znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 405/08-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. Č., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. Spr 138/08 a základného práva podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Michalovce   v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 135/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra 2008 doručená sťažnosť Ing. D. Č., M.(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. K., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Spr   138/08   a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 135/07.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na okresnom súde prebieha konanie v právnej veci žalobcu H., s. r. o., M., proti sťažovateľovi ako žalovanému o zaplatenie sumy 79 686 Sk s prísl.

Podľa sťažovateľa „Bez preukázania nielen, aktívnej ale aj pasívnej legitimity, ktorú sme v konaní od samého začiatku namietali a počas priebehu konania viac krát, orgán súdnej moci bojkotoval naše návrhy na zamietnutie žaloby“.

Sťažovateľ uvádza, že v sťažnosti z 13. júna 2008 adresovanej predsedovi okresného súdu „sme   vytýkali...   neexistenciu   v   ad   hoc   právneho   vzťahu.   Poukazovali   sme   na ustanovenia §§-ov 103, §79 a 101, § 132, § 205 ods. 2, pís. b, § 104 a § 111 OSP, teda na rozsah v akom sa domáhame svojho práva.

Exemplifikativne sme poukázali na rozhodnutia Ústavného súdu a ich aplikáciu per analogiám. Nestačí, podľa čl. 48(2) Ústavy, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. II. ÚS 64/99, I. ÚS 98/99, I. ÚS 10/98).

Za konanie súdu, ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania,   však   nemožno   považovať   zisťovanie   takých   skutočností,   ktoré   v   konečnom dôsledku nie sú použiteľné na zákonné a spravodlivé rozhodnutie o veci samej napr. II. ÚS 12/2000.

V danom prípade súd odročil pojednávanie na neurčito za účelom vykonať už druhý znalecký posudok, lebo jeden sme predložili ako žalovaná strana na preukázanie nášho tvrdenia. Žalobca svoje tvrdenie ničím relevantným nepodložil.

Na   našu   sťažnosť   sme   dostali   odpoveď   z   OS   MI   zo   dňa   26.   6.   2008.   Nakoľko odpoveď bola iba sentenciou na našu sťažnosť, preto sme dňa 9. 6. 08 požiadali predsedu KS KE o jej prešetrenie... No v odpovedí zo dňa 5. 9. 2008 sme sa dozvedeli, že k nášmu subjektívnemu   hodnoteniu   procesných   úkonov   súdu   sa   nevyjadruje.   A   naša   sťažnosť odpoveďou predsedu OS MI bola riadne vybavená v súlade so zákonom.“.

Podľa sťažovateľa „Orgán súdnej správy opakovane nekonal v zmysle § 64 zák. o súdoch, keď sa vyhol odpovedi na skutočnosti brojace práve proti zaujatosti a prieťahom v tomto konaní...

Citovanou sťažnosťou na OS sme namietali nielen prieťahy v konaní súdu, ale aj nestrannosť a nezávislosť sudcu.“.

Podľa   sťažovateľa   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“) „boli nesprávnou činnosťou súdu aplikované a vykladané z hľadiska vzťahu sudcu k veci... Z   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   vyplýva   aj   povinnosť   všeobecného   súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie...

Nadriadený   súd,   ktorý   na   základe   sťažnosti   účastníka   rozhoduje   o   námietke zaujatosti zákonného sudcu v konaní, je povinný pri skúmaní subjektívnej aj objektívnej nestrannosti zákonného sudcu vziať do úvahy aj vyjadrenia zákonného sudcu v relevantných spisoch.

Opačný   postup   nadriadeného   súdu   môže   mať   za   následok   porušenie   základného práva   účastníka   konania   (sťažovateľa)   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

KS KE vo svojej odpovedi sa vôbec nevyjadruje čo zistil zo súdneho spisu.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:„1. Základné právo Ing. D. Č. na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. Spr 138/08 porušené bolo.

2. Krajskému súdu Košice v konaní vedenom pod sp. zn. Spr. 138/08 prikazuje aby vo veci sp. zn. Spr 138/08 znovu konal a rozhodol

3. Základné právo Ing. D. Č. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 20C 135/2007 porušené bolo.

4.   Okresnému   súdu   Michalovce   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20C   135/2007 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

4. Krajský súd v Košiciach a Okresný súd v Michalovciach spoločne a nerozdielne sú povinné uhradiť trovy právneho zastúpenia Ing.   D.   Č. na účet advokáta JUDr.   M. K., Advokátska   kancelária,   M.,   vo   výške   7.938,-Sk   (slovom   sedemtisícdeväťstotridsaťosem slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   všeobecného   súdu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   alebo   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

V súlade   s už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Spr 138/08, ako aj základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom sp. zn. 20 C 135/07.

