znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 404/2012-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   M.,   D.   M.,   O.   M.   a M.   A.   M.,   všetci   bytom   B., zastúpených advokátkou JUDr. J. C., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 192/2011-370 z 19. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M., D. M., O. M. a M. A. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2012 doručená   sťažnosť   J.   M.,   D.   M.,   O.   M.   a M.   A.   M.,   všetci   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovatelia), zastúpených advokátkou JUDr. J. C., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej len „dohovor)   rozsudkom   Krajského súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 192/2011-370 z 19. apríla 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z   obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že   Okresný   súd   Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 7 C 90/2006-316 z 15. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného   súdu“)   zamietol   návrh   sťažovateľov   ako   navrhovateľov   o   náhradu   škody a nemajetkovej ujmy a „o určenie, že základné ľudské právo navrhovateľov 1/, 2/ pokojne užívať   svoj   majetok   a   základné   ľudské   právo   navrhovateľov   1/,   2/,   3/   a   4/   na   ľudské zaobchádzanie a na zachovanie ľudskej dôstojnosti“.

Na odvolanie sťažovateľov krajský súd potvrdil napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu.

Sťažovatelia namietajú porušenie nimi označených práv rozsudkom krajského súdu z dôvodu podľa nich nesprávnych skutkových a právnych záverov v ňom vyslovených.

Sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   ich   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, zrušil tento rozsudok a priznal im finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom   krajského   súdu,   ktoré   je   podľa   nich   založené   na   nesprávnych   skutkových a právnych záveroch.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie   v   súdnom   konaní.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Krajský   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   uviedol: „Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd vzhľadom na vykonané dokazovanie zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O. s. p. v dostatočnom rozsahu. O návrhu rozhodol vecne správne, keď ho zamietol a to v časti týkajúcej sa náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy. Odvolací súd ho preto ako vecne správny v tejto časti potvrdil, hoci sčasti z iných právnych dôvodov.

Prvostupňový   súd   postavil   svoje   zamietajúce   rozhodnutie   jednak   na   premlčaní uplatnených   nárokov   na   náhradu   škody   a   náhradu   nemajetkovej   ujmy   a   tiež   na nepreukázaní   splnenia   všetkých   zákonných   predpokladov   vzniku   zodpovednosti   štátu   za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. V časti návrhu o určení, že boli porušené základné   ľudské   práva   navrhovateľov,   je   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   založené   na závere   o   nedostatku   právomoci   všeobecných   súdov   rozhodovať   o   takomto   predmete konania...

Súd   prvého   stupňa   po   právnej   stránke   návrh   navrhovateľov   v časti   týkajúcej   sa uplatnenej   náhrady   škody   a   náhrady   nemajetkovej   ujmy   oprel   o   ustanovenia   zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (účinného do 30. 6. 2004), nie aj o ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (účinného od 1. 7. 2004). S týmto právnym posúdením súdu prvého stupňa sa odvolací súd nestotožnil. Ako vyplýva z konečnej úpravy žalobného petitu navrhovateľmi (podanie doručené prvostupňovému súdu dňa 31. 3. 2008, č. l. 198 a nasl. ), títo nesprávny úradný postup zo strany polície a prokuratúry videli v nečinnosti týchto orgánov činných v trestnom konaní, keď ich trestné oznámenia neviedli k vzneseniu obvinenia voči osobám dôvodne podozrivým zo spáchania trestnej činnosti, ale keď ich oznámenia boli v konečnom dôsledku vybavené uznesením vyšetrovateľa o odložení veci (uznesenie OÚV PZ v Lučenci pod ČVS: OÚV- 478/20-Lc-97, uznesenie OÚV PZ v Lučenci pod ČVS: OÚV-4/10-2000). Ďalej nesprávny úradný   postup   polície   a   prokuratúry   videli   vtom,   že   OÚV   PZ   v   Lučenci   na   základe oznámenia podozrenia navrhovateľov o spácham trestného činu datovaného dňom 26. 9. 2002,   neposúdil   tento   skutok   ako   trestný   čin   vydierania   a   trestný   čin   poškodzovania veriteľa.   Orgány   prokuratúry   nevyužili   svoje   dozorové   oprávnenia   a   nezabezpečili zákonnosť postupu a rozhodnutí vyšetrovateľa. Navrhovatelia v konaní argumentovali tým, že polícia a prokuratúra sa svojím liknavým postupom spolupodieľali na zmarení výkonu úradného rozhodnutia a oni, navrhovatelia, tak nemohli užívať svoj majetok – tlačiarenský stroj   Dominant   525,   bolo   im   zabránené   získať   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   na základe právoplatného rozsudku, čím sa dostali do druhotnej platobnej neschopnosti, neboli schopní splácať svoje finančné záväzky (úver), bol im skonfiškovaný rodinný dom. Z dôvodu proti nim pokračujúcich útokov sa navrhovatelia rozhodli požiadať o azyl vo Švajčiarsku; po návrate zo Švajčiarska, kde sa im azyl získať nepodarilo, zistili, že vzhľadom na dražbu ich   rodinného   domu,   zostali   bez   strechy   nad   hlavou   a   stali   sa   z   nich   bezdomovci. Navrhovatelia trvali na tom, že nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní – polície a prokuratúry –pretrvávala aj po 1. 7. 2004, t. j. aj po tom, ako nadobudol účinnosť zákon č. 514/2003 Z. z. (ktorý zrušil predtým platný zákon č. 58/1969 Zb.), kedy im naďalej bola spôsobovaná škoda (prišli o nehnuteľnosť).

