znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 404/2011-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   E.   A.,   Mexiko,   zastúpeného   advokátom   JUDr. M.   M., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp/621/2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. A.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 9. mája 2011 doručená a 28. júla 2011 doplnená sťažnosť E. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 0 Tp/621/2008 (ďalej len „napadnuté konanie“). V rámci doplnenia sťažnosti sťažovateľ rozšíril okruh porušených práv aj o čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru (pozri bod 6 in fine).

2.   Zo   sťažnosti,   z   jej   doplnenia,   príloh   a zo   zistení   ústavného súdu   vyplýva, že sťažovateľ je Úradom boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru, odborom boja proti korupcii Stred v B., pracoviskom Ž., v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-30/BPK-S-2006 trestne stíhaný pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Okresný súd pod sp. zn. 0 Tp 621/08 vydal   na   sťažovateľa   11.   decembra   2008   zatýkací   rozkaz   a   európsky   zatýkací   rozkaz. Svojimi podaniami doručenými 7. januára 2011 a 21. februára 2011 okresnému súdu mal sťažovateľ bezúspešne žiadať o zrušenie vydaných zatýkacích rozkazov. Z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu vyplýva, že ju podáva jednak „... proti Európskemu zatýkaciemu rozkazu vydaného sudcom pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I pod spis. zn. 0 Tp/621/2008...“, keďže „... dôvody na vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu v čase jeho vydania neexistovali.“, ako aj „... proti postupu Okresného súdu Bratislava I v konaní o   zrušení   Európskeho   zatýkacieho   rozkazu   vydaného   sudcom   pre   prípravné   konanie Okresného súdu Bratislava I pod spis. zn. 0 Tp/621/2008... ktorým... neumožnil obhajcovi obvineného   nahliadnuť   do   súdneho   spisu...   mu   nedoručil   Európsky   zatýkací   rozkaz   a... neodkladne nerozhodol o pozbavení osobnej slobody v nadväznosti na žiadosti... o zrušenie európskeho zatýkacieho rozkazu...“.

3. Neexistenciu zákonných podmienok už v čase vydania európskeho zatýkacieho rozkazu sťažovateľ odvodzuje od týchto skutočností: „... má trvalé bydlisko v M. od roku 2002,... pre skutok, pre ktorý bol vydaný európsky zatýkací rozkaz sa stal v roku 1996, t. j. pred   viac   ako   štrnástimi   rokmi   a...   od   tohto   obdobia   nebol   súdne   trestaný,   a   to   ani v členskom štáte európskej únie, resp. v inej krajine..., trestné konanie vedené pre skutok, na základe   ktorého   bol   vydaný   aj   napadnutý   európsky   zatýkací   rozkaz,   bolo   príslušným vyšetrovateľom... dvakrát zastavené, a to Uznesením zo dňa 30. 04. 2007 z dôvodu, že skutok nie je trestným činom... a nasledovne Uznesením zo dňa 17. 12. 2007 z dôvodu, že trestné stíhanie je neprípustné... nakoľko je premlčané.“ Svoju argumentáciu podporil aj ďalšími   tvrdeniami: „...   bol   zadržaný   v Š.,   avšak   príslušný   justičný   orgán   tohto   štátu rozhodujúci o vykonaní... európskeho zatýkacieho rozkazu nerozhodol o väzbe..., ale mu uložil len obmedzenia... tieto obmedzenia riadne rešpektuje..., je schopný predložiť súdu písomný   sľub,   že   sa   bude   dobrovoľne   zúčastňovať   úkonov   trestného   konania   na   území Slovenskej republike.“

4. Na základe svojej   argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd... postupom, ktorým neprijal opatrenia za účelom umožnenia nazrieť obhajcovi obvineného... aspoň do časti spisu Okresného súdu..., spis. zn. 0 Tp/621/2008, a ktorým súčasne nedoručil obhajcovi sťažovateľa európsky zatýkací rozkaz vydaný sudcom pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I pod spis. zn. 0 Tp/621/2008, porušil jeho základné právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru..., právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy... a právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy... ako i právo na rovnosť podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

2.   Základné   právo   sťažovateľa...   na   urýchlené   rozhodnutie   o   pozbavení   osobnej slobody zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru... postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp/621/2008 porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa... podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru... vydaním Európskeho zatýkacieho rozkazu sudcom pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I pod sp. zn. 0 Tp/621/2008 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

4.   Zrušuje   sa   v   plnom   rozsahu   Európsky   zatýkací   rozkaz   vydaný   sudcom   pre prípravné konanie Okresného súdu... pod sp. zn. 0 Tp/621/2008 a vec sa vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie...