Z argumentácie   sťažovateľa   uvedenej   v sťažnosti   vyplýva,   že   k porušeniu označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že

- okresný súd nerozhodol o zamietnutí žaloby na základe návrhu sťažovateľa, aj keď nebola preukázaná aktívna ani pasívna legitimácia účastníkov konania,

- okresný súd odročil pojednávanie na neurčito za účelom vykonať už druhý znalecký posudok napriek tomu, že sťažovateľ už jeden znalecký posudok predložil,

- krajský súd ako orgán súdnej správy opakovane nekonal v zmysle § 64 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“),   keď   sa   vyhol   odpovedi   na   skutočnosti   brojace   proti   zaujatosti   a prieťahom v konaní,

- nesprávnou aplikáciou ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 135/07

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vyplýva   z § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a účinná,   ďalej   z § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Zo   súdneho   spisu,   ktorý   si   ústavný   súd   vyžiadal   od   okresného   súdu,   vyplýva, že konanie   vo   veci   žaloby   proti   sťažovateľovi   začalo   okresným   súdom   23.   júla   2007. Okresný   súd   18.   septembra   2007   nariadil   pojednávanie   na   25.   október   2007.   Právny zástupca   sťažovateľa   doručil   okresnému   súdu   24.   septembra   2007   žiadosť   o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie termínov pojednávaní, preto okresný súd 16. októbra 2007 odročil   pojednávanie   na   22.   november   2007.   Na   pojednávanie   22.   novembra   2007   sa nedostavil   sťažovateľ   bez   toho,   aby   svoju   neprítomnosť   ospravedlnil   včas   a vážnymi okolnosťami.   Pojednávanie   sa   konalo   v neprítomnosti   sťažovateľa   a   bolo   odročené   na 31. január   2008   za   účelom   predvolania   sťažovateľa.   Ani   na   pojednávanie   konané 31. januára   2008   sa   sťažovateľ   bez   riadneho   a včasného   ospravedlnenia   nedostavil. Pojednávanie bolo odročené na 15. máj 2008 za účelom predvolania žalobcu a žalovaného. Účastníkom konania bola uložená povinnosť oznámiť v lehote 10 dní návrhy na vykonanie dokazovania.   Žalobca   podaním   zo   7.   mája   2008   navrhol   vypočuť   svedkov   a vykonať znalecké   dokazovanie.   Pojednávanie   konané   15.   mája   2008   bolo   odročené   za   účelom predvolania svedkov na 12. jún 2008. Dňa 12. júna 2008 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom, aby „účastníci konania v lehote 10 dní oznámili súdu otázky,   ktoré   žiadajú   aby   boli   prípadným   nariadením   znaleckého   dokazovania zodpovedané“.

Okresný súd podľa sťažovateľa porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   tým,   že   odročil   pojednávanie na   neurčito   za   účelom   vykonať už druhý znalecký posudok napriek tomu, že sťažovateľ už jeden znalecký posudok predložil.

Podľa § 120 ods. 1 OSP sú účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.   Súd   rozhodne,   ktorý   z označených   dôkazov   vykoná.   Z tohto   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vyplýva procesná dôkazná povinnosť účastníkov konania, teda   povinnosť   uviesť   dôkaz   na   preukázanie   svojich   tvrdení.   Nesplnenie   dôkaznej povinnosti v sporovom konaní môže mať za následok procesnú zodpovednosť, ktorá sa navonok prejaví zamietnutím žaloby.

Účastník konania H.,   s.   r.   o.,   M.,   využil   svoje   procesné   právo   a povinnosť a za účelom   preukázania svojich   tvrdení   navrhol   ako dôkaz znalecké dokazovanie.   Rovnaké právo a povinnosť využil aj sťažovateľ, ktorý znalecký posudok tiež predložil.

Súd je povinný sa s návrhom na vykonanie dôkazu vysporiadať a vykonať ho, ak ho uzná za právne relevantný. Nevykonanie dôkazu musí súd odôvodniť.