Navrhovateľmi tvrdený nesprávny úradný postup im mal teda spôsobovať následky v podobe   škody   aj   po   nadobudnutí   účinnosti   nového   zákona   o   zodpovednosti   za   škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci; súd prvého stupňa mal preto ich nároky po správnosti posúdiť nielen podľa zákona č. 58/1969 Zb., ale aj podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to vo vzťahu k nimi tvrdenej škode, spôsobenej im nesprávnym úradným postupom (spočívajúcom v nečinnosti) po 1. 7. 2004.

Zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu ako podľa zák. č. 58/1969 Zb., tak aj podľa zák.   č.   514/2003   Z.   z.   vzniká   za   predpokladu   naplnenia   troch   podmienok:   existencie nesprávneho   úradného   postupu,   vzniku   škody   a   príčinnej   súvislosti   medzi   nesprávnym úradným postupom a vznikom škody...

Prvostupňový   súd   skúmajúc   podmienky   splnenia   zákonných   predpokladov   vzniku zodpovednosti   štátu   za   škodu   spôsobenú   nesprávnym   úradným   postupom   dospel k správnemu právnemu záveru, že tieto podmienky v súdenej právnej veci naplnené nie sú. Mal za to, že škoda, ktorá vznikla navrhovateľom, je dôsledkom ich obchodnoprávnych vzťahov a nie ako dôsledok konania či nekonania orgánov činných v trestnom konaní. Aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   v   danej   veci   navrhovatelia   nepreukázali existenciu nesprávneho úradného postupu orgánov polície a prokuratúry, a takýto záver nemožno oprieť ani o oznámenie Generálnej prokuratúry SR zo dňa 5. 11. 2004, na ktoré sa odvolávajú. Navrhovatelia samotní nečinnosť orgánov polície a prokuratúry preukazovali len všeobecnými tvrdeniami, s dôrazom na následky, ktoré mala mať tvrdená nečinnosť spomínaných orgánov na ich ekonomickú asociálnu situáciu, vytýkajúc odporcom 1/, 2/, že neposudzovali nimi podané trestné oznámenia aj podľa skutkových podstát iných trestných činov.   Posúdenie   naplnenia   skutkovej   podstaty   konkrétneho   trestného   činu   je   však v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní. Oznamovateľ podozrenia zo spáchania trestného činu   nemá   nárok   na to,   aby na   základe jeho   trestného   oznámenia bolo   vždy vznesené obvinenie, resp. toto skončilo podaním obžaloby voči konkrétnym osobám, t. j. aby orgány činné v trestnom konaní vo veci postupovali na základe jeho predstáv. V súdenej právnej   veci   bola   vec   vedená   na   OÚV   PZ   v   Lučenci   pod   ČVS:   OÚV-478/20-Lc-97 právoplatne   odložená;   ďalšia   vec   vedená   pod   ČVS:   OÚV-4/10-2000   viedla   k   podaniu obžaloby, o ktorej konal Okresný súd Lučenec pod č. k. 2T 247/2008; vec doposiaľ nebola právoplatne   skončená   (rozsudok   súdu   prvého   stupňa   bol   odvolacím   súdom   zrušený a vrátený na opätovné prejednanie obžaloby). Na samotný priebeh vyšetrovania v trestnom konaní (osobitne z časového hľadiska) majú dosah viaceré okolnosti, o. i. aj spolupráca poškodených osôb. Vo veciach, v ktorých navrhovatelia podávali trestné oznámenia, mali postavenie poškodených osôb, pričom z dôkazov založených v spise vyplýva, že postup vo veci   vedenej   na   OÚV   PZ   pod   ČVS:   OÚV-4/10-2000   komplikovala   skutočnosť,   že   sa opakovane nepodarilo vypočuť práve navrhovateľa 1/, resp. navrhovateľov 1/, 2/, ktorí sa dlhšiu dobu zdržovali mimo územia republiky (v období azylového konania vo Švajčiarsku). Napokon ani samotné vznesenie obvinenia či obžaloby voči konkrétnym osobám, a teda postup orgánov činných v trestnom konaní podľa predstáv navrhovateľov, by v konečnom dôsledku zrejme ani nemusel viesť k výsledku, ktorý zjavne od trestných konaní na základe nimi podaných trestných oznámení očakávali navrhovatelia, a to k zníženiu či likvidácii ich finančných záväzkov, keď účelom trestného konania je predovšetkým v prípade preukázania trestnej   zodpovednosti   trestný   postih,   ktorý   však   nemusí   byť   automaticky   spojený s priznaním náhrady škody poškodeným osobám. Ani podľa názoru odvolacieho súdu tak v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup odporcov 1/, 2/.