5. Okresný súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi... trovy konania...“

II.

5. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti požiadal predsedníčku okresného súdu o vyjadrenie k sťažnosti. Vyjadrenie bolo ústavnému súdu doručené 8. júna 2011. Predsedníčka okresného súdu v podstatnom uviedla:

„1./ Sudca pre prípravné konanie nie je oprávnený odvolať európsky zatýkací rozkaz a medzinárodný zatýkací rozkaz len na základe podnetu obhajcu. Môže tak urobiť len na základe návrhu prokurátora, nakoľko vec je v štádiu prípravného konania. Nakoľko taký návrh prokurátora doposiaľ súdu nebol doručený, oba zatýkacie rozkazy sú stále v platnosti a to až do ich realizácie.

2./   Zákonný   sudca   nemá   vedomosť   o   tom,   že   by   obhajca   niekedy   žiadal o nahliadnutie do súdneho spisu, v spise... sa nenachádza žiadna žiadosť obhajcu s takouto požiadavkou.

3./ Európsky zatýkací rozkaz a medzinárodný zatýkací rozkaz sa nedoručujú stranám v konaní, iba orgánom príslušným na ich realizovanie. Nič nebráni obhajcovi, aby požiadal o vyhotovenie fotokópií týchto zatykačov, avšak doposiaľ tak neurobil.“

Predsedníčka okresného súdu zároveň poskytla ústavnému súdu vyjadrenie aj v tom smere,   že   Krajská   prokuratúra   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   bola prostredníctvom   okresného   súdu   dvakrát   urgovaná   na   vyjadrenie   k   trvaniu   potreby zachovania vydaných zatýkacích rozkazov na sťažovateľa, ktoré adresoval okresnému súdu právny zástupca sťažovateľa 7. januára 2011 a 21. februára 2011, na ktoré nebolo dosiaľ zo strany krajskej prokuratúry relevantne reagované.

6. Ústavný súd zaslal vyjadrenie predsedníčky okresného súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa   na   vedomie   listom   z   18.   júla   2011.   Právny   zástupca   sťažovateľa   na   toto vyjadrenie   reagoval   vyjadrením   doručeným   ústavnému   súdu   2.   augusta   2011,   v   rámci ktorého tiež rozšíril rozsah porušených práv. Okrem iného uviedol:

