znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 405/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti G., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. P. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 M Cdo 14/2010 a jeho rozsudkom z 30. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti G., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2011 doručená sťažnosť doplnená podaním z 24. augusta 2011 spoločnosti G., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 M Cdo 14/2010 a jeho rozsudkom z 30. marca 2011.

2.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   v procesnom   postavení   žalovanej (v citáciách aj „odporca“, pozn.) v súdnom spore žalobcu (v citáciách aj „navrhovateľ“, pozn.) Ing. B. B. z B. o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a náhrady mzdy vedenom Okresným súdom Bratislava II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   58   C   126/2007.   Okresný   súd   medzitýmnym rozsudkom   č.   k.   58   C   126/2007-393   zo   14.   októbra   2008   určil,   že   výpoveď   daná navrhovateľovi   listom   odporcu   z 22.   januára 2007   je neplatná a pracovný   pomer medzi navrhovateľom   a odporcom   trvá,   v časti   požadovanej   istiny   a úroku   z omeškania   z tejto sumy   konanie   zastavil,   vyslovil   tiež,   že   o náhrade   mzdy   a náhrade   trov   konania   bude rozhodnuté   v konečnom   rozsudku.   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozsudkom   sp.   zn.   5   Co   170/09   z 29.   septembra   2009   rozsudok   súdu   prvého   stupňa v napadnutej   časti,   ktorou   bola   určená   neplatnosť   výpovede   danej   navrhovateľovi odporcom, potvrdil ako vecne správny. Z podnetu sťažovateľky podal 30. augusta 2010 generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie   proti   obom   rozsudkom.   Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   M   Cdo   14/2010 z 30. júna 2011 mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že považuje «Rozsudok Najvyššieho súdu SR (i) vzhľadom na jeho neodôvodnenosť ako i nepreskúmateľnosť [vo vzťahu k Najvyšším súdom SR   neriešenej   a   v   odôvodnení   Rozsudku   výslovne   opomenutej   kľúčovej   právnej   otázke „právnej   záväznosti   akceptačného   listu   ako   platného   a   existujúceho   záväzku   medzi spoločnosťou G. a. s. a p. Š. vo vzťahu k hodnoteniu o obsadenosti či voľnosti pracovného miesta projektového manažéra“] za arbitrárny a (ii) v kontexte na absolútne nesprávne právne   posúdenie   veci   [spočívajúce   v   „príkaze“   vyslovenom   Najvyšším   súdom   SR   v Rozsudku, aby jeden účastník (sporového) konania (G.) porušil svoj konkrétny „platný“ záväzok voči tretej osobe (p. Š.), a takéto porušenie platného záväzku (Akceptačného listu) prejudikuje v Rozsudku ako správny a ústavno-konformný výklad § 63 ods. 1 písm. b v spojení s § 63 ods. 2 písm. a) Zák. prác.] za ústavne nekonformný, a preto v celosti za nezákonný a v konečnom dôsledku i za protiústavný.».

4. Podľa názoru sťažovateľky „skutkové ako i právne závery vyvodené Najvyšším súdom   SR   v   napádanom   Rozsudku   sú   zjavne   neodôvodnené,   a   preto   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ktoré mali v predmetnej veci za následok porušenie... základného práva... na súdnu ochranu... podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... podľa   čl.   36   ods.   1   listiny...   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru... a tiež čl. 1 ods. 1... v nadväznosti na čl. 2 ods. 2 ústavy... v spojení s čl. 2 ods. 2 listiny...“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom („svojím nálezom vyslovil“):

„1. základné právo spoločnosti G., a. s... na súdnu (a inú právnu) ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo na súdnu (a inú právnu) ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu... zo dňa 30. marca 2011 sp. zn. 3 M Cdo 14/2010 porušené boli;

2. rozsudok Najvyššieho súdu... zo dňa 30. marca 2011 sp. zn. 3 M Cdo 14/2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie;

3. spoločnosti G., a. s..., B... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 471,28 Eur, ktorú je Najvyšší súd... povinný uhradiť...“

Súčasne navrhla odložiť vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu, uložiť okresnému súdu   dočasne   sa   zdržať   konania   v predmetnej   pracovnoprávnej   veci   (sp.   zn. 58 C 126/2007), uložiť žalobcovi „dočasne sa zdržať uplatňovania svojho práva požadovať zaplatenie náhrady mzdy“.

