušenia sťažovateľovho základného práva na spravodlivý proces a súdnu ochranu, rovnosť účastníkov konania v spojení   so   sťažovateľovým   základným   právom   na   účinný   prostriedok   nápravy   a   aj so sťažovateľovým základným právom na riadne odôvodnenie rozhodnutia.“.

Podľa názoru sťažovateľa došlo aj k porušeniu princípu legitímnych očakávaní, ktorý je previazaný s ďalším zo základných princípov materiálneho právneho štátu, podľa ktorého právo nemôže vzísť z bezprávia a nespravodlivosti.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že všeobecné súdy konajúce v jeho veci v odôvodnení svojich rozhodnutí nedali jasne, zrozumiteľne, dostatočne a presvedčivo odpovede na všetky skutkovo   a   právne   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   konania   a   sťažovateľom uvedenými argumentmi, a preto ich rozhodnutia považuje za neodôvodnené a arbitrárne. Pritom ústavný súd, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane judikovali, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu účastníka konania je právo na také odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo významné   otázky   súvisiace   s   predmetom   konania,   pričom   závažným   nedostatkom   je absencia reakcie na relevantné argumenty a námietky účastníka konania vrátane absencie reakcie na prípadný odklon od existujúcej judikatúry. Absencia jasného a zrozumiteľného odôvodnenia rozhodnutia súdu potom vedie k jeho nepresvedčivosti, nepreskúmateľnosti a neúplnosti,   a   teda   aj   k   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva na spravodlivý proces.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave – uznesením sp. zn. 5Co/240/2015-86 z 27. 5. 2015 a Okresný súd Bratislava II uznesením sp. zn. 51C/285/2014-72 z 24. 03. 2015 a uznesením zo   dňa   19.   01.   2015   č.   k.   51C/285/2014-65,   porušil   sťažovateľovi

...   základné   právo   na   súdnu   ochranu,   na   konanie   pred   zákonným   sudcom zaručené podľa čl. 46 v spojení s čl. 47 ods. 3, Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods.   1   v   spojení   s čl.   11   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ústavného   zákona č. 23/1991 Zb.) a zároveň porušil sťažovateľovi základné právo na spravodlivé konanie (v spojení so základným právom na účinný prostriedok a na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia) zaručené podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenia č. 209/1992 Zb.) a aj v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu (č. 1) k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenia č. 209/1992 Zb.) a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (oznámenia č. 120/1976 Zb.).

2. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/240/2015-86 z 27. 5. 2015 a uznesenie Okresný súdu Bratislava II sp. zn. 51C/285/2014-72 z 24. 03. 2015 a uznesenie zo dňa 19.01.2015 č. k. 51C/285/2014- 65 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.

3. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi

...   náhradu   trov   konania   (právneho   zastúpenia),   ktoré   je   Krajský   súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Igora Horanského... a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu označených práv uzneseniami okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutých uznesení okresného súdu.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 24. marca 2015, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania, podal riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd na základe jemu   zverenej   právomoci.   Zo   sťažnosti   súčasne   nevyplýva,   že   by   sťažovateľ   využil na ochranu svojich práv podanie odvolania ako riadneho opravného prostriedku aj vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu z 19. januára 2015, ktorým bolo súdne konanie zastavené. Skutočnosť, že sťažovateľ odvolanie nepodal, hoci bol v zmysle poučenia na to oprávnený, automaticky nezakladá právomoc ústavného súdu. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima   ratio   –   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05)

Ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie označených práv uzneseniami okresného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa   o   porušení   jeho   základného   práva na súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny,   práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   základného   práva na rovnosť v konaní zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 11 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   práva   na   účinný   prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 14 medzinárodného   paktu   uznesením   krajského   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie okresného súdu z 24. marca 2015 o uložení povinnosti sťažovateľovi zaplatiť odporcovi náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   238,39   €   z   dôvodu   zastavenia   konania zavinením sťažovateľa (späťvzatie návrhu). Podľa sťažovateľa k porušeniu ním označených práv   malo   dôjsť   tým,   že   krajský   súd   svojvoľne   a   arbitrárne   na   jeho   vec   aplikoval ustanovenie   prvej   vety   §   146   ods.   2   OSP.   Sťažovateľ   tiež   poukázal   na   skutočnosť, že odporcovi nevznikli trovy konania, ktoré by účelne vynaložil na bránenie svojho práva, keďže   zo   strany   konajúceho   súdu   nebol   dôvod   zasielať   jeho   návrh   na   začatie   konania na vyjadrenie pred zaplatením súdneho poplatku.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poukázať   na   svoje   ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha   ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj právna úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom. Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania. Ústavný súd už v minulosti konštatoval (napr.   II. ÚS 78/03,   II. ÚS 31/04,   IV. ÚS 147/08,   III. ÚS 166/09),   že   aj   rozhodnutia všeobecných   súdov   o   trovách   konania   môžu   zasiahnuť   do   základných   práv   a   slobôd. Takýmito rozhodnutiami možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu.

Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo   osebe   intenzitu   predstavujúcu   možnosť   porušenia   základných   práv   a   slobôd   bez ohľadu   na   to,   akokoľvek   sa   môže   účastníka   konania   citeľne   dotknúť.   Ústavný   súd   pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred   všeobecnými   súdmi   akcesorickej,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a   k   zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010).

Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu uznesenia krajského súdu.

Krajský súd odôvodnil v relevantnej časti svoje potvrdzujúce uznesenie uvádzajúc: „V   danom   prípade   návrh   na   začatie   konania   (podľa   znenia   návrhu   adresovaný Okresnému   súdu   Bratislava   II,   podľa   poštovej   obálky   adresovaný   Okresnému   súdu Bratislava III) došiel Okresnému súdu Bratislava III dňa 19.06.2014, ktorý súd napriek skutočnosti, že súdny poplatok z návrhu na začatie konania uhradený nebol (už v návrhu navrhovateľ   uviedol,   že   súdny   poplatok   bude   zaplatený   na   výzvu   súdu)   bez   toho,   aby navrhovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   vyzval,   doručil   návrh   spolu   s   prílohami odporcovi   za   účelom   vyjadrenia   sa   k   návrhu   v   lehote   15   dní.   Odporca   sa   k   návrhu prostredníctvom   zvoleného   právneho   zástupcu   vyjadril   podaním   zo   dňa   25.08.2014, doručenému Okresnému súdu Bratislava III dňa 26.08.2014, kde okrem iného namietol nepríslušnosť   Okresného   súdu   Bratislava   III,   rovnako   navrhol   priznanie   náhrady   trov konania. Následne Okresný súd Bratislava III vec postúpil podľa § 105 ods. 2 O. s. p. Okresnému súdu Bratislava II prípisom zo dňa 03.09.2014. Okresný súd Bratislava II výzvou zo dňa 12.11.2014 vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku, výzva bola advokátovi navrhovateľa doručená dňa 08.12.2014. Keďže k zaplateniu súdneho poplatku nedošlo, Okresný súd Bratislava II uznesením zo dňa 19.01.2015 č. k. 51C/285/2014-65 konanie   zastavil,   v   závere   odôvodnenia   uznesenia   uviedol,   že   o   náhrade   trov   konania rozhodne samostatným uznesením...

Navrhovateľ   v odvolaní   dôvodil   tiež   tým,   že   odporcovi   nevznikli   trovy,   ktoré   by vynaložil účelne na bránenie svojho práva, keďže zo strany konajúceho súdu nebol dôvod zaslať návrh na začatie konania odporcovi pred zaplatením súdneho poplatku, ktorý postup súdu označil navrhovateľ za diskriminačný.

Podľa § 114 ods. 1 O. s. p. ak súd neodmietol návrh z procesných dôvodov alebo nerozhodol o zastavení konania podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu (napr. zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch) pojednávanie pripraví tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní.

Podľa § 114 ods. 2 O. s. p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu) odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do   vlastných   rúk   a   poučí   účastníkov   podľa   §   120   ods.   4.   Vyjadrenie   odporcu   súd bezodkladne odošle navrhovateľovi.

Podľa § 10 ods. 1 veta tretia ZoSP súd vyzve poplatníka na zaplatenie poplatku splatného podaním návrhu na začatie konania predtým, ako nariadi pojednávanie tak, aby lehota od zaplatenia poplatku do pojednávania, vydania platobného rozkazu a rozkazu na plnenie alebo rozhodnutia bez nariadenia pojednávania nebola dlhšia ako dva mesiace; túto lehotu môže predseda súdu z dôležitých dôvodov predĺžiť. Trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania, ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku resp. procesná obrana proti tvrdenému nároku. Nevyhnutné sú tie trovy, ktoré sa musia vynaložiť na procesné úkony nariadené súdom, potrebné na zaujatie procesného stanoviska k žalobe, k meritórnemu vyjadreniu účastníka konania, k vykonanému dôkazu, na použitie opravných prostriedkov, zaplatenie súdnych poplatkov a na hotové výdavky.

Trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva sa nemôžu posudzovať ako celok, teda aj v prípade, ak účastník má nárok na náhradu trov konania, pretože mal plný úspech vo veci, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne. Ako už bolo uvedené vyššie, Okresný súd Bratislava III napriek skutočnosti, že súdny poplatok   z   návrhu   na   začatie   konania   uhradený   nebol   a   bez   toho,   aby   navrhovateľa na zaplatenie   súdneho   poplatku   vyzval,   doručil   návrh   spolu   s   prílohami   odporcovi za účelom vyjadrenia sa k návrhu v lehote 15 dní.