„Názor, že sudca pre prípravné konanie môže odvolať európsky zatýkací rozkaz... len na   základe   návrhu   prokurátora   nemôže   z   ústavnoprávneho   hľadiska   obstáť...   Je   síce pravdou, že ustanovenie § 6 ods. 1 písm. b/... Zákona o európskom zatýkacom rozkaze... ustanovuje, že ak bol európsky zatýkací návrh vydaný na základe návrhu prokurátora, tak súd ho odvolá na základe návrhu prokurátora. Toto ustanovenie je potrebné vykladať tak, že   ak   návrh   na   vydanie   európskeho   zatýkacieho   rozkazu   podal   prokurátor,   tak   súd   je povinný   ho   odvolať   vždy,   ak   o   jeho   odvolanie   požiadal   prokurátor.   Uvedené   však neznamená,   že   sudca   pre   prípravné   konanie   nemá   povinnosť   v   priebehu   platnosti európskeho zatýkacieho rozkazu tento odvolať aj v prípade, ak pominú dôvody, pre ktorý bol vydaný alebo ak súd následne zistí, že takéto dôvody v čase jeho vydania neexistovali. Z ústavnoprávneho hľadiska nemôže obstáť taký postup orgánov činných v trestnom konaní (ako prijali v danom prípade), že vo veci nebudú konať o žiadosti sťažovateľa t. j. vôbec sa nimi nebudú zaoberať). Z tohto pohľadu je neudržateľný názor, že sudca vo veci nemieni konať o žiadosti podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru.“ V ďalšom poprel vyjadrenia predsedníčky okresného súdu o tom, že nepožiadal o nahliadnutie do súdneho spisu, že nepožiadal o vyhotovenie kópií zatýkacích rozkazov a nesúhlasil s nedoručením zatýkacích rozkazov. K tejto   skutočnosti   dôvodil,   že „...   ak má obhajca   vykonávať   účinne (a   nielen formálne) vykonávať   práva   obhajoby,   tak   takýto   dokument   musí   mať   k   dispozícii.   Normy jednoduchého práva je potrebné vždy vykladať s ohľadom na Ústavu a Dohovor, pričom pre postup, ktorým sudca pre prípravné konanie na žiadosť obhajcu mu nedoručil európske zatýkacie rozkazy nesledoval žiaden legitímny cieľ.“. V závere svojej argumentácie rozšíril podanú sťažnosť ústavnému súdu aj o namietanie porušenia čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, a to v kontexte tých skutočností, že „... keďže v danej veci neexistovalo dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu a okolnosti skôr nasvedčovali tomu, že aj keby bol skutok trestným činom, tak jeho trestnosť zanikla dôsledkom premlčania. Taktiež... neboli splnené podmienky pre vydanie zatýkacích rozkazov... (t. j. že sťažovateľ utečie alebo je dôvodné domnievať sa, že je potrebné zabrániť sťažovateľovi v páchaní trestnej činnosti).“.

III.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov – ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

8. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, resp. o práva vyplývajúce z relevantných medzinárodných   zmlúv,   ústava   rozdeľuje   ochranu   ústavnosti   medzi   všeobecné   súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci   (napr.   I.   ÚS   214/09).   V   tejto   súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy,   ktoré   neboli   odstránené   v   jeho   priebehu   (napr.   III.   ÚS   3/02,   III.   ÚS   18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

9. V súvislosti s už citovaným čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd zvýrazňuje, že rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd   alebo   iný   orgán   verejnej   moci. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (m.   m.   II.   ÚS   148/02,   IV.   ÚS   78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

10.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   napádal   porušenie   svojho   práva   na   osobnú   slobodu garantovaného   aj   v   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   a   ods.   4   dohovoru,   ktoré   identifikoval   ako „... základné   právo   sťažovateľa...   na   urýchlené   rozhodnutie   o   pozbavení   osobnej slobody...“, v spojení s právom na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré sťažovateľ identifikoval ako „... právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy...“, a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti   so   spôsobom   vybavenia   svojich   podaní   doručených   7.   januára   2011 a 21. februára   2011   okresnému   súdu,   ktorými   mal   bezúspešne   žiadať   okresný   súd o zrušenie vydaného zatýkacieho rozkazu a európskeho zatýkacieho rozkazu.

11. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade   s   konaním   ustanoveným zákonom:   c)   zákonné   zatknutie   alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť   jej   v   spáchaní   trestného   činu   alebo v   úteku   po   jeho   spáchaní;   …   f)   zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo   o   oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

12. Článok 5 ods. 1 dohovoru vo všetkých prípadoch pozbavenia osobnej slobody vyžaduje,   aby   k   pozbaveniu   osobnej   slobody   došlo   „v   súlade   s   konaním   ustanoveným zákonom“, teda každé podľa dohovoru prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. V prípadoch, kde je predmetom skúmania „zákonnosť“ pozbavenia osobnej slobody vrátane otázky, či sa uskutočnilo konanie ustanovené zákonom, odkazuje dohovor hlavne na povinnosť byť v súlade s hmotnými a procesnými pravidlami vnútroštátneho   práva,   vyžaduje   však,   aby   aj   každé   pozbavenie   slobody   bolo   v   súlade s účelom čl. 5 dohovoru, a to chrániť jednotlivca pred svojvôľou (rozsudok vo veci Chahal v. Veľká Británia z 11. novembra 1996).

13. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „predošlý   zákon   o   európskom zatýkacom rozkaze“) tento zákon upravoval postup slovenských orgánov pri vydávaní osôb medzi členskými štátmi Európskej únie a každým ďalším štátom... na základe európskeho zatýkacieho rozkazu. Podľa odseku 2 sa na konanie podľa tohto zákona použijú/použili ustanovenia Trestného poriadku, ak nie je ďalej ustanovené inak. Podľa § 10 ods. 1 je predpokladom   na   vydanie   európskeho   zatýkacieho   rozkazu   dôvodná   skutočnosť,   že   sa obvinený   zdržiava   v   inom   členskom   štáte   a   je potrebné   ho   vyžiadať,   pričom   európsky zatýkací rozkaz vydá predseda senátu alebo sudca príslušného súdu, v prípravnom konaní vydá európsky zatýkací rozkaz na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie.

14.   Podľa   §   5   ods.   1   v   súčasnom   období   účinného   zákona   č.   154/2010   Z.   z. o európskom   zatýkacom   rozkaze   (ďalej   len   „platný   zákon   o   európskom   zatýkacom rozkaze“) ak existuje predpoklad, že by sa obvinený mohol zdržiavať alebo sa zdržiava v inom členskom štáte a je potrebné ho vyžiadať, vydá vo vzťahu k nemu predseda senátu alebo   sudca   príslušného   súdu   európsky   zatýkací   rozkaz.   V   prípravnom   konaní   vydá európsky zatýkací rozkaz na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie. Podľa § 6 ods. 1 európsky zatýkací rozkaz stráca platnosť a) odovzdaním vydanej osoby súdu podľa § 8, b) odvolaním,... európsky zatýkací rozkaz vydaný na návrh prokurátora súd odvolá na návrh prokurátora... Podľa § 6 ods. 2 po podaní obžaloby v trestnej veci, v ktorej bol vydaný európsky zatýkací rozkaz v prípravnom konaní, vydá súd, ktorému bola podaná obžaloba, nový európsky zatýkací rozkaz, ak naďalej trvajú dôvody vydania európskeho zatýkacieho rozkazu.... Inak európsky zatýkací rozkaz vydaný v prípravnom konaní odvolá.

15. Podľa § 230 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v platnom znení (ďalej len „Trestný poriadok“) dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor. Podľa § 231 písm. l) Trestného poriadku je len prokurátor   oprávnený   navrhnúť   vyžiadanie   obvineného   z   cudziny.   Podľa   §   73   ods.   1 Trestného poriadku ak je daný niektorý z dôvodov väzby a obvineného nemožno predvolať, predviesť alebo zadržať a zabezpečiť jeho prítomnosť na výsluchu alebo na inom úkone, vydá   predseda   senátu   a   v   prípravnom   konaní   sudca   pre   prípravné   konanie   na   návrh prokurátora príkaz, aby bol obvinený zatknutý.

16.   Z   čl.   5   ods.   1   dohovoru,   ktorého   vyslovenia   porušenia   ústavným   súdom   sa sťažovateľ dovoláva, vyplýva požiadavka, aby všetky prípady pozbavenia osobnej slobody, resp.   rôzne   podoby   jej   obmedzenia,   či   už   v   podobe   výkonu   väzby   alebo   obmedzenia, uložené obvinenému na slobode mali zákonný základ, a teda boli zákonné. Dohovor teda odkazuje   na   príslušnú   zákonnú   úpravu,   ktorá   je   v   podmienkach   Slovenskej   republiky realizovaná   v   Trestnom   poriadku   a   platnom   zákone   o   európskom   zatýkacom   rozkaze. V zmysle   citovaných   častí   z   už   uvedených   platných   právnych   noriem   vyplýva nezastupiteľnosť úlohy prokurátora v rámci ním vykonávaného dozoru nad dodržiavaním zákonnosti v štádiu pred začatím trestného konania (§ 230 a § 231 Trestného poriadku). V nadväznosti na Trestným poriadkom vymedzené postavenie prokurátora v prípravnom konaní je vymedzená aj jeho právomoc podať v štádiu prípravného konania sudcovi pre prípravné konanie návrh na vydanie zatýkacieho rozkazu. Na takto zákonne definovanom postavení   prokurátora   v   prípravnom   konaní   reflektuje   právna   úprava   predošlého   a   aj platného zákona o európskom zatýkacom rozkaze, keď viaže možnosť vydania európskeho zatýkacieho rozkazu v prípravnom konaní len na návrh prokurátora.

17. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej právnej normy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku   1,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných osobitného zreteľa.

18. Nepochybne už v čase podania sťažnosti ústavnému súdu disponoval sťažovateľ (jeho   právny   zástupca)   vedomosťou,   že   európsky   zatýkací   rozkaz   vydaný   sudcom   pre prípravné konanie okresného súdu bol vydaný v prípravnom konaní na návrh jeho trestnú vec dozorujúceho prokurátora. Rovnako disponoval informáciou, že proti sťažovateľovi sa vedie   trestné   stíhanie.   Sťažovateľ   takto   disponoval/disponuje   ďalším   účinným prostriedkom, ktorým sa môže domáhať nápravy využitím § 230 a nasl. Trestného poriadku (pozri už uvedené), ako aj § 31 ods. 1 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“).

19.   Podľa   §   31   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov   a   súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány. Podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zákona o prokuratúre podnet možno podať na ktorejkoľvek prokuratúre. Podľa ustanovenia § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť podnet do dvoch mesiacov od   jeho   podania.   V   odôvodnených   prípadoch   rozhodne   o   predĺžení   tejto   lehoty bezprostredne   nadriadený   prokurátor.   Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   pri vybavovaní   podnetu   je   prokurátor   povinný   prešetriť   všetky   okolnosti   rozhodné   pre posúdenie,   či   došlo   k   porušeniu   zákona   alebo   iného   všeobecne   záväzného   právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený. Podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu, pričom prihliada na všetky   skutočnosti,   ktoré   počas   prešetrovania   vyšli   najavo.   Podľa   §   35   ods.   3   zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa   osobitných   predpisov.   Podľa   § 6 ods.   1 písm. a)   zákona o   prokuratúre   je nadriadený   prokurátor   oprávnený   vydať   podriadenému   prokurátorovi   pokyn,   ako   má postupovať v konaní a pri plnení úloh. Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre). Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor   uvedený   v   odseku   1   len   vtedy,   ak   obsahuje   nové   skutočnosti.   Ďalším opakovaným   podnetom   sa   rozumie   v   poradí   tretí   a   ďalší   podnet,   v   ktorom   podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci. Ústavný súd uznáva aj opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre ako účinný prostriedok   ochrany   základných   práv   vrátane   tých   práv,   ktoré   uplatnil   sťažovateľ (m. m. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05).

20. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

21.   Ústavný   súd   aj   v   predchádzajúcich   konaniach   vyslovil   právny   názor,   že nevyužitie podnetu (ale tiež opakovaného podnetu) podľa zákona o prokuratúre nemožno nahrádzať podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože takto by sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej   kompetencii   nielen   preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu príslušného orgánu činného v prípravnom konaní, resp. aj pred začatím trestného stíhania (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05). Vzhľadom na to ústavný súd zotrváva v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   na   tom,   že   každý   sťažovateľ   je   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. III. ÚS 152/03).

22. Z obsahu sťažnosti ani z príloh k nej pripojených nevyplýva, že by sťažovateľ s odvolaním   sa   na   §   230   Trestného   poriadku   požiadal   príslušnú   súčasť   prokuratúry (prípadne   opakovane)   o   preskúmanie   postupu   policajta   (vyšetrovateľa)   v   súvislosti s trestným   stíhaním   vedeným   proti   sťažovateľovi.   Rovnako   tak   nevyplýva,   že   by   sa postupom   podľa   §   31   a   nasl.   zákona   o   prokuratúre   domáhal   prieskumu   v   činnosti príslušného prokurátora, ktorý dal návrh na vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu.