6. Sťažovateľka ako dôkazový materiál v sťažnosti mimo iných písomností pripojila prvostupňový rozsudok č. k. 58 C 126/2007-393 zo 14. októbra 2008, rozsudok odvolacieho súdu   sp.   zn.   5   Co   170/09   z 29.   septembra   2009,   mimoriadne   dovolanie generálneho prokurátora z 26. augusta 2010 a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Cdo 14/2010 z 30. marca 2011.

7.   V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   26.   augusta   2011   označenom   ako „Doplnenie sťažnosti... zo dňa 27. júna 2011“ (pozri tiež bod 1) sťažovateľka uviedla: «Sťažovateľ   si   týmto   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   dovoľuje   zaslať   do pozornosti Ústavného súdu SR a zároveň i uviesť na podporu svojej právnej argumentácie uvedenej v sťažnosti Sťažovateľa pre porušenie základných práva slobôd zo dňa 27. 06. 2011 - „nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 2. 8. 2007 sp. zn. II. ÚS 410/06“ - ktorý sa podľa právneho názoru Sťažovateľa v podstatnom rozsahu „analogicky“ vzťahuje tak po skutkovej ako i právnej stránke na hore uvedenú ústavnú vec.»

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

9.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

10.   Predmetom   sťažnosti   sťažovateľky   je   namietané   porušenie   označených   práv zaručených ústavou, listinou a dohovorom postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 3 M Cdo 14/2010 z 30. marca 2011.

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru

11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

12. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) najmä v tom, že vo veci konajúce všeobecné súdy vyslovili neplatnosť výpovede danej   žalobcovi   pre   nadbytočnosť,   a tiež   preto,   že   sa   nevysporiadali   (neprihliadli   na) s právnou   záväznosťou   akceptačného   listu   pre   A.   Š.   z hľadiska   hroziacej   (možnej) zodpovednosti za vznik (náhradu) škody (pozri tiež bod 3).

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

14.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46   ods.   1   ústavy,   čl.   36   ods.   1   listiny   (resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru) označeným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora rozsudkom sp. zn. 3 M Cdo   14/2010 z 30.   marca 2011 sú   zlučiteľné s označeným článkom   ústavy, listiny (resp. dohovoru).

15. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   zamietol   mimoriadne   dovolanie generálneho prokurátora, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení   najvyšší   súd   okrem   iného   (v   podstatnom   vo   vzťahu   k námietkam sťažovateľky) uviedol: «... Na základe opakovaného podnetu žalovanej napadol generálny prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   mimoriadnym dovolaním rozsudky súdov oboch nižších stupňov. Uviedol, že v zmysle článku 2 ods. 3 Ústavy   Slovenskej republiky   každý   môže   konať,   čo nie   je   zákonom   zakázané,   a   nikoho nemožno   nútiť,   aby   konal   niečo,   čo   zákon   neukladá.   V   zmysle   konštantnej   judikatúry Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   je   povinnosťou   všeobecných   súdov   v   situácii,   že právny   predpis   dovoľuje   dvojaký   výklad   (jeden   ústavne   konformný   a   druhý   ústavne nekonformný), vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. V danom prípade odvolací súd opomenul, že § 1 ods. 2 Zákonníka práce výslovne stanovuje, že ak Zákonník práce vo svojej prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   (teda   ustanovenia   §   1   až   §   122   Občianskeho zákonníka).   Zákonník   práce   neobsahuje   ustanovenie   zakazujúce   uzatvoriť   inominátny záväzkový   právny   vzťah   podľa   Občianskeho   zákonníka   za   podmienky,   že   neodporuje právnym predpisom. Generálny prokurátor vyslovil nesúhlas s názorom odvolacieho súdu, že pracovné miesto je obsadené len v prípade, že na toto miesto bola uzatvorená pracovná zmluva. V konaní bolo dostatočne preukázané, že žalovaná a A. Š. uznali svoju viazanosť akceptačným listom a ich súvisiacimi ústnymi dojednaniami a prejavmi vôle. Porušením takto založeného záväzku by sa druhá strana mohla domáhať náhrady škody voči strane, ktorá ju zavinila. Vzhľadom na to, že podpísaním akceptačného listu a následnými ústnymi dojednaniami bol medzi žalovanou a A. Š. založený záväzok ohľadom obsadenia pracovnej pozície   projektového   manažéra,   nebolo   možné   považovať   túto   pozíciu   v   čase   dania výpovede   žalobcovi   za   voľnú.   Žalovaná   preto   ani   nemala   voči   žalobcovi   ponukovú povinnosť ohľadom pozície projektového manažéra, ktorá už bola v čase dania výpovede obsadená.   Z vykonaného   dokazovania   je   zrejmé,   že   A.   Š.   a   žalovaná   sa   najneskôr   pri podpise   akceptačného   listu   dohodli   na   všetkých   náležitostiach   pracovnej   zmluvy   podľa Zákonníka práce. Deň nástupu do práce (rovnako tiež miesto výkonu práce) dohodli ústne. Bez ohľadu na skutočnosť, že k formálnemu písomnému vyhotoveniu pracovnej zmluvy na pracovnú pozíciu projektový manažér došlo až 14. februára 2007 a deň nástupu do práce v nej bol datovaný dňom 15. februára 2007, de iure k založeniu pracovného pomeru na túto pozíciu došlo ešte pred daním výpovede žalobcovi - už 20. decembra 2006. Samotný podpis pracovnej   zmluvy   14.   februára   2007   bol   len   písomným   potvrdením   predchádzajúcich prejavov vôle zmluvných strán, a preto nie je v danej veci ani rozhodujúci. Pokiaľ súdy na základe vyššie uvedeného nedospeli k záveru, že žalovaná vo vzťahu k žalobcovi splnila svoju ponukovú povinnosť v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce ponúknutím jedinej voľnej pozície (Hotline Operátor Retail), a že teda jemu daná výpoveď je platná, spočíva ich rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Z týchto dôvodov generálny prokurátor žiadal oba napadnuté rozsudky zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu poprel opodstatnenosť dôvodov, so zreteľom na ktoré generálny prokurátor spochybňuje správnosť právneho posúdenia veci súdmi nižších stupňov...