Súdna prax za neúčelné bránenie práva účastníkom považuje okrem iného i jeho procesnú aktivitu, pre ktorú nedal súd žiaden podnet vo forme napr. výzvy na vyjadrenie sa k návrhu navrhovateľa, a to práve z dôvodu, že navrhovateľ ešte nezaplatil súdny poplatok za   návrh,   nezaplatenie   ktorého   má   za   následok   zastavenie   konania   bez   meritórneho prejednania veci. Takéto úkony odporcu spojené so vznikom trov právneho zastúpenia súdy spravidla   považujú   za   trovy   neúčelne   vynaložené,   keďže   v   danom   štádiu   konania   pri zachovaní správneho procesného postupu k nim vôbec nemalo dôjsť.

Je   tiež   v   rozpore   so   zásadou   hospodárnosti   konania   a   neprípustnosti   umelého navyšovania trov, aby súd pred zaplatením súdneho poplatku navrhovateľom doručoval odporcovi návrh na začatie konania na vyjadrenie, nakoľko pred zaplatením poplatku súd prvého stupňa v konaní ďalej pokračovať nemôže.

Napriek   vyššie   uvedenému   nemožno   postup   odporcu,   ktorý   potom,   čo   ho   súd na vyjadrenie   sa   k   návrhu   vyzval,   udelil   plnomocenstvo   na   zastupovanie   v   konaní advokátovi resp. vyjadril sa k návrhu navrhovateľa, považovať za neúčelné bránenie práva. Dôvod,   pre   ktorý   Okresný   súd   Bratislava   III   napriek   nezaplateniu   poplatku   za   návrh navrhovateľom tohto na splnenie si súdnopoplatkovej povinnosti nevyzval, naopak zaslal návrh na vyjadrenie odporcovi, zo spisu nevyplýva. Odvolací súd sa môže len domnievať, že takýmto dôvodom mohla byť skutočnosť, že tento súd nebol na konanie o veci miestne príslušný, keď v návrhu na začatie konania bol ako súd príslušný vo veci konať označený Okresný súd Bratislava II (ktorému však postačovalo návrh zo strany Okresného súdu Bratislava   III   zaslať   bez   potreby   skúmania   miestnej   príslušnosti   na   základe   námietky odporcu v zmysle ust. § 105 ods. 1 O. s. p.), resp. zákonná úprava vyplývajúca z ust. § 10 ods. 1 vety tretej ZoSP (súd vyzve poplatníka na zaplatenie poplatku splatného podaním návrhu na začatie konania predtým, ako nariadi pojednávanie tak, aby lehota od zaplatenia poplatku do pojednávania nebola dlhšia ako dva mesiace). V každom prípade však neostáva než zopakovať, že nevyhnutné (a teda spravidla účelné) sú tie trovy, ktoré sa musia vynaložiť na procesné úkony nariadené súdom, potrebné na zaujatie procesného stanoviska k žalobe, k meritómemu vyjadreniu účastníka konania, pri súčasnom konštatovaní, že odporca sa v súdenej   veci   nemal   ako   dozvedieť,   že   súdny   poplatok   nebol   zatiaľ   navrhovateľom zaplatený.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a   dostatočným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnuté   uznesenie okresného súdu z 24. marca 2015 potvrdil. Krajský súd svoje skutkové a právne závery ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnil   a   z   jeho   rozhodnutia   vyplýva, že do odôvodnenia svojho uznesenia uviedol postup, akým dospel k záverom, pre ktoré odvolaniu sťažovateľa nevyhovel.

Ústavný súd vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa uvedenú v sťažnosti dodáva, že sám sťažovateľ sa iniciovaním začatia súdneho konania na nepríslušnom súde, ako aj nezaplatením súdneho poplatku z podaného návrhu na začatie konania spolu s podaním návrhu,   v ktorom   uviedol,   že   súdny   poplatok   zaplatí   na   výzvu   okresného   súdu,   dostal do situácie, kedy v dôsledku zastavenia konania   pre nezaplatenie   súdneho poplatku bol zaviazaný   na náhradu   trov   konania.   S uvedenými   dôsledkami   pri   inicializácii   súdneho konania (nevyhnutnosť zaplatiť súdny poplatok v konkrétnej sume, ako aj možnosť prípadnej náhrady trov konania druhého účastníka konania, pokiaľ dôjde k zastaveniu konania) mal sťažovateľ počítať o to viac, že bol v uvedenom konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.

V každom prípade odôvodnenie napádaného rozhodnutia krajského súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, teda krajský súd v danom prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľa   nesprávnou   a   svojvoľnou   aplikáciou príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Podľa názoru ústavného súdu je úlohou všeobecného súdu posúdiť, ktoré úkony považuje za účelné bránenie práva pre účely náhrady trov konania, a ústavný súd nemá právomoc nahrádzať posúdenie všeobecného súdu, pred ktorým predmetné konanie prebiehalo. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že   z   namietaného   uznesenia   krajského   súdi   jednoznačne   vyplýva,   že   odporca   bol na vyjadrenie   sa   k   podanému   návrhu   na   začatie   konania   vyzvaný   Okresným   súdom Bratislava III a svoje stanovisko riadne predložil prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý sú súčasne uplatnil náhradu trov konania.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv sťažovateľa uznesením krajského súdu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2015