Pojednávanie konané 12. júna 2008 odročil okresný súd na neurčito s tým, aby mu účastníci   konania   v lehote   10   dní   oznámili   otázky,   ktoré   žiadajú,   aby   boli   prípadným nariadením znaleckého dokazovania zodpovedané. Účelom odročenia pojednávania bolo vydanie   rozhodnutia   o procesných   úkonoch   účastníka   konania,   resp.   vykonanie   úkonov s nimi   súvisiacich.   Sťažovateľ   podal   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy v konaní 17. júna 2008, teda len 5 dní po odročení pojednávania.

Ústavný súd sa v tejto súvislosti odvoláva na svoju judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, že za neodstránenie stavu právnej neistoty v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníka konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takom prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (II. ÚS 52/99).

Okresný súd podľa sťažovateľa porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov aj tým, že nerozhodol o zamietnutí žaloby na základe jeho návrhu, aj keď nebola preukázaná aktívna ani pasívna legitimácia účastníkov konania.

Vecná   legitimácia   predstavuje   hmotnoprávny   vzťah   účastníka   konania k prerokúvanej veci a má ju iba ten, kto je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, ktorý je predmetom   konania.   O aktívnej   vecnej   legitimácii   možno   hovoriť   u navrhovateľa a o pasívnej vecnej legitimácii u odporcu v sporovom konaní. Súd je povinný zisťovať, či u navrhovateľa a odporcu je daná vecná legitimácia. Ak súd zistí, že navrhovateľ alebo odporca   nie   sú   vecne   legitimovaní   meritórnym   rozhodnutím,   návrh   zamietne.   Takéto rozhodnutie však súd nemôže urobiť iba na základe jednostranného vyhlásenia sťažovateľa.

Ústavný súd po preštudovaní spisu sp. zn. 20 C 135/07 konštatuje, že okresný súd vo veci   koná   plynulo   a že   zo   strany   okresného   súdu   nezistil   činnosť,   ktorá   by   bola neefektívna a nesmerovala k zisťovaniu iných skutočností, ako tých, ktoré sú použiteľné na zákonné a spravodlivé rozhodnutie o veci samej.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 331/04).

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti   pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Spr 138/08

Sťažovateľ podal 17. júna 2008 predsedovi okresného súdu sťažnosť na postup súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 135/07, ktorá smerovala proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a z ktorej zároveň vyplývala námietka zaujatosti   proti   zákonnému   sudcovi.   Predseda   okresného   súdu   vybavil   sťažnosť   listom sp. zn.   Spr   32/08   z 26.   júna   2008.   Sťažovateľ   nebol   s vybavením   sťažnosti   predsedom okresného súdu spokojný, a preto v zmysle § 67 ods. 1 zákona o súdoch podaním z 9. júla 2008 požiadal predsedu krajského súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti.

Žiadosť sťažovateľa o prešetrenie vybavenia sťažnosti vybavil predseda krajského súdu listom sp. zn. Spr 138/08 z 5. septembra 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Po vykonanom šetrení konštatujeme, že Vaša sťažnosť bola odpoveďou predsedu Okresného súdu Michalovce zo dňa 26. 6. 2008 Spr 32/2008 riadne vybavená, v súlade so zákonom č. 757/2004 Z. z.

V konaní vedenom na Okresnom súde Michalovce pod č. k. 20 C 135/2007 nedošlo zo strany okresného súdu k zavineným prieťahom. V tejto súvislosti Vaša sťažnosť konkrétne údaje ani neobsahovala.

K Vášmu subjektívnemu hodnoteniu procesných úkonov sa nevyjadrujeme.“

Ústavný súd považoval za potrebné venovať pozornosť predovšetkým namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným všeobecným súdom a vychádzal pritom zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej čl. 46 ods. 1   ústavy   predstavuje   primárne   východisko   pre   zákonom   upravené   konanie   súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a na základe toho ho možno považovať aj za základ ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   zakotvených   v siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   v zmysle   čl. 51   ods. 1   ústavy   je   možné   domáhať   sa základného   práva   podľa   čl. 46   ústavy   len   v medziach   zákonov,   ktoré   toto   ustanovenie vykonávajú (napr. IV. ÚS 142/07, IV. ÚS 165/07).

K problematike práva na spravodlivý proces treba uviesť, že okrem prístupu k súdu sa čl. 46 ods. 1 ústavy priznáva aj určitá kvalita konania, inak povedané, spravodlivý proces.

Podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosť na postup súdu môže podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu práva   na verejné prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov alebo porušovaniu   zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Podľa   § 63   zákona   o súdoch   sťažnosti   vybavuje   predseda   príslušného   súdu,   ak osobitný zákon neustanovuje inak. Sťažnosti na predsedu súdu vybavuje predseda súdu vyššieho stupňa.