Žalovaná   sa   v   plnom   rozsahu   stotožnila   s   dôvodmi   mimoriadneho   dovolania a žiadala, aby mu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vyhovel. Najvyšší súd ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O. s. p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor (§ 243g O. s. p.) na základe   podnetu   účastníčky   konania   (§   243e   ods.   1   a   2   O.   s.   p.),   bez   nariadenia dovolacíeho pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba zamietnuť.

Podľa § 243f ods. 1 O. s. p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie   súdu   za   podmienok   uvedených   v   §   243e,   ak   a/   v   konaní   došlo   k   vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Procesné vady konania vymenované v § 237 O. s. p. a tzv. iné procesné vady konania majúce   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   generálny   prokurátor   nenamietal a v konaní o mimoriadnom dovolaní ani nevyšli najavo.

Mimoriadne   dovolanie   ako   dovolací   dôvod   uvádza,   že   napadnuté   rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.   O nesprávnu aplikáciu právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny   predpis   alebo   ak   síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Zo spisu vyplýva, že žalovaná dala žalobcovi listom z 22. januára 2007 výpoveď z pracovného   pomeru   v   zmysle   §   63   ods.   1   písm.   b/   Zákonníka   práce.   Podľa   tohto ustanovenia zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď z dôvodu, že sa zamestnanec stal   nadbytočný   vzhľadom   na   písomné   rozhodnutie   zamestnávateľa   alebo   príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť   efektívnosť   práce   alebo   o   iných   organizačných   zmenách.   Podmienkou   platnosti výpovede danej z uvedeného dôvodu je, že zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce (§ 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce), a zamestnanec nie je ochotný prejsť na   inú   pre   neho   vhodnú   prácu,   ktorú   mu   zamestnávateľ   ponúkol   v   mieste,   ktoré   bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu (§ 63 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce). Splnenie tejto ponukovej povinnosti musí preukázať zamestnávateľ.

Generálny prokurátor zastáva v mimoriadnom dovolaní názor,   že výpoveď daná žalobcovi nie je neplatná z dôvodu nesplnenia ponukovej povinnosti vyplývajúcej z § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaná podľa neho túto povinnosť splnila tým, že mu ponúkla voľné   pracovné   miesto   na   pozícii   „Hotline   Operátor   Retail“.   Uvedená   povinnosť   sa netýkala pracovného miesta „projektový manažér“, ktoré v čase dania výpovede žalobcovi nebolo voľné. Pracovná pozícia „projektový manažér“ bola už totiž v tom čase obsadená, o čom svedčí aj akceptačný list vyhotovený žalovanou, ktorý osobne prevzal A. Š.

