znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 404/2014-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť V.   S.,   zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Varmusom, PhD., Advokátska kancelária VARMUS s. r. o., Palárikova 83, Čadca, vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Čadca   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   289/2002   (v súčasnosti   vedenom pod sp. zn. 6 C 45/2014)   a   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   v konaní   vedenom pod sp. zn. 6 Co 375/2010 (následne vedenom pod sp. zn. 7 Co 9/2013) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 289/2002 (v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 6 C 45/2014) a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 375/2010 (následne vedenom pod sp. zn. 7 Co 9/2013) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 289/2002 (v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 6 C 45/2014) p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. V. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré s ú Okresný súd Čadca a Krajský súd v Žiline p o v i n n é spoločne a nerozdielne zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý   uhradiť V. S. trovy právneho zastúpenia v sume   331,13   €   (slovom   tristotridsaťjeden   eur   a   trinásť   centov)   na účet   jej   advokáta JUDr. Jozefa   Varmusa,   PhD.,   Advokátska   kancelária   VARMUS   s. r. o.,   Palárikova   83, Čadca, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 18. novembra 2013   doručená   sťažnosť   V.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom   JUDr.   Jozefom   Varmusom,   PhD.,   Advokátska   kancelária   VARMUS   s. r. o., Palárikova 83, Čadca, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 289/2002 (v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 6 C 45/2014) a postupom Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Co 375/2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Sťažovateľka   vystupuje   v   konaní   pred   Okresným   súdom   Čadca,   sp.   zn. 4 C/289/2002 v postavení navrhovateľky. Dňa 07. 10. 2002 podala sťažovateľka žalobu proti odporcovi J. P... o právo prechodu a odstránenie plota.

Okresný   súd   v   Čadci   /ďalej   len   okresný   súd/,   ktorý   vec   prejednáva   pod   sp.   zn. 4 C/289/2002   v   spojení   s   konaním   Krajského   súdu   v   Žiline   /ďalej   len   krajský   súd/, pod sp. zn. 6 Co/375/2010 postupujú v prejednávaní veci s vážnymi prieťahmi a hoci sa konanie vedie od r. 2002, nie je predpoklad, že konanie bude v dohľadnej dobe skončené. Okresný súd vo veci od roku 2002 uskutočnil osem pojednávaní... Na poslednom termíne pojednávania okresný súd vyniesol rozsudok, ktorým návrh navrhovateľky zamietol a zároveň zaviazal navrhovateľku zaplatiť odporcom trovy konania. Podaním odvolania navrhovateľky   voči   uvedenému   rozsudku   dňa   20.   09.   2010   prejednával   vec   v   rámci odvolacieho konania Krajský súd v Žiline. Krajský súd vydal uznesenie, ktorým rozsudok okresného   súdu   zrušil,   konanie   zastavil,   vec   postúpil   Obci   Z.   a   zároveň   zaviazal navrhovateľku k úhrade trov konania. Navrhovateľka podala dovolanie proti uvedenému uzneseniu dňa 15. 08. 2011. Najvyšší súd Slovenskej republiky o dovolaní navrhovateľky rozhodol a vydal uznesenie, ktorým zrušil uznesenie Krajského súdu v Žiline a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd v Čadci spôsobil v konaní vážne prieťahy, nekonal plynule, nakoľko žaloba bola podaná dňa 07. 10. 2002 a súd vo veci rozhodol dňa 05. 08. 2010.

Zároveň Krajský súd v Žiline, ktorý hoci od doručenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ubehla značná doba, vo veci nekoná a spôsobuje vážne prieťahy....“

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:„Okresný súd v Čadci svojou nečinnosťou vo vybavovaní veci sp. zn. 4 C 289/2002 porušil základne právo sťažovateľky uvedené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Krajský súd v Žiline svojou nečinnosťou vo vybavovaní veci sp. zn. 6 Co 375/2010 porušil základné právo sťažovateľky uvedené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd SR prikazuje Krajskému súdu v Žiline, aby vo veci sp. zn. 6 Co 375/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20   000   €,   z   ktorého   je   Okresný   súd   Čadca   povinný   zaplatiť   sťažovateľke   finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 € a Krajský súd v Žiline vo výške 10 000 €, obaja v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Okresný súd v Čadci a Krajský súd v Žiline sú povinní nahradiť sťažovateľke trovy právneho zastupovania vo výške 331,13 €...   na účet   spoločnosti   Advokátska kancelária VARMUS s.r.o., so sídlom Palárikova 83, 022 01 Čadca... v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 404/2014-11 z 13. augusta 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky.

Na   výzvu   ústavného   súdu   z   18.   augusta   2014   reagoval   okresný   súd   vyjadrením sp. zn. Spr 1719/14 z 2. septembra 2014, v ktorom sa meritórne k dôvodnosti sťažnosti nevyjadril.