Podľa § 64 zákona o súdoch účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli   spôsobené   prieťahy   v   konaní   alebo   porušené   zásady   dôstojnosti   súdneho   konania, a odstránenie zistených nedostatkov (ods. 1). Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel   zistenia   stavu   veci   prešetriť   všetky   skutočnosti.   Ak   je   to   na   riadne   vybavenie sťažnosti potrebné, vypočuje sa sťažovateľ a vyjadria sa k nej osoby, proti ktorým sťažnosť smeruje, alebo ďalšie osoby, ktoré môžu pomôcť pri prešetrení sťažnosti (ods. 2). Ak orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a   zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, a ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky (ods. 3).

Podľa § 65 zákona o súdoch sťažnosť musí byť vybavená do 30 dní odo dňa jej doručenia orgánu príslušnému na jej vybavenie (ods. 1). Ak lehotu podľa odseku 1 nemožno dodržať z dôvodu nemožnosti zabezpečenia podkladov na riadne vybavenie sťažnosti alebo v prípadoch náročných na prešetrenie, možno lehotu uvedenú v odseku 1 predĺžiť; sťažnosť však   musí   byť   vybavená   najneskôr   do   troch   mesiacov   odo   dňa   jej   doručenia   orgánu príslušnému   na   jej   vybavenie.   O   každom   predĺžení   lehoty   na   vybavenie   sťažnosti a o dôvodoch   predĺženia   je   orgán   vybavujúci   sťažnosť   povinný   písomne   upovedomiť sťažovateľa bez zbytočného odkladu v rámci lehoty podľa odseku 1 (ods. 2).

Podľa § 66 zákona o súdoch o spôsobe vybavenia sťažnosti a prijatých opatreniach na   odstránenie   zistených   nedostatkov   musí   byť   sťažovateľ   upovedomený   písomne. To neplatí, ak sťažovateľ na písomnom upovedomení netrvá alebo ak sťažovateľ zomrel, stal sa nezvestným alebo je pre trvalý pobyt v cudzine nedosiahnuteľný.

Ak je sťažovateľ toho názoru, že sťažnosť, ktorú podal na príslušnom orgáne súdu, nebola ním riadne vybavená, môže podľa § 67 ods. 1 zákona o súdoch požiadať do 30 dní od doručenia odpovede, s ktorou nie je spokojný,

a) predsedu krajského súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom okresného súdu,

b) predsedu Vyššieho vojenského súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom vojenského obvodového súdu,

c) ministerstvo   o   prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   predsedom   krajského   súdu, predsedom Špeciálneho súdu a predsedom Vyššieho vojenského súdu.

Podľa § 67 ods. 2 zákona o súdoch sa na prešetrenie vybavenia sťažnosti primerane použijú ustanovenia tohto zákona o vybavovaní sťažností.

Podľa   § 68   zákona   o súdoch   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   použije   sa na vybavovanie sťažností osobitný zákon, ktorým je zákon č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach.

Z obsahu   napadnutej   odpovede   označeného   subjektu   vyplýva,   že   ten   zvoleným spôsobom riadne odôvodnil a vybavil sťažovateľovu sťažnosť v súlade s platnými právnymi predpismi.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutými postupmi označeného porušovateľa   a   možným   porušením   sťažovateľom   uvádzaného   základného   práva. Skutočnosť,   že   sťažovateľ   s   uvedeným   postupom   nesúhlasí,   nemôže   viesť   k záveru o arbitrárnosti   názoru   alebo   svojvôli   v postupe   označeného   subjektu.   Nespokojnosť sťažovateľa s obsahom odpovede dotknutého subjektu nie je dôkazom o jeho neústavnosti.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   pri   predbežnom   prerokovaní   v senáte odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd ešte poznamenáva, že ďalším dôvodom   odmietnutia sťažnosti je jej neprípustnosť   (§   25   ods.   2   v spojení   s   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde),   pretože sťažovateľ   nevyužil   možnosť   nápravy   ňou   tvrdeného   protiprávneho   stavu   postupom ustanoveným   §   67   ods.   1   písm.   c)   zákona   o súdoch,   t.   j.   nepožiadal   Ministerstvo spravodlivosti   Slovenskej   republiky   o prešetrenie   vybavenia   jeho   sťažnosti   predsedom krajského súdu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2008