Akceptačný   list   sa   v   mimoriadnom   dovolaní   spomína   v   dvoch   právnych a významových rovinách: 1. ako v písomnej forme vyhotovený úkon, ktorý spolu s ústnymi dohovormi žalovanej a A. Š. svedčí o tom, že 20. decembra 2006 bola medzi nimi uzavretá pracovná zmluva, 2. ako úkon zakladajúci záväzkový vzťah, ktorého právne účinky bez ďalšieho vedú k záveru, že pracovná pozícia projektový manažér bola u žalovanej už od uvedeného   dňa   obsadená   a   žalovaná   nemala   možnosť   zamestnávať   žalobcu   na   tomto pracovnom mieste.

1.   Zákonník   práce   neobsahuje   definíciu   pojmu   „právny   úkon“.   Aj v pracovnoprávnych   vzťahoch   ale   pod   právnym   úkonom   treba   rozumieť   prejav   vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 1 ods. 2 Zákonníka práce a § 34 Občianskeho zákonníka).   Prejav   vôle   môže   byť   urobený   konaním   alebo   opomenutím,   môže   sa   stať výslovne   alebo   iným   spôsobom   nevzbudzujúcim   pochybnosti   o   tom,   čo   chcel   účastník prejaviť.   Náležitosťami   prejavu   vôle   sú   jeho   zrozumiteľnosť,   určitosť   a   v   niektorých prípadoch tiež forma. Ak nie je prejav vôle jednoznačný, možno pochybnosti o tom, aká vôľa bola prejavená a aký bol jej obsah, odstrániť výkladom. Prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom (§ 15 Zákonníka práce). Výklad právneho úkonu ale môže vždy smerovať len k objasneniu toho, čo bolo skutočne prejavené; výkladom nemožno (dodatočne) meniť zmysel právneho úkonu, dotvárať, doplňovať alebo meniť jeho obsah či účel.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní zastáva názor, ktorý bol v konaní na súdoch nižších stupňov prezentovaný žalovanou, že akceptačný list v spojení s obsahom ústnych dojednaní žalovanej a A. Š. treba považovať za pracovnú zmluvu, v dôsledku čoho bol dňom 20. decembra 2006 založený medzi nimi pracovný pomer.

Najvyšší súd pripomína, že v pracovnoprávnych vzťahoch je prípustnosť atypických zmluvných foriem vylúčená. Podľa § 18 Zákonníka práce je zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. Uvedené kogentné ustanovenie Zákonníka práce je právnou teóriou i aplikačnou praxou spájané so zásadou numerus clausus zmluvných typov v pracovnom práve, ktorá vyjadruje   zákaz   iného   správania,   ako   je   správanie   predpokladané   pracovnoprávnou normou. Keďže Zákonník práce nepripúšťa možnosť inej úpravy vzniku pracovnoprávneho vzťahu medzi jeho účastníkmi, iba takej, ktorá je obsiahnutá v príslušných ustanoveniach pracovnoprávnych   predpisov,   považuje   sa   iná   úprava   za   takú,   ktorá   je   v   rozpore s príslušnými pracovnoprávnymi predpismi. V dôsledku toho aj sloboda určenia obsahu pracovnej   zmluvy   zmluvnými   stranami   je   limitovaná   kogentnými   ustanoveniami pracovnoprávnych predpisov - zmluvné strany sa nemôžu dohodnúť na obsahu pracovnej zmluvy, ktorý by bol v rozpore s nimi.

Pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom   (§   42   ods.   1   Zákonníka   práce).   Pracovnou   zmluvou   možno   založiť pracovný pomer ešte pred jeho vznikom. Zákonník práce ani iný pracovnoprávny predpis neustanovuje, v akom časovom predstihu možno založiť pracovný pomer pred jeho vznikom. Pracovné   zmluvy   uzatvorené   s   určitým   časovým   predstihom   pred   vznikom   pracovného pomeru   v   aplikačnej   praxi   nahrádzajú   predzmluvné   typy,   akým   je   napríklad   zmluva o budúcej pracovnej zmluve, ktorú podľa znenia ustanovenia § 1 Zákonníka práce nemožno považovať za právnu skutočnosť zakladajúcu pracovnoprávny vzťah (viď Barancová H., Zákonník práce, Komentár, SPRINT,   Bratislava, 2007, str. 365). Nedodržanie písomnej formy pracovnej zmluvy nemá za následok neplatnosť tohto právneho úkonu (viď Zborník III.   str.   19).   To   znamená,   že   pracovnú   zmluvu   možno   platne   uzavrieť   aj   ústne   alebo konkludentným   prejavom   vôle.   Požiadavkou,   aby   pracovná   zmluva   bola   uzavretá   v písomnej forme, sa na jednej strane vyjadruje princíp ochrany zamestnanca pre prípad vzniku pochybností o vzniku pracovného pomeru a na strane druhej sa súčasne zakladá povinnosť   zamestnávateľa   dbať   o   splnenie   tejto   požiadavky   v   záujme   právnej   istoty   a preukázateľnosti rozhodujúcich skutočností pre prípad sporu o vzniku pracovného pomeru a o náležitostiach pracovnej zmluvy (viď bližšie Komentár k Zákonníku práce, 2002, ASPI, k § 1). Podľa § 43 ods. 1 Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný v pracovnej zmluve so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a/ druh práce, na ktorý sa zamestnanec   prijíma,   a   jeho   stručná   charakteristika,   b/   miesto   výkonu   práce   (obec a organizačnú   časť   alebo   inak   určené   miesto),   c/   deň   nástupu   do   práce,   d/   mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.

V   akceptačnom   liste   (č.   l.   217   spisu)   zamestnávateľ   žalobcu   uviedol:   „Týmto akceptačným listom potvrdzujeme náš zámer zamestnať p. A. Š. na pozíciu Project Manager v našej spoločnosti G., a. s. Pracovná zmluva bude uzavretá medzi zmluvnými stranami v slovenskom   jazyku   podľa   zásad   našej   spoločnosti.   Dátum   nástupu   bude   dohodnutý dodatočne. Základná mesačná mzda bude vo výške 30 000 Sk mesačne, po skončení 3- mesačnej   skúšobnej   lehoty   35   000   Sk   mesačne   +   prémie   podľa   Internej   smernice spoločnosti G., a. s. Pracovná zmluva bude uzavretá na dobu neurčitú so skúšobnou dobou 3 mesiace“.

Akceptačný list nepotvrdil založenie pracovného pomeru 20. decembra 2006, iba deklaroval   zámer   (úmysel)   potenciálneho   zamestnávateľa   existujúci   ku dňu   vyhotovenia akceptačného listu založiť v budúcnosti pracovný pomer (viď slová „potvrdzujeme zámer zamestnať“)   s A.   Š.   ako   potenciálnym   zamestnancom.   Zreteľne   je   v   ňom   vyjadrené,   že samotný akceptačný list nie je ešte pracovnou zmluvou (viď na dvoch miestach uvedené slová   „pracovná   zmluva   bude   uzavretá“).   K   argumentácii,   že   akceptačným   listom a „následnými ústnymi dojednaniami a prejavmi vôle“ (v mimoriadnom dovolaní ničím nešpecifikovanými a nekonkretizovanými) bola k 20. decembru 2006 uzavretá pracovná zmluva, najvyšší súd uvádza, že táto argumentácia by mohla byť opodstatnená, len ak by ich vzájomné dojednanie už v uvedený deň obsahovalo všetky podstatné náležitosti pracovnej zmluvy (§ 43 ods. 1 Zákonníka práce).