Predovšetkým však aj podľa názoru odvolacieho súdu na vznik zodpovednosti štátu za   škodu   spôsobenú   nesprávnym   úradným   postupom   v   danej   veci   absentuje   existencia príčinnej   súvislosti   medzi   navrhovateľmi   tvrdeným   nesprávnym   úradným   postupom a vznikom   škody.   Navrhovatelia   v   konaním   ničím   nepreukázali   (hoci   navrhovateľov zaťažovalo dôkazné bremeno), že medzi nečinnosťou orgánov štátu (polície a prokuratúry) a im spôsobenou škodou existuje vzťah bezprostrednej príčiny a následku, t. j. že škoda by im   nevznikla,   pokiaľ   by   orgány   polície   a   prokuratúry   neboli   nečinné...   Vzhľadom   na absentujúcu zákonnú podmienku existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom tvrdenej škody potom neboli (súčasne) splnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to ani na základe zák. č. 58/1969 Zb., ani podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

Navrhovatelia   okrem   náhrady   škody   uplatňovali   tiež   priznanie   im   nároku   na náhradu   nemajetkovej   ujmy...   základným   predpokladom   pre   priznanie   náhrady nemajetkovej ujmy je preukázaný vznik zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup a až po jeho spoľahlivom zistení môže súd na návrh účastníka skúmať splnenie predpokladov aj pre prípadné priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V predmetnej právnej veci však vznik zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup ani na základe zákona č. 58/1969 Zb. ani na základe zákona č. 514/2003 Z. z. zistený nebol, čo vylučuje možnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako žiadali navrhovatelia.

Z uvedených dôvodov – keďže neboli splnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu za   škodu   spôsobenú   nesprávnym   úradným   postupom   –   odvolací   súd   považoval   za nadbytočné zaoberať sa ďalej otázkou premlčania navrhovateľmi uplatňovaného práva na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy...

Pokiaľ ide o návrh navrhovateľov v časti, v ktorej sa domáhali určenia, že boli porušené   ich   základné   ľudské   práva,   a   to   základné   ľudské   právo   navrhovateľov   1/,   2/ pokojne užívať svoj majetok a základné ľudské právo navrhovateľov 1/, 2/, 3/ a 4/ na ľudské zaobchádzanie   a   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti...   Súd   prvého   stupňa   si   zjavne neuvedomil,   že   o   tejto   časti   návrhu navrhovateľov   už rozhodol,   a to svojím   uznesením zo dňa 3. 4. 2009 č. k. 7C 90/2006-321... súd prvého stupňa konanie o návrhu v tejto časti zastavil, s poukazom na nedostatok svojej právomoci konať vo veci... Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 5. 2009. “

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil,   že   by   posudzovaný   postup   a   rozsudok   krajského   súdu   boli   svojvoľné   alebo v zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobené   v   zrejmom   omyle   a   v   nesúlade   s   platnou právnou úpravou. Naopak, krajský súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľov   v   ich   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   a   svoje   závery   ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Argumentáciu sťažovateľov nevyhodnotil ústavný súd ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde preto sťažnosť sťažovateľov v celom rozsahu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012