SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 403/2016-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. júna 2016 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 To 48/2014 z 22. októbra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenia svojho základného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako v prípade svedkov proti nemu podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 48/2014 z 22. októbra 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 6 T 85/2013 z 9. apríla 2014 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) uznaný vinným z prečinu výtržníctva podľa ustanovenia § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, ktorý bol podmienečne odložený na dobu 2 rokov. Proti už uvedenému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že súd prihliadol pri rozhodovaní na dôkaz, ktorý na hlavnom pojednávaní nebol vykonaný, a tiež z dôvodu, že k obžalobe nebola priložená žiadna listina, ktorá by preukazovala, že prokurátor bol určený okresným prokurátorom Okresnej prokuratúry Košice I na podanie obžaloby voči sťažovateľovi.
3. Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil predovšetkým tým, že ani prokurátor a ani obhajca nenavrhli prečítať výpoveď sťažovateľa z prípravného konania, a v tejto súvislosti teda na hlavnom pojednávaní nebol vykonaný dôkaz čítaním výpovedi sťažovateľa a svedka, z ktorých Okresný súd Košice I pri rozhodovaní o vine a treste sťažovateľa vychádzal. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nedostatku príslušnosti prokurátora v trestnom konaní krajský súd uviedol, že takáto námietka nepredstavuje zákonný dôvod na zrušenie rozhodnutia okresného súdu.
4. Sťažovateľ namieta, že uznesením krajského súdu boli porušené jeho označené základné práva podľa ústavy a dohovoru, a v sťažnosti argumentuje predovšetkým tým, že „dôsledkom rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach v žiadnom prípade nie je náprava hrubého porušenia zásady kontradiktórnosti a zásady rovnosti strán v neprospech sťažovateľa, ale ďalšie prehĺbenie uvedeného porušovania týchto zásad, pretože Krajský súd v Košiciach dal doteraz nečinnému prokurátorovi druhú šancu na to, aby ako nositeľ dôkazného bremena vo vzťahu k vine sťažovateľa navrhol na hlavnom pojednávaní prečítanie výpovede sťažovateľa z prípravného konania a výpovedí svedka a svedkyne ⬛⬛⬛⬛ z prípravného konania“. Sťažovateľ ďalej uvádza, že „... rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach a vrátením veci na ďalšie konanie došlo k vytvoreniu takých podmienok v konaní pred prvostupňovým súdom, ktoré podstatne znevýhodňujú sťažovateľa v pomere k prokurátorovi, ktorý bude mať v poradí už druhú možnosť (ktorú prvýkrát nevyužil) navrhnúť prečítanie výpovedí z prípravného konania, ktoré môžu byť v konečnom dôsledku najpodstatnejšími pre výrok o uznaní sťažovateľa za vinného“. Sťažovateľ je toho názoru, že „... skutkový stav bol v konaní pred prvostupňovým súdom správne zistený, pretože boli vykonané všetky dôkazy potrebné pre spravodlivé rozhodnutie, pričom Krajský súd v Košiciach sa mal zaoberať už iba otázkou právneho posúdenia a na dôkazy (výpovede z prípravného konania) nevykonané na hlavnom pojednávaní, neprihliadať“.
5. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
- právo na rovnosť účastníkov v konaní zakotvené v článku 47 ods. 3 Ústavy SR,
- právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe zakotvené v článku 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
- uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4To/48/2014-144 zo dňa 22.10.2014, bolo porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4To/48/2014-144 zo dňa 22.10.2014, a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
Odporca je povinný zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 3 500 €. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
7. Ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov rozhodovať v konkrétnej veci a poskytnúť tak ochranu označeným základným právam alebo slobodám sťažovateľa, porušenie ktorých namieta (III. ÚS 181/04).
8. Ústavný súd konštatuje, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (III. ÚS 328/2014, III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. I. ÚS 519/2012, III. ÚS 79/02). Z uvedeného vyplýva, že okresný súd ešte konajúci v trestnej veci, ako aj odvolací súd v prípade podania odvolania sú súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností daného prípadu. Napadnuté uznesenie krajského súdu nie je rozhodnutím, ktorým by sa trestné konanie vedené proti obžalovanému ukončilo v merite veci, keďže krajský súd ešte nevydal konečné rozhodnutie o vine či jeho nevine.
9. Sťažovateľ ako obžalovaný môže naďalej aktívne vystupovať pri zisťovaní skutkového stavu veci v konaní pred všeobecnými súdmi, má právo robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie a právo predkladať dôkazy či právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, má aj právo podať odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa a podobne. Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratione temporis ju pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok právomoci.
10. Z dôvodu presvedčivosti tohto rozhodnutia ústavný súd dopĺňa, že sťažnosť neobstojí ani po argumentačnej stránke. Sťažovateľ v podstate žiadal prehodnotenie skutkového stavu, resp. jeho právne prekvalifikovanie odvolacím súdom s tým, že na niektoré dôkazy sa neprihliadne. Ústavný súd však konštatuje, že posúdenie toho, či je v napadnutom rozsudku okresného súdu správne zistený skutkový stav, čo by odôvodňovalo vydanie rozsudku vo veci samej, je výlučne v kompetencii krajského súdu. Ústavný súd je orgánom ochrany ústavnosti a nie je v jeho právomoci zisťovať, či bol v danom prípade správne zistený skutkový stav alebo nie. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd postupoval pri rozhodovaní vo veci plne v súlade so zákonom a jeho postupom ani nemohlo byť porušené ktorékoľvek zo sťažovateľom označených základných práv a slobôd.
11. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016