Krajský   súd   reagoval   na   výzvu   ústavného   súdu   z   18.   augusta   2014   svojím vyjadrením sp. zn. Spr 406/2014 z 8. septembra 2014, v ktorom uviedol:

„Z obsahu zberného spisu Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co/375/2010 vyplýva, že Okresný   súd   Čadca   dňa   06.   októbra   2010   vypracoval   predkladaciu   správu   sp.   zn. 4 C/289/2002, ktorou 05. 11. 2010 predložil Krajskému súdu v Žiline ako súdu odvolaciemu na   rozhodnutie   odvolanie   navrhovateľky   (sťažovateľky)   proti   rozsudku   Okresného   súdu Čadca č. k. 4 C/289/2002-246 zo dňa 05. 08. 2010, ktorým bol jej nárok v konaní o právo prechodu a odstránenie oplotenia zamietnutý. Po vykonaní obvyklých procesných úkonov (lustrácia veci, postup v zmysle § 211 O. s. p.) bola odvolacia vec pridelená predsedom senátu dňa 08. 12. 2010 na ďalšie konanie sudcovi spravodajcovi. Vo veci bolo rozhodnuté senátom   dňa   13. 04. 2011;   k   odoslaniu   spisového   materiálu   spolu   s   vypracovaným písomným vyhotovením rozsudku došlo dňa 15. júla 2011. V zbernom spise, ani v evidencii správy krajského súdu nebola zistená žiadosť/rozhodnutie o predĺžení lehoty na vyhotovenie a odoslanie rozsudku, pričom lehota podľa § 158 ods. 4 O. s. p. v znení k 13. 04. 2011, 30 dní od vyhlásenia rozsudku, skončila 13. 05. 2011 (piatok). Hoci doba od 14. 05. 2011 do 15. 07. 2011 predstavuje nedodržanie lehoty podľa § 158 ods. 4 O. s. p., z hľadiska celkovej   doby   samotného   primárneho   konania   v   odvolacej   veci   sp.   zn.   6 Co/375/2010 (cca 8 mesiacov)   nebola   hodnotená   ako   neprimeraná.   V   tomto   smere   predsedníčka krajského súdu primerane poukazuje na Nález Ústavného súdu SR zo 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75, v zmysle ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách.

Z   obsahu   dotknutého   zberného   spisu   (sp. zn.   6 Co/375/2010)   ďalej   vyplýva,   že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením zo dňa 22. novembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 207/2011, rozhodol o zrušení uznesenia Krajského súdu v Žiline z 13. apríla 2011   sp.   zn.   6 Co/375/2010   a   vec   vrátil   tomuto   súdu   na   ďalšie   konanie;   celý   spisový materiál   Okresného   súdu   Čadca   (sp.   zn.   4 C/289/2002)   bol   Krajskému   súdu   v   Žiline predložený   opätovne   na   rozhodnutie   o   odvolaní   navrhovateľky   (sťažovateľky)   dňa 09. 01. 2013.   Krajský   súd   opätovne   vo   veci   konal   pod   sp.   zn.   7 Co/9/2013.   Uznesením zo dňa 29. januára 2014 č. k. 7 Co/9/2013-321 napadnutý rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 4 C/289/2002-246 zo dňa 5. augusta 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvody,   pre   ktoré   dovolací   súd   zrušil   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   (sp. zn. 6 Co/375/2010)   vyplývajú   z   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   (sp. zn. 5 Cdo 207/2011);   predovšetkým   išlo   o   otázku   právneho   posúdenia   veci.   Je   zrejmé,   že z hľadiska   celkovej   doby   konania   o   odvolacej   veci   (sp.   zn.   6 Co/375/2010   a   sp.   zn. 7 Co/9/2013), t. j. v dobe od 05. 11. 2010 do 03. 03. 2014 (odoslanie spisového materiálu po zrušení prvostupňového rozsudku Okresnému súdu Čadca na ďalšie konanie) je možné konštatovať predĺženie konania vo veci samej. Uvedená doba však závisela aj od dĺžky dovolacieho konania (k jeho dĺžke nie je možne sa kvalifikovane vyjadriť pre absenciu spisového   materiálu)   a   nemožno   ju   v   celom   rozsahu   hodnotiť   ako   dobu   zbytočných prieťahov v konaní.