23.   Ústavný   súd   pripomína,   že   citované   ustanovenia   Trestného   poriadku,   ako   aj zákona o prokuratúre poskytujú sťažovateľovi právne prostriedky nápravy, ktorými sa môže domáhať preskúmania zákonnosti postupu polície v súvislosti s trestným stíhaním vedeným proti sťažovateľovi, ako aj príslušného prokurátora, ktorý dal návrh na vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu a ktorý môže dať tiež návrh na jeho odvolanie. Je potrebné dodať, že ustanovenie   §   31   zákona   o   prokuratúre   sa   týka   všetkých   konaní   a   postupov   v   ňom vymenovaných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sú   pri   výkone   svojich   právomocí   povinné priamo aplikovať ústavu ako prameň práva vrátane úpravy základných práv a slobôd, ktorá je jej obsahom (čl. 152 ods. 4 ústavy). Žiadosť o preskúmanie postupu policajta, podnet aj opakovaný   podnet   zakladá   povinnosť   prokurátora   aj   nadriadeného   prokurátora   sa   nimi zaoberať, vybaviť ich a spôsob vybavenia oznámiť žiadateľovi, a tak dosiahnuť účinnú nápravu   vzhľadom   na   právomoc   prokurátora   (prípadne   následne   nadriadeného,   resp. generálneho   prokurátora)   záväzným   pokynom   nariadiť   prijatie   efektívnych   opatrení v namietanej veci, ak by na základe podnetu sťažovateľa dospel k záveru, že označené rozhodnutie policajného vyšetrovateľa, príp. postup príslušného prokurátora bol v rozpore so zákonom.

24. Keďže v danom prípade sťažovateľ predtým, než sa obrátil na ústavný súd so sťažnosťou, nepostupoval v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a nepreukázal ani netvrdil, že by tak neurobil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), dospel ústavný súd k záveru, že jeho sťažnosť nie je pre nevyčerpanie dostupných   a   účinných   právnych   prostriedkov   ochrany   jej   základných   práv   prípustná, a preto o nej rozhodol (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre) tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia bez toho, aby sa zaoberal opodstatnenosťou v nej uvedených námietok.

25. Pokiaľ sťažovateľ namietal prieťahy v činnosti okresného súdu [„V okolnostiach prejednávanej veci sa intenzita porušenia práv sťažovateľa zvyšuje aj z tohto pohľadu, že sudca   pre   prípravné   konanie   sa   odvoláva   na   nutnosť   podnetu   prokurátora,   avšak prokurátor je v danej veci nečinný (čo potvrdzuje aj sudca pre prípravné konanie). Sudca pre prípravné konanie opomína, že nielen jeho (ale aj ostatné orgány činné v trestnom konaní) zaťažuje povinnosť konať bez prieťahov, pričom existenciu prieťahov je potrebné starostlivejšie   vnímať   v   trestných   veciach...“],   ústavný   krátko   uvádza,   že   sťažovateľ nevyužil všetky zákonom dostupné prostriedky, ktorými sa môže domáhať nápravy.

26.   V   namietaných   okolnostiach   postupu   okresného   súdu   mohol   sťažovateľ postupovať podľa § 55 Trestného poriadku, v zmysle ktorého „ak je dôvodný predpoklad, že   došlo   k   prieťahom   v   príprave   pojednávania   veci   súdom,   v   určení   termínu   konania a rozhodnutia alebo k prieťahom vo vyhotovení súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu...“. Sťažovateľ takúto sťažnosť v konaní pred okresným súdom v čase pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyužil, preto ústavný súd aj v tejto časti odmietol sťažnosť pre jej neprípustnosť.

27. V súvislosti s celkovými výhradami sťažovateľa v rámci prípravného konania ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv   a   slobôd   označených   v   čl.   127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu   základných   práv   a   slobôd   vrátane   rešpektovania   záväzkov   vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

28. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011