Zo spisu vyplýva, že možnosti zamestnania A. Š. u žalovanej boli predmetom jeho osobného rokovania najskôr s A. R., ktoré sa uskutočnilo na prelome novembra a decembra 2006. Podľa vyjadrenia samotného A. Š. zostalo aj po tomto stretnutí otvorené, „kedy bude môcť nastúpiť“ (viď č. l. 306 spisu). Svedkyňa M. G. na pojednávaní 6. decembra 2007 (č. l. 304 spisu) uviedla, že telefonicky a elektronickou poštou komunikovala s A. Š. od začiatku decembra 2006 „o vyplnení akceptačného listu“. Osobne sa s ním stretla 20. decembra 2006; na tomto stretnutí „nebola dopredu dohodnutá doba nástupu do práce“. Potvrdila aj to,   „že   pracovná   zmluva   bola   pripravená   až   ku   dňu   nástupu   do   práce,   podpísaná 14. februára 2007 s tým, že pracovný pomer vznikol dňa 15. februára 2007“. Na opakovanú výzvu   súdu   potvrdila,   že   20.   decembra   2006   zostal   otvorený   „deň   nástupu   do   práce“. Svedok A. Š. na tom istom súdnom pojednávaní na otázku súdu, čo všetko mu bolo pri akceptačnom liste oznámené okrem pracovnej pozície a mzdy uviedol, že „poznal len plat a odmeny sa   riešili   priebežne“.   Vysvetlil   tiež,   že u žalovanej nenastúpil   „hneď“   (t. j.   po vystavení   akceptačného   listu)   preto,   lebo   „u   predchádzajúceho   zamestnávateľa   mal rozbehnuté projekty a len s podmienkou ich dokončenia mohol rozviazať pracovný pomer“. Podľa názoru žalovanej takéto „nedohodnutie konkrétneho dátumu dňa práce však per se neznamená   neučinenie   za   dosť   príslušnej   podstatnej   náležitosti   pracovnej   zmluvy. Z výsluchu vyššie uvedených svedkov totiž možno vyvodiť záver, že medzi žalovanou a A. Š. došlo   najneskôr   pri   podpise   akceptačného   listu   ku   konsenzu   ich   prejavov   vôle   tým spôsobom,   že   deň   nástupu   do   práce   bol   vymedzený   právnou   skutočnosťou   ukončenia pracovného pomeru u jeho predchádzajúceho zamestnávateľa, t.j. najneskôr uplynutím 2- mesačnej výpovednej doby, ktorá by v prípade výpovede začala plynúť dňom 1. januára 2007 a skončila by dňom 28. februára 2007“. Tento názor žalovanej nie je ničím podložený. Najvyšší súd pripúšťa, že deň nástupu do práce môže byť dohodnutý nielen priamym časovým určením, ale tiež iným, dostatočne presným a nezameniteľným určením, ktoré je založené na použití skutočností nevymedzených konkrétnym dňom. So zreteľom na obsah akceptačného listu   a zhodné   vyjadrenia   oboch svedkov   vypočutých   súdom   6.   decembra 2007 ale za správny považuje právny názor súdov nižších stupňov, že k uvedenému dňu nedošlo medzi A. Š. a žalovanou k uzavretiu pracovnej zmluvy. Žalovaná aj podľa názoru dovolacieho súdu nepreukázala, že ku dňu vystavenia akceptačného listu došlo medzi ňou a A. Š. k dohode o dni nástupu do práce. Pre argumentáciu, že 20. decembra 2006 dospeli k dohode o dni nástupu do práce u žalovanej (či už určením konkrétneho dňa alebo iného nezameniteľného časového ukazovateľa) a že „dohodnutým“ dňom nástupu do práce mal byť   práve   deň   nasledujúci   po   dni   skončenia   pracovného   pomeru   A.   Š.   u   jeho predchádzajúceho zamestnávateľa, nedávajú výsledky dokazovania žiadny podklad. Najvyšší súd na základe vyššie uvedeného uzatvára, že k 20. decembru 2006 nebola medzi A. Š. a žalovanou uzavretá pracovná zmluva.

2.   Následne   bolo   v   preskúmavanej   veci   potrebné   posúdiť   správnosť   právnych záverov, ku ktorým dospeli súdy nižších stupňov pri riešení otázky, či pracovné miesto projektového   manažéra   bolo   (mohlo   byť)   u   žalovanej   obsadené   samotným   vystavením akceptačného listu z 20. decembra 2006. V súvislosti s tým treba pripomenúť, že voľným pracovným   miestom   je   pracovné   miesto,   na   ktorom   má   zamestnávateľ   v   čase   dania výpovede   možnosť   zamestnanca   zamestnávať.   Nemožnosť   zamestnanca   zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu; ide tu teda o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať (R 51/1997).

Pracovnoprávne   vzťahy   vznikajú   najskôr   od   uzatvorenia   pracovnej   zmluvy   alebo dohody   o   práci   vykonávanej   mimo   pracovného   pomeru,   ak   tento   zákon   alebo   osobitný predpis neustanovuje inak (§ 1 ods. 3 Zákonníka práce). Z uvedeného ustanovenia, ktoré upravuje   najskorší   možný   okamih   vzniku   pracovnoprávneho   vzťahu   vyplýva,   že   právny vzťah založený pred uzavretím pracovnej zmluvy nemožno kvalifikovať ako pracovnoprávny vzťah. V dôsledku toho ani v danom prípade pred uzavretím pracovnej zmluvy (to znamená pred 14. februárom 2007) nemohol medzi A. Š. a žalovanou vzniknúť (či už na základe akceptačného listu alebo inak) pracovnoprávny vzťah a akceptačný list nemohol vyvolať pracovnoprávne účinky, ani v zmysle obsadenia pracovného miesta „projektový manažér“. Obdobne   by   ani   z   prípadného   nesplnenia   zámeru   zamestnávateľa   deklarovaného   v akceptačnom liste nebolo možné vyvodzovať pracovnoprávne dôsledky.

Najvyšší   súd uzatvára,   že pokiaľ   určité pracovné   miesto   ku   dňu   dania   výpovede zamestnancovi podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce nebolo obsadené na základe pracovnej   zmluvy,   zostáva   voľným   pracovným   miestom,   na   ktorom   má   zamestnávateľ možnosť zamestnanca zamestnávať (§ 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce), aj v prípade, že zamestnávateľ už pred uvedeným dňom vo vzťahu k tomuto pracovnému miestu písomne (v „akceptačnom liste“) potvrdil niektorému uchádzačovi o zamestnanie zámer obsadiť ním v budúcnosti predmetné pracovné miesto.

3. Z dôvodov vyššie uvedených (1. a 2.) vyplýva, že napadnuté rozsudky nespočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Vzhľadom na to, že nie je daný dôvod mimoriadneho dovolania a že nevyšli najavo vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutia zrušiť, najvyšší súd mimoriadne dovolanie zamietol (§ 243i a 243b ods. 1 O. s. p.)...»

16. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami generálneho prokurátora zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že generálny prokurátor (a tým aj sťažovateľka) v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

18. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Cdo 14/2010 z 30. marca 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   najvyšší   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone (v posudzovanej veci o takýto prípad nejde, pozn.).

21.   Aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľka,   kvalifikovane   právne   zastúpená,   v petite sťažnosti nenamietala porušenie „čl. 1 ods. 1... v nadväznosti na čl. 2 ústavy... v spojení s čl. 2 ods. 2 listiny...“ (porovnaj body 4 a 5), ústavný súd pre informáciu poznamenáva, že ustanovenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy (resp. čl. 2 ods. 2 listiny) neobsahujú konkrétnu garanciu základného práva a slobody, ale sú základnými či všeobecnými ustanoveniami limitujúcimi zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ústavný zákon rozhoduje   vždy   o porušení   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody   zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva   zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku ústavy možno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namietať len v spojení s namietaným   porušením   už   konkrétneho   označeného   základného   práva   alebo   slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keď porušenie označených základných práv sťažovateľky zistené nebolo, nie je možné vysloviť ani záver o porušení označených základných ustanovení ústavy (resp. aj listiny).

22.   K sťažovateľkinej „doplňujúcej   argumentácii“ (bod   7)   ústavný   súd poznamenáva,   že   nálezom   sp.   zn.   II.   ÚS   410/06   z 2.   augusta   2007   bol   ústavnoprávne posudzovaný   súdny   spor   týkajúci   sa   náhrady   škody   vo   forme   ušlého   zisku   z dôvodu porušenia   dvoch   zmlúv   o spoločnej   koprodukčnej   výrobe   televízneho   programu. V predmetnej veci ústavný súd rozhodol, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Cob 226/05 z 25.   mája   2006   porušil   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   zrušil predmetný rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že sa odvolací súd nedostatočne zaoberal zásadnou odvolacou námietkou sťažovateľky, ktorá mohla v konečnom dôsledku spochybniť nárok žalobcu na náhradu škody z jednej z posudzovaných zmlúv, a v odôvodnení svojho rozhodnutia na ňu neodpovedal.   Sťažovateľka   svojou   sťažnosťou   z 27.   júna   2011   napáda   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Cdo 14/2010 z 30. marca 2011, ktorým zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 170/09   z 29.   septembra   2009   týkajúceho   pracovnoprávnej   veci   (žaloba „o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou o náhradu mzdy a zaplatenie mzdy“). Predmetné právne veci sa týkajú rôznych skutkových a právnych okolností a ich výsledky (právne závery, aplikované všeobecné záväzné právne predpisy, posudzovanie rozhodnutí iných odlišných stupňov všeobecných súdov) nie je možné navzájom aplikovať.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nemal dôvod zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011