Keďže v napádanej odvolacej veci došlo k vydaniu rozhodnutia uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 29. januára 2014, č. k. 7 Co/9/2013-321, tak žiadosť sťažovateľky, pokiaľ smeruje k prikázaniu odvolaciemu súdu konať bez zbytočných prieťahov, stratila opodstatnenie. Za neprimerane vysokú považujeme požiadavku finančného zadosťučinenia voči Krajskému súdu v Žiline vo výške 10.000,- Eur, a to vzhľadom na to, že nemožno hodnotiť   celú   dobu   konania   na   odvolacom   súde   za   zbytočné   prieťahy   a   celková   dĺžka konania   závisela   aj   od   dĺžky   dovolacieho   konania.   Tvrdenie   sťažovateľky,   že   jej   aj postupom Krajského súdu v Žiline mala byť spôsobená vážna škoda, nakoľko nemá možnosť užívať   nehnuteľnosť,   ktorej   je   vlastníčkou   a   uskutočňovať   jej   údržbu,   nebolo konkretizované.“

K vyjadreniam   okresného   súdu   a krajského   súdu   zaujal   svoje   stanovisko   právny zástupca sťažovateľky listom z 22. septembra 2014, v ktorom uviedol:

„Z vyjadrenia odporcu v 1/ rade vyplýva, že pred súdom prvého stupňa boli zistené vážne prieťahy vo vybavovaní žaloby sťažovateľky, ktorá podala žalobu na OS Čadca dňa 07. 10. 2002 a súd vo veci rozhodol až dňa 05. 08. 2010....

Z vyjadrenia   odporcu   v 2/   rade   vyplýva,   že   KS   v Žiline   rozhodol   13.   04.   2011 a k písomnému vypracovaniu rozsudku a odoslaniu spisu došlo až po uplynutí doby dlhšej ako tri mesiace, teda nebola dodržaná zákonná 30-dňová lehota od vyhlásenia rozsudku. Ďalej   vyplýva,   že   po   zrušení   rozhodnutia   odporcu   v 2/   rade   Najvyšším   súdom   SR   celý spisový materiál bol KS v Žiline predložený opätovne na rozhodnutie dňa 09. 01. 2013. KS v Žiline   bol   po   dobu   jedného   roka   nečinný   a opätovne   vo   veci   rozhodol   uznesením bez nariadenia pojednávania dňa 29. 01. 2014.

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že sťažnosť voči obom odporcom je dôvodná a preto sťažovateľka (navrhovateľka) žiada, aby Ústavný súd SR jej sťažnosti pre porušenie základného práva bolo vyhovené.“

Keďže okresný súd, krajský súd, ako aj právny zástupca sťažovateľky ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmet posudzovaného konania (určenie práva prechodu cez nehnuteľnosť a odstránenie stavby   oplotenia   z   nehnuteľnosti)   sa   po   právnej   stránke   nejaví   ako   zložitý,   a   teda neodôvodňuje dĺžku posudzovaného konania. Pokiaľ ide o skutkovú stránku posudzovaného konania, je možné pripustiť   istú   zložitosť vyplývajúcu z potreby nariadenia   znaleckého dokazovania a miestneho zisťovania.

2.   Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktorými by sťažovateľka prispela ku vzniku prieťahov.

3. Ďalším kritériom, podľa   ktorého ústavný súd hodnotil, či   v uvedenom konaní došlo   k   zbytočným   prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu   a   postup   krajského   súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 289/2002 (v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 6 C 45/2014) zistil takýto priebeh namietaného konania:

Dňa 8. októbra 2002 sťažovateľka ako navrhovateľka podala okresnému súdu návrh na začatie konania, ktorým sa domáhala proti J. P. (ďalej len „odporca“) určenia práva prechodu cez nehnuteľnosť a odstránenia stavby oplotenia z nehnuteľnosti.

Okresný súd vec prerokoval na šiestich pojednávaniach, nariadil vo veci znalecké dokazovanie, vykonal miestnu ohliadku, ustálil okruh právnych nástupcov po zomrelom odporcovi   [na   jeho   mieste   sa   stali   účastníkmi   konania   B.   P.   (ďalej   len   „odporkyňa v 1. rade“) a Z. M. (ďalej len „odporkyňa v 2. rade“)] a 11. júna 2008 vo veci rozhodol rozsudkom, ktorým návrhu sťažovateľky vyhovel.

Na odvolanie odporkýň v 1. a 2. rade krajský súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 182/2009 uznesením z 13. januára 2010 zrušil rozsudok okresného súdu z 11. júna 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis sa nachádzal na krajskom súde od 16. októbra 2008 do 14. apríla 2009, keď bol okresnému súdu vrátený bez meritórneho rozhodnutia   pre   účely   vydania   opravného   uznesenia   k   prvostupňovému   rozsudku, a následne od 27. mája 2009 do 13. mája 2010.

Okresný súd po vrátení veci   na ďalšie konanie pripustil   zmenu návrhu, pripustil ďalších odporcov do konania (odporkyňu v 3. rade J. B. a odporkyňu vo 4. rade L. P.) a na pojednávaní 5. augusta 2010 vo veci rozhodol rozsudkom, ktorým návrh sťažovateľky zamietol.

Na odvolanie sťažovateľky krajský súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 375/2010   uznesením   z   13.   apríla   2011   zrušil   rozsudok   okresného   súdu z 5. augusta 2010 a konanie vo veci zastavil s tým, že po právoplatnosti uznesenia bude vec postúpená   na   ďalšie   konanie   obci   Z.   Spis   sa   nachádzal   na   krajskom   súde od 21. septembra 2010 do 19. júla 2011.

Sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. Co 375/2010 z 13. apríla 2011 podala dovolanie a Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 5 Cdo 207/2011 z 22. novembra 2012 dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Spis   sa   nachádzal   na   najvyššom   súde od 27. októbra 2011 do 3. decembra 2012.

Spis   bol   krajskému   súdu   predložený   9.   januára   2013   pre   účely   opätovného rozhodnutia o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu z 5. augusta 2010. Krajský súd následne viedol odvolacie konanie pod novou spisovou značkou 7 Co 9/2013 a vo   veci   rozhodol   uznesením   z   29.   januára   2014   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu z 5. augusta 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu vrátený 6. marca 2014.

Sťažovateľka   doručila   sťažnosť   ústavnému   súdu   18.   novembra   2013,   t. j.   ešte pred rozhodnutím krajského súdu vo veci.

Okresný súd od 6. marca 2014 pokračuje v konaní s tým, že si vyžiadal vyjadrenia účastníkov konania, pripojil spis a rozhodnutia o vzťahujúcich sa stavebných konaniach, oboznámil sa s obsahom iného súdneho konania, pre vedenie ktorého odporcovia navrhovali posudzované konanie prerušiť, a vykonal ohliadku na mieste samom.

Ústavný súd po oboznámení sa s už zhrnutým priebehom posudzovaného konania konštatuje, že namietané konanie sa začalo 8. októbra 2002, trvá viac ako 13 rokov a dosiaľ nie je právoplatne skončené.

Vzhľadom na celkovú dĺžku posudzovaného konania opakované zrušenie rozsudkov okresného   súdu   v   odvolacom   konaní,   ako   aj   zrušenie   uznesenia   krajského   súdu v dovolacom konaní a dôvody, pre ktoré boli zrušené rozsudky okresného súdu, ako aj uznesenie   krajského   súdu,   ústavný   súd   konštatuje,   že   posudzované   konanie   ako   celok charakterizuje   neefektívny   postup   okresného   súdu   a   charakterizoval   neefektívny   postup krajského súdu v namietanom odvolacom konaní.

Ústavný   súd   preto   uzatvára,   že   postupom   okresného   súdu   a   krajského   súdu v posudzovanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd upustil od uloženia   obdobného   príkazu   krajskému   súdu   z   dôvodu,   že   v   čase   rozhodovania ústavného súdu krajský súd v namietanom odvolacom konaní už rozhodol a vo veci už koná okresný súd po vrátení veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20 000 € (z toho 10 000 € od okresného súdu a 10 000 € od krajského súdu) z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd považoval priznanie sumy 5 000 € sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania a jeho   priebeh   a   na   mieru   zavinenia   okresného   súdu   a   krajského   súdu   na   vzniknutých prieťahoch   v   posudzovanom   konaní.   Zároveň   ústavný   súd   uložil   povinnosť   uhradiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie spoločne a nerozdielne okresnému súdu a krajskému súdu,   pričom   pri   určení   tohto   pomeru   prihliadol   na   závažnosť   postupu   krajského   súdu v posudzovanom odvolacom konaní.

Ústavný   súd   nevyhovel   v   súlade   s   čl.   127   ods.   3   ústavy   a   §   56   ods.   4   zákona o ústavnom   súde   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľka   žiadala   priznať   finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu.

Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu, v celkovej sume 331,13 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „vyhláška“).   Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €. Základná   sadzba   odmeny   za   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v   roku   2014   je   134   € a hodnota režijného paušálu je 8,04 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti   ústavnému   súdu)   a   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v   roku   2014 (vyjadrenie k stanoviskám okresného súdu a krajského súdu) v celkovej sume 418 € vrátane režijného   paušálu.   Keďže   právny   zástupca   predložil   osvedčenie   o registrácii   pre   DPH, odmena za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom zvýšená o 20 % DPH tak predstavuje celkovú sumu 501,60 €

Vzhľadom   na   to,   že   právny   zástupca   sťažovateľky   si   úhradu   trov   právneho zastúpenia uplatnil iba v sume 331,13 €, ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, túto úhradu sťažovateľke priznal len vo výške uplatneného nároku.

Ústavný   súd   aj   so   zohľadnením   miery   zavinenia   krajského   súdu   na   porušení základného práva sťažovateľky pri rozhodnutí o povinnosti uhradiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie rozhodol, že trovy konania je v celosti povinný uhradiť okresný